Na víťaznej vlne

Ak si chcete presadiť svoju myšlienku, je vhodné ju najprv odskúšať na malom priestranstve. Po úspešných prvých pár koncertoch našej kariéry sa nám naskytlo zopár možností zahrať si v rôznych kluboch v našej rodnej Nitre a navštevovať naše obľúbené podniky z pozície vystupujúcich. Bilbovi sa takto podarilo s niekoľkoročným omeškaním naplniť isté proroctvo: ešte počas rokov gymnázia dostal od maturanta Štefana oznamko, v ktorom bolo napísané nasledovné: "Do pol roka ťa chcem vidieť hrať vo Vrštati!". Štefan by sa ako futurológ neuživil, pretože Bilbovi sa prvýkrát podarilo vystúpiť v spomínanom klube (známom tiež ako Rock Club Naozzay) až o 5 rokov neskôr. Nič to však nemení na veci, že to bolo rovnako intenzívny zážitok ako keď sme mali tých sedemnásť. Takmer všetky undergroundové nitrianske kluby sme vymietli, odškrtli si splnené nitrianske sny a rozmýšľali, kam ďalej.

(Dôkaz o existencii proroctva)

(Legendárny, ale bohužiaľ zavretý klub Naozzay)

V roku 2011 sme si teda odkrútili povinnú hŕstku úvodných koncertov aby sme vedeli, že sa to všetko neodohráva iba v našich hlavách. Všetko sa nám zrazu robilo veselšie, pesničky pribúdali a narastala aj chuť koncertovať. Prvý koncert prebehol v Bratislave, doma v Nitre sme hrali už zopárkrát, nuž, začalo nám tu byť tesno. Jedným so sprievodných znakov koncertovania je ten, že sa vám krajina opticky scvrkne. Ak vám príde Orava ďaleko od Nitry, tak po troch koncertoch na severe sa vám bude zdať rovnako vzdialená ako trafika na rohu ulice; do Bratislavy trafíme poslepiačky, koliba pri Ružomberku je na skok, Bardejov je ďaleko ako dva Ružomberky. Nevieme si celkom predstaviť situáciu, keď budeme o 20 rokoch brázdiť tisíci raz tie isté cesty a nepoznať každý strom popri nich, aspoň že má Slovensko v rámci svojich úzkych hraníc naprataný dostatok pekných miest. Avšak vráťme sa do nedávnej minulosti, na začiatok roku 2012. 

(Plachta na bohatom pozadí zaniká)

Predtým, než došlo k nášmu spakovaniu vzdialeností sme sa pokúsili exportovať buranroll aj za hranice rodného mesta. Uprostred tuhých januárových mrazov sa nám vyskytli dve možnosti na koncert mimo Nitry: v Zlatých Moravciach a v Komárne. Moravce sú za rohom, nemusíme sa tam však ponáhľať pretože hráme až na záver akcie, dostávame teda dobrý priestor vymrznúť v backstagei. Klub sa volá (resp. volal) Kompas a tvorí ho betónová krabica s barom vovnútri - najnutnejšie vybavenie na prevádzku koncertného podniku. Backstage tvorí niečo, čo sa ponáša na bývalú kuchyňu, sedíme v ňom na rohovej sedačke a čakáme na koncert tak, ako sa patrí - popíjame pivo, bavíme sa o hudbe a hodnotíme celý priebeh akcie. Pijeme všetci, pretože nás doviezol náš vtedajší občasný šofér a zvukár Švolo, známy tiež ako Švolmajster. Ak si kapela privezie vlastného zvukára, tak dojem z kapely preráža strop na železobetónovej búde. Zimu prekonávame tak, že Švolovu prezývku začleňujeme do existujúcich slov, vznikajú tak nové výrazy ako švolume, Šalátový Švolokaust, Švolo volá-švolá, či menej podarené pokusy ako Škoda Švábia na ktorej nás Švolo priviezol. Náš čas nastal niekedy okolo polnoci, prekvapený zvukár zistil, že nie sme hulváti z polepšovne a je rád, že sa nemusí báť o svoje zuby. Vďaka organizovanej domácej mládeží sme mali pohyblivú divácku kulisu až do konca vystúpenia, ba aj do nášho príchodu domov keďže bar sa po koncerte nezatváral. 

(Švolmajster vpravo na mixpulte upravuje švolume)

V kapele sa ujalo vyjadrovanie orientačných inštrukcií pomocou svetových strán, tak sa napríklad organizátor festivalu Ružiná mohol do telefónu dozvedieť, že sme na festival prišli zo západu. Podľa tohto názvoslovia sme sa o týždeň vybrali koncertovať na juh do Komárna spolu s našou spriaznenou kapelou Neptun Plus. Po príjazde sme metódou očnej bulvy zistili, že sa nachádzame len niekoľko metrov od Maďarska, od Komárom nás delil iba jeden parčík a most, pravda, Rakúsko-Uhorsko sa zas nerozpadlo tak dávno, čože je to 100 rokov v histórii ľudstva. Klub sa volal Chameleón, bol neveľký, mal však vlastné bicie a mixpult, čo je veru neobvyklé. Nemali sme šajnu ako takáto akcia dopadne, netušili sme ani či na juhu Slovenska je možné zaujať takýmto štýlom muziky. Ľudí prišlo skutočne poskromne, s neptuňákmi sme si teda navzájom urobili publikum. Domáci, hoci ich bolo málo, boli aspoň zhovorčiví: jeden chalan, ktorý mal problém časovať sloveso "zohnať" ("zohnem ti lepšie bicie") sa priznal k tomu, že je najväčší fanúšik kapely Enter Shikari na svete: raz sa nachádzal v stane na festivale s dievčinou, ktorá ho mohla pripraviť o panictvo, zdiaľky však počul zvukovku Enter Shikari, tak si natiahol gate naspäť a odišiel na koncert. Boli by ste schopní niečoho podobného voči vašej obľúbenej kapele?

(Žltá pasparta svieti do noci)

(Keby sa fotíme len traja, tak by bolo na fotke veľa hluchých miest)

Oba koncerty majú spoločné to, že kluby, v ktorých sa odohrali, v dohľadnej dobe zatvorili. Kedže sme sa viezli na víťaznej vlne, ani náhodou sme si nepripúšťali možnosť, že to kvôli nám. Táto zlá klubová karma sa s nami čas od času tiahne až doteraz, v Partizánskom sme takto pochovali Spy Club po koncerte so Smolou a Hruškami, v roku 2014 počas turné nás karma dokonca predbehla, keď klub zatvorili ešte pár dní predtým, než sme tam vystúpili. Zlé jazyky a audiotextové veštice tvrdia, že za to môže Bilbo ktorému celý život zatvárajú, resp. rekonštruujú jeho obľúbené krčmy; takto v Nitre zanikol Janter, z undergroundovej Tatry v Starom divadle sa stal salónik pre kávičkárov či zo Starej Pekárne vznikla Nová Pekáreň, pamätníci hádam vyronia slzu pri spomienke na najlepšiu bratislavskú krčmu Prima v Mlynskej doline, v ktorej Bilbo trávil čas so svojími spolubývajúcimi a vytvárali hodnotový základ pre Kýbel Mačiek až kým ju neanektoval rozpínajúci sa Elam. Do budúcnosti sme sa teda zaviazali vyrovnať si karmu dobrými skutkami a pesničkami, ktoré budú síce vulgárne, ale zmenia svet k lepšiemu!