Rozjebem byt aj na vašej obrazovke

Azda každý hudobník sa v ľubovoľnej chvíli svojej hudobníckej kariéry zamyslí nad svojou situáciou a porovná ju so služobne staršími hudobníkmi, najmä tými, čo sú na tom relatívne lepšie, hrajú pre väčšie počty ľudí na lukratívnejších miestach a tak. Následne nastáva porovnávanie a zisťovanie, prečo sú oni tam a vy tu. Dôvody môžu byť rôzne: majú skrátka vymakanejšiu hudbu, mali viac šťastia na dobu, majú bohatého tatka, majú anjela strážneho, ktorý sa dokáže v prípade potreby napchať do akéhokoľvek otvoru atď., alebo si možno poviete, že vy by ste pre davy ani hrať nechceli, lebo ste "alternatíva" alebo "kultovka"; istý postarší muzikant sa po životnej skúsenosti vyjadril, že by radšej hral 4 akordy pre 10000 ľudí, ako 20 pre štyroch. My sme si povedali, že skúsime potlačiť našu muziku čo to dá a nezaspať za cieľovou čiarou majstrovstiev okresu. Mali by sme dráždiť aj iný zmysel než sluch, aby sa ľudia dozvedeli aj dačo o tom, ako vyzeráme a čoho sme schopní. Rozhodli sme sa, že natočíme klip, najlepšie taký zaujímavý, na aký sme boli zvyknutí z hitparád našich hudobných vzorov.

(Na fotke môžete revať koľko chcete)

Celkom prvý klip sme sa rozhodli natočiť vo vlastnej réžii v improvizovaných podmienkach, ako štúdio poslúžila naša dosluhujúca skúšobňa, na snímanie nám postačila praktická kamerka Go Pro, dychberúce svetelné efekty zabezpečil JZ-ho reflektor z garáže a ostatné mala suplovať naša prirodzenosť pred objektívom. Takto vzniklo prehistorické video ako doplnok k pesničke Silvester; počas natáčania a strihania sme pochytili aspoň základné finty, ktoré v rozvinutej miere používajú profíci. Náš druhý pokus o klip sme však zverili do rúk práve profíkom.

(Michalove režisérske bukkake)

Máme trochu šťastie v tom, že naše pesničky nie sú príliš abstraktné, dajú sa ľahko premietnuť na plátno, dej pesničky Rozjebem byt si vie predstaviť každý. Prvá voľba profi klipu ale padla na Je to popiči? Zrejme nie každému došlo, o čom pesnička pojednáva - ide o zobrazenie blbostí, ktoré človek vystrája v opojení, a potom sa ráno pýta, či to stojí za to, teda či je to popiči, jebať v tráve s hlucháňom? Usúdili sme, že vypnutie mozgu a jeho následné prečiny bude zábavné sledovať. Rovnako sme sa aj my pri natáčaní skvele bavili, svoje si s nami odžil aj šikovný kameraman Michal Furda, ktorý nás udirigoval priam až k hereckým výkonom. Natáčanie sa začalo v skorých ranných hodinách a trvalo až do noci, keď sa točila párty scéna, párty komparz sa stihol dovtedy tak opiť, že prestal byť komparzom. Napriek dozoru profesionálov sme sa nezaobišli bez urob-si-sám rekvizít: JZ šikovne primontoval zospodu na paletu kolieska, vďaka ktorej sme mohli vytvoriť ilúziu pohybu členov kapely naproti kamere - dvaja ju ťahali ťažným lanom z auta po chodbe pred skúšobňou. Celkom sme sa zapotili, "skákať cez plot v monterkách" sme museli asi desaťkrát, Šariš dvakrát padol zo štvormetrového múru, navzájom sme sa vozili na táčkach a naháňali medzi stromami. Ráno po natáčaní sme sa po vzájomných telefonátoch dozvedeli, že nikto akosi nedokáže vstať z postele. 

(Najpríjemnejšia scéna klipu z pohľadu kapely)

Úspech Je to popiči? nás len utvrdil v tom, čo nám driemalo v hlavách už od začiatku - Rozjebem byt je pesnička, ktorá si rozhodne tiež zaslúži klip, musí byť skrátka druhá v poradí. Z objektívnych príčin bolo jasné, že natáčanie bude náročnejšie predovšetkým na scénu a kulisy. Celú akciu sme rozdelili na dva dni: prvý deň sa bude točiť dejová línia na byte v hlavnej úlohe s monštruóznym minotaurom Marošom z našej spriaznenej kapely Galiba, a druhý deň sa bude točiť samotná nábytková Sodoma a Gomora u Radúza na záhrade. Na to, aby sa preglejková kataklyzma mohla vôbec uskutočniť, bolo treba precízne naplánovať zvážanie nepotrebného nábytku z okolia Nitry. Od začiatku fungovania kapely máme problém s nedostatkom toho, čo potrebujeme na chod kapely, tentokrát išlo o dostatočne veľké auto. Tuto podali pomocnú ruku chalani zo Zoči Voči, hlavne ich veselý bubeník Vlado Kovár a jeho trapézy, ktorý neváhal nezištne zvoziť nábytok z celého nitrianskeho kraja na ich kapelovej dodávke; určite doteraz s láskou v srdci spomína, ako musel bez výťahu iba s Bilbovou pomocou zniesť kredenc z piateho poschodia paneláku až dole do dodávky. Takto sa na záhrade u Radúza ocitlo dosť nábytku na zariadenie dvojizbového bytu.

(Sťahovacia služba Kovár&Bilbo vám na pleciach prenesie celú obývačku)

Je nedeľné predpoludnie. Režisérovi Maťkovi Macíkovi ani po prvej cigarete na pľaci nebolo celkom jasné, čo sa bude v byte odohrávať. Narýchlo sme si zopakovali záchytné body deja, do akej miery to musí byť realistické a čo na zariadení bytu musí zostať nepoškodené - riad do tejto kategórie nepatril. Krátko po tom, ako ho "herec" aplikoval na kuchynskú linku, nám ktosi zazvonil pri dverách - neupovedomení susedia na nás zavolali policajtov. Majiteľ bytu JZ im horlivo vysvetľoval, že tie výkriky slúžia na to, aby sa náš hlavný protagonista čo najlepšie vžil do role. Inteligentnejšieho z dvoch policajtov incident od začiatku príliš nezaujímal a tak sme nakoniec aj obišli bez straty. Nato sme prišli ku kompromisu, že televízor sa v obyvačkovej scéne už nebude rozjebávať kladivom, ale že Maroš ho iba nonšalantne skopne z podstavca - na nedeľu stačilo cirkusu. 

(Slávna scéna s vercajkom na opasku)

Najväčší kus očakávania si samozrejme urval druhý natáčací deň: rokenrol na záhrade. Aby bolo všetko top, nazvlákali sme tam kopu rekvizít a "príslušenstva": krompáč, kladivo nevyužité na rozbitie televízora, sekeru, niekoľko kanistrov benzínu, handry z ktorých sa vyrobili fakle a tým pádom aj hasiace prístroje. JZ, ktorý v civile pracuje ako bezpečák, velil nad bezpečnostnými opatreniami celej operácie. Prípravy natáčania prilákali mnoho divákov, niektorí sa nakoniec stali členmi štábu (väčšinou ako podpaľači alebo hasiči). Najprv bolo treba natočiť najpokojnejšiu časť: kapelu rozostavenú medzi kusmi nábytku ako interpretuje pesničku, tu a tam obkolesenú dymom z dymostroja. 

(Toto je ešte umelý dym)

(Rajčiny museli padnúť za vlasť)

Po tom, čo sa minotaurus vyslobodil z labyrintu stromov, sa mal i on zapojiť do deja miernou deštrukciou nábytku. Akonáhle obývačková stena utrpela počiatočné straty, začali sme sa chystať na najnáročnejšiu scénu. Režisér fajčiac usmerňoval muzikantov na scéne, Paťo Sýkora z The Paranoid dostal okrem producenta aj úlohu hlavného podpaľača, medzitým JZ vysvetľoval každému svoju predstavu o zapaľovaní nábytku tak, aby to vyzeralo dobre a zároveň aby sme pri tom nezhoreli. Tu sa kredenc zalial benzínom, podpálil fakľou a vzbĺkol aj s perinákom, kapela po sekundovom užasnutí pochopila, že nemáme času nazvyš a musíme rýchlo točiť, naskákali sme doprostred scény a robili, čo sme mali, nasledovalo uhasenie nábytku hasákmi a opäť odznova. Vysvitlo, že ani JZ si nebol celkom istý, čoho všetkého je benzín schopný: po jednej aplikácii benzínu a zapálení vznikla celkom zaujímavá ohnivá clona, ktorá nás vskutku všetkých na okamih ohromila. Zakrátko už ani nebolo čím hasiť, a tak sa muselo počkať, kým sa naťahá voda zo studne. Po poskakovaní kapely pred horiacim nábytkom zostávalo natočiť už iba ultimátny armageddon: totálne rozflákanie a spálenie na popol všetkých rekvizít - toto bol dar od tejto piesne pre členov kapely. Dosýta sme si užili to, čo už pravdepodobne nikdy nezopakujeme. Krompáčom do televízora, sekerou do masívneho perináka, kladivom do dverí skrine, kyjakom do skla. Diváci sa postupne vzďaľovali od smradu spáleného plastu, Šariš vyhlásil, že si naň tak navykol, že už bez neho nemôže byť. Takto sme zmenili improvizované kulisy bytu na kôpku triesok, zrkadlových črepín a obhorených kníh v maďarčine. Bilbo sa po fajronte zniesol na gauč na terase záhradného domčeka a pocítil taký nebeský pokoj a kľud, aký nezažil ani po prvom svätom prijímaní. Policajti a ani hasiči tentokrát neprišli.

(Radúz čaká na pokyn na zahájenie Olympijských hier)

(Takto sme sa fotili na pohľadnicu z chatkovej oblasti)

(Treba sa vedieť občas zastaviť a vychutnať si krásu života)

(Táto jeba nezanechala ani jedny brvy chladnými)

Odchádzajúci štáb si neodpustil poznámku, že by to veru nechcel upratovať. Táto úloha pripadla na nešťastného Radúza s Bilbom, ktorý má dobré srdce. Deň na to prišli dorozjebávať zvyšky nábytku a naštiepať ich na kúsky pre ľahké zakladanie vatry, ostatný bordel sa rovnomerne roznášal po skládkach a smetiakoch v Nitre. Neverili by ste, koľko svinčíku po sebe zanechá 15 zhorených televízorov, zlé jazyky tvrdia, že záhradu sa nikdy nepodarí celkom upratať. Tak či tak, toto bol stopercentný neriedený rokenrol so všetkým, ako má byť, aj napriek narušenému ekosystému rajčín na Radúzovie záhrade.

(Vysúkať rukávy a do roboty fešáci!)

Pre dôveryhodnosť zdroja nemôžeme vynechať ani vedľajšie pokusy o vytvorenie klipu. Na začiatku fungovania sme si povedali, že sa nebudeme príliš zapájať do trápnych pokusov o výhru v tradičných získajčonajviachlasov súťažiach. Avšak v čase, keď sme mali presne nula nahrávok nás stretla možnosť zúčastniť sa v súťaži o najlepšie hudobné video s vianočnou tematikou na stránke rock.sk. Bilbovi v tom čase skrsla v hlave zhovadená verzia obľúbených vianočných kolied s alkoholickým textom, tak sme neváhali, stvorili sme primitívnu nahrávku a rovnako jednoduchý akože vianočný klip, s ktorým sme sa prihlásili do súťaže. Hoci sme sa príliš nesnažili, získali sme slušné tretie miesto a dáke renomé. Za odmenu nám prišli nejaké hudobné nosiče podľa vlastného výberu a tričká, ktoré všetci okrem Bilba neznášajú a vždy keď si o oblečie tak ho vypičujú ako márnotratného syna. Druhé DIY video sme sa rozhodli pripojiť k akustickej live verzii Šalátového holokaustu, scenár bol nasledovný: šikovný kresliar Man Seger vytvorí atraktívne a dôvtipné kresby, na ktorých bude vtipne a trochu cynicky zobrazený dej pesničky. Točenie klipu bude prebiehať tak, že sa pôjde do smradľavého bratislavského pajzlu, Seger zavolá kameramanku a ona ho bude natáčať pri tom, ako sedí za stolom, fajčí, prehadzuje jednotlivé obrázky a na záver nakreslí celú kapelu na výkres. A tak aj bolo. Stálo nás to dve pivá, krabičku cigariet a výsmech jedného opitého deda. 

(Niektoré plachty sa po natáčaní stratili)

(Segerove kresby v obálke pred aplikovaním)

(Štamgastom krčmy Beseda sme spravili nevšedný deň)

Na počiatku bola izba

Najčastejšiu otázku ktorú dostávame je samozrejme "Prečo práve Kýbel Mačiek?" a my vždy vyrozprávame nasledujúci príbeh, tentokrát obohatený aj o ďalšie detaily, ktoré pri rozhovoroch opomíname.

(Mlynská dolina, v pozadí Vladanove a Robove pozadia)

Mlynská dolina je jedným z najkrajších miest v Bratislave a keby o nej vedelo viacej ľudí, určite by na Bratislavu toľko nenadávali. Krása Mlynskej doliny nespočíva v betónovej opache budovy Slovenskej televízie, ale v úžasnom dokonale sebestačnom študentskom mestečku; akonáhle v ňom ste, tak vám nič nechýba. Písal sa rok 2007, keď sa Bilbovi ako prvákovi na výške podarilo nelegálne ubytovať na jednom z intrákov: duchovní otcovia Kýbla Mačiek Vladan a Robert, právoplatní obyvatelia študentského domu Mladosť, sa dozvedeli, že ich spolubývajúci z izby pre troch nadobro opúšťa študentské mestečko, ostal však zaregistrovaný ako ubytovaný a jeho identitu študenta architektúry z Banskej Bystrice prijal na pol roka práve Bilbo, takto bol položený základný ideologický kameň budúcej kapely bez toho, aby si to niekto všimol. V akademickom prostredí internátneho komplexu v prírode so športoviskami a predovšetkým barmi ide všetko rýchlejšie, prváčky by o tom vedeli rozprávať.  

(Bilbov kreatívny kútik, na lístočku v stolíku je napísané: "Bilčík, kúp prosím ťa 6-8 rohlíkov")

Počas rozhovorov do hlbokej noci dostávate rôzne skvelé nápady, ak viete niečo zahrať na gitare, tak skúšate brnkať nejaké jednoduché veci a povzbudzujete do toho aj ľudí navôkol. Náš prvý izbový orchester bol na tom ohľadom kvalifikácie dosť mizerne: Bilbo síce ovláda slušný počet odrhovacích skladieb, Robert však ako klasický gitarista nie je zvyknutý hrať s nikým iným než so samým sebou a Vladan vedel odjakživa zahrať len 7 pesničiek. Hudobná sekcia mala teda iba obmedzené možnosti, jej činnosť sa vymedzovala na písanie alternatívnych, prevažne plytkých textov k už existujúcim pesničkám, ktoré ľudia mimo našej partie nemali šancu pochopiť. Vladan sa z príčiny vlastnej nekompetencie presunul z hudobnej sekcie do marketingového oddelenia.

(Pracovný míting na balkóne)

Prelom nastal, keď sa nášmu beznádejnému triu podarilo medzi zastávkami v nezávislej študentskej krčme napísať aj pár vlastných tónov - išlo o historickú pieseň "Chrobáky", ktorej text sa odložil na neurčito a hudbu prevzala pieseň "Buran". Do tohto momentu existovali len textíky s veselou životnou tematikou, zachytávajúce naše ľahkovážne študentské prežívanie. Vladan v marketingovom oddelení spozornel a vycítil možnosť vytvorenia repertoáru, avšak na to, aby ste mali repertoár, potrebujete názov umeleckého telesa. A tak si mladý študent elektrotechniky dal jedno a jedno dokopy: prvé bol metalový growl, ktorý sa valil z reprákov na erárnom stolčeku a nazývali sme ho "kýbel", druhé bola nažehľovačka s motívom zhúlenej mačky fajčiacej jointa na Robertovom rozgajdanom tričku. Takto sa spojil zvuk s obrazom a vznikol "Kýbel Mačiek". Po zverejnení tohto slovného spojenia nastali určité rozpaky, Bilbo sa snáď i vyjadril, že je to pičovina. Avšak tak to býva, že pravá podstata vám príde neskôr. 

(Keď vás to zachváti, tak s tým nič nespravíte)

Takto sme získali názov pre našu úchvatnú zostavu. Vladan sa nehanbil ju nazvať kapelou napriek tomu, že v tyle panovala žalostná situácia: hudobnú sekciu tvoril de facto len samotný Bilbo; Vladan mal funkciu akéhosi cheerleadera: povzbudzoval k písaniu novej tvorby, ktorú s obľubou vykrikoval po izbe a príležitostne sa doprevádzal búchaním päsťou po nábytku. Kvôli 100-percentnej zamestnanosti sme Roberta vykazovali ako ideológa. Suma sumárum tvorili Kýbel Mačiek po zaokrúhlení iba nehudobníci, Bilbove schopnosti sa vtedy zaokrúhľovali nadol - kapela teda fungovala iba v teoretickom nehmotnom štádiu. V tejto fáze pretrvala až do obdobia nultého koncertu v roku 2009, v čase, keď Bilbo začal spoznávať budúcich ozajstných členov kapely a nahrádzať nimi nehudobníkov. Začiatkom tohto procesu začal Kýbel Mačiek naberať reálne kontúry, ktoré sa preklopili až k vynoreniu nad hladinu v závere roku 2010, v roku, kedy poprvýkrát zaviedli buranroll.

(Kamaráti do dažďa)

Vladan s Robom brali svoj pomalý, ale neodvratný exodus z kapely ako hlbokú krivdu, odvolávajúc sa na svoj neodškriepiteľný prínos jej stvorení, Bilbo im však oponoval, že neboli vyhodení, iba sa stali zbytočnými a nemali pre kapelu žiaden racionálny prínos. Tento údel časom hrdinsky prijali a svoju chvíľu slávy si dosýta vychutnali na nultom koncerte Kýbla Mačiek, hoci Robert nevie hrať s nikým okrem samého seba a Vladan má iba veľmi obmedzené schopnosti využiteľné pri živom koncerte. Z oboch sú dnes príležitostne slušní ľudia a konzultanti budúceho vývoja kapely. Alchýmia roka 2007 spolu s jedinečným prostredím Mlynskej doliny a izby číslo A21 nám nakoniec pripravila takéto prekvapenie, o ktorom sme veru ani sami nevedeli, aké bude nakoniec veľké.

(Za mladosť sa v niektorých ohľadoch pyká)

(Jedinýkrát, čo sa predpotopná zostava KM objavila v skúšobni)

Kýbel Mačiek verzus nedeľa

Pred pondelkom si človek potrebuje dať konečne pokoj, my sme sa rozhodli driapať rovno na dva koncerty v jeden deň - toto sa nám stalo vôbec prvýkrát. Stalo sa, že na pondelok padol sviatok Sedembolestnej Panny Márie, tak sa vďaka nej mohli pankáči nadrbať trikrát za víkend. My sme dostali za úlohu vystúpiť na námestí v Žiline okolo obeda, presunúť sa cez pol krajiny a následne večer odohrať koncert s Konfiktom v Poprade. Všetko by bolo OK, keby sme nemuseli mať zvukovú skúšku o 8:00. V Žiline. My sme z Nitry. Tak sme museli vychádzať z Nitry o 6:00, Bilbo prišiel nepríčetný rovno zo svadby, Šariš z nejakej menej dôležitej ožieračky. Ledva si kúpili bagetu na pumpe a čoskoro nastalo kruté prebudenie v Žiline. 

(Žilina a jej pamiatky)

Špecialitou dňa bolo, že žilinský koncert zastrešovala TV JOJ. Veľmi sa bránili nášmu vystúpeniu, hoci nám doteraz nie je jasné, ako by mohla zdegenerovaných ľudí, ktorí každý deň čumia do bedne, naša hudba ešte viac dojebať. Nakoniec sme zistili, že náš vstup do telky ani nepôjde, budeme hrať pre ľudí na námestí, avšak kamery a cirkus okolo toho tam bude aj tak. Časový harmonogram bol prísny, kvôli nemu sme museli prísť hneď z rána, do obeda sme si krátili čas tým, že sme ho preklínali a pili kávu. Mali sme povolené hrať tri pesničky v ako inak cenzúrovanej verzii; nebol to až taký problém, ako by ste si mohli myslieť. 

(Pokiaľ stojíte priďaleko, môžete vidieť naše ksichty v nadživotnej veľkosti na obrazovke)

Po našom krátkom rozvírení upršaného dňa nastala malá pauza, počas ktorej moderátori udalosti Vlado Voštinár a Mišo Hudák zvykli robiť rozhovor s kapelou. Bilbo sa ako ľudový rečník nenechal zahanbiť; rozhodol sa, že s klasickými otázkami typu "Prečo práve Kýbel Mačiek" či "Odkedy/Dokedy hráte" to s ním budú mať ťažké. Tak sa mohli diváci napríklad dozvedieť, že v rámci "plánov do budúcnosti" si kapela plánuje dať po koncerte kávu a deň na to usporiada slávnostný obed pri príležitosti Sviatku Sedembolestnej Panny Márie. Po interview nastala dočasná eufória, ktorej dopomohlo aj jedlo z fast foodu, a už sme boli zasa raz na ceste.

(Bilbo mal pri rozhovore snáď i chvíľku navrch)

Na cestovaní autom sú okrem autových vtipoch a autových hier najlepšie reštaurácie pri ceste, my sme si obľúbili kolibu v Ružomberku, hoci je už viacmenej za cestou. Tam má každý možnosť namočiť bradu do bryndze, Radúz bohužiaľ iba nos. Pri chlípaní cesnačky sme dumali nad tým, že sme odohrali jedno vystúpenie, sme hore už nadštandardný počet hodín, a pritom hlavný program dňa je ešte ďaleko (čo sa týka času aj priestoru). Človek si povie, že výlet NR-ZA-PP-NR je fuška, kto je však scestovaný aspoň na naše pomery, zistí, že to Slovensko zas také veľké nie je, nevadí, aspoň nemusíme tráviť toľko času v aute bez autorádia. 

(Pódium môže byť postavené z rôznych materiálov, možno aj z ílu)

 Po príchode do Popradu sme vyhľadávali pre nás ešte vtedy neznámy Road Pub. Privítala nás menšia krčmička s tzv. punkovým dvorom, kde bolo pódium sťaby kôlnička na drevo a pod ním kaluž blata, Konflikťákov určite zasvrbeli spomienky na ich začiatky. Akcia bola pochudobnejšia, napriek všetkému to bola stále nedeľa, a pre niektorých ľudí je nedeľa deň, kedy nenosia ani papuče, tobôž nie steely. Tak sme si zahrali pre partiu skákajúcich mladých ľudí a obdivovali Konflikt, ktorí nemajú problém odohrať koncert aj v kôlničke pred kalužou blata napriek tomu, že už hrali na oveľa lukratívnejších miestach. Náš výlet sa skončil okolo jednej ráno v skúšobni, prebdeli sme asi 20 hodín, odohrali dva koncerty, precestovali 550 kilometrov. A čo vaša nedeľa, mali ste obed presne o dvanástej?

Princípy Buranrollu

Si poviete, že jedného hobita s nenahrávateľným hlasom ako plechovka obklopí družina o troch, začnú hrať svoje pesničky s primitívnymi textami, nazvú si to buranroll a tešia sa z toho. Ukľudnite sa a dajte si kávu, nebudeme robiť unáhlené závery, však že? 

(Vykrič zo seba zlobu!)

U nás v republike sa vyskytol akútny nedostatok niečoho, čo nám umožňuje nazerať aj pod vrchnú vrstvu ľudských výtvorov: poburujúcich pesničiek, nechutných textov, upišťaných vokálov, primitívnych minimalizmov, kontroverzných umeleckých diel. Najvystížnejší výraz pre túto vlastnosť je NADHĽAD. Nám sa podarilo dokonca nájsť pre nadhľad definíciu: nadhľad máte vtedy, ak si pozriete film napriek tomu, že v ňom hrá Adam Sandler. Bohužiaľ, u nás sa všetko sa rieši impulzívne a s dávkou riadnej zloby, nevieme si len tak sadnúť a vnímať hudbu bez vymyslených celofánov a obalov, do rozsudkov dávame priveľa emócií a metáme blesky hlava-nehlava. Náš repertoár je skúškou nadhľadu obyvateľstva, aktuálne skóre vyzerá na remízu. O tom však inokedy. Prinášame vám buranroll a k nemu vám nebude stačiť iba cukor a smotana. Budete potrebovať: 

- ROZUM, aby ste sa vedeli dovtípiť

- PREHĽAD, aby ste vedeli čítať medzi riadkami

- ŠIROKÉ SRDCE, človeka, čo vie prijať muziku

- TRPEZLIVOSŤ, lebo dôležité veci neprichádzajú hneď

- NADHĽAD, aby vám niečo náhodou neušlo

Ak nás počúvate, máte minimálne tri z piatich, chválitebné, gratulujeme!

Toľko k osobnostným predpokladom. O čom má byť ten buranroll, keď robíme okolo toho toľko cirkusu? Buranroll má dve zložky: hudobnú a textovú.

Tá prvá sa vyznačuje prvkami punk-rocku a rocknrollu, metalovým dvojkopákom, polámanými intervalmi, alternatívnymi postupmi, folkovou priamočiarosťou, experimentmi s gitarovými efektami, wah-wah pedálom a podobne. Sme inšpirovaní zlatým dedičstvom rocku a domiešavame ho vlastnou maltou. Ak si myslíte, že si myslíme, že sme zedli hudbu, tak vedzte, že si to nemyslíme, pretože sme ju nezedli. Našou prioritou je dospieť k muzike inou cestou než ostatní navôkol, vonkoncom nechceme znieť ako 100 ďalších kapiel s tuctovým zvukom. Prečo sme sa nemohli podpísať pod dáke existujúce slovné spojenie, ako napríklad punk-rock? No jednoducho preto, lebo punk-rock je niečo iné, než čo hráme my. V skúšobni zlievame dokopy veľa odtieňov rockovej muziky, nemôžeme povedať o sebe že sme blinkáči, pankáči ani metalisti. JZ vás nakŕmi gitarovým flangerom, ktorý vás obklopí ako vlna na mori, Šariš vypáli metalové sólo, Bilbo vám ukáže, že kvákadlo sa dá použiť aj na basgitare, a Radúz predvedie úspešnú fúziu samby s rokenrolom!

Textová stránka buranrollu vychádza z jeho hodnôt. Buranroll sa opiera o tieto barle:

- venujeme sa jednotlivcovi a jeho osobnému príbehu, spoločenské otázky  spravidla na háku: politiku, diplomaciu, konšpiračné teórie, morálne hodnoty a zvyšné morálne hovno nech riešia kapely, ktoré majú kľúče od míšačky
- radi preberáme neresti, nezdary, neduhy, zlé vlastnosti ľudí, ktoré si takýmto spôsobom môžu filtrovať, sú prítomné napríklad v pesničkách Buran, Pijan, Klamár, Lakomec a podobne

- podporujeme ľudskú prirodzenosť vychádzajúcu z človeka ako tvora: spievaj, hraj, krič, vrieskaj, pi, behaj nahý po lese, bav sa a nerieš zbytočné veci! 

- vyzývame k aktivite; v hudbe je častokrát prítomný pasívny prvok, ktorý nabáda človeka k tomu, že s ničím nemôže pohnúť, ale opak je pravdou - všetko sa dá zlepšiť, zmeniť, keď sa to nedá zmeniť, tak to treba zničiť a postaviť od základov, ale hlavne treba niečo robiť!

- tak ako sa dá každý peniaz rozmeniť na drobné, tak sa dá každý človek rozobrať na súčiastky: buranroll útočí na vaše najspodnejšie šróby, BIOS, na v každom prítomnú jednoduchosť, elementárnosť, živočíšnosť bez zbytočných matíc a obalov, a kto tvrdí, že také vnútri nemá, tak ten sa zrejme do tohto sveta dostal cez skriňu

- buranroll musí byť autentický, bezprostredný a keď treba aj vulgárny, bez omáčok, farbív a pičovín, päsťou rovno do vajec!

(Radujúca sa rocková mládež)

Každý hudobník občas rieši, akej muzike venovať čas a aký štýl si zvoliť. Ale ten, ktorý je skutočne vnútri vás, je len jeden, pre nás je to buranroll so všetkými svojimi charakteristikami. Môžeš hrať v troch kapelách, ale len na jednej ti bude skutočne záležať. Keby sme hrali trebárs pop-funk, môžeme odohrať koncert aj v kvetináči na námestí, ale určite by nás to nebavilo a neboli by sme to my. Možno sa nehodíme do kaviarní, na svadby či husacie hody vo vašej obci; rocková muzika buranroll nevynímajúc nemá všade na ružiach ustlané, na Slovensku to platí duplom, ale tie miesta kde má, tam to stojí za to! 

(Na jednom z tých miest)

Stratený koncert v Hornom Piali

Ak ste odohrali koncert, z ktorého neexistuje ani záznam, ani plagát, ani jediná fotka a nikto si ho poriadne nepamätá, odohral sa tento koncert? Takto dáko by sa dal stručne opísať koncert v Holnom Piali dakedy v roku 2012. V našom oficiálnom zozname absolvovaných akcií chýba, a to z prostého dôvodu: nemáme poňatia o dátume konania. Hoci sme všetky dôležité fakty ohľadom tohto koncertu zabudli, určite naňho vďaka istým veciam nikdy nezabudneme!

S Holným Pialom ako s miestom konania koncertu sme mali už skúsenosti vďaka letnému PialFestu. Festík sa mal konať na vidieckom námestíčku, avšak po tom, čo zvukovú aparatúru polial dážď, celú akciu zastrešila susedná krčma s krytou terasou. Toto pohostinstvo sa nakoniec stalo aj miestom konania strateného koncertu. 

(Horný Pial, ilustračné foto)

PialFest bol utešený dedinský festival s ako inak príjemnou atmosférou, stretli sme sa s priaznivou odozvou, tak prečo by sme si tam nezahrali opäť? S tým, že tentokrát už nebolo leto, ale pokročilá jeseň. Okrem nás ešte vystúpila kapela Plastový Príbor a zrejme aj domáci Eva Dala Adamovi. V Piali nás privítal studený post-novembrový vzduch, vzápätí vystriedaný cigaretovým smradom dedinského pajzlu, ktorý nás ako jeba do nosa privítal pri príchode do krčmy. Na mieste, kde sa za normálnych okolností nenachádza nič, nás čakala improvizovaná aparatúra. Spevové kombo sa ponášalo skôr na prvý bezdrôtový rádioprijímač, bicím chýbal stojan na hajtku, takže od začiatku do konca koncertu bolo počuť otravné cinkanie na rajdu s rozdielnou dynamikou. Vo vidieckych krčmách môžete o pódiu len snívať, hráte na jednej úrovni s pankáčmi; tuná tiež jeden aktívny chalan vehementne rozhadzoval rukami a nohami, div že nikomu nevrazil mikrofón až do hrdla. Spomínaný aktivista bol asi jednou štvrtinou účastníkov. A tak sme si hrali pre radosť na bicích bez hajtky: veď čo je krajšie ako vedomie, že môžete hrať bez akýchkoľvek obmedzení takmer čokoľvek - niet nikoho, kto by vám vynadal, zle si vás zapamätal, takisto nebolo ani ako získať nových fanušíkov, jediné, čo hrozilo, že vám niekto nechtiac prijebe. Usúdili sme, že si tento koncert zrejme nikto poriadne pamätať nebude, tak sme k tomu tiež pri bare napomohli. A tak aj bolo. Nebyť exotického prostredia a zvláštnych okolností, zrejme by sa tento koncert nadobro stratil vo vlnách rokenrolu. Takto zostáva strateným miestečkom medzi dvomi riadkami v zozname našich odohratých koncertov.

(PialFest 2012 pod strechou)

Víkend v hoteli Renault

V roku 2014 sme mohli na vlastnej koži okúsiť, čo to znamená pojem festivalové leto: počnúc Beša Festom pri dedine Beša (Captain Obvious by sa potešil) sme odohrali 5 festivalov a získali možnosť vďaka koncertom precestovať pol krajiny. Sezónu sme uzavreli trojdňovým víkendom koncom augusta, keď sme zasa raz a opäť radi nabrali kurz Orava; začiatok cesty sa mal odohrať vo štvrtok, pre inžinierov v pracovný deň, a teda sme opäť mohli tušiť organizačné problémy: na Music Summer Orava sme mali hrať už o 18:00. Povedali sme si, že pri našej kokotnosti musíme vyraziť najneskôr o 13:30, a tak sme vyrazili o tretej. Kto má skúsenosti s trasou Nitra - Námestovo tak vie, že pre starý Renault kompletne naložený ľuďmi a aparatúrou je cesta hore kopcom až na Oravu krížovou cestou. Nuž tak sme sa prebrodili cez blato do backstageu 17:57 a 18:05 sme už boli hotoví hrať, tak sme si našou pohyblivosťou aspoň čiastočne zachránili tvár. Zato nás príjemne prekvapili fanušíkovia; niekoľko týpkov dokonca prišlo v monterkách, pretože je to jednak praktické, a druhak sa skrz našu pesničku v nich skáče cez plot, pecka! Orava je skrátka zasľúbený kraj. 

(Mačka číha, či sleduješ koncert!)

Rozhodli sme sa využiť privilégiá účinkujúcich a zostali sme stanovať na fesťáku. Ubytovali sme sa rovno uprostred typických festivalových individuí, akurát lokálne vytuningovaných; privítanie bolo vrelé, bolo ťažké obzrieť sa a neuvidieť niekoho, kto vám ponúka borovičku. Festivaloví maskoti mali skutočne široký sortiment výnimočnosti. Tak sme v bizarnom ošiali veselo vyspevovali a festivalu sa príliš neúčastnili. 

(Filip a jeho "trangáče")

Občas sme zachádzali do backstage vykonávať slalom medzi spitými členmi Slobodnej Európy a Zóny A, ktorí v sebe našli priam chlapčenské nadšenie z chľastania. Dakto zo Zóny dokonca vyskočil počas Vratkovho unplugged vystúpenia na pódium a mimochodom zakričal do mikrofónu, že "punkrock je môj život", frázu si hneď osvojili Horkýže Slíže a stala sa mottom večera. My sme sa medzitým rozhodli, že na Orave nezmrzneme. Obalení mikinami sme si ľahli spať, na to aby sme sa zobúdzali už o šiestej ráno, keď Bilba vyhnala zo stanu zvučka z Arabely na plné gule reprodukovaná z autorádia. Vonku bola hmlistá apokalyptická atmosféra, nič sa však nedalo robiť a prichodilo začať piť ešte pred raňajkami. Po troch kolách na lačno sa človek už nebojí ísť do lesa, a tak sme si po vzore mnohých ľudí na festivale nazvlákali drevo a založili multifunkčný oheň. Medzi účastnikmi nebolo problém zohnať trebárs sekeru alebo táčky, ktoré tiež plnili funkciu improvizovaného dopravného prostriedku na trati stanové mestečko - umývadlá. 

(Ťažký život v ghette)

(Spoločenstvo ohňa)

(Rakenrol zdarma!)

Časť posádky sa rozhodla druhú noc prespať v aute. Ráno sme vstali už vyskúšaní všetkými extrémami oravského leta - nočným mrazom i denným slnkom, ktoré nás opálilo do ružovučka. Optimistický ranný tón vymedzil predovšetkým Radúz, ktorému sa podarilo použiť slovo "širokospektrálne" správne vo vete. Pomaly prišiell čas prepraviť sa do ďalšieho miesta nášho pôsobiska - Krompachov. Zoškriabali sme z podrážok blato a vyrazili do upršaného popoludnia smerom na východ. Slovensko je malá krajina, ale napriek tomu bola väčšina z nás na Spiši prvýkrát, neuveriteľné, ako na u nás stačí prejsť 30 km a pred vami celkom iný svet! Po prejdení Krompachmi sme mali pocit, že nehráme na konci sveta, ale ešte 20 metrov za ním. Asfaltka nás viedla lesom nad mestečko, kde sme čakali čokoľvek, len nie hotelový komplex; v ňom sa konal malý mestský festival. Privítal nás Martin, v jednej osobe manažér Smoly a Hrušiek a organizátor podujatia. Zistili sme, že nielenže my nemáme potrebnú aparatúru, ale nemá ju ani fesťák, a tak odohrávame našu šou za improvizovaných, ale úspešných podmienok. Martin nás vyplatí a podáva nám štyri pivá "na cestu", oponujeme, že tu musíme prenocovať. Nečudo, že menežeris vystrúhal začudovanú grimasu; v areáli nie je stanové mestečko, hotel si chudobníci môžu sotva dovoliť, okrem toho začína pršať a tak ďalej. No tak sme všetko nechali na priazeň osudu a išli (toto leto už po štvrtýkrát) na koncert Slobodnej Európy a sledovali ako Whisky priamo na pódiu šúpe poldecáky s pivom. 

(Ktovie, čo si o našom koncerte mysleli návštevníci hotela)

Štyria členovia posádky sa nakoniec dokázali vyspať v jednom aute. Zobudili sme sa do daždivého rána, cez okno Renaulta bol vidieť len sychravý areál hotela Plejsy, po festivale ani stopy. Rozhodli sme sa takmer okamžite vypadnúť odtiaľ domov. Malo to však jeden háčik: jediní, ktorí vstrebali večer predtým, boli šoféri; Radúz so Šarišom si ešte pred spaním zajebali tzv. revolver - šesť borovičiek. Tak sme sa len veľmi opatrne zviezli na benzínku a čakali (cca. 3 hodiny), kým šoféri fúknu nulu, prípadne si zdriemnu. Bilbo sa zatiaľ stihol dvakrát otočiť na toaletu a pri tej príležitosti prečítať dvoje noviny. 

(Rozjebaný človek toho potrebuje málo)

Cestou domov sme si obzreli Tatry z opačnej strany. Bol to vyčerpávajúci, ale skvelý víkend, dovtedy najväčší rokenrol, aký sme zažili. Chýbala tomu len čerešnička na torte - tradičná slovenská kuchyňa, a tak sme sa rozhodli staviť sa pri Ružomberku v kolibe, aby aj Šariš dostal možnosť možnosť namočiť si ryšavú bradu do bryndze. 

(Ryšavá brada musí zničiť tento svet, aby na jeho troskách postavila lepší)

Biblický raj je na severe Slovenska

A obhajíme si to aj u všetkých registrovaných cirkví! Tak sme sa raz boli pozvaní na lokálny vidiecky majáles do obce Podbiel ako jediní zástupcovia kapely z iného než severského regiónu. Pre nás západniarov exotika na severe vždy veští neobvyklý výlet z ktorého príhody si budeme hovoriť každý druhý piatok v krčme. A tento výlet veru podčiarkol toto pravidlo rovno dva razy. 

(Radúz by sa v prípade, že by stratil talent, uživil aj ako pornoherečka)

Je o nás známe, že sa na koncert nikdy veľmi neponáhľame, potom občas nastáva zhon a chaos s navigáciou, čo obzvlášť Bilbo zvláda ťažko; pred koncertom treba mať dosť času na rituály, vstúpenie si do svedomia a uvedenie sa do pohody. Do Podbielu sme opäť dorazili štýlom, že nás pomaly z auta môžu vyšmariť rovno na pódium. Avšak žiaľbohu, ale niekedy chválabohu nastávajú na koncertoch prestoje, a tentokrát chválabohu, že žiaľbohu, že nastali. Miesto pódia sme sa teda umiestnili do backstageu, ktorý za normalných bezkoncertných udalostí predstavoval hospodársku budovu dedinského futbalového klubu spojeného s krčmou. Môžete si ho predstaviť ako veľkú miestnosť s výčapom, kopou jedla a náhodne rozhádzanými hudobníkmi. Uvítanie bolo veľmi vrelé: na hladom zmučené žalúdky štyrikrát poctivý guláš. A budete piť aj pivečko chlapci? Jasné, ale iba trikrát tentokrát, pretože JZ pivo nepije. Ale okrem toho vypije fakt všetko. Po zavlažení mäsa v bruchách prišla kľúčová otázka: a budete aj tvrdé? V tom sa na stôl spustila sedmička borovičky, podporená informáciou, že skôr ako o hodinu hrať nebudeme. Nehovoriac o domácich slečnách, ktoré nemali nič lepšie na práci, ako sa o nás starať. A tak boli prípadné dezilúzie zažehnané. 

(Pochytajme sa navzájom za údy)

Tak sme si teda skracovali čakanie príjemnejšími vecami. Čas sa naťahoval tak veľmi, že sme sa až museli čas od času presvedčiť, či je na stagei všetko v poriadku, či sa hrá a či ľudia šalejú. Vysvitlo, že áno. Podarilo sa nám aj zdrapiť organizátora, od ktorého sme sa pokúsili dozvedieť, kedy vlastne budeme hrať. Do jeho monológu zrazu (v máji 2014) začal pretínať tmu dážď so snehom! Do jeho prejavu sa to premietlo nasledovne: "... tak pôjde Arzén, potom my a ... to sneží alebo prší alebo ČO DO PIČI?!" Takže ani domáci to nečakali. 

(Ani náhodou nejde o to, ako hráš, ale ako sa pritom tváriš!)

Vyvodili sme si z toho, že máme ešte dosť času na to, aby sme začali na fotkách hádzať vydrbané ksichty. Ako sa všetko v pohostinstve míňalo, tak sme sa aj my pomaly začať presúvať smerom k pódiu, pričom opäť hrozilo uplatnenie pravidla, že čím neskôr hráme, tým hráme horšie, ba dokonca vystavujeme seba i publikum väčšiemu nebezpečenstvu. Oraváci však majú chrabré srdcia a hocičo ich nerozhádže. Napriek na máj neobvyklej zime si nás počkali pod pódiom, dovtedy sa zohrievajúc na otvorených ohňoch, krása!
Na pódiu sa vytvorila rodinná atmosféra, z Radúza sa vykľul zhovorčivý bubeník a počas zvučenia veselo tliachal do svojho mikrofónu, povzbudzujúc publikum k ešte väčšiemu odhodlaniu. Bilbo na zdesenie zistil, že nemá pivo na zalievanie hrdla v akcii, a tak si ho úspešne vypýtal od publika, nádhera! Tak sme odpálili šou. Ak sa človek pozrel napravo, zbadal JZ-ho, ako kvočí pri pedalboarde a očividne sa snaží niečo dať do poriadku; tí pozornejší to mohli spozorovať aj podľa toho, že nehrá doprovodná gitara, ak sa pritom pozerali napravo, tak im muselo byť všetko zrazu úplne jasné. Vďaka programu odnímateľných gitaristov dokážeme improvizovane odohrať aj v trojici. JZ si to tiež uvedomil a tak sa rozhodol, že bude aspoň poskakovať po pódiu ako blázon a tým pobaví minimálne svojich spoluhráčov. Na záver koncertu sme spustili psychadelickú improvizáciu, na ktorej podstatu sme neprišli dodnes. 

(Po druhej ráno nečakajte normálne ksichty nikde)

Po koncerte sme sa vrátili k tomu, čo sme načali pred ním. Na JZ-ho novej gitare sa hrali a spievali odrhovačky, hoci elektrickú gitaru bez komba nepočul ani ten, čo na nej hral. Medzičasom si niekto na záchode rozjebal hlavu a museli ho odniesť záchranári - afterka ako má byť. Kapela si užívala nevyčerpateľné zdroje všetkého, na čo mala chuť a publikum sa tešilo zo šťastnej kapely. Ktosi sa náhle rozhodol párty rozpustiť, čo sa u všetkých stretlo s veľkým nepochopením, avšak vysvitlo, že svitá, bolo 5 hodín ráno. Tak sme museli backstage s veľkou nevôľou opustiť a presunúť sa do penziónu, kde sme mali v spánku prečkať do obeda. Trochu optimizmu do situácie priniesla informácia, že sme ubytovaní spolu s nitrianskou družinou šermiarov, a tak sme sa po príchode cítili v bezpečí, Radúz si napriek tomu ešte pre istotu strelil jednu borovičku. 

(No neadoptovali by ste si ho?)

Po zobudení sme začali zliepať mozaiku epického večera, dojedať studený guláš a Bilbo obsluhovať svojich spoluhráčov čajom, pretože od kávy nalačno by sme sa asi všetci posrali. Keď sme sa pofotili s inventárom penziónu, rozhodli sme sa vrátiť sa na miesto konania festivalu s cieľom dožrať zbytky majonézových šalátov a v neposlednom rade sa rozlúčiť s organizačným tímom a oravskou prírodou. Ťažko nájsť niečo, čo tejto akcii chýbalo! 

(JZ-ho pokus predčiť známu fresku vo vydrbanosti)

(Nič viac nepoteší chlapčenskú dušu ako šliapacie autíčko)

(Radúz si nabral šalátu do plastového pohára, aby s ním v ruke zaspal a nakoniec ho celý vyhodil)

(Sme Nitrančani na Orave!)

Na dne svojich možností

Tak sme raz vďaka kapele Patália dostali možnosť zahrať si v mýtickom mieste Za rampami: ide o štýlový hudobný klub v Novom Meste nad Váhom. Päť kapiel v line-upe a začiatok akcie o 20:00 veští organizačné problémy, a nebolo tomu inak ani teraz. Nám bola navyše pridelená pozícia zlatého klinca programu, čo však v hudobnej brandži obvykle znamená skôr problém ako výhodu. Ak totiž hráte napr. v klube, kde za večer vystúpia štyri kapely, pričom idete ako poslední a najväčší ťahúň je kapela pred vami, môžete si byť istí, že budete hrať polomŕtvi o pol druhej v noci pre snáď aspoň poloprázdny klub. Tak to chodí. Tým pádom sme vedeli, že sa do NM nemusíme ponáhľať, dali sme si načas a mohli sme sa na miesto koncertu dostaviť úplne v pohode, mimo našich obvyklých ponáhlačiek a improvizovanej navigácie na poslednú chvíľu; dalo sa dokonca vypiť na odpočívadle.

(Radúzove a JZ-ho končatiny pohltila tma)

Pri klube sa dalo naraziť na voľne pohodených mladých ľudí, ktorí si užívali prvé teplé noci roka a teda netrávili zbytočne čas vnútri, čakali vonku na svoje obľúbené lokálne kapely. Bilbo ako šofér sa musel držať nealko piva, za to zvyšok kapely sa rozhodol využiť výsadu nešoférovania na 120%. Ako vysvitlo, už pri našom príchode vznikol asi 45-minútový prestoj keď si prvá kapela posunula čas hrania, my sme si z toho teda odvodili predĺžený čas na vstúpenie si do svedomia pred koncertom. 

(Jedna nealkoholická palacinka z kuchyne JZ)

Trávili sme čas improvizovaným využívaním rôznych objektov v okolí klubu. Prašák poslúžil ako pomôcka na cvičenie, strecha auta ako deka na piknik. Bolo jasné, že náš pôvodný hrací čas 23:30 sa nedodrží už ani teoreticky. Posúvanie hracieho času je pre našu kapelu veľmi kritický, čím neskôr hráme, tým menšia pravdepodobnosť, že budeme hrať dobre, či nebodaj triezvi. Odhodlanie bolo na takej vysokej úrovni, že jednotliví členovia kapely postupne pooodpadávali, v tomto poradí: Radúz - Šariš - JZ po jednom zaspávali v aute, Bilbo zostal ako jediný bdieť nad ich snom.

 (Zostava polhodinu pred koncertom)

Vysvitlo, že budeme hrať nie skôr ako o pol druhej v noci, Bilbo sa teda krátko predtým rozhodol zbuntošiť kapelníkov, ktorí tak postupne povypadávali z vozidla. Osadenstvo v klube sa riedilo, my sme však boli nabudení novou energiou. Odohrali sme svoj set, v klube sa zasvietili svetlá a na hodinkách svietili tri hodiny ráno. Zvukár nás poctil komentárom, že na to, že sme hrali o druhej ráno, to bol heroický výkon. Neuveriteľné, koľko energie do vás vleje príchod na pódium, zapichnutie káblov a vôbec napätie pred koncertom, celá posádka bola ako vymenená, zrazu bolo všetko, ako má byť, svetlá svietia, zosilovače dunia, hráme! Bonusom je, že z vás záložný zdroj energie nevyprchá hneď po odohratí, ale chvíľu vo vás živí bujarú náladu, ktorá sa dočasne pretavila do veselej atmosféry na ceste domov. A to polhodinku pred vystúpením vyzerali všetci ako dve hodiny po párty! 

(Výsadkár JZ a jeho úspešné zbavenie sa auta)

Musíte si skrátka niečo odsrať aby vám raz Iron Maiden robili predkapelu. Kapela by mala byť ošlahaná aj takýmito skúsenosťami, aspoň zistíte, čo ste zač a čo z vás vytlčú takéto hraničné situácie!

(Za takéhoto svetla prichádzal Bilbo domov, už len spraviť chleba vo vajci a ísť do záhrady)