11. 5. 2015

Prvé ozajstné turné

Od nášho prvého koncertu sa už presypalo niekoľko piesočných dún a tak môžeme s odstupom času skonštatovať, že sme v koncertnom kolotoči mierne ošľahaní. Prešli sme si rôznymi nezdarmi v dôsledku ktorých sme museli meniť plány za pochodu, nahlas hrešiť a prispôsobovať sa skutočnostiam, ale nakoniec vždy na druhý deň vyšlo slnko. Na jeseň roku 2014 nastal čas zúžitkovať všetky naše užitočné skúsenosti a vrhnúť sa do víru koncertov minimálne na úrovni poloprofesionálov; opäť teda nastal proces obvolávania, opakovania slovného spojenia "Kýbel Mačiek" do telefónu, dohadovania sa s kapelami na spolupráci a hádania sa kto bude šoférovať na ktorú akciu. Po týždňoch kancelárskej práce sme turné z objektívnych príčin nazvali "Do kolien tour" a zahŕňalo 14 miest a miestečiek. Nič vás nezapíše ľuďom do pamäte lepšie, ako keď budete hrať nepretržite každý rok v každom tmavom kúte. Žiaden youtube ani iné, možno dočasné vymoženosti z nikoho neurobia žijúcu kapelu.





(V skutočnosti nosíme obleky len na stužkovú a cirkevné sviatosti)

Na začiatku šnúry nás čakala rozcvička v Palárikove. Väčšia obec v širšom okolí Nitry ponúka niekoľko miest, ktoré sa v prípade potreby vedia transformovať na miesto na koncert: v krčme u Montyho môžete vystupovať na zastrešenej dlažbe akú máte istotne aj vo vašom meste v bočnej uličke od pešej zóny. Atmosféra bola super, vidiecky charakter koncertov vždy pridáva na srdečnosti a našej spontánnosti a schopnosti improvizácie; Bilbo si trebárs zabudol vziať so sebou harmoniku a tak namiesto harmonikového sóla v rámci kultúrneho programu exol pivo, srdečný fanúšik mu po pesničke priniesol druhé - ak hrávate iba v športových halách, toto sa vám zaručene nestane. 




(Takto nám ukazovali, že naším stropom je až nebo)

11.10.2014 - náš druhý pokus o koncert v Martine. Prvý pokus v lete 2014 stroskotal na tom, že po piatkovej akcii do neskorých ranných hodín mali všetci šoféri ešte poobede okolo promile v krvi a tak sme sa nemali večer ako odviezť na koncert; klub nám však dal druhú šancu a tak sme sa v v októbri do toho Martina naskutku dopravili. Zahrali sme si v dobrej punkovej spoločnosti ako sa na mesto na rockových základoch patrí. Už o týždeň sa však prihlásili do služby ďalšie obtiaže, za ktoré tentokrát mohol Radúz. Pred koncertom v Šuranoch sme sa dohovorili, že sa stretneme v skúšobni o piatej, Bilbo sa rozhodol ešte skontrolovať Radúza či nespí; na tretíkrát zdvihol telefón aby napokon oznámil, že sa nachádza v Modre a či tam preňho nemôžeme cestou prísť. Radúz ako správny konzervatorista nevyniká v žiadnom všeobecno-vzdelávacom predmete vrátane zemepisu, a tak sme mu zvestovali, že Modra sa ani pri najlepšej vôli nenachádza po ceste z Nitry do Šurian a že mu odtrhneme gule pokiaľ nepríde do Nitry načas. Nakoniec sa chuligánovi s vybitým telefónom podarilo dotrepať sa na stanicu v poslednej možnej chvíli aby sme stihli vlastný koncert. Fanúšikovia sa mu pomstili aj za nás: vypýtali si prídavok aj s bubeníckym sólom, ktoré Radúz odohral na pokraji bezvedomia - karma v hudbe funguje dvojnásobne, tomu verte. 




(Bilbov špeciálne odolný telefón, nepodarilo sa mu ho šikovne chytiť - ide o fotomontáž; avšak podarilo sa mu ho rozbiť)

Slováci sa zvyknú niekoľkokrát do roka celkom zblázniť a vždy v rovnakom čase, ide obvykle o obdobie Vianoc, Veľkej noci alebo v obdobný sviatok, nám bol prisúdený koncert v Prievidzi na Všech svätých, kolóny aút a jesenná búrka vyrobili z cesty po rovinke boj o život. Mali sme mierny problém dohodnúť si požičanie aparatúry na koncert, nakoľko sme hrali s Konfliktom a Jury z objektívnych príčin svoju zostavu v hodnote 100 000 pankáčov spravidla nepožičiava. JZ bol teda nútený vziať si so sebou svoju podomácky vyrobenú hlavu a bedňu; obe spolu vyzerajú asi ako keby položíte na priemernú skrinku časovanú bombu, Jury len neveriacky krútil hlavou. Po tomto koncerte sme museli pretriasať zodpovedný prístup členov kapely voči koncertovaniu: je samozrejmé, že koncerty - to nie je len príležitosť opiť sa každý týždeň v inom meste, ale mať aj zodpovednosť voči ľuďom čo sa na vás prídu pozrieť. Napriek tomu, že sme hrali ako prvá kapela, JZ nastúpil na pódium už statne nemotorný, celý jeho výkon nestál za nič a my sme mu museli zasa raz pripomenúť, že ožrať sa môže aj doma vo štvrtok večer a nemusí si dávať námahu s cestovaním na koncert do Prievidze. Rozumie sa, že sme ho zjebali až na druhý deň; po tom, čo sa snažil odísť peši do Nitry sme usúdili, že v ten večer mu nemá zmysel nič hovoriť.



(JZ a jeho prototyp normálneho aparátu)

Nasledujúci koncert v Ružomberku prešiel ťažkým pôrodom, kvôli rôznym komplikáciam sa musel niekoľkokrát presunúť aby sa nakoniec neuskutočnil vôbec - klub štyri dni pred akciou zatvorili. Toto sme veru ešte nezažili, beda-prebeda, treba byť pripravený na všetky nepredvídané skutočnosti - takto sme si aspoň mohli cez víkend spraviť prázdniny a o to viac sa tešiť na ďalší koncert v Skalici. Napriek svojej malosti je Slovensko bohaté na kultúrne šoky - jeden taký nás čakal aj na Záhorí. Dospeli sme k názoru, že čeština je lepšie zrozumiteľná než záhoráčtina, pretože češtinu aspoň poznáte z dabingu béčkových filmov a kníh, ktoré sa Slovákom nechcú prekladať. Ale zároveň platí, že so Záhorákmi je neskutočná sranda. Na mieste konania nás vítala príjemná krčmová atmosféra moravského typu, ľudia všetkých vekov zvierali svoj krígeľ a tešili sa zo seba navzájom. Okrem príjemných domácich nás čakala aj najmenšia hracia plocha na akej sme kedy hrali, gitaristi si museli dávať veľký pozor pri otáčaní aby niekoho gitarou nezvalili, i keď by zasiahnutý nemal veľmi kam padnúť.



(Ešteže neposilňujeme, lebo by sme sa vedľa seba ani nezmestili)

Vždy máme o niečo lepšiu náladu, keď naberáme pred koncertom kurz sever, akoby v tých najvzdialenejších kútoch Slovenska driemal ten pravý čistý snehobiely rokenrol ako kolumbijský kokaín. V Dolnom Kubíne sme si vybavili koncert v Klube 77, ktorý podľa domácich nie je zrovna koncertný a zvyčajne sa tam konajú diskotéky, o čom svedčala aj diskoguľa trčiaca zo stropu. Ak sme chceli hrať, museli sme si pódium postaviť z paliet, čím sme demonštrovali zvrchovanosť rokenrolu nad diskotékou. O koncerte v Bratislave je zbytočné sa rozpisovať, hlavné mesto s najväčším ľudským potenciálom vždy poskytne ideálne podmienky na koncert, zato v Dubnici sme boli nováčikovia. Doors Pub je ten typ baru, do ktorého si ľudia chodia sadnúť bez ohľadu na koncert a v ktorom nejestvuje rozdiel medzi pódiom a podlahou, čo nám osobne nevadí pokiaľ majú pankáči pochopenie pre gitarové efekty položené pred nami na zemi, tuto to však neplatilo a tak mal Bilbo ešte pred začiatkom koncertu vyliateho pol piva v pedalboarde. 




(My s kapelou Retorik v diskoklube)

Koncert v Nitre sme pôvodne neplánovali zahrnúť do turné, z ničoho nič nás však kontaktovala kapela Sám sebou, či s nimi nevystúpime na nitrianskej časti ich šnúry a neumožníme vznik vzájomného turné praclíka. Keďže nejde o žiadnych začiatočníkov súhlasili sme, naše rôznorodé hudobné štýly by sa mohli doplniť. Chalaniská mali turné na vyššej organizačnej úrovni než my, priniesli si so sebou rôzne pódiové zlepšováky a my sme najprv iba kukali. Hoci sme hrali doma, my sme sa ako pozvaná kapela prispôsobovali ich podmienkam, o ktorých Bilbo vo svojej naivite nevyjednával v prospech nás všetkých: museli sme prehltnúť polhodinový hrací čas aj pomerne vysoké vstupné 4€. To potom kukali oni, keď sa v Pekárni nenazbieralo ani sto ľudí. Nám bolo neskutočne hlúpe, že tam prišla akčná hŕstka našich fanúšikov, ktorí museli vysoliť nemalé peniaze na to, aby nás videli hrať polhodinu. Z tohto dôvodu sme vo februári 2015 zorganizovali vlastnú akciu na rovnakom mieste s jediným eurom ako vstup, zahrali sme dlhokánsky playlist s všakovakými bonusmi aby sme sa revanšovali za predražený koncert. Výsledok: akcia skvelá, rozdiel priepastný. Každá kapela má iné finančné pozadie a systém fungovania, ale vždy platí pravidlo, že radšej nízke vstupné a hrať pre ľudí, ako vysoké a hrať pre parkety. 




(Chlapčiská mali raz takú plachtu ako my)




(Naša akcia za euro mala oveľa výdatnejšiu atmosféru)

Mali sme za už za sebou slušnú porciu koncertov, no netušili sme, že vrchol šnúry je ešte len pred nami. Mali sme sa opäť vydať na sever, tentokrát ale viac severo-západne na Kysuce do Čadce. Kysuce a Orava, hoci susedia, prechádzali mierne odlišným historickým vývojom, v Uhorsku boli zaradení pod inú arcidiecézu a preto sme nevedeli, či môžeme pozitívnu skúsenosť z Oravy aplikovať aj na Kysuce. Čo sme zistili? Že veru kurva môžeme a dokonca ju aj posunúť ďalej. Zion Club nezostal nič dlžen svojmu názvu a nás v ten večer stretlo niekoľko zionov: prvý na nás číhal v backstagei, tak krásne sa nikto o nás ešte nepostaral: obložené misy a zopár fliaš kapitána Morgana. Obložené misy sú dvojsečná zbraň, aj keď nie ste hladní, tak sa napchávate už len z princípu, že je to zadarmo a že žerú všetci okolo vás a závidíte im, s alkoholom zadarmo je to ešte horšie. Akcia bola koncipovaná ako diskotéka, ktorá sa na chvíľu premení na koncert, národa bolo preto požehnane a atmosféra bola skvelá. Od ľudí nás oddeľovalo vratké zábradlie, ktorému nechýbalo veľa, aby po koncerte skončilo v kontajneri. Radúz dostal za úlohu do 15 minút zbaliť dievča, lebo inak odchádzame. Nepodarilo sa mu to hoci bol časovou tiesňou veľmi pozitívne motivovaný a darilo sa mu prechádzať z trápnej výťahovej konverzácie k dôležitejším témam. Tak sme odchádzali šťastní, Radúz o niečo menej.


(Obžerstvo a obpijstvo)

Z Čadce sme zostali takí ošialení, že sa nám nechce rozpisovať o ostatných koncertoch. Snáď len toľko, že do Liptovského Mikuláša prekvapivo dorazila aj naša fanklubová jednotka rýchleho nasadenia z Limbachu, ktorá takto utvorila rekord v ochote cestovať na naše koncerty. Koncert v Brezne sme mali pôvodne odohrať so Slobodnou Európou, nakoniec sme ho neodohrali vôbec: Slobodka si totižto rada dohadzuje svoje vlastné kapely a na nás si stále akosi nezvykla. Žilinský koncert bola už len sviečka na torte, za polhodinku sme ju sfúkli a pobrali sa nazad do Nitry. Počas návratu sme bilancovali, čo sme si vlastne odskákali: pomaly každý týždeň sme niekam cestovali a vo väčšine prípadov nás čakalo veľmi príjemne prekvapenie, do toho pridaná hodnota v podobe objavovania zákutí Slovenska a spoznávanie sa so skvelými ľuďmi. Najlepší na tom bol fakt, že po jednom zážitku sme vedeli, že o týždeň nás čaká ďalší a možno aj lepší, mohli sme sa teda nepretržite na niečo tešiť - veľmi užitočný pocit. Zistili sme, že si vieme vlastnými silami zabezpečiť úspešnú šnúru, ktorá mala stúpajúcu kvalitu aj z našej strany a hlavne, že bol o nás väčší záujem ako pred rokom. Tak predsa niekam smerujeme!



(Limbašská veľmi pohotová divízia fanklubu KM v LM)



(Chlapci vpravo by boli radšej, keby vystupovali AC/DC)



(Náš turné playlist)




(Takéto plagáty ste mohli vidieť visieť cez pol republiky)





3. 5. 2015

Dvere sú otvorené, vstúpte!

Ak sa chcete vydať na cestu, budete potrebovať napríklad auto, to bude treba naplniť posádkou a vecami na prežitie. Našu posádku tvoria štyria chrabrí cestovatelia tešiaci sa na dobrodružstvo, batožina je ako-tak zbalená a napchatá v kufri, už len vyraziť; nie je však celkom jasno kadiaľ. A tak vystúpime z fiktívneho automobilu a ešte chvíľku sa obzeráme jeden po druhom až kým ten jeden nezahlási, že má aspoň federálny autoatlas z roku 1992, lepšie ako nič, veď hádam sa tie cesty odvtedy toľko nezmenili a pôjdeme pomaličky po starých známych chodníčkoch. Takto nejako by sa dalo opísať naše naberanie kurzu po tom, čo sme začali existovať ako kapela. Batožina-aparatúra, hoci sčasti požičaná, sa nachádzala v skúšobni, posádka-hudobníci boli k dispozícii a autoatlas-prvé pesničky nám ukazovali cestu, kadiaľ sa poberieme. Pokiaľ študujete biografie hudobných skupín, často sa dočítate, že prvé skúšky prebiehali v pivniciach, miesto elektrických gitár v rukách spočívali klasické španielky a bicie nahradili hrnce a kýble od farby. My sme mali šťastie a mohli sme sa skočiť rovno do druhého levelu - mali sme hudobníkov aj použiteľné hudobné nástroje.






(Kýbel je pre škaderých ľudí pri randení nenahraditeľným pomocníkom)



(Takéto niečo asi vidí mucha)

Pre rýchly rozbeh kapely sme mali v rukáve ešte jeden tromf - Bilbove pesničky z obdobia intráku v Mlynskej doline. Dve hitovky už zazneli počas nedávneho vystúpenia na halloweenskej párty (Chrobáky a Rezeň), nadobudli sme teda dojem, že sa od nich môžeme odpichnúť a skúšať rovno vlastnú tvorbu. Do tohto rozhodnutia nás kontaktoval nitriansky DJ VikiTee, ktorý mal zámer s nami usporiadať punkovú veselicu na ktorej by zazneli klasické gitarové odrhovačky, do nášho programu v skúšobni sa teda pretlačilo skúšanie pesničiek ako Anarchy in the UK, TNT či Ace of Spades; pri vybavení spomienok na túto epizódu nám zostane trochu srandovne. Punková akcia sa nakoniec nekonala a treba dodať, že skôr chválabohu než žiaľbohu: na coverovanie sme nikdy veľmi neboli a prakticky od počiatku sme až na niekoľko výnimiek hrali prevažne pesničky z vlastnej kuchyne vďaka čomu sme celkom rýchlo dali dokopy vlastný repertoár. (pozn. red.: zopár coverov sme predsa nacvičili: Žigo od Horkýže Slíže, Láska moja de si od Chiki-liki-tua, či od tej istej kapely Poďme všetci s Bilbovým nezabudnuteľným falzetom. Existujú dokonca archivované živé nahrávky, ak by ste sa k nim chceli dopátrať, tak vám poradíme snáď toľko, že nie sú archivované v Slovenskom rozhlase).



(Všetci naši bubeníci vedeli aj držať v ruke gitaru)

Pri skúšaní nových vecí sa spočiatku uplatňoval recept, že Bilbo vytiahol z archívu svoje hudobné nápady, z náčrtníka príslušný text a každý dochucoval jedlo podľa svojho gusta. Snažili sme sa predovšetkým vyplávať na hladinu bazéna s otrepanou muzikou a dať do tvorby všetko z našej hudobnej rôznorodosti: Bilbo prinášal punkovo-folkový základ, JZ jedlo korenil alternatívou, Šariš prejavoval blues-metalové vplyvy a Zajac, no to sa snáď ani nedá vyjadriť v jednom slovnom spojení; po primiešaní textov do tejto kaše vznikol základ nášho štýlu - buranrollu. Kurz bol teda vymedzený a my sme videli, že je to dobré; starý kalendár sme vymenili za ten s rokom 2011 a začali jednu po druhej vykladať karty na stôl.



(Takto sme sa snažili dostať hudbu do počítača)



(Náš playlist postupne naberal dĺžku zoznamu čo treba kúpiť oproti v potravinách)

Keď sme sa už začali cítiť ako skupina, pocítili sme taktiež túžbu po ostatných veciach čo s tým súvisia. Prekonali sme skutočnosť, že sme ešte nehrali ani jeden koncert a zabažili sme po koncertnom vybavení. Ako prvá prišla na prietras kapelová plachta, ktorá sa zavesí za bubeníka, poprípade sa do nej zabalíte po príchode do skúšobne ak vonku prší. Tuto sme však narazili na skutočnosť, že nikto z nás nevie spoľahlivo nakresliť ani snehuliaka, nieto namaľovať názov kapely a logo na plachtu - naskytla sa prvá možnosť outsourcingu a na pozíciu výtvarníčky sme dosadili Starú Vraždu, ktorá sa neskôr stala aj autorkou mačiek, mačičiek a všetkých ostatných čŕt našej prvotnej vizáže. Jediný honorár, o ktorý požiadala, je doživotný vstup na všetky naše koncerty. Máš ho mať! Bez niektorých ľudí by sme neboli ani na polceste tam, kde sme teraz: nebyť Vraždy, nebolo by mačiek, nebyť nášho technického patróna a producenta Ondreja, nemal by si Bilbo od koho požičať basové kombo, nebyť ďalšieho zástupu dobrovoľných šikovníkov tak si radšej ani nechceme predstaviť čo by nebolo; rabaka od ochotných kamarátov veru príde vhod nielen v ťažkých začiatkoch.



(Obraz "Stará Vražda v akcii" ste si asi predstavovali inak)


(Hotová plachta aj s nasvieteným Zajacom)

Scenár po zahájení koncertu sme už mali dopredu pripravený: prídeme na pódium, plachta visí za bubeníkom, zahráme playlist, všetci sa poserú, opijeme sa. V ľubovoľnom poradí. A čo keby mali fanúšikovia možnosť vidieť naše ksichty skôr než na pódiu? Zavolali sme si kamarátku fotografku, pomocou ktorej sme využili priestor okolo skúšobne na iný než pôvodne naplánovaný účel: odfotiť nás tak nejako ako to poznáme z fotiek iných kapiel. Z prebytku energie sme sa aranžovali do rôznych formácií, ba aj skúšali rozmanité finty ako výskok či vykúkanie spoza rohu. Po tomto fotoshootingu sme sa už cítili ozaj skutočne, zostávalo len čakať na znamenie osudu, ktoré bude predzvesťou prvého koncertu našej kariéry. A že to nebude tak ďaleko, to vedel iba on. 



(Možno si myslíte, že fotenie je sranda, ale nie je)



(Máš poslednú šancu zmiznúť!)



(Niekomu schody do neba, niekomu do pekla)



(Kto videl chlapcov s týmito obrysmi, volajte 159, policajtov mestských)