Jednou z vied opisujúcich život kapely je aj matematika. Prvýkrát s ňou obvykle prídete do kontaktu pri nábore členov do kapely: konečné číslo určuje váš hudobný štýl a sú tam tiež iné číselné kritéria ako napr. kapacita vozidla v ktorom sa budete voziť na koncert, symfonický orchester sa do Fiatu 500 nenaprace. Po čase sme dospeli k názoru, že kapela o štyroch je ideálna veľkosť, pretože: traja ľudia, to je primálo srandy, ak si dvaja podávajú tretieho, tak ten môže akurát plakať v kúte; štyria - ideálna porcia srandy a do auta sa zmestí ešte jeden pasažier, piati - kapela sa sama osebe ledva vojde do auta; šiesti a viac - už ani samotná kapela sa nezmestí do auta. A tak sme teda vytvorili klasické rockové kvarteto o dvoch gitarách s malou anomáliou, že basák má na starosť aj hlavný spev - takto sa z gitaristov na krídlach vytvorila samostatná jednotka, ktorej obe časti reagujú na zvolanie "Juraj, ty si chumaj!" alebo "Dobrý deň pán inžinier!".
(Naša gitarová jednotka a jej vybavenie)
Príslovie tvrdí, že nie každý deň je nedeľa, v našom prípade to znamená, že nie každý víkend majú všetci voľno aby sme mohli niekam odcestovať na koncert. Po niekoľkých nezhodách v diári sme sa rozhodli vyskúšať model odnímateľných členov: že v núdzovom prípade skrátka odohráme v nekompletnej zostave. Pri prideľovaní ospravedlneniek na neúčasť na koncerte sa musíme riadiť tzv. koeficientom nenahraditeľnosti, ktorý vyjadruje dôležitosť toho-ktorého člena pre odohranie koncertu. Najvyšší koeficient má pochopiteľne Bilbo, pretože nájsť spievajúceho trpaslíka hrajúceho na basgitare je úloha nanajvýš pre autora rozprávkových knižiek pre deti. Druhý najvyšší koeficient pripadá na Radúza, pretože s bubeníkmi je večný kríž a obvykle ich je všade nedostatok, o dobrých bubeníkoch ani nehovoriac. Šariš ako sólogitarista je z gitaristov o niečo dôležitejší, čierny Peter, resp. zelený dolník preto zostal v JZ-ho rukách. Napriek tomu sme prvý koncert v trojici odohrali práve s JZ-m a bez Šariša: išlo o výnimočný utorkový koncert v trnavskom Art Klube. JZ bohužiaľ v ten istý deň oslavoval narodky, a tak sa akosi opil ako bomba ešte pred začiatkom akcie. Treba však dodať, že v backstagei v Art Klube sa zo slobodného človeka stáva nevoľník: jediný východ odtiaľ von vedie cez pódium, akonáhle hrá kapela, ste uväznený dnu iba s fľašou rumu a bez záchoda; je na vás vyvíjaný enormný psychický tlak porovnateľný s prezentáciou ortopedických pomôcok pre dôchodcov a tak sa uchyľujete k impulzívnym rozhodnutiam ako napr. bezhlavé pitie alebo močenie cez okno. Bilbo vtedy prvýkrát šoféroval na dlhšiu vzdialenosť, JZ sa mu rozhodol v nijakom prípade neuľahčiť cestu domov a niekoľkokrát sa hlasno dožadoval návratu do Trnavy lebo vraj stratil kľúče, čo samozrejme nebola pravda. Aj keď v trojici, ale cirkus za štyroch.
S odňatým JZ-m hrozilo menej nástrah, celú gitarovú sekciu si zobral na svoje plecia menej temperamentný, ale precížnejší Juraj Thorson Šarišský, syn Thorov, vnuk Odinov. Takto v trojici sme sa odviezli na koncert do Banskej Bystrice. Počiatok koncertu bol neslávny, 10 minút pred jeho začiatkom vyzeralo, že nebudeme mať absolútne žiadne publikum, akonáhle dokvitol jeden človek, pichli sme káble kam treba a začali sme dávať; do konca koncertu sa tam nazbierala veselá partia a my sme si užívali viac miesta na pódiu. Po vystúpení sme sa dali do reči s prišelcami a zistili sme, že poprichádzali odbárskiaľ z okolitých dedín a my sme si vtedy prvýkrát uvedomili, že máme fanúšikov. Podobný dobrý pocit nás zahrial tiež počas trojjedinej božskej akcie v Spolkovej záhrade v Leopoldove, na ktorej krstila praburanrollová kapela Hospital Bukra svoje nové cédečko. Do Bundesgarten sa dostavili viaceré tváre, ktoré sme začali vídavať na našich koncertoch čím ďalej tým častejšie, o to viac poteší, že sú z rôznych kútov Slovenska. Jeden z týchto exotov sa nás vypytoval, či náhodou nejdeme do Nového mesta nad Váhom, a či sme nevideli jeho topánky. Topánky sa našli na druhý deň, chlapec bol už zrejme bosý doma.
Nechať doma jedného z gitaristov je obdobne jednoduché ako nechať doma zapnutú žehličku, ale vymeniť bubeníka, to bude chcieť väčšie odhodlanie. Radúz vo svojich dvadsiatich rokoch konečne našiel prácu, ktorá mu umožnila splatiť dlžoby ľuďom vo svojom okolí, avšak za cenu toho, že budeme občas musieť kvôli nemu rušiť koncerty. Keď sa už schyľovalo k tomu, že nám kvôli tomu budú uchádzať dobré kšefty, začali sme sa obzerať po záložnom variante. V marci 2015 k nám priplávala možnosť zahrať si v topoľčianskom kulturáku spolu s Horkýžami. Akcia ako remeň, Radúz mal však skúšku v divadle. Tak sme skúšali kontaktovať náhradných bubeníkov, ako prvému zvykneme volať nášmu bývalemu členovi Zajacovi, ale ten bol na cestách so svojím orchestrom. Volali sme a volali, ale dohodnúť sme sa nemohli, keď sa tu zrazu zjavil Zajacov brat a bubeník The Paranoid Miloško, ktorému sa z úsmevu dá vyčítať, že je za každú srandu. Miloško sa ukázal ako profík, za tri skúšky bol playlist nacvičený a mohli sme ísť do Topoľčian. Celá udalosť mala veľmi sľubný párty potenciál, v zákulisí sa okrem horkýžakov pohybovali aj členovia UKND a Fishing strip. Ktosi zakázal v backstagei fajčiť a tak sa chodilo húliť na pánsky záchod, potreby sa vykonávali na dámskom. Raz sa stalo, že sme chceli vojsť na záchod, a tam sme zbadali toto: dvaja členovia UKND sedeli na rúre dva metre nad misou, okolo nej stáli ďalší traja muzikanti, všetci fajčili a odklepávali popol do hajzla; ako keby nikomu z nich netiahlo na štyridsať, ale ani na dvadsať. Horkýže sú jedny z mála kapiel, ktoré nestratili elán ani ťah na bránku, UKND sa tiež pochválili kapelovým úspechom - majú v zostave dvoch vyliečených alkoholikov: jeden bol kedysi alkoholik, ale po liečení pije ako normálny človek, a druhý bol kedysi abstinent. Hlavne, že všetko dobre dopadlo. Po skončení podujatia sa rozpútal škandál: nasratý zvukár Slížov chodil po chodbách ako batman a hľadal stratené fľaše s alkoholom, chlapci z UKND sa svojou bujarou náladou stali mierne podozrivými. JZ naplno prepadol radosti z lúpenia nezjedeného jedla, s dvomi bochníkmi chleba pod pazuchami odchádzal z Topoľčian lepšie vychystaný ako tretiačik do školy prírody.
Vzápätí po topoľčianskom rokenrole sa nám naskytla možnosť predskakovať Divokému Billovi: opäť topoľčiansky okres, opäť kulturák, opäť Radúz v divadle, Miloško na šnúre, a tak sa zohnal bubeník Slavomír. Bolo povedané, že to bude akustický koncert, Slavo si teda na skúškach vystačil s hrajúcou búdkou pre vtáčiky známou ako cajon. Čas nás tlačil a úroveň akustických verzií našich pesničiek nestúpala, tak sme sa na pódiu museli zasa raz spoľahnúť na vlastnú profesionalitu a úchvatnú schopnosť obrátiť každý trapas na vtip a všeobecné uznanie. Nevyšlo to celkom podľa našich predstáv: akustika v kultúrnom dome bola horšia ako v Ochtinskej aragonitovej jaskyni a my sme občas budili dojem, že sa vidíme prvýkrát v živote. Nič to, veď nebolo ani osem hodín večer a ľudia boli ešte len na polceste z domu. Divokej Bill má osem členov a nebolo jednoduché sa prekľučkovať medzi ich aparatúrou preč z pódia, akonáhle sme to dokázali, zaparkovali sme pri bare. Bolo nám prisľúbené isté množstvo na účet podniku a tak ryšavá brada spolu s mladým bubeníkom Slavom dávali barmankám zabrať. Čím bližšie ku koncertu headlinera, tým bližšie bolo k prúseru prvej predkapely: Šariš a Slavo narazili na problém podľa tradičného slovenského scenára - krčmárka im už nechcela nalievať zadarmo. Slavomír ako nevyfackaný hudobník začal byť drzejší ako by sa patrilo na záskočného bubeníka a tak Bilbo oboch vyviedol von a odviezol do bezpečia mestečka pod vrchom Zobor.
Najväčšie odňatie sme zažili v decembri 2014: dostali sme ponuku zahrať si v utorok večer v empírovom divadle v Hlohovci. Akonáhle ide o pracovný deň, tak vždy nastáva problém s aspoň jedným gitaristom-inžinierom, tentokrát bol ale problém s oboma. A tak sa Bilbo s Radúzom dohodli, že stavia na akustické kombo cajon + gitara a vystúpia iba oni dvaja, . Príprava bola skromná, skúška prebiehala v aute cestou do Hlohovca - Bilbo spieval a Radúz si plieskal do rytmu po stehnách. Celé naše vystúpenie sme poňali dramaticko-humorne a bolo založené skôr na hovorenom slove než na prevedení pesničiek, diváci však tento formát ocenili; Radúz sa ako herec nenechal zahanbiť. Po koncerte sme sa odobrali do útrob atmosferického divadla, v bývalej šatni pre hercov sa nachádzal backstage. Kedže bol utorok, tak sme iba náprotiveň zožrali väčšinu obložených chlebíčkov, Radúz vypil aspoň povinných zopár vodiek. Dalo by sa zovšeobecniť, že absencia niektorého z členov základnej zostavy Kýbla Mačiek neubrala na intenzite kurióznych situácií, práve naopak. Napriek tomu dúfame, že v budúcnosti bude mať pre nás hudba v životoch také pevné a neotrasiteľné miesto, že budeme hrať vždy v kompletnej zostave a na 120 percent!
(Fyzické potreby a hraničné situácie si vyžadujú neobvyklé riešenia)
S odňatým JZ-m hrozilo menej nástrah, celú gitarovú sekciu si zobral na svoje plecia menej temperamentný, ale precížnejší Juraj Thorson Šarišský, syn Thorov, vnuk Odinov. Takto v trojici sme sa odviezli na koncert do Banskej Bystrice. Počiatok koncertu bol neslávny, 10 minút pred jeho začiatkom vyzeralo, že nebudeme mať absolútne žiadne publikum, akonáhle dokvitol jeden človek, pichli sme káble kam treba a začali sme dávať; do konca koncertu sa tam nazbierala veselá partia a my sme si užívali viac miesta na pódiu. Po vystúpení sme sa dali do reči s prišelcami a zistili sme, že poprichádzali odbárskiaľ z okolitých dedín a my sme si vtedy prvýkrát uvedomili, že máme fanúšikov. Podobný dobrý pocit nás zahrial tiež počas trojjedinej božskej akcie v Spolkovej záhrade v Leopoldove, na ktorej krstila praburanrollová kapela Hospital Bukra svoje nové cédečko. Do Bundesgarten sa dostavili viaceré tváre, ktoré sme začali vídavať na našich koncertoch čím ďalej tým častejšie, o to viac poteší, že sú z rôznych kútov Slovenska. Jeden z týchto exotov sa nás vypytoval, či náhodou nejdeme do Nového mesta nad Váhom, a či sme nevideli jeho topánky. Topánky sa našli na druhý deň, chlapec bol už zrejme bosý doma.
(Leopoldovská formácia bez centra)
Nechať doma jedného z gitaristov je obdobne jednoduché ako nechať doma zapnutú žehličku, ale vymeniť bubeníka, to bude chcieť väčšie odhodlanie. Radúz vo svojich dvadsiatich rokoch konečne našiel prácu, ktorá mu umožnila splatiť dlžoby ľuďom vo svojom okolí, avšak za cenu toho, že budeme občas musieť kvôli nemu rušiť koncerty. Keď sa už schyľovalo k tomu, že nám kvôli tomu budú uchádzať dobré kšefty, začali sme sa obzerať po záložnom variante. V marci 2015 k nám priplávala možnosť zahrať si v topoľčianskom kulturáku spolu s Horkýžami. Akcia ako remeň, Radúz mal však skúšku v divadle. Tak sme skúšali kontaktovať náhradných bubeníkov, ako prvému zvykneme volať nášmu bývalemu členovi Zajacovi, ale ten bol na cestách so svojím orchestrom. Volali sme a volali, ale dohodnúť sme sa nemohli, keď sa tu zrazu zjavil Zajacov brat a bubeník The Paranoid Miloško, ktorému sa z úsmevu dá vyčítať, že je za každú srandu. Miloško sa ukázal ako profík, za tri skúšky bol playlist nacvičený a mohli sme ísť do Topoľčian. Celá udalosť mala veľmi sľubný párty potenciál, v zákulisí sa okrem horkýžakov pohybovali aj členovia UKND a Fishing strip. Ktosi zakázal v backstagei fajčiť a tak sa chodilo húliť na pánsky záchod, potreby sa vykonávali na dámskom. Raz sa stalo, že sme chceli vojsť na záchod, a tam sme zbadali toto: dvaja členovia UKND sedeli na rúre dva metre nad misou, okolo nej stáli ďalší traja muzikanti, všetci fajčili a odklepávali popol do hajzla; ako keby nikomu z nich netiahlo na štyridsať, ale ani na dvadsať. Horkýže sú jedny z mála kapiel, ktoré nestratili elán ani ťah na bránku, UKND sa tiež pochválili kapelovým úspechom - majú v zostave dvoch vyliečených alkoholikov: jeden bol kedysi alkoholik, ale po liečení pije ako normálny človek, a druhý bol kedysi abstinent. Hlavne, že všetko dobre dopadlo. Po skončení podujatia sa rozpútal škandál: nasratý zvukár Slížov chodil po chodbách ako batman a hľadal stratené fľaše s alkoholom, chlapci z UKND sa svojou bujarou náladou stali mierne podozrivými. JZ naplno prepadol radosti z lúpenia nezjedeného jedla, s dvomi bochníkmi chleba pod pazuchami odchádzal z Topoľčian lepšie vychystaný ako tretiačik do školy prírody.
(Odtiaľto sme sa ostrihanému Kukovi pozerali na zadok)
(Kvôli Miloškovi sa museli zaviesť krátke fajčiarske prestávky pred vstupom do ľubovoľnej budovy)
Vzápätí po topoľčianskom rokenrole sa nám naskytla možnosť predskakovať Divokému Billovi: opäť topoľčiansky okres, opäť kulturák, opäť Radúz v divadle, Miloško na šnúre, a tak sa zohnal bubeník Slavomír. Bolo povedané, že to bude akustický koncert, Slavo si teda na skúškach vystačil s hrajúcou búdkou pre vtáčiky známou ako cajon. Čas nás tlačil a úroveň akustických verzií našich pesničiek nestúpala, tak sme sa na pódiu museli zasa raz spoľahnúť na vlastnú profesionalitu a úchvatnú schopnosť obrátiť každý trapas na vtip a všeobecné uznanie. Nevyšlo to celkom podľa našich predstáv: akustika v kultúrnom dome bola horšia ako v Ochtinskej aragonitovej jaskyni a my sme občas budili dojem, že sa vidíme prvýkrát v živote. Nič to, veď nebolo ani osem hodín večer a ľudia boli ešte len na polceste z domu. Divokej Bill má osem členov a nebolo jednoduché sa prekľučkovať medzi ich aparatúrou preč z pódia, akonáhle sme to dokázali, zaparkovali sme pri bare. Bolo nám prisľúbené isté množstvo na účet podniku a tak ryšavá brada spolu s mladým bubeníkom Slavom dávali barmankám zabrať. Čím bližšie ku koncertu headlinera, tým bližšie bolo k prúseru prvej predkapely: Šariš a Slavo narazili na problém podľa tradičného slovenského scenára - krčmárka im už nechcela nalievať zadarmo. Slavomír ako nevyfackaný hudobník začal byť drzejší ako by sa patrilo na záskočného bubeníka a tak Bilbo oboch vyviedol von a odviezol do bezpečia mestečka pod vrchom Zobor.
(Slavomírovi sme pre ochranu súkromia zakryli oči stojanom na mikrofón)
Najväčšie odňatie sme zažili v decembri 2014: dostali sme ponuku zahrať si v utorok večer v empírovom divadle v Hlohovci. Akonáhle ide o pracovný deň, tak vždy nastáva problém s aspoň jedným gitaristom-inžinierom, tentokrát bol ale problém s oboma. A tak sa Bilbo s Radúzom dohodli, že stavia na akustické kombo cajon + gitara a vystúpia iba oni dvaja, . Príprava bola skromná, skúška prebiehala v aute cestou do Hlohovca - Bilbo spieval a Radúz si plieskal do rytmu po stehnách. Celé naše vystúpenie sme poňali dramaticko-humorne a bolo založené skôr na hovorenom slove než na prevedení pesničiek, diváci však tento formát ocenili; Radúz sa ako herec nenechal zahanbiť. Po koncerte sme sa odobrali do útrob atmosferického divadla, v bývalej šatni pre hercov sa nachádzal backstage. Kedže bol utorok, tak sme iba náprotiveň zožrali väčšinu obložených chlebíčkov, Radúz vypil aspoň povinných zopár vodiek. Dalo by sa zovšeobecniť, že absencia niektorého z členov základnej zostavy Kýbla Mačiek neubrala na intenzite kurióznych situácií, práve naopak. Napriek tomu dúfame, že v budúcnosti bude mať pre nás hudba v životoch také pevné a neotrasiteľné miesto, že budeme hrať vždy v kompletnej zostave a na 120 percent!
(Radúz s Bilbom nezabudli do vystúpenia zahrnúť aj vianočnú tematiku)
(Plný dom, najlepší dom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára