Príhody kapely Kýbel Mačiek: Road to Topfest!

Keď sa vydáte s batôžkom na úpätie kopca so zámerom sa vydriapať na jeho vrchol, bolo by fajn, keby ste mali predstavu o tom, ako chcete, aby ten vrchol vyzeral. Zasnívajte sa a predstavte si, ako asi odtiaľ vyzerá západ slnka a ako zhora vidno krajinu kolom dokola. Keď sa s kapelou odhodlane nasťahujete do skúšobne, nie je na škodu predstaviť si samých seba na pódiu, kde nie skrze dymostroj ale kvôli dĺžke pódia nedovidíte na svojich spoluhráčov; dodá vám to svetlo na konci tunela, čo oceníte hlavne v prípade, keď sa vám ten tunel bude zdať nekonečne dlhý. V roku 2015 to boli už štyri roky odkedy sme sa vydali na túru a veci sa začali hýbať rýchlejšie, než by sme si to štyri roky dozadu vedeli predstaviť: začali sme spolupracovať s agentúrou a otvárali sa nám dvere, na ktoré sme kedysi klopali celkom nadarmo.

(V roku 2012 sme nafotili jediné solídne fotky a tak ich máme aj na plagáte v roku 2015)

Pre mnohých ľudí je symbolom leta letný festival so živou muzikou, návštevníci snívajú o atmosfére a zážitkoch ako na Woodstocku a muzikanti dúfajú, že sa na legendárnej akcii zúčastnia v pozícii účinkujúcich. Najväčší rokenrol, aký môžete na Slovensku zažiť, sa odohráva na Topfeste: to je festival, kde sa musíte postarať sami o seba, nikto pre vás nebude vymýšľať voľnočasové aktivity alebo vám rozdávať balenú nesýtenú minerálku; je to priestranstvo, kde hlavné ťahy lemujú spiaci pankáči a kde sa v núdzovom prípade zabavíte aj bez účasti na koncertoch. Na fesťákoch ľudia spravidla nič neriešia, na tri dni sa všetci stávajú kamarátmi a tak si navzájom dopomôžu k tomu, čo treba. Topfest ako hlavný rockový sviatok celého roka je prestížnym podujatím nielen pre domácich interpretov a preto o ňom snívajú všetci. V lete 2015 sa nám naskytla možnosť splniť si jeden sen.

(Drsných fotiek z Topfestu nie je nikdy dosť)

Topfest tradične začína ešte pred letnými prázdninami a stáva sa tak úvodnou bránou do festivalového leta, v praxi to vyzerá ako keby začnete jesť tortu od čerešničky. Uplynul práve rok odkedy sme prvýkrát okúsili festivalové pódium a teraz prišla závažná skúška správnosti. Organizátori Topfestu si tento rok zvolili trojdňový model piatok - nedeľa, čo reálne znamená, že si musíte vziať dovolenku aj v pondelok. My sme sa rozhodli nenarúšať tradíciu a pricestovali sme na letisko do Piešťan už v piatok, hoci náš hrací čas bol až v nedeľu. Nič to, prvé dva dni strávime ako normálni návštevníci: našli sme dobre situované miesto na rozloženie stanov a vyvesili sme našu kapelovú vlajku, aby všetci okoloidúci vedeli, že pod ňou stanujú ľudia dobrej vôle. Vejúca plachta bola vidieť už z diaľky a tak si k nám prišlo pokecať či vypiť mnoho pútnikov. Počet rekreantov pod vlajkou kolísal od päť do tridsať a zostava sa priebežne obmieňala, podchvíľou sme aj chodili do areálu omrknúť si miesto, kde sme mali čoskoro vystúpiť. Inak sme sa správali tradične: likvidovali sme zásoby a strácali sa po celej ploche festivalu, kde-tu niekto aj zablúdil na dáky koncert. Koniec koncov, nebyť fesťákov, neexistoval by ani Kýbel Mačiek, preto je ich atmosféra pre nás prirodzená a pohybujeme sa po nich inštinktívne.

(Capture The Flag sa s takouto vlajkou nehrá)

(Nebolo problém stretnúť aj fanúšikov s našimi tričkami)

V nedeľu ráno sme boli už kvalitne vybláznení, požutí a vyčerpaní, no naše vystúpenie bolo stále pred nami. Topfest roku 2015 trpel nedostatkom kvalitných headlinerov, niekoľko vcelku známych kapiel nenahradí jednu slávnu; vždy je lepšie mať v garáži jedno poriadne auto než dve priemerné. Účasť na festivale bola preto poslabšia a proti nám hral aj fakt, že hráme v nedeľu poobede - mnoho ľudí sa chystalo v pondelok do práce. Suma sumárum, nemali sme žiadne očakávania, ba vzhľadom na vyžmýkanosť 48-hodinovým nepretržitým rokenrolom sme cítili aj ťarchu na srdci. Na festivale od rána nie je príliš čo robiť, preto sa poväčšinou strebe, pred koncertom to však neprichádza do úvahy, čo si uvedomujú všetci okrem JZ-ho. Takto sme pri triezvení čakali a bojovali s vetrom, čo fúkal stále z inej strany. Okolo tretej poobede sme začali zisťovať, ako sa vymotáme z bludiska areálu a zamierime s autami na B-stage. Netrvalo dlho a už sme parkovali pri vchode do backstageu, kde sme si dokonca našli šatňu s vlastným menom - na stole nás tam vítali štyri odpité minerálky a štvrť bagety; vysvitlo, že pre čerstvé občerstvenie musíme ísť do vedľajšieho stanu. V šatni bol aj gauč a stojan s vešiakmi, kde si Bilbo s Radúzom zavesili mikiny nie preto, že by im bolo teplo, ale preto, lebo majú tú možnosť zavesiť si mikinu na vešiak vo vlastnej šatni. Obžrali sme sa bagetami s poctivou majonézou a už sme si pomaly zapájali gitary. Snažili sme sa v spleti káblov vyzerať ako profíci a tak sme si nestíhali všímať, že stan sa medzičasom akosi naplnil, veď ešte pred chvíľkou tam okrem hŕstky konštantných pankáčov a niekoľko prispôsobivých fanušíkov nebolo veľa národa, a teraz toto? V momente, keď sme už boli pripravení hrať, tam bolo toľko ľudí, že sa už zhora nedali ani spočítať. A to všetko na podvýživenom Topfeste! Tak toto fakt nikto z nás nečakal a už tento prvý obrázok bol splneným snom.

(Kapela Kýbel Mačiek správne umiestnená pred šatňou kapely Kýbel Mačiek)

(A toto nás čakalo vo vnútri)

(Because we can!)

(Pod pódiom sa dialo takéto šialenstvo!)

Fakt, že sme sa ocitli uprostred neuveriteľnej atmosféry, v nás prebudil nadprirodzené schopnosti. Bilbo nikdy nebol fanúšikom otrepaných fráz, ktoré používajú speváci na kontakt s publikom, no teraz jeho fantázia vrcholila. JZ počas inštrumentálnej pasáže v Šalátovom Holokauste vzal do rúk našu vlajku na tyči a mávajúc s ňou behal hore-dole po pódiu, čo bola veľká šou nielen pre divákov, ale aj pre kapelu; technici zatiaľ tŕpli, aby im tou tyčou nerozbil aparatúru. Ľudia sa sami od seba tak vyhaluzili, že ich nebolo ani treba vyzývať k pohybu a sami skákali a sácali sa a tlieskali. Na ich aktivitu sa zas celkom namotala kapela: Radúz počas intra Rozjebem byt vyskočil spoza bicích a skončil v publiku, JZ mu nevydržal závidieť a skočil za ním, obaja sa stihli vrátiť včas do začiatku pesničky. Rozjebem byt bolo úplné rockové finále, po ňom nastala maximálna eufória, ktorú sme nevedeli predýchať ešte dobrú polhodinku. Po našom koncerte sa celý ten dav takmer celý stratil, z čoho vyplýva nasledovné - niekoľko stoviek ľudí prišlo v nedeľu o 16:30 na B-stage, aby si pozreli Kýbel Mačiek. A to sme ho odohrali na pokraji infarktu s mizivou nádejou, že budeme mať vôbec nejaké publikum. Neskutočná, nepredstaviteľná vec, radosť, zadosťučinenie, čo nás ešte stále hreje: všetka tá snaha, hodiny strávené v skúšobni, prebdené noci na nekonečných cestách, toto bola odmena za všetko a dôkaz, že smerovka ukazuje správnym smerom. Fotky z koncertu vyzerajú super, môžeme ich komukoľvek ukázať a zapchať ústa tým, čo si z nás robili srandu, od neprajných starých otcov až po nepoučiteľných hejterov. Je to tam, niečo sme dokázali a pritom sa všetko ešte len začína. Prvý veľký maják na nočnej oblohe - Topfest - sme statočne oboplávali, a teraz nás čaká šíre more plné očakávaní a entuziazmu: hraníc niet, zem je guľatá a predsa sa točí!