Na víťaznej vlne

Ak si chcete presadiť svoju myšlienku, je vhodné ju najprv odskúšať na malom priestranstve. Po úspešných prvých pár koncertoch našej kariéry sa nám naskytlo zopár možností zahrať si v rôznych kluboch v našej rodnej Nitre a navštevovať naše obľúbené podniky z pozície vystupujúcich. Bilbovi sa takto podarilo s niekoľkoročným omeškaním naplniť isté proroctvo: ešte počas rokov gymnázia dostal od maturanta Štefana oznamko, v ktorom bolo napísané nasledovné: "Do pol roka ťa chcem vidieť hrať vo Vrštati!". Štefan by sa ako futurológ neuživil, pretože Bilbovi sa prvýkrát podarilo vystúpiť v spomínanom klube (známom tiež ako Rock Club Naozzay) až o 5 rokov neskôr. Nič to však nemení na veci, že to bolo rovnako intenzívny zážitok ako keď sme mali tých sedemnásť. Takmer všetky undergroundové nitrianske kluby sme vymietli, odškrtli si splnené nitrianske sny a rozmýšľali, kam ďalej.

(Dôkaz o existencii proroctva)

(Legendárny, ale bohužiaľ zavretý klub Naozzay)

V roku 2011 sme si teda odkrútili povinnú hŕstku úvodných koncertov aby sme vedeli, že sa to všetko neodohráva iba v našich hlavách. Všetko sa nám zrazu robilo veselšie, pesničky pribúdali a narastala aj chuť koncertovať. Prvý koncert prebehol v Bratislave, doma v Nitre sme hrali už zopárkrát, nuž, začalo nám tu byť tesno. Jedným so sprievodných znakov koncertovania je ten, že sa vám krajina opticky scvrkne. Ak vám príde Orava ďaleko od Nitry, tak po troch koncertoch na severe sa vám bude zdať rovnako vzdialená ako trafika na rohu ulice; do Bratislavy trafíme poslepiačky, koliba pri Ružomberku je na skok, Bardejov je ďaleko ako dva Ružomberky. Nevieme si celkom predstaviť situáciu, keď budeme o 20 rokoch brázdiť tisíci raz tie isté cesty a nepoznať každý strom popri nich, aspoň že má Slovensko v rámci svojich úzkych hraníc naprataný dostatok pekných miest. Avšak vráťme sa do nedávnej minulosti, na začiatok roku 2012. 

(Plachta na bohatom pozadí zaniká)

Predtým, než došlo k nášmu spakovaniu vzdialeností sme sa pokúsili exportovať buranroll aj za hranice rodného mesta. Uprostred tuhých januárových mrazov sa nám vyskytli dve možnosti na koncert mimo Nitry: v Zlatých Moravciach a v Komárne. Moravce sú za rohom, nemusíme sa tam však ponáhľať pretože hráme až na záver akcie, dostávame teda dobrý priestor vymrznúť v backstagei. Klub sa volá (resp. volal) Kompas a tvorí ho betónová krabica s barom vovnútri - najnutnejšie vybavenie na prevádzku koncertného podniku. Backstage tvorí niečo, čo sa ponáša na bývalú kuchyňu, sedíme v ňom na rohovej sedačke a čakáme na koncert tak, ako sa patrí - popíjame pivo, bavíme sa o hudbe a hodnotíme celý priebeh akcie. Pijeme všetci, pretože nás doviezol náš vtedajší občasný šofér a zvukár Švolo, známy tiež ako Švolmajster. Ak si kapela privezie vlastného zvukára, tak dojem z kapely preráža strop na železobetónovej búde. Zimu prekonávame tak, že Švolovu prezývku začleňujeme do existujúcich slov, vznikajú tak nové výrazy ako švolume, Šalátový Švolokaust, Švolo volá-švolá, či menej podarené pokusy ako Škoda Švábia na ktorej nás Švolo priviezol. Náš čas nastal niekedy okolo polnoci, prekvapený zvukár zistil, že nie sme hulváti z polepšovne a je rád, že sa nemusí báť o svoje zuby. Vďaka organizovanej domácej mládeží sme mali pohyblivú divácku kulisu až do konca vystúpenia, ba aj do nášho príchodu domov keďže bar sa po koncerte nezatváral. 

(Švolmajster vpravo na mixpulte upravuje švolume)

V kapele sa ujalo vyjadrovanie orientačných inštrukcií pomocou svetových strán, tak sa napríklad organizátor festivalu Ružiná mohol do telefónu dozvedieť, že sme na festival prišli zo západu. Podľa tohto názvoslovia sme sa o týždeň vybrali koncertovať na juh do Komárna spolu s našou spriaznenou kapelou Neptun Plus. Po príjazde sme metódou očnej bulvy zistili, že sa nachádzame len niekoľko metrov od Maďarska, od Komárom nás delil iba jeden parčík a most, pravda, Rakúsko-Uhorsko sa zas nerozpadlo tak dávno, čože je to 100 rokov v histórii ľudstva. Klub sa volal Chameleón, bol neveľký, mal však vlastné bicie a mixpult, čo je veru neobvyklé. Nemali sme šajnu ako takáto akcia dopadne, netušili sme ani či na juhu Slovenska je možné zaujať takýmto štýlom muziky. Ľudí prišlo skutočne poskromne, s neptuňákmi sme si teda navzájom urobili publikum. Domáci, hoci ich bolo málo, boli aspoň zhovorčiví: jeden chalan, ktorý mal problém časovať sloveso "zohnať" ("zohnem ti lepšie bicie") sa priznal k tomu, že je najväčší fanúšik kapely Enter Shikari na svete: raz sa nachádzal v stane na festivale s dievčinou, ktorá ho mohla pripraviť o panictvo, zdiaľky však počul zvukovku Enter Shikari, tak si natiahol gate naspäť a odišiel na koncert. Boli by ste schopní niečoho podobného voči vašej obľúbenej kapele?

(Žltá pasparta svieti do noci)

(Keby sa fotíme len traja, tak by bolo na fotke veľa hluchých miest)

Oba koncerty majú spoločné to, že kluby, v ktorých sa odohrali, v dohľadnej dobe zatvorili. Kedže sme sa viezli na víťaznej vlne, ani náhodou sme si nepripúšťali možnosť, že to kvôli nám. Táto zlá klubová karma sa s nami čas od času tiahne až doteraz, v Partizánskom sme takto pochovali Spy Club po koncerte so Smolou a Hruškami, v roku 2014 počas turné nás karma dokonca predbehla, keď klub zatvorili ešte pár dní predtým, než sme tam vystúpili. Zlé jazyky a audiotextové veštice tvrdia, že za to môže Bilbo ktorému celý život zatvárajú, resp. rekonštruujú jeho obľúbené krčmy; takto v Nitre zanikol Janter, z undergroundovej Tatry v Starom divadle sa stal salónik pre kávičkárov či zo Starej Pekárne vznikla Nová Pekáreň, pamätníci hádam vyronia slzu pri spomienke na najlepšiu bratislavskú krčmu Prima v Mlynskej doline, v ktorej Bilbo trávil čas so svojími spolubývajúcimi a vytvárali hodnotový základ pre Kýbel Mačiek až kým ju neanektoval rozpínajúci sa Elam. Do budúcnosti sme sa teda zaviazali vyrovnať si karmu dobrými skutkami a pesničkami, ktoré budú síce vulgárne, ale zmenia svet k lepšiemu!

Narodeninový koncert v Humennom

3.11.2015 sa stalo to, čo sme všetci čakali, i keď sme na to v ten deň zabudli - ubehlo 5 rokov odvtedy, čo sa kapela prvýkrát ocitla v skúšobni vo funkčnej zostave. Tento dátum pripadol na utorok, a tak sa stratil v hŕbe každodenných povinností. Najbližší vhodný termín na adekvátnu oslavu narodenín padol na 14.11., v deň nášho koncertu v Humennom, ktorý mal byť v mnohých ohľadoch jedinečný: rekordná vzdialenosť v kategórii tam-a-naspäť, okrem toho sme mali vystúpiť ako jediná kapela, čo sme si nedovolili ani doma v Nitre, nieto ešte na Ďalekom východe. Ale veď prečo to nerisknúť. 

(Pozvánka na narodeninovú párty)

Predpokladaná doba cestovania sa stanovila na cca. 6 hodín, a tak sme sa v skúšobni stretli už okolo obeda. Pri príležitosti využívania kvantitatívnych metód sme rovno vypočítali aj tzv. kapelové roky; tie fungujú podobne ako psie, akurát s iným koeficientom. Mnoho hudobníkov sa utvrdilo v tom, že siedmy rok fungovania kapely je prelomový, môžeme teda označiť tento medzník za dospelosť kapely. Náš piaty rok sme vynásobili konštantou 2,5714285714 aby sme zistili, že náš mentálny vek kapely je po zaokrúhlení 13 ľudských rokov. Na prahu ľahkej puberty sme napchali do auta toľko aparatúry koľko sme nikdy nikam nebrali a vyrazili na cestu. 

(Bilbov životný priestor v aute, na druhej strane batožiny sedel JZ)

Nakoľko naše autíčko horšie znáša pahorkatiny, zvolili sme si cestu po južnej časti Slovenska. Zhruba pri Rožňave sa nám zdalo, že ideme už fakt dlho, a to nie sme ešte ani v Košiciach, nieto ešte v Humennom. Po zotmení sme mali pocit, že sa len ponárame stále hlbšie do tmavých hlbín, bez nádeje, že narazíme na dno alebo únikový východ. Okolo siedmej večer sme sa napokon ocitli v cieli, v meste nás privítal útulný rockový klub Nostalgia spolu s hŕstkou návštevníkov za stolom - prvé obavy zažehnané, poznajú nás aj v Humennom. Veľmi rýchlo sme sa udomácnili a čoskoro sme boli pripravení na koncert.

Na jubilejný koncert sme sa pripravili svedomito: cestou sme v Tescu kúpili dve fľaše šampanského. Počet pesničiek v playliste sa vyškriabal až na 16, mohli sme si to ako jediná účinkujúca kapela dovoliť. Po Blonďavej mal nastať slávnostný príhovor a vypustenie šampanského z fliaš. Avšak ešte predtým sa vyskytli technické komplikácie - odrazu prestala hrať basgitara. Basa tvrdí muziku a málo kapiel si ju môže dovoliť vynechať z pódiovky, a tak sme museli predovšetkým docieliť, aby hrala opäť. Najhoršie scenáre sa nenaplnili, zradil nás obyčajný kábel. Kým sme na to prišli, Bilbo zabával fanúšikov jednoduchým hudobným kvízom o známych kapelách. Tým sa výpočet zlých udalostí nekončí, Šarišovi čoskoro praskla struna, musel sa teda uchýliť do kúta pódiu a strunu vymeniť; záložné gitary si z kapacitných dôvodov so sebou nenosíme. Dočasne sme hrali v trojici, keď sa zrazu Šariš vrátil na pódium, nie však ako gitarista, ale s mikrofónom v ruke ako prídavný hardcore vokalista. Jeho nasadenie bolo až natoľko vysoké, že si Bilbo občas pripadal druhoradý. V takejto zostave sme sa doputovali až ku koncu playlistu a užívali si pódium pokryté mäkkým kobercom, na ktorý nebolo problém bez ujmy spadnúť. Domáci nám skandovaním zaželali všetko najlepšie a fľaša šampusu obletela celé publikum. 

(Ako keby do jednej ZUŠky chodili)

(JZ splýva s publikom)

(Daj si aj ty šampus)

(Malý bubeník, veľký čert)

(Plán podujatia)

(Šarišský hardcore)

(Skúška gravitácie dopadla úspešne)

Po koncerte sme sa dobrovoľne nechali zajať na bare. Domáci sa postarali o catering  - často bez nášho pričinenia sa pred nami objavovali jedna či dve vodky - a dokonca aj o ubytovanie. Dobrá duša Dominik nás nielenže pozval na koncert, nechal nás prespať vo svojom dome, upratal po nás bordel, ale i dovolil osprchovať sa v sprchovom kúte, ktorý vyzeral ako teleport. Bohužiaľ, nešlo o ozajstný teleport, a tak sme museli stráviť ďalších 6 hodín v aute na ceste domov. Radúz ako správny divadelník vie, že na javisku sa musíte správať uvoľnene a v pripájacom pruhu dynamicky, a tak si zobral nekonečné šoférovanie na svoje plecia. Potvrdilo sa staré známe - nemať kapelu, nemáš dôvod ísť do... (doplň mesto). My chvalabohu kapelu máme, a tak sme mohli zistiť, že do humenského kraja sa určite oplatí merať strastiplnú cestu, a určite sa tam počas druhej päťročnice vrátime. Veď kde inde oslavovať 5 rokov pôsobenia kapely, ako na sólo koncerte v najvýchodnejšom bode hudobnej mapy Slovenska! Ďakujeme!

(Náš lokálny patrón Dominik)

Keď sa smola na víno premení

Aj najlepšiemu človeku na Zemi sa čas od času stane nejaké nešťastie. Stačí chvíľka nepozornosti vo vašom inak úplne dokonalom prehľade o svete a objaví sa dáka nehoda. Následne si v duchu vynadáme do debilov, preklíname svoju ťarbavosť a duševnú neprítomnosť, hoci nám to prd pomôže. Každý z nás sa časom presvedčí o tom, že na zlé veci treba zabudnúť v momente, ako sa stanú: beztak ich nemožno vrátiť späť a môžeme sa s z nich jedine poučiť, alebo z nich niečo vyťažiť. Ak sme presvedčení, že galiba, ktorá sa nám v živote stala, je úplne naničhodná a nič nám do života nedala, tak treba len počkať, kým pochopíte jej význam. A nakoniec budete aj radi, že vám prišla do cesty. 

(Who left the barn door open?)

V deň X o čase Y dorazil JZ s Bilbom do skúšobne v Mlynárciach. Prvá polhodinku strávili táraním o veciach, ku ktorým väčšina ľudí nemá žiaden vzťah. Aby prekonali zjavnú pasivitu, začali sa pomaly presúvať k svojím nástrojom, že si teda idú zahrať. Tu narazili na nečakaný lapsus v inventári: Bilbo za nič nevedel nájsť svoju basu, pričom si bol istý, že bola hodená za gaučom. JZ v rovnakom čase márne hľadal svoj podomácky vyrobený Telecaster. Rovnako neúspechom sa skončilo pátranie po ladičke, kábloch a zopár šupáckych efektoch na gitaru. Záver vyšetrovania bol jasný: nejaký skurvysyn sa nám vlámal do skúšobne a z našej aparatúry si vyskladal súpravu na domáce cvičenie. Tovaroznalec z neho zrejme nebude, nakoľko nám ako šťastie v nešťastí zmizli len tie najlacnejšie veci, napriek tomu sa škoda vyšplhala na niekoľko sto eur. Nehovoriac o tom, že šlohnutú basu a gitaru sme si oblepili rovnakou tapetou z obchodu s domácimi potrebami aby vyzerali ako súprava. Nasledovalo pátranie po vinníkovi, po niekoľko telefonátoch vysvitlo, že chalani od Zoči Voči pred odchodom na koncert nezamkli skúšobňu, za čo sa im zlodej odmenil zopár kusmi zmiznutého príslušenstva. Chudobnému aj z hrnca vykypí a ak niekoho okradnú, tak zásadne toho, kto má problém aj s platením skúšobne. Zočáci si vysypali popol na hlavu a neváhali nás peňažne odškodniť. Hoci sme vtedy treli biedu, ktorú by nám nezávidel ani Oliver Twist, dohodli sme sa, že by sa nám chalani mohli revanšovať trochu iným spôsobom.

(Z diaľky nevidno, že na tapete boli kvetinky)

Nasledovala taktická porada s bubeníkom Vladom. Bolo nám objasnené, že ak chceme dať o sebe lepšie vedieť, mali by sme natočiť klip. Nemáme peniaze, namietame. S tým vieme pomôcť, povedala pomocná ruka, dokonca vieme zabezpečiť aj šikovného kameramana - toto bol moment, od ktorého sa klip na "Je to popiči?" začal stávať skutočnosťou. Medzitým sa manufaktúra na výrobu malých odznakov pre kapely s názvom "Žijeme hudbou" začala transformovať z výrobnej dielne na budúcu hudobnú agentúru. Po vyhotovení klipu sa dohodlo, že bude vypustený do sveta práve pod hlavičkou Žijeme hudbou. Video sa tešilo svetlu sveta a predstavitelia Kýbla Mačiek a Žijeme hudbou sa príležitostne stretávali na káve. Agentúra začala napĺňať svoju predstavu o fungovaní a rozhliadala sa po interpretoch, s ktorými by mohla spolupracovať; Bilbo teda predložil vlastnú kapelu ako nádejného partnera. Časom sa prišlo k záveru, že by mohlo ísť o vzájomne prínosnú dohodu, a tak sa Kýbel Mačiek dostal pod krídla Žijeme Hudbou. Zrazu sme dostali k dispozícii tím ľudí, ktorí nám vedia pomôcť keď treba. Obzvlášť pre Bilba to znamená, že mu odpadla veľká časť úmornej manažérskej činnosti, predovšetkým volanie do hôr, z ktorých sa mu ozýval iba vlastný hlas. 

(Kedysi mali na svedomí aj naše prvé odznačiky)

Keď si pretočíme pásku naspäť, zistíme, že nebyť zlodeja, naša spolupráca by možno ani nezapočala. S miernym oneskorením sa nám teda priniesol pozitívny dopad sprvoti nepríjemnej situácie: máme za sebou anjela strážneho, ktorý nám svieti na cestu a občas nám vybaví nejaký ten zázrak. Chýbajúce veci sme si časom dokúpili a tak už nikto nemá horkú chuť v ústach keď sa bavíme o spomínanom incidente. Chceli by sme sa tradične poďakovať Policajnému zboru za aktivitu: nahlásenú krádež začali riešiť až v čase, keď bol kamerový záznam z objektu dvadsaťkrát premazaný a my sme už pomaly zabudli, čo sa stalo. A ešte jeden odkaz pre zlodeja: vedz, že ti je odpustené, ale skús sa niekde objaviť s našimi nástrojmi!

(Rozjebem byt tiež vyšiel vďaka spolupráci so ŽH)

Šváby lezú za svetlom

Pokiaľ leziete po kanáloch, je v zásade jedno, čo tam robíte - nikto vás nevidí a pokiaľ zrovna neznesiteľne nesmrdíte, tak vás majú všetci na háku. Prelomová situácia nastáva, keď sa objavíte na svetle sveta: zrazu začnú všetci pretriasať váš zovňajšok, či máte prínos pre spoločnosť, či nie ste všeobecnou hrozbou pre ľudský život a či si predsa nemajú vyzuť pravú topánku a pre istotu vás rozflákať na kašu. Dobre teda zvážte, či to vôbec stojí za to a či sa vám v tých katakombách nepáči viac; je možné, že ak raz vyleziete von, budete musieť dačo zásadne zmeniť aby ste si zachránili tvár, alebo život. Alebo nie? 

(Na psychadéliu si treba zvykať od puberty)

Obyvatelia podzemia, zvyknutí na nízky štandard, si ťažko vedia reálne predstaviť samých seba na povrchu zemskom, obzvlášť na miestach, kde ich vonkoncom nikto neočakáva. My sme sa počas preliezania podzemnými podlažiami dopredu zmierili s istou skutočnosťou: náš žáner a tematika v textoch nám pravdepodobne zatvorí dvere na niektoré hudobné podujatia. Na strane druhej, hranica vkusu sa posúva a to, čo bolo kedysi neprijateľné, sa pomaly stáva ticho tolerovaným. Hybnou silou nových trendov a posúvania hraníc je mládež a tínedžeri, ak chcete presadiť svoj svetonázor, musíte si ich získať na svoju stranu. V apríli roku 2014 sme dostali možnosť vystúpiť na školskom koncerte Párovského gymnázia v Nitre. V rámci Nitry ide o výberový gympel produkujúci snáď najkvalitnejších stredoškolákov s dobrým prospechom aj srdcom (nikto z členov Kýbla Mačiek tam nechodil).  Školská akcia, okej, treba si podchytiť mládež, ale do cenzúrovaného koncertu sa nám dvakrát nechcelo. Na naše prekvapenie nás doňho nikto nenútil - organizátor bol toho názoru, že okresávať ostré hrany v textoch by bolo "trápne". Trochu sme sa báli dozorujúcich členov pedagogického zboru, vysvitlo však, že akciu dostala na starosť zaujímavá partička: mladá učiteľka asi v našom veku, dlhovlasý metalový týpek a jeden pán v okuliaroch čo vyzeral, že pije už od rána. Tak sme mohli na decká vyklopiť kompletný rokenrol. Pred a po koncertom sme nasávali atmosféru gymnázia a pripomínali si vlastné stredoškolské časy, využili sme tiež možnosť vypiť si v priestoroch primárne určených na výchovu a vzdelávanie. Účasť na tomto koncerte si kvôli unikátnemu prostrediu veľmi ceníme a rozhodne by sme neboli čakali, že sa nám možnosť vystúpiť v školskom prostredí s plnou paľbou vôbec naskytne. Publikum nás neohodnotilo ako deviantov a nezostal po nás iba mastný fľak!

(Takto vidí sfetovaná mládež)

(Pár apríl ešte nikoho nezabilo)

Mestá sa tradične budovali okolo námestia a do dnešných dôb sa nachádzajú v ich približnom strede. To znamená, že ak sa odohráva koncert na námestí, zvuk sa s hrmotom a tlakom šíri do úctyhodnej vzdialenosti smerom do útrob mestskej zástavby. Vystúpenie v takomto prostredí už niečo znamená, viete urobiť slušný bordel a prevetrať ofiny značnému počtu obyvateľov. Z objektívnych príčin sme nečakali, že by sme si niekedy na akomkoľvek námestí zahrali, až nastal rok 2015 a chlapcom z agentúry sa nás podarilo napchať do mestského kultúrneho programu. Hudobnícke príslovie hovorí, že s hraním v rodnom meste prichádza aj zodpovednosť; keď ste sa chlapci rozhodli vyliezť z kanála na chodník, tak ukážte čo je vo vás. A Boh vás ochraňuj ak budete hrešiť! Nuž, museli sme sa prispôsobiť podmienkam overgroundu a mamičkám s deťmi. Tak či tak si Kýbel Mačiek mohol odškrtnúť ďalší angažmán na neočakávanom mieste, na svetle sveta pred občanmi mesta Nitry. Do konca roka sme podobných koncertov na námestiach odohrali ešte niekoľko, zistili sme, že dokážeme predviesť show aj za takýchto podmienok na takomto fóre. Zároveň sa však už nevieme dočkať, kým odvalíme poklop a vrátime sa tam, kde sa cítime najlepšie - na miesto, kde sa nemusíte krotiť a dávať si servítku pred ústa. 

(Naše vystúpenie zohavila budova pošty z čias 1.ČSR)

(JZ vie, ako dostať ladením publikum do varu)

Aj streda je deň

Od vynálezu potravinového reťazca sa zaviedla hierarchia do všetkých sfér života organizmov, hudobné skupiny nevynímajúc. Vo svete rastlín a živočíchov rozhoduje vaša veľkosť, rýchlosť či tvar zubov o tom, na ktorom poschodí potravinovej pyramídy sa budete nachádzať, pri kapelách ide o iné kritéria: zväčša sa posudzuje doba ako dlho hráte, počet albumov, odohraných koncertov, aké veľké kusisko sveta ste s kapelou precestovali a podobne. Výsledné skóre sa premieta napríklad do toho, na akých miestach a za akých podmienok hrávate koncerty. Pokiaľ máte podobu planktónu, tak môžete hrať kdekoľvek, od garáži cez umakartové krčmy až po zatarasené podchody bez toho, aby tým utrpela vaša hrdosť. Ak ste na úrovni mnohobunkových organizmov, tak sa vám už možno pošťastí aj ten vychytenejší klub v meste či nejaký menší festival; hudobné veľryby brázdia štadióny a festivaly na bejzbalových ihriskách. My sme sa zrodili ako kvasinka v kaluži pred skúšobňou kedysi v roku 2010 a začali sme sa rozmnožovať delením, nakoľko sme v kapele všetci chlapci a inak by to nebolo technicky možné. 

(Nie každý mal žalúdok na 90. roky)

Starší muzikanti, ktorí prežili roky deväťdesiate a s nimi spojené komplikácie pri štartovaní kapely, s obľubou tvrdia, že v porovnaní s ich dobou majú dnešní mladí hudobníci na ružiach ustlané. Kedysi vraj cestovali na vlastné koncerty vlakmi, aparatúru si požičiavali za významnú časť svojej výplaty a podobné iné komplikácie, na strane druhej, fanúšikovia si koncerty viac vážili. Dnes je to pre hudobníkov už trochu jednoduchšie, kapiel je viac, hudobných akcií neúrekom a ľudia si majú z čoho vyberať, štandard sa zvýšil a štartovacia pozícia sa z úrovne planktónu presunula k jednoduchým mnohobunkovcom, čo si vedia syntetizovať vlastnú energiu na prežitie. Prvá vec, čo vás čaká, je preskúmať svoj biotop; obvykle ide o miesto kde bývate a v ktorom sa odohrá prvých niekoľko vašich koncertov, pričom neprestávate dúfať. Akonáhle je na svetle sveta nový jedinec, musí dať o sebe vedieť čo najviac a pri každej možnej príležitosti; chytať sa každého stebla, pozerať sa pod každý ploský kameň a veriť, že pod tým desiatym už možno nájdete aspoň gombík. Takto sme hádzali siete na všetky strany a dúfali, že raz sa vyšplháme po rebríku k takým pódiám, aké možno vidieť na youtube. Tento postup neplatí len pre kapely, ale dá sa uplatniť na čokoľvek, čo vymyslíte a chcete, aby sa o tom ľudia dozvedeli.

(Unplugged pizza)

A tak sme sa rozhodli, že budeme hrať hocikde na akomkoľvek mieste, koľko to dá a čo to dá, len aby nás bolo počuť. Na začiatok sme si zahrali unplugged v pizzérii a tým prekonali prvý level - život sa dá podobne ako počítačová hra rozkúskovať na viacero levelov a vďaka tomu sa môžete ľahko motivovať postupným zdolávaním úrovní. My sme zodvihli pomyselný meč zo zeme, premohli strážneho mečiara a odomkli level dva: podniky primárne neurčené na rockové koncerty. V týchto zariadeniach vás privíta podlaha, ktorá sa raz či dvakrát do týždňa premení na pódium: kapela a diváci stojaci na jednej úrovni tvoria beztriednu spoločnosť bez sociálnej stratifikácie. Po zdolaní týchto pohostinstiev vás čaká level hudobných klubov: tie majú tiež svoju hierarchiu a vieme ich rozdeliť na viacero podúrovní. Zvládnete odohrať koncert v rockovom klube, kde sa pod pódiom nenachádza "kotol", ale diváci sedia a počúvajú, dočkáte sa aj potlesku. Pyramída sa zužuje, mnoho kapiel vám zo spodných priečok pozerá na chrbát a vás čaká prvý boss - pódium pod holým nebom. Tam sa veru nebudete môcť spoľahnúť na zlú akustiku za ktorú schováte domrvené sólo. Po jednom festivale bude nasledovať ďalší, väčší; budete stúpať hore schodiskom možno až do podkrovia, kde vám bude dvere na povalu otvárať John Lennon. Ako sa len tam hore vydriapať?

(Johnovi sa hocikto nezapáči)

Ak chcete byť dobrým futbalistom, hrajte futbal v každej možnej chvíli: po škole, po večeri, v sobotu po raňajkách, mladšieho brata, ktorého hravo porazíte, vymeňte za staršieho, od ktorého budete dostávať na držku. Keď chcete hrať muziku, hrávajte všade: najprv sami pre seba, potom na rodinnej akcii, na stanovačke, v skúšobni. S kapelou neváhajte vziať aj koncert v stredu v malom meste, o ktorom nebude vedieť dokopy nikto, budete hrať pre pár štamgastov a kamarátov, zo vstupného vykryjete snáď aspoň benzín a bubeník vám v strede koncertu šmarí paličku medzi lopatky; aj streda je deň a zároveň príležitosť, ako makať na tom, čo máte najradšej. 

Cestou-necestou na koncert-nekoncert

Hudobný koncert - to neznamená iba samotné vystúpenie, ba dá sa tvrdiť, že niekedy je čas strávený na pódiu až druhoradý. Na koncert sa musíte pripraviť, vypraviť, doviezť sa na miesto podujatia, čakať na vystúpenie, zahrať, čakať na cestu domov a predovšetkým sa domov aj dostaviť. Počas tohto algoritmu sa toho môže udiať habadej a netreba žiaden z jeho krokov zanedbať. Ako prvú vec pred koncertom treba vypočítať tzv. čas odchodu; ten sa vypočíta nasledovným vzorcom:

ČAS ODCHODU = ČAS VYSTÚPENIA - (DOJAZD PODĽA GOOGLE MAPS + POLHODINOVÁ REZERVA + KOKOTNOSŤ + BILBOV KOEFICIENT)

Polhodinová rezerva sa spravidla zahŕňa kvôli nepredvídateľným situáciám na ceste, na Slovensku sa rýchlosť v stavebnom sektore nenosí a tak vás môže jedna rekonštrukcia cesty zdržiavať na tom istom mieste aj vyše roka. Pod kokotnosťou rozumieme napríklad prípad keď neodbočíme tam kam treba, keď zabudneme niečo doma a musíme sa vrátiť, poprípade vynútené zastávky kvôli biologickým potrebám. Bilbov koeficient znamená jeho bezhraničný chronologický optimizmus a neschopnosť kamkoľvek prísť načas, vymedzuje sa na zatvorenom intervale 10-30 minút. Akonáhle sa už pred skúšobňou stretneme, nasleduje súťaž Master of Tetris: naskladať všetky potrebné veci do kufra a interiéru auta - Alexej Pažitnov by určite uznanlivo zatlieskal. Potom stačí už len natankovať, po výjazde z Nitry zistiť, čo všetko sme zabudli a dobehnúť časový deficit. 

(Radúz už možno tuší, v akom poradí treba naskladať veci do kufra)

Ivan Tásler nám vie niečo povedať o rozprávkovej atmosfére slovenských cestičiek, avšak o negatívach sa zmienil len zbežne. V deň nášho koncertu na Ružinej 2015 sme si odsrali rovno niekoľko zlých zážitkov po sebe: trebárs cestou tam sme sa opäť stali sponzorom Policajného zboru. 20€ išlo do vrecák našich obľúbených priateľov, ktorí pri uzávierke mosta budú miesto odkláňania dopravy radšej pokutovať každého, kto si nevšimne nenápadný zákaz vjazdu. Na vodnú nádrž Ružiná sme dofrčali takmer načas, ale miesto davu rekreantov a rockerov nás privítalo takpovediac NIČ - v backstagei sa nachádzalo viac ľudí než v areáli, stage manager ešte dospával prebdenú noc, baby od Red Bullu nemali komu rozdávať nálepky so zľavou na drink. V tom momente zavládla domácka atmosféra ako na stanovačke so spolužiakmi zo strednej - žiadne davy, žiadna tréma, len teplý letný deň a pár ľudí pri stánku s pivom. Bilbo v nadnesenej nálade nacúval s autom na jediný kolík pri stagei a prerazil krásnu dieru do kolesa, auto sa následne upratalo k plotu a krízový manažment mohol zasadať. Po jednoduchej inžinierskej finte sme dokázali stabilizovať zdvihák aj na mäkkom povrchu, pár minút predtým nám autiak niekoľkokrát zo zdviháku spadol. Puknuté koleso čoskoro viselo v lufte, ale ani za nič sme nedokázali odkrútiť jedinú skrutku. Tu sa prejavila krásna kapelová solidarita: Fishing Strip sa zjavili na scéne s účinnejším vercajgom a mocným severanom z kapely Caliber X sa podarilo povoliť všetky štyri šróby, ostatní členovia kapiel aspoň postávali okolo a škriabali sa na bradách. Onedlho sa na mieste defektu už nachádzala rezerva, ale bohužiaľ takmer vyfučaná. No nič, krízový manažment bol od baru opäť stiahnutý na miesto činu, úloha bola jasná: vyhútať, ako nafúknuť koleso a odísť čím skôr domov. 

(Točiť točil, ale otočiť nemohol)

(Mocní severania a polonahí západniari)

(Na Ružinej nič nového)

 Ešte prv, než sme si zabezpečili kurz motoristickej núdze, museli sme odohrať aj ten koncert. Po príchode na pódium nás čakal pohľad, aký vás čaká po opustení atómového atómového krytu 100 rokov po tom, čo sa skončila jadrová vojna: horúca pustá krajina a 5 ľudí schovávajúcich sa v tieni, akurát bez dvojmetrových škorpiónov. Svoju polhodinku sme odohrali úplne v kľude ako keby sme hrali v skúšobni. S publikom super koncert, ale aj bez publika je to krása. Vráťme sa k defektu: uvažovali sme, či sa zviezť na mäkkej gume na najbližšiu pumpu, alebo dakde zohnať kompresor. Z ničoho nič sa zjavil jeden pán s dcérou-fanúšičkou, ktorý sa dopočul o našom probléme a zvestoval, že kompresor je už na ceste z vedľajšej dediny! Že ho dovezie dáky jeho príbuzný. Tak sa stalo: kompresor priviezli, rezerva sa nafúkala a my sme mohli odísť domov. Za celý deň sme si odskákali dosť smoly na to, aby sme hrali pred vyľudneným festivalom, na strane druhej sme sa stali svedkami nezištnej pomoci od dobrých ľudí v radoch kapiel aj fanúšikov. Tak by to malo byť vždy, vykašľať sa na príslušnosť k nejakej sociálnej skupine či k jednej strane barikády a pomôcť si keď treba. Vďaka tomu sme z Ružinej odchádzali pozitívne naladení a náladu nám nepokazilo ani studené bravčové soté v bagete, ktoré v plážovom stánku predávali ako gyros. Jediné, čo zamrzí, je vidieť pekné okolie vodnej nádrže bez dostatočnej odozvy u ľudí. Každý cyklus však má svoje dobré a zlé fázy a keď je dnes niečo fakt nanič, tak to nabudúce bude lepšie, nezúfajte!

(Mr. Kompresor, náš hrdina)

(Nie všetko, čo je mäso, je aj gyros)

Road to Topfest!

Keď sa vydáte s batôžkom na úpätie kopca so zámerom sa vydriapať na jeho vrchol, bolo by fajn, keby ste mali predstavu o tom, ako chcete, aby ten vrchol vyzeral. Zasnívajte sa a predstavte si, ako asi odtiaľ vyzerá západ slnka a ako zhora vidno krajinu kolom dokola. Keď sa s kapelou odhodlane nasťahujete do skúšobne, nie je na škodu predstaviť si samých seba na pódiu, kde nie skrze dymostroj ale kvôli dĺžke pódia nedovidíte na svojich spoluhráčov; dodá vám to svetlo na konci tunela, čo oceníte hlavne v prípade, keď sa vám ten tunel bude zdať nekonečne dlhý. V roku 2015 to boli už štyri roky odkedy sme sa vydali na túru a veci sa začali hýbať rýchlejšie, než by sme si to štyri roky dozadu vedeli predstaviť: začali sme spolupracovať s agentúrou a otvárali sa nám dvere, na ktoré sme kedysi klopali celkom nadarmo. 

(V roku 2012 sme nafotili jediné solídne fotky a tak ich máme aj na plagáte v roku 2015)

Pre mnohých ľudí je symbolom leta letný festival so živou muzikou, návštevníci snívajú o atmosfére a zážitkoch ako na Woodstocku a muzikanti dúfajú, že sa na legendárnej akcii zúčastnia v pozícii účinkujúcich. Najväčší rokenrol, aký môžete na Slovensku zažiť, sa odohráva na Topfeste: to je festival, kde sa musíte postarať sami o seba, nikto pre vás nebude vymýšľať voľnočasové aktivity alebo vám rozdávať balenú nesýtenú minerálku; je to priestranstvo, kde hlavné ťahy lemujú spiaci pankáči a kde sa v núdzovom prípade zabavíte aj bez účasti na koncertoch. Na fesťákoch ľudia spravidla nič neriešia, na tri dni sa všetci stávajú kamarátmi a tak si navzájom dopomôžu k tomu, čo treba. Topfest ako hlavný rockový sviatok celého roka je prestížnym podujatím nielen pre domácich interpretov a preto o ňom snívajú všetci. V lete 2015 sa nám naskytla možnosť splniť si jeden sen.

(Drsných fotiek z Topfestu nie je nikdy dosť)

Topfest tradične začína ešte pred letnými prázdninami a stáva sa tak úvodnou bránou do festivalového leta, v praxi to vyzerá ako keby začnete jesť tortu od čerešničky. Uplynul práve rok odkedy sme prvýkrát okúsili festivalové pódium a teraz prišla závažná skúška správnosti. Organizátori Topfestu si tento rok zvolili trojdňový model piatok - nedeľa, čo reálne znamená, že si musíte vziať dovolenku aj v pondelok. My sme sa rozhodli nenarúšať tradíciu a pricestovali sme na letisko do Piešťan už v piatok, hoci náš hrací čas bol až v nedeľu. Nič to, prvé dva dni strávime ako normálni návštevníci: našli sme dobre situované miesto na rozloženie stanov a vyvesili sme našu kapelovú vlajku, aby všetci okoloidúci vedeli, že pod ňou stanujú ľudia dobrej vôle. Vejúca plachta bola vidieť už z diaľky a tak si k nám prišlo pokecať či vypiť mnoho pútnikov. Počet rekreantov pod vlajkou kolísal od päť do tridsať a zostava sa priebežne obmieňala, podchvíľou sme aj chodili do areálu omrknúť si miesto, kde sme mali čoskoro vystúpiť. Inak sme sa správali tradične: likvidovali sme zásoby a strácali sa po celej ploche festivalu, kde-tu niekto aj zablúdil na dáky koncert. Koniec koncov, nebyť fesťákov, neexistoval by ani Kýbel Mačiek, preto je ich atmosféra pre nás prirodzená a pohybujeme sa po nich inštinktívne. 

(Capture The Flag sa s takouto vlajkou nehrá)

(Nebolo problém stretnúť aj fanúšikov s našimi tričkami)

V nedeľu ráno sme boli už kvalitne vybláznení, požutí a vyčerpaní, no naše vystúpenie bolo stále pred nami. Topfest roku 2015 trpel nedostatkom kvalitných headlinerov, niekoľko vcelku známych kapiel nenahradí jednu slávnu; vždy je lepšie mať v garáži jedno poriadne auto než dve priemerné. Účasť na festivale bola preto poslabšia a proti nám hral aj fakt, že hráme v nedeľu poobede - mnoho ľudí sa chystalo v pondelok do práce. Suma sumárum, nemali sme žiadne očakávania, ba vzhľadom na vyžmýkanosť 48-hodinovým nepretržitým rokenrolom sme cítili aj ťarchu na srdci. Na festivale od rána nie je príliš čo robiť, preto sa poväčšinou strebe, pred koncertom to však neprichádza do úvahy, čo si uvedomujú všetci okrem JZ-ho. Takto sme pri triezvení čakali a bojovali s vetrom, čo fúkal stále z inej strany. Okolo tretej poobede sme začali zisťovať, ako sa vymotáme z bludiska areálu a zamierime s autami na B-stage. Netrvalo dlho a už sme parkovali pri vchode do backstageu, kde sme si dokonca našli šatňu s vlastným menom - na stole nás tam vítali štyri odpité minerálky a štvrť bagety; vysvitlo, že pre čerstvé občerstvenie musíme ísť do vedľajšieho stanu. V šatni bol aj gauč a stojan s vešiakmi, kde si Bilbo s Radúzom zavesili mikiny nie preto, že by im bolo teplo, ale preto, lebo majú tú možnosť zavesiť si mikinu na vešiak vo vlastnej šatni. Obžrali sme sa bagetami s poctivou majonézou a už sme si pomaly zapájali gitary. Snažili sme sa v spleti káblov vyzerať ako profíci a tak sme si nestíhali všímať, že stan sa medzičasom akosi naplnil, veď ešte pred chvíľkou tam okrem hŕstky konštantných pankáčov a niekoľko prispôsobivých fanušíkov nebolo veľa národa, a teraz toto? V momente, keď sme už boli pripravení hrať, tam bolo toľko ľudí, že sa už zhora nedali ani spočítať. A to všetko na podvýživenom Topfeste! Tak toto fakt nikto z nás nečakal a už tento prvý obrázok bol splneným snom. 

(Kapela Kýbel Mačiek správne umiestnená pred šatňou kapely Kýbel Mačiek)

(A toto nás čakalo vo vnútri)

(Because we can!)

(Pod pódiom sa dialo takéto šialenstvo!)

Fakt, že sme sa ocitli uprostred neuveriteľnej atmosféry, v nás prebudil nadprirodzené schopnosti. Bilbo nikdy nebol fanúšikom otrepaných fráz, ktoré používajú speváci na kontakt s publikom, no teraz jeho fantázia vrcholila. JZ počas inštrumentálnej pasáže v Šalátovom Holokauste vzal do rúk našu vlajku na tyči a mávajúc s ňou behal hore-dole po pódiu, čo bola veľká šou nielen pre divákov, ale aj pre kapelu; technici zatiaľ tŕpli, aby im tou tyčou nerozbil aparatúru. Ľudia sa sami od seba tak vyhaluzili, že ich nebolo ani treba vyzývať k pohybu a sami skákali a sácali sa a tlieskali. Na ich aktivitu sa zas celkom namotala kapela: Radúz počas intra Rozjebem byt vyskočil spoza bicích a skončil v publiku, JZ mu nevydržal závidieť a skočil za ním, obaja sa stihli vrátiť včas do začiatku pesničky. Rozjebem byt bolo úplné rockové finále, po ňom nastala maximálna eufória, ktorú sme nevedeli predýchať ešte dobrú polhodinku. Po našom koncerte sa celý ten dav takmer celý stratil, z čoho vyplýva nasledovné - niekoľko stoviek ľudí prišlo v nedeľu o 16:30 na B-stage, aby si pozreli Kýbel Mačiek. A to sme ho odohrali na pokraji infarktu s mizivou nádejou, že budeme mať vôbec nejaké publikum. Neskutočná, nepredstaviteľná vec, radosť, zadosťučinenie, čo nás ešte stále hreje: všetka tá snaha, hodiny strávené v skúšobni, prebdené noci na nekonečných cestách, toto bola odmena za všetko a dôkaz, že smerovka ukazuje správnym smerom. Fotky z koncertu vyzerajú super, môžeme ich komukoľvek ukázať a zapchať ústa tým, čo si z nás robili srandu, od neprajných starých otcov až po nepoučiteľných hejterov. Je to tam, niečo sme dokázali a pritom sa všetko ešte len začína. Prvý veľký maják na nočnej oblohe - Topfest - sme statočne oboplávali, a teraz nás čaká šíre more plné očakávaní a entuziazmu: hraníc niet, zem je guľatá a predsa sa točí!

(Takto vidí opitý fotoaparát)

(Niektoré JZ-ho gitarové party sú dosť zbytočné na to, aby mohol odložiť gitaru a behať s vlajkou)

(Je zdravé počas spievania aj tancovať)

(Fotopríbeh ako sa Radúz a JZ postupne dostali z pódia do davu)

(ĎAKUJEME!)

Odnímateľní gitaristi a náhradní bubeníci

Jednou z vied opisujúcich život kapely je aj matematika. Prvýkrát s ňou obvykle prídete do kontaktu pri nábore členov do kapely: konečné číslo určuje váš hudobný štýl a sú tam tiež iné číselné kritéria ako napr. kapacita vozidla v ktorom sa budete voziť na koncert, symfonický orchester sa do Fiatu 500 nenaprace. Po čase sme dospeli k názoru, že kapela o štyroch je ideálna veľkosť, pretože: traja ľudia, to je primálo srandy, ak si dvaja podávajú tretieho, tak ten môže akurát plakať v kúte; štyria - ideálna porcia srandy a do auta sa zmestí ešte jeden pasažier, piati - kapela sa sama osebe ledva vojde do auta; šiesti a viac - už ani samotná kapela sa nezmestí do auta. A tak sme teda vytvorili klasické rockové kvarteto o dvoch gitarách s malou anomáliou, že basák má na starosť aj hlavný spev - takto sa z gitaristov na krídlach vytvorila samostatná jednotka, ktorej obe časti reagujú na zvolanie "Juraj, ty si chumaj!" alebo "Dobrý deň pán inžinier!". 

(Naša gitarová jednotka a jej vybavenie)

Príslovie tvrdí, že nie každý deň je nedeľa, v našom prípade to znamená, že nie každý víkend majú všetci voľno aby sme mohli niekam odcestovať na koncert. Po niekoľkých nezhodách v diári sme sa rozhodli vyskúšať model odnímateľných členov: že v núdzovom prípade skrátka odohráme v nekompletnej zostave. Pri prideľovaní ospravedlneniek na neúčasť na koncerte sa musíme riadiť tzv. koeficientom nenahraditeľnosti, ktorý vyjadruje dôležitosť toho-ktorého člena pre odohranie koncertu. Najvyšší koeficient má pochopiteľne Bilbo, pretože nájsť spievajúceho trpaslíka hrajúceho na basgitare je úloha nanajvýš pre autora rozprávkových knižiek pre deti. Druhý najvyšší koeficient pripadá na Radúza, pretože s bubeníkmi je večný kríž a obvykle ich je všade nedostatok, o dobrých bubeníkoch ani nehovoriac. Šariš ako sólogitarista je z gitaristov o niečo dôležitejší, čierny Peter, resp. zelený dolník preto zostal v JZ-ho rukách. Napriek tomu sme prvý koncert v trojici odohrali práve s JZ-m a bez Šariša: išlo o výnimočný utorkový koncert v trnavskom Art Klube. JZ bohužiaľ v ten istý deň oslavoval narodky, a tak sa akosi opil ako bomba ešte pred začiatkom akcie. Treba však dodať, že v backstagei v Art Klube sa zo slobodného človeka stáva nevoľník: jediný východ odtiaľ von vedie cez pódium, akonáhle hrá kapela, ste uväznený dnu iba s fľašou rumu a bez záchoda; je na vás vyvíjaný enormný psychický tlak porovnateľný s prezentáciou ortopedických pomôcok pre dôchodcov a tak sa uchyľujete k impulzívnym rozhodnutiam ako napr. bezhlavé pitie alebo močenie cez okno. Bilbo vtedy prvýkrát šoféroval na dlhšiu vzdialenosť, JZ sa mu rozhodol v nijakom prípade neuľahčiť cestu domov a niekoľkokrát sa hlasno dožadoval návratu do Trnavy lebo vraj stratil kľúče, čo samozrejme nebola pravda. Aj keď v trojici, ale cirkus za štyroch. 

(Fyzické potreby a hraničné situácie si vyžadujú neobvyklé riešenia)

S odňatým JZ-m hrozilo menej nástrah, celú gitarovú sekciu si zobral na svoje plecia menej temperamentný, ale precížnejší Juraj Thorson Šarišský, syn Thorov, vnuk Odinov. Takto v trojici sme sa odviezli na koncert do Banskej Bystrice. Počiatok koncertu bol neslávny, 10 minút pred jeho začiatkom vyzeralo, že nebudeme mať absolútne žiadne publikum, akonáhle dokvitol jeden človek, pichli sme káble kam treba a začali sme dávať; do konca koncertu sa tam nazbierala veselá partia a my sme si užívali viac miesta na pódiu. Po vystúpení sme sa dali do reči s prišelcami a zistili sme, že poprichádzali odbárskiaľ z okolitých dedín a my sme si vtedy prvýkrát uvedomili, že máme fanúšikov. Podobný dobrý pocit nás zahrial tiež počas trojjedinej božskej akcie v Spolkovej záhrade v Leopoldove, na ktorej krstila praburanrollová kapela Hospital Bukra svoje nové cédečko. Do Bundesgarten sa dostavili viaceré tváre, ktoré sme začali vídavať na našich koncertoch čím ďalej tým častejšie, o to viac poteší, že sú z rôznych kútov Slovenska. Jeden z týchto exotov sa nás vypytoval, či náhodou nejdeme do Nového mesta nad Váhom, a či sme nevideli jeho topánky. Topánky sa našli na druhý deň, chlapec bol už zrejme bosý doma.

(Leopoldovská formácia bez centra)

Nechať doma jedného z gitaristov je obdobne jednoduché ako nechať doma zapnutú žehličku, ale vymeniť bubeníka, to bude chcieť väčšie odhodlanie. Radúz vo svojich dvadsiatich rokoch konečne našiel prácu, ktorá mu umožnila splatiť dlžoby ľuďom vo svojom okolí, avšak za cenu toho, že budeme občas musieť kvôli nemu rušiť koncerty. Keď sa už schyľovalo k tomu, že nám kvôli tomu budú uchádzať dobré kšefty, začali sme sa obzerať po záložnom variante. V marci 2015 k nám priplávala možnosť zahrať si v topoľčianskom kulturáku spolu s Horkýžami. Akcia ako remeň, Radúz mal však skúšku v divadle. Tak sme skúšali kontaktovať náhradných bubeníkov, ako prvému zvykneme volať nášmu bývalemu členovi Zajacovi, ale ten bol na cestách so svojím orchestrom. Volali sme a volali, ale dohodnúť sme sa nemohli, keď sa tu zrazu zjavil Zajacov brat a bubeník The Paranoid Miloško, ktorému sa z úsmevu dá vyčítať, že je za každú srandu. Miloško sa ukázal ako profík, za tri skúšky bol playlist nacvičený a mohli sme ísť do Topoľčian. Celá udalosť mala veľmi sľubný párty potenciál, v zákulisí sa okrem horkýžakov pohybovali aj členovia UKND a Fishing strip. Ktosi zakázal v backstagei fajčiť a tak sa chodilo húliť na pánsky záchod, potreby sa vykonávali na dámskom. Raz sa stalo, že sme chceli vojsť na záchod, a tam sme zbadali toto: dvaja členovia UKND sedeli na rúre dva metre nad misou, okolo nej stáli ďalší traja muzikanti, všetci fajčili a odklepávali popol do hajzla; ako keby nikomu z nich netiahlo na štyridsať, ale ani na dvadsať. Horkýže sú jedny z mála kapiel, ktoré nestratili elán ani ťah na bránku, UKND sa tiež pochválili kapelovým úspechom - majú v zostave dvoch vyliečených alkoholikov: jeden bol kedysi alkoholik, ale po liečení pije ako normálny človek, a druhý bol kedysi abstinent. Hlavne, že všetko dobre dopadlo. Po skončení podujatia sa rozpútal škandál: nasratý zvukár Slížov chodil po chodbách ako batman a hľadal stratené fľaše s alkoholom, chlapci z UKND sa svojou bujarou náladou stali mierne podozrivými. JZ naplno prepadol radosti z lúpenia nezjedeného jedla, s dvomi bochníkmi chleba pod pazuchami odchádzal z Topoľčian lepšie vychystaný ako tretiačik do školy prírody.  

(Odtiaľto sme sa ostrihanému Kukovi pozerali na zadok)

(Kvôli Miloškovi sa museli zaviesť krátke fajčiarske prestávky pred vstupom do ľubovoľnej budovy)

Vzápätí po topoľčianskom rokenrole sa nám naskytla možnosť predskakovať Divokému Billovi: opäť topoľčiansky okres, opäť kulturák, opäť Radúz v divadle, Miloško na šnúre, a tak sa zohnal bubeník Slavomír. Bolo povedané, že to bude akustický koncert, Slavo si teda na skúškach vystačil s hrajúcou búdkou pre vtáčiky známou ako cajon. Čas nás tlačil a úroveň akustických verzií našich pesničiek nestúpala, tak sme sa na pódiu museli zasa raz spoľahnúť na vlastnú profesionalitu a úchvatnú schopnosť obrátiť každý trapas na vtip a všeobecné uznanie. Nevyšlo to celkom podľa našich predstáv: akustika v kultúrnom dome bola horšia ako v Ochtinskej aragonitovej jaskyni a my sme občas budili dojem, že sa vidíme prvýkrát v živote. Nič to, veď nebolo ani osem hodín večer a ľudia boli ešte len na polceste z domu. Divokej Bill má osem členov a nebolo jednoduché sa prekľučkovať medzi ich aparatúrou preč z pódia, akonáhle sme to dokázali, zaparkovali sme pri bare. Bolo nám prisľúbené isté množstvo na účet podniku a tak ryšavá brada spolu s mladým bubeníkom Slavom dávali barmankám zabrať. Čím bližšie ku koncertu headlinera, tým bližšie bolo k prúseru prvej predkapely: Šariš a Slavo narazili na problém podľa tradičného slovenského scenára - krčmárka im už nechcela nalievať zadarmo. Slavomír ako nevyfackaný hudobník začal byť drzejší ako by sa patrilo na záskočného bubeníka a tak Bilbo oboch vyviedol von a odviezol do bezpečia mestečka pod vrchom Zobor.  

(Slavomírovi sme pre ochranu súkromia zakryli oči stojanom na mikrofón)

Najväčšie odňatie sme zažili v decembri 2014: dostali sme ponuku zahrať si v utorok večer v empírovom divadle v Hlohovci. Akonáhle ide o pracovný deň, tak vždy nastáva problém s aspoň jedným gitaristom-inžinierom, tentokrát bol ale problém s oboma. A tak sa Bilbo s Radúzom dohodli, že stavia na akustické kombo cajon + gitara a vystúpia iba oni dvaja, . Príprava bola skromná, skúška prebiehala v aute cestou do Hlohovca - Bilbo spieval a Radúz si plieskal do rytmu po stehnách. Celé naše vystúpenie sme poňali dramaticko-humorne a bolo založené skôr na hovorenom slove než na prevedení pesničiek, diváci však tento formát ocenili; Radúz sa ako herec nenechal zahanbiť. Po koncerte sme sa odobrali do útrob atmosferického divadla, v bývalej šatni pre hercov sa nachádzal backstage. Kedže bol utorok, tak sme iba náprotiveň zožrali väčšinu obložených chlebíčkov, Radúz vypil aspoň povinných zopár vodiek. Dalo by sa zovšeobecniť, že absencia niektorého z členov základnej zostavy Kýbla Mačiek neubrala na intenzite kurióznych situácií, práve naopak. Napriek tomu dúfame, že v budúcnosti bude mať pre nás hudba v životoch také pevné a neotrasiteľné miesto, že budeme hrať vždy v kompletnej zostave a na 120 percent!

(Radúz s Bilbom nezabudli do vystúpenia zahrnúť aj vianočnú tematiku)

(Plný dom, najlepší dom)