Príhody kapely Kýbel Mačiek: Ako vrátiť rok 2006?

V tom roku sa vo svetovom kontexte stalo asi málo významných udalostí, v opačnom prípade by sme vedeli z fleku vymenovať aspoň jednu; nuž, nevieme. Finančná kríza ešte iba mala prepuknúť, okrem toho sa povrchu zemskom neodohrávalo nič, čo by nám zvraštilo čelá natoľko, aby nám v nich zostala trvalá polcentimetrová ryha. Zato tam pod úrovňou zeme, niekde zarovno inžinierskych sietí, si Slovensko užívalo zlaté časy hudobného undergroundu, a to predovšetkým punku. Na koncerty sa chodilo pravidelne každý piatok, a to i bez vedomosti, aká kapela to vlastne dnes hrá. Za 20 korún získal adolescent oprávnenie na vstup do hlbín koncertného klubu, kde sa za večer vystriedali štyri punkové kapely lokálneho významu; pri nižšej citlivosti vnímania bolo občas ťažko rozpoznať jednu od druhej. Kapiel bolo ako hnoja a fanúšikov tisíc ráz toľko. Živý koncert, hoc i nevalnej úrovne, bol konštantou na týždennom itinerári pre značnú časť mládeže, rovnako ako momentálne diskotéky. Počas tejto éry JZ so svojou štartovacou punkovou skupinou NPK mlátil do gitary na pódiu legendárneho klubu Vrštať s takmer mesačnou pravidelnosťou, zakaždým za burácania fanúšikov. Bilbo so Šarišom boli pomimo návštev koncertov v tom roku nanajvýš vo fáze hľadania svojej hudobnej identity; Radúzova mama pre zmenu zalamovala ruky nad svojím synom-šiestakom, ktorý doniesol domov ďalšiu päťku. O štyri roky neskôr - v roku 2010 - prišiel na svet Kýbel Mačiek, a to v čase, keď sa undergroundová vlna pomaly ale isto prestávala valiť s takou silou, ako v prvej dekáde nového tisícročia.

(Kvantita neznamená kvalitu, a občas ani kvantitu)

Rok 2015 - to bolo vtedy, keď ešte Topfest nebol všetkým na smiech. Ten rok nám na prvú päťročnicu prichystal doposiaľ - čo do frekvencia koncertovania - najúspešnejšiu epochu nášho fungovania. Akcie na väčších hudobných fórach nám zaplnili diáre na úkor undergroundových akcií; je ich napokon aj citeľne menej, než po minulé roky. Nás tak čakala šnúra po festivaloch s tradičnou niekoľkotisícovou návštevou, kde sa občas mihli aj lokálne hudobné pseudocelebrity a hudobné skupiny, ktorých frontmani majú po štyridsiatke veľkosť hlavy porovnateľnú s digestorom. Festivalovú sezónu sme odštartovali na poľutovaniahodnom Music Summer Ružiná, na ktorého beznádejnú tragédiu úspešne nadviazal, ba ju i prekonal augustový Music Summer Orava. Človeku ostane až kokotno pri predstave, ako sa dá svedomitým antimanažmentom dokurviť jedna relatívne osvedčená značka. Každý, kto navštívil tieto festivaly v spomínanom roku, vie, o čom je reč - kvalita servisu pre návštevníkov porovnateľná s koncentračným táborom, k tomu jeden suchý lángoš, ktorý môžete zaliať predraženou vodkou z Nicolaus stánku. Vodky sa odporúča vypiť viac, aby ste si nadôvažok nevšimli, že tam rok čo rok hrajú rovnaké kapely, z ktorých sa vám chcelo grcať už v roku 2008. Toľko ku kondolenčnej reči za Music Summer festivalmi. Entuziazmus sme presunuli na chystajúce sa akcie agentúry Duna, počnúc Ripfestom. Náš hrací čas o druhej ráno veštil hneď niekoľko problémov, prvý sa však dostal ešte zavčasu letného večera - ktosi nás neprávom obvinil, že robíme cirkus v bekstejdži, konkrétne v priestore, kde sa má posedávať a chľastať, podľa všetkého zrejme potichu. Výsledkom bolo, že nám bolo vypičované ako sirotám, a to s využitím rétoriky, s ktorou by sa bežný človek neobracal ani k susedovie deckám, ktoré mu každú nedeľu chodia počas omše kradnúť marhule. A tak nám zostalo kvalitne na piču z faktu, že organizátor nás má prinajlepšom za rohož vyšmarenú pred dvere útulku pre psov. Po vypití alikvótnej časti bolehlavu do dna sa nám i zacnelo po dobrosrdečných undergroundových akciách, kde si málokto uplatňuje právo spičovania z bezpečnej, hierarchicky výhodnej pozície. Stará dobrá Vrštať. V každom prípade môžeme leto vyhodnotiť ako báječné - náš vrchol na Topfeste (ktorý bol stále akýmsi rockovým Gerlachovským štítom), 100.koncert na Červeníku, komatické vystúpenie na Ripfeste, a k tomu za hrsť iných bizarností.

(Rusko svoju veľkosť prenáša aj do každodenného života)

Prišiel rok 2018. Bilbo odišiel na štvrťročné galeje do Ruska a členovia museli vyplniť vákuum zakladaním rodín, zveľaďovaním existujúcich vzťahov a stávaním sa hercami. Po návrate márnotratného syna z Rostovskej oblasti sa skupina zapodievala úspešným vydaním knižky, jediný koncertný maják v diaľke spočíval v účasti na festivale Punkáči Deťom. Utešený festivalík predstavuje jednu z posledných bášt punku 200x typu , jeho lineup je zložený i z takých hudobných telies, ktoré si očividne užili najväčšiu slávu už počas prvého desaťročia nového milénia, čiastočne tak predstavujúc výlet strojom času. Hoci na pódiu festivalu defilujú aj také kapely, ktoré zriedkakedy badať na inom podujatí, na festivale sa každoročne schádza iba necelá tisícka účastníkov, čo je na stredoeurópsku krajinu trochu primálo. Na návštevnosť nepochybne vplýva celá kopa faktorov - od vstupného po všeobecnú unavenosť od festivalov koncom leta - ale snáď môžeme prijať predpoklad, že návštevnosť odráža nielen záujem obecenstva o takýto formát pri danej dramaturgii, ale i o žáner, teda punk a jemu príbuzné žánre. Nebudeme sa tu ale fňukajúc utápať v staromilstve: život totiž najlepšie vystihuje čiara - nie tá jedna vinúca sa prostriedkom vašej dlane, slúžiaca na veštenie s 60% presnosťou - lež sínusoida. Sínusoíd poznáme hneď niekoľko typov navzájom sa od seba odlišujúcich uhlom stúpania a klesania; tie s menej strmými sklonmi a tým pádom plytkejšími kopčekmi, pripomínajúce natiahnutú strunu, a potom tie s prudkými, temer kolmými výkyvmi nahor i nadol, ponášajúce sa na rebrá radiátora. No a hudobné trendy sa podobajú viac tomu radiátoru: v jednej chvíli ťa vlna vezie vysoko na svojom hrebeni, aby ti znenazdajky zmizla spopod nôh a ty skončíš dolu hlavou v hŕbe brizolitu s doškriabanou papuľou. Vtedy máš dve možnosti - buď sa na všetko vysrať, alebo si budeš tvrdohlavo vrzúkať svoje a dúfať, že ťa vlna opäť schňapne za golier a vynesie ťa na svetlo záujmu publika. Ako teda vrátiť rok 2006? Nuž, nijako. Ale ako sa Bilbo naučil v Rusku: načo ti je cestovný poriadok? Skrátka sa postavíš na zastávku, čakáš, a autobus určite príde. Jedine, že by neprišiel.