Kapely svetového mena trávia mnoho času na cestách na nekonečnom turné, prečkávajú predlhé hodiny v tourbuse a vystrájajú na hoteloch. My sme si povedali, že je načase vyskúšať si podobnú skúsenosť, i keď v menšom rozsahu. Podarilo sa nám dohodnúť si víkendový dvojkoncert na východe spolu s kapelou Niečo Navyše - v piatok Bardejov a sobota v Prešove. Ľudia na Slovensku majú skreslený cit pre vzdialenosť: ak sa niečo nachádza napr. pri Košiciach, tak pre západniara je to riadna diaľka, veď pomaly druhý koniec republiky! Fakt, že ide iba o niekoľko stoviek kilometrov, zostáva prehliadnutý. Vďaka vzdialenostnému distoršnu sme mali v hlavách víziu dvoch dní strávených na nekonečných cestách plných dobrodružstva. Do tejto predstavy nám prišla ponuka v sobotu popoludní odohrať koncert v Nižnej na Orave. Po špekuláciách o tom, či to všetko vôbec stihneme, sme nakoniec prikývli, i keď sme tušili, že si to bude žiadať zvýšenú porciu odhodlania. Pred výletom na severovýchod sme sa cítili asi ako Odyseus pred odyseou.
(Z kapacitných príčin má šofér bubon takmer až na chrbte)
Vďaka programu odnímateľných gitaristov si mohol JZ vypýtať priepustku z rodinných dôvodov a tak na východ vyrazila kapela čo do počtu členov len trojčlenná. Čím bližšie sme sa blížili k Bardejovu, tým viac sme nadobúdali pocit, že už za najbližším vŕškom zbadáme to známe kúpeľné mesto, ale v skutočnosti bola pred nami ešte dlhá cesta. Prvýkrát v živote sme sa previezli okolo rusínskych názvov dedín, ktoré dávali nášmu výletu stereotypný východoeurópsky feeling. Netušili sme veru, že medzi Starou Ľubovňou a Bardejovom sa nachádza toľko kilometrov ciest, taktiež sme netušili, kde je Stará Ľubovňa. Prišiel čas zavolať do Bardejova, nahlásiť svoju pozíciu a prípadne sa ospravedlniť za meškanie. Telefón zdvihol frontman Niečo Navyše menom Vilo, do telefónu mu bolo povedané, že sme už za Starou Ľubovňou, hoci sme neboli ešte ani pred ňou; tak či tak to znamenalo, že prídeme prinajlepšom trochu neskoro. Odpoveď znela: "Taa, my sme tu." To bolo všetko. Žiadne také, že ale veď ste už dávno mali byť, kde sa kurva flákate? Nič, iba že oni sú už tam. My sme boli tiež len "tu" a v tom spočíval ten problém, pretože vzdialenosť medzi "tu" a "tam" bola ešte dobrých 50 kilometrov. Avšak Vilov príjemný tón dával nádej, že nás po príchode nečaká hubová polievka, zlatí východniari! Vôbec, počas celého pobytu na východe sme mali pocit, že ľudí tam aspoň navonok nič neserie, radosť pozerať!
(Hrubá Bašta, ilustračné foto)
O koncerte v Bardejove sme sa dohadovali cez internetovú korešpondenciu, Viliama sme vyzvali, aby nám poslal fotku klubu, kde sa bude konať koncert, a on poslal fotku dákej stredovekej rotundy. Vo viere, že prišlo k nedorozumeniu, Bilbo zadal do googlu heslo "hruba basta bardejov", vysvitlo, že naozaj budeme hrať v akejsi vežičke, ktorá je súčasťou bardejovského mestského opevnenia. Bašta vzbudzuje rešpekt už zo vzdialenosti sto metrov, ale jej ozajstná sila sa skrýva vo vnútri: tam sa skrýval interiér vybavený drevenými podlahami, schodišťami a stĺpmi, improvizovanou klubovňou s archívnym nábytkom a okrúhlou koncertnou miestnosťou s brutálnou atmosférou. Jednoducho povedané, lokalita ako stvorená pre rokenrol! Bohužiaľ, zároveň s nami prišla do Bardejova aj vážna zima, v Hrubej bašte nebol žiaden zdroj tepla, a tak mnohí ľudia uprednostnili vykurované interiéry iných podnikov. Naša bardejovská výprava sa skončila u Viliama na byte, kde pokračovala načatá párty za zvuku live koncertu Metallicy, pri ktorom všetci zaspali a tak nás Hetfield s partiou preniesli až do druhého dňa. V sobotu bol na programe medzinárodný zájazd - najkratšia cesta z Bardejova do Nižnej vedie cez Poľsko. Pokiaľ chcete byť lokálpatriotom a žiť v presvedčení, že Slovensko je ideálna krajina pre život, odporúčame nikdy nikam necestovať, a už vôbec nie za hranice. Už pár kilometrov za dnes už zbytočnou budovou colnice sme narazili na rôzne zlepšováky, ktoré by bolo vhodné zaviesť aj na Slovensku. V Poľsku napríklad príjazd do obce neznamená automatické obmedzenie rýchlosti, tá je označená až príslušnou tabuľkou, veľkú časť obecných ciest ďalej od obydlí sme prefrčali deväťdesiatkou; na Slovensku by už z prvého kriaku trčal radar s hliadkou pripravenou obrať vás o cesťák. Ako sa hovorí, tam kde nie je vôľa, nie je ani cesta. Našou folkovou tradíciou je nadávať na všetkých naokolo a nazývať Čechov čechúňmi, Maďarov feferónmi a Poliakov šmelinármi, ale pravda je, že by sme si najprv mali upratať na svojom dvore. My sme na žiadne upratovanie čas nemali, ponáhľali sme sa do Nižnej a tak Šariš ani nedostal možnosť zadovážiť si krowky. V nižnianskom hoteli nám dali najesť normálne s príborom a následne sme odohrali asi najneosobnejší koncert v kariére; prišli sme hodinu pred ním a odišli polhodinu po ňom a tak sme si ani nestihli uvedomiť, čo sa vlastne deje.
(Z Hrubej Bašty nemáme žiadnu fotku z koncertu, tak sme si pomohli takouto malou fotomontážou)
(Aj vám sa môže stať, že u vás budú spať takíto fešáci)
Čochvíľa sme uháňali po rovnakej rovnobežke ako pred hodinkou, akurát opačným smerom. Pred nami bola úloha zvládnuť zákruty na ceste do Liptovského Mikuláša a stihnúť koncert v Prešove. Pri prejazde okolo rozsvieteného Spišského hradu sme pochopili, prečo je zapísaný v zozname UNESCO. Do Prešova sme dorazili akurát, zrovna hrala kapela v lineupe pred nami. Radúzovi bola násilím vnútená najkratšia zápalka a titul "Šofér večera", zvyšok posádky sa uvoľnil na sedačke pri pive, čakajúc kým odohrá kapela Odtiaľ Potiaľ. Napriek svojmu názvu ich playlist nemal konca kraja a nám vďaka tomu zostala na hranie necelá polhodinka, bohužiaľ, niektorí umelci nevedia, kedy majú odísť zo scény. My sme zostali nadupaní adrenalínom a rozhodli sme sa nastrieľať do publika všetky pesničky ako z guľometu. Vydali sme zo seba všetku zvyšnú energiu, keď tu zrazu prišiel zvukár oznámiť nám, že on už mal byť o polnoci doma, že on za to nemôže a či už teda môžeme končiť. Tak sme odložili gitary a mierne si zavadzajúc so zvukárom sme si odnášali veci do auta. Na afterku akosi nebola chuť, mali sme dosť nacestované a tak sme sa pobrali na poctivú robotnícku ubytovňu. Bilbovi sa vypomstilo, že si v Bardejove nechal zabaliť cestoviny v reštaurácii a rozhodol sa ich dojesť až večer, na svitaní ho žalúdok vyhnal z postele na záchod, kde v kŕčoch prosil o božie odpustenie. Bolo to vôbec prvýkrát, kedy sme si platili za nejaké ubytko po koncerte, žiadne spanie v aute či pod stanom, a dokonca sa nedostavilo ani frflanie, že máme výdavky navyše.
(Nižná - stačí zavesiť nad pódium pár svetiel a hneď to inak vyzerá)
Radúzov čierny Peter bol platný do konca víkendu a tak si ráno opäť sadol za volant, Bilbova žalúdočná kataklyzma vydržala tiež a tak sme museli stáť na každej druhej pumpe. Po prejazde tentokrát denným Slovenskom sme si znovu mohli prelistovať turistický bedeker a uvedomiť si, koľko pekných obrázkov Slovensko ponúka; strán pomenej, ale obrázky farebné a v peknom rozlíšení. 1000 kilometrov vám stačí na to, aby ste prišli z Moskvy do Rostova na Done, my sme odišli z Nitry a tam sme sa aj vrátili. Po takejto porcii vzdialeností vám auto prirastie k telu, a tak ste radi, že ste už aj doma. Čo potom tie hviezdy a ich svetové turné? Chlácholíme sa tým, že ak budeme mať na svetové turné, tak bude určite aj na dodávku - výhliadky do budúcnosti teda zostali optimistické a my sa môžeme tešiť na ďalší výlet.
(Dobrý človek neváha využiť akúkoľvek príležitosť na cvičenie)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára