Rošáda bubeníkov

Aktuálna zostava kapely nebola zhodná s tou počiatočnou, boli sme nútení sa k nej dopracovať. Základnými piliermi družiny boli Bilbo a JZ, tí sa snažili obklopiť schopnými druhmi. Vziať niekoho do kapely, to nie je len tak, nábor môže mať veľa spoločného s pracovným pohovor zamestnanca do nadnárodnej korporácie - človek musí vykazovať nielen schopnosť hrať, ale musí mať um, obdobný štýl humoru a vkusu, peniaze, vhodnú povahu, veľkú porciu tolerancie atď., v podstate je to podobný balíček kritérií, ako keď si hľadáte frajerku. S kapelou vôbec je to ako so ženami - máte svetlé chvíľky, hádky, príchody aj odchody, musíte do nej investovať čas a peniaze, hľadať kompromisy; kapela je vskutku ako ďalšia žena na krku, akurát s tým, že prináša iné benefity. Aby tieto benefity neboli iba vysnívanou túžbou, prikmotrili sa do kapely Zajac a Šariš, a bola tak zavŕšená pôvodná posádka. 

(Na dobovej fotografii sú zachytené aj naše vtedajšie výzorové defekty)

Avšak po roku prišlo k tomu, že sa otriasla bubenícka stolička. Zajaca prvý serióznejší angažmán spočiatku nadchýňal, neskôr sa ale prejavili jeho chúťky po komplikovanejšiej, na okraj vkusu vytesnenej prejebanej hudbe. Treba priznať, že spočiatku naše hranie nebola žiadna sláva, nebyť Šarišovej sólogitary, tak by naše pesničky zneli ako obohratý punk s beznádejným spevákom zo strediskovej obce uprostred hladovej doliny - technický bubenícky hudobný cvok si skrátka nemal ako vybúriť ruky (nutno poznamenať, že jeho alternatívny prístup viedol k zopár veľmi osviežujúcim nápadom, viď spomalenie tempa v Nechoď do lesa). A tak raz písomnou formou (zbabelec!) oznámil, že končí. Nastalo vákuum. Predstavte si, že sa s vami bubeník rozíde a oznámi vám to na prahu polnoci cez Skype. Občas je to v kapele horšie ako vo vzťahu.

(Ešte raz palička a skončili sme, je to jasné?)

Nielen v malom meste je problém s bubeníkmi, my sme sa však rozhodli nepanikáriť a čo najrýchlejšie a najlepšie zaplátať dieru po Zajacovi. Všade kde sa dá sme dali najavo, že by sa nám zišiel nový bubeník. Zázrakom sa takmer okamžite ozvali dvaja kandidáti, rozhodli sme sa teda usporiadať konkurz. Prijímačky jednotlivých uchádzačov sme časovo odstupňovali, aby vznikol čas na predvedenie schopností, pokec a aj následnú hodnotiacu poradu medzi šiestimi očami. Prvého nazvime Krištof. Krištof tvrdil, že hrá na bicie okolo 10 rokov, na úvod slušné. Čím sa zaoberáš? Kam chodíš do školy? Aj niekde pracuješ? Do školy nechodím. Vyzeráš mlado, koľko máš vlastne rokov? Sedemnásť. Sedemnásť? Sedemnásť. Ako to, že nechodíš do školy? Pankáči do školy nechodia. Ach tak. Kedže plával v tempe ako bójka na hrebeni tsunami, tak sme chválabohu ani nemuseli riešiť, ako ho v prípade prijatia do kapely opäť začleníme do vzdelávacieho systému. Verdikt bol teda jasný aj bez súkromnej porady. To už sa pomaly k dverám skúšobne približoval druhý adept, vtedajší bubeník kapely Ranná Nevoľnosť, takže išlo do istej miery o headhunting. Dnes je známy ako Radúz.

(Radúz už na prvej skúške vykazoval istú mieru zlovestnosti)

S Radúzom sme sa poznali tak pol na pol: on o nás vedel, my o ňom nie. Prvý s ním do styku prišiel Bilbo ako inak než na letnom festivale. Bilbo práve vychádzal zo stanu, kde ho zočil prekvapený mladík Radoslav, neveriac, že autor tých piesní stojí práve pred ním. A tak sa vypila fľaša Tesco vodky. Späť ku konkurzu: Radúz preukázal šikovnosť, radosť a aj schopnosť ovládať dvojšlapku, takže sa nebolo o čom baviť, opäť nemusela zasadať privátna komisia. Radúz je oproti Zajacovi bubeník spoliehajúci sa skôr na feeling a oduševnenosť, pričom Zajac pristupoval k bicím viac profesorsky (oba prúdy majú svoje pre a proti). O pár skúšok neskôr nasledovala Radúzova verejná previerka - koncert v bratislavskej Cvernovke. Zvládol ju viac-menej veľmi dobre a po niekoľko koncertoch sme už nevnímali, že máme nového bubeníka. 

(Kto zuby cerí, ten asi málo cvičil na bicie)

Samozrejme, Radúz sa čas od času rád pripomenie tým, že ohrozuje spoluhráčov lietajúcim príslušenstvom (vypichujem paličku medzi lopatkami na koncerte v Banskej Bystrici), poprípade nejakým zaváhaním, väčšinou smiešneho charakteru (neváhajte využiť možnosť vysmiať sa bubeníkovi jednou rukou hrajúcemu a druhou rukou šmátrajúcemu po paličke meter od neho na podlahe). Takže Radúz so svojou veselou povahou a mladou hladučkou tváričkou zapadol. Kvôli mladosti sú mu odopreté určité ľudské práva a pribraté dodatočné povinnosti, ale tak to chodí. Najdôležitejšie je to, že dokázal naskočiť na rozbehnutý vlak, hrať pesničky, ktorých rytmy vytváral predchádzajúci bubeník a nahrať ich bez komplikácií na album. Nové pesničky však už nesú jeho rukopis, pri ktorom jeho feeling a oduševnenosť vyniknú najlepšie. 

(Matky tínedžeriek, zatvárajte vráta a volajte domoobranu!)

Počiatok nového letopočtu

Po ťažko uveriteľnej skúsenosti s nultým koncertom sme sa ocitli v beztiažovom stave, keď sme sa nevedeli pohnúť ani smerom k existencii, ani k neexistencii kapely. Kapelu oficiálne tvorili iba Bilbo a JZ, Erino nevyzeral, že by sa chcel ďalej angažovať v nejakom šialenstve, tak sme s ním predbežne ani nerátali. S bubeníkmi je to vždy ťažký údel, našťastie sa JZ dozvedel o komsi, koho predstavil ako mladého bubeníka, hrajúceho punk; fakt úžasná vizitka, človeku sa ani nechcelo do stretnutia sa s ním. Hypotéza sa však nepotvrdila, kandidát preukázal schopnosti a tak sme na palube privítali Zajaca. 

(Zajac mal okrem Kazachstanu aj iné záľuby, napríklad bicie)

Checklist pri zakladaní kapely sme mali naplnený len čiastočne, mali sme členov, ale nemali sme ich kam aj s aparatúrou napratať. Tak sme sa chytali všetkých slamiek, bola by to predsa veľká škoda keby váš bezbrehý hudobný potenciál stroskotá na tom, že nemáte skúšobňu. Prvý zúfalý pokus bolo obsadiť skrachovanú videopožičovňu na nitrianskom sídlisku spolu s ďalšími výsadkármi z kapiel, ktoré mali obdobné potiaže ako my. Zo správcu objektu sa však vykľul alkoholik viac-menej neschopný dohodnúť sa na ničom, a tak sme sa zo zvyškom výsadkárskej jednotky dohodli na tom, že si keď-tak navzájom pomôžeme. A nakoniec sa stalo, že jeden zablúdil do známeho skúšobňového komplexu a zazrel skúšobňu, ktorú nikto nevyužíval (pozn. išlo o člena v našich kruhoch legendárnej kapely Scareroad, ktorá sa ako leprou napadnutý jedinec postupne rozpadávala a zotavovala, až sa po urputnom boji predsa rozpadla na niekoľko údov). 

(JZ diriguje premenu interiérového dizajnu)

(Skúšobňa, miesto na hranie aj depresiu)

Nový priestor páchne zatuchlinou aj nostalgiou, hoci sme sa doňho ešte ani nenasťahovali. Celá budova, zbitá ako keby z preglejky, budí dojem, že ju drží pokope už iba rokenrol. Kapela toho však toľko nevyžaduje, stačí, aby ste mali strechu nad hlavou a boli ďaleko od obývaných štvrtí. Do skúšobne zvlákame koberce, laty, staré kusy nábytku a rôzne veci, pôvodom smeti, ktoré práve na tomto mieste nadobudli druhotný význam - brigáda sa môže začať; čoskoro miestnosť vyzerá tak, že tam môže vzniknúť aj nejaká legendárna skladba. Ďalším v poradí je prívoz nástrojov, a to už začína vyzerať, že z toho hrania nakoniec niečo bude. 

(Niektoré veci sme prinášali aj na bezplatných dopravných prostriedkoch)

Obsadenie skúšobne datujeme na 3.11.2010, od tohto dátumu bola kapela skutočne schopná fungovať v dočasne trojčlennom zložení, pričom sme mali na čom hrať, kde hrať, s kým hrať, dokonca aj čo hrať, a popritom všetkom sme mali akú-takú istotu, že nám skúšobňa nepadne na hlavu - preto je práve tento dátum tým počiatočným miľníkom v našej histórii. Prakticky sme dosiahli to, čo sa bohužiaľ veľa začínajúcim kapelám nepodarí - prežili sme svoj pôrod, sme nažive, chceme hrať, presadiť sa, ukázať to všetkým. Nie všetci majú také šťastie; niektorí chcú hrať hudbu, avšak nemôžu, pretože nemajú kedy, kde, s kým, za čo, prečo; preto ak sa dostanete aspoň po obsadenie vybavenej skúšobne s členmi kapely zapálenými pre vec, máte kurva šťastie a vážte si to. Ak sa vám podarí zostaviť repertoár, ktorý dokáže opakovane niekoho zaujať, tak je to skutočný dôvod navzájom sa potľapkať po pleci.  

(Marshall minikombá sú v skutočnosti o niečo väčšie, než sa zdajú)

(Obaja majú určite niečo za lubom)

Náš letopočet začal stredou, vtedy sme absolvovali prvú skúšku. Pre niekoho žiaľbohu, pre niekoho chválabohu sa o dva dni na to v piatok konala každoročná veľkolepá halloweenska párty v Pekárni spojená s vystúpením živých kapiel. Vycítili sme príležitosť nasrať sa do lineupu, a tak sme si ju nechali odobriť u nášho známeho-organizátora, ktorého teenagerky v súčasnosti poznajú pod menom Itcho Pčelár. Senzačne sme si teda vybavili prvé vystúpenie, stačilo už iba ako-tak nacvičiť repertoár; ten tvorili dve pesničky - predchodca našej vlajkonosnej skladby Buran - pesnička Chrobáky, a negustiózny cover na Breaking the law od Judas Priest - Rezeň!, ktorý sa odohrával uprostred survival zombie apokalypsy. Zo skúšky existuje dokonca aj vzácny videozáznam.

(Elektrikárovi v červených monterkách nikdy nenalievajte)

Polhodinu pred vystúpením sa JZ spitý tacká po klube v červených monterkách. V backstagei je plno, v ten večer hrá nejedna kapela. JZ si sadá na gauč a na poslednú chvíľu sa vypytuje na štruktúru skladieb. Zostava večera je Bilbo v župane, JZ ako červený elektrikár (v civile iba elektrikár) a Zajac v kostýme Freddyho Kruegera. Podľa lineupu máme naskočiť po kapele Sematam, JZ ešte počas ďakovačky vyskakuje na pódium a bľaboce do mikrofónu, chalani sú však naši kamaráti a prepáčia nám to. Priskakuje zvyšok posádky a čoskoro sa rozoznie úvodné kilo z intra Chrobákov. Bilbo si počas slohy všimol, že akosi plynule prešli z punkrocku na drum´n´bass - to JZ-mu na pódiu pogujúca mládež vytrhla kábel zo zosilovača, následne pri pokuse presvedčiť všetkých o svojej profesionalite dojebal inak celkom pekné sólo. Ako sa však hovorí, koniec dobrý - všetko dobré, tak JZ zaklincoval naše premiérové vystúpenie hodením sa do publika, ktoré ho kupodivo udržalo na rukách. 

(Vraví sa, že umelci môžu nosiť akékoľvek oblečenie, otázka znie, kto je umelec)

Nakoľko sme predviedli iba dve pesničky a JZ bol trochu duchom neprítomný, nerátame toto vystúpenie ako náš prvý koncert, a to aj preto že sme ho odohrali v ešte nekompletnej zostave - bez Šariša. K jeho príchodu sa neviaže žiadna strhujúca historka, Bilbo ho skrátka zavolal do kapely kedže sa poznali ešte zo strednej a dokonca spoločne odohrali krátku epizódu v predevolučnej kapele Smash (v zostave Jano Pisoň - gitara, Šariš - gitara a Bilbo čuduj sa svetu za bicími; ako podpriemerný bubeník významnou mierou prispel k rozpadu kapely, aspoň každý následne išiel do lepšieho - Jano do Zoči Voči a Bilbo so Šarišom do Kýblu Mačiek). Takto nejako asi začína fungovať hudobná skupina, zásmažka je pripravená, je čas začať seriózne variť polievku. 

Stretnutie blízkeho druhu a kolosálny nultý koncert

Medzi rokmi 2007 a 2010 sa Kýbel Mačiek pohyboval len v metafyzickom bezváhovom stave, keď síce existoval ako myšlienka, ale nie ako kapela. Pokiaľ naozaj neskúšate a nemáte ambíciu svoje umenie niekomu predviesť, tak nemožno hovoriť o fungovaní hudobnej skupiny. Traja statoční (Bilbo, Vladan a Robert) boli dokonca konfrontovaní s otázkou usporiadať živý koncert, tento návrh bol z objektívnych príčin privítaný výsmechom. Kýbel Mačiek sa začal pohybovať z roviny neexistencie do existencie až v roku 2009, keď sa schyľovalo k tomu, že v kapele bude hrať aj skutočný, ba dokonca skúsený hudobník. Stalo sa to v lete, keď sa Bilbove a JZ-ho cesty mali prvýkrát spojiť.

(Šťastie obvykle prichádza v nešťastí)

Hudobný festival je miesto, kde sa z človeka stane mimozemšťan, pretože na niekoľko chvíľ opúšťa niektoré ľudské vlastnosti, či už negatívne alebo pozitívne; každopádne po tom, čo vylezie zo svojho UFA v stanovom mestečku je prostredníctvom muziky a leta srdečnejší, priateľskejší, ľahostajný a ľahkomyselný - preto sa mu tam darí zažiť veci, ktoré sú také jedinečné a bizarné, že sa ich nedá ani dobre vystihnúť v knihe. Niekde tam Bilbo sedel na tráve, zúrivo trieskal do otlčenej španielky a hral sa na Johnnyho Casha.

(Na niektoré momentky sa človek musí pozerať s úsmevom)

Uchvátenie istého človeka jeho repertoárom sa stalo osudným pre vznik osobitej hudobnej formácie, ktorá sa ešte vždy snaží predrať cez húf potenciálnych pasažierov snažiacich sa prekliesniť si cestu cez nádražie do rýchlovlaku rokenrolu. Uzatvárame teda zmluvu s diablom a dohadujeme sa, že budeme hrávať spolu, hneď ako sa vrátime domov na modrú planétu; on bude vyludzovať neomalenú rockovú kašu so svojou skreslenou gitarou, Bilbo bude piesni dávať význam a prednášať ho spevom, krikom a tak, k tomu dodávajúc hudbe nový rozmer basovými tónmi. Náhodný prvok predošlej vety si zapamätajte ako Juraja, známeho aj ako JZ, plným rockovým menom Džorčč Džejzíí Distoršn. Zakrátko však postihlo tento kút vesmíru prírodné nešťastie, ktoré znamenalo koniec životnej púte jedného z mladých ľudí.. Pred nevyspytateľnosťou osudu sme utiekli a vrátili sa domov predčasne. Toto všetko sa stalo v roku 2009.

(Na fotke je zachytený JZ počas prvej historickej skúšky prototypu Kýblu Mačiek v Janíkovciach pri Nitre)

Power trio nemôžu tvoriť dvaja ľudia, to je rocková rovnica; za neznámu dosadzujeme bubeníka Erika, netušiac, do akého víru udalostí sa rúti, a celkom isto netuší ani teraz, ako to mohol vtedy netušiť. Skúšací priestor máme prenajatý za pekné slovo. V Jurajovi si Bilbo zosobňuje Erica Claptona a chŕli naňho svoj nespracovaný playlist, ktorý tvorí snáď všetko čo kedy zahral a napísal či už do zošita, na školskú lavicu alebo na zadnú stranku lístku na MHD, tzn. veci, z ktorých mnohým v súčastnosti slúži zásuvka ako rakva. Vybavíme si koncert rovno v najväčšom klube v Nitra, ktorý v súčasnosti považujeme za svoju obývačku, z toho dôvodu bol JZ zahltený megalomanstvom a očakávanám, že dĺžkou nášho setu preštíme aj Rolling Stones. Čas hrá však proti nám, rovnako ako aj naša vlastná nedisciplinovanosť, neskúsenosť; tie vyvažujeme miestami priblblým optimizmom. Tak ako bubeník vynecháva pri swingovom feelingu každú druhú osminku v triole, tak aj ten náš vynechal každú druhú skúšku - suma sumárum prišiel asi na štyri. Nič to, zachráni nás predsa naša charizma, originalita, schopnosť improvizácie a úchvatný pódiový program.

(Erino počas skúšky v multifunkčnej skúšobni u Tomáša Lobba so slúchadlami a pískacou hračkou na hlave)

V deň D sa dve hodiny pred koncertom vidia všetci účinkujúci prvýkrát, Bilbo diriguje predstavovačku, je nás dokopy sedem vrátane hostí: prehistorický Kýbel Mačiek v trojici, duchovní vodcovia Vladan a Robo, Bilbova sestra ako hosťujúca vokalistka a nahovoriť sa dal aj basák Koter, aby si Bilbo mohol na bicích zahrať Iron Maiden. Narýchlo si prebehneme pesničku, ktorú sme nestihli nacvičiť ale samozrejme ju kvôli tomu nebudeme škrtať z playlistu. Väčšina sa mierne začína chvieť z obáv, že sa tu onedlho rozpúta šialenstvo, popíja sa pivo a znižuje tréma. Prichádzame na to, že na akustickú gitaru nemáme pás a teda si ju nemám ako prehodiť cez krk; JZ pragmaticky navrhuje, aby som si na ňu Bilbo uviazal predlžovačku, skúša, funguje to; od hmatníka smerom nadol visia štyri zástrčky - komédia sa začína. Po treťom kole pív vchádzajú do podniku prví návštevníci. Nakoniec sa ich nazbiera do dvesto.

(Konečne sa všetci umelci stretli za jedným stolom: zľava Robo, sestra, Erino, Bilbo, Vladan, zakrytý Koter a JZ)

Odpaľujeme show akustickým setom, pesničkami vhodnými i nevhodnými na takýto druh akcie; kamaráti, známi i neznámi sú však vo vytržení a alkoholy sa rozlievajú. Do tejto časti Bilbo zaradil i rôzne srdcervúce mizerné pokusy o normálnu poéziu, dúfajúc, že v tom okamihu Boba Dylana aspoň zasvrbí špička nosa; chýbajú mu však kompletné predpoklady pre prednes takéhoto druhu umenia a v tej chvíli už aj triezve zmýšľanie - pre pocit bezpečia má pripravený krígeľ piva pri odposluchu, do ktorého čoskoro kopne a vykydne jeho obsah na dlážku. Publikum však vstupom do klubu prešlo firewallom nízkych očakávaní, a tak buráca. Predlžovačka sa hompáľa tam a naspäť.

(Robo v pozadí s Vladanom a ich snáď jediné vystúpenie pred publikom na pódiu. Robo nerád hrá s kýmkoľvek okrem seba a zavše je zvláštne, že sa nechal zlanáriť na niečo takéto)

Elektrický set načína mimoriadne vulgárna pesnička zo stavebníckeho prostredia. V piesni s názvom “Opitý som” sa nachádzajú takmer všetci návštevníci klubu, a tak vyliezajú na pódium, predvádzajú jednoduchú choreografiu a spievajú pesničku bez jediného štandardného rýmu; čím ďalej tým je ťažšie pochopiť, čo sa deje navôkol. Nálada večera dosahuje absolútny vrchol, každý spieva a tvorí jednu malú bunku pódiového interpreta. V tomto momente však Bilbo pivo vypína mozog a na pár chvíľ sa stáva zariadením z mäsa a kostí, idúceho na zotrvačnosť niekam vdiaľ po ceste len tak, po pamäti, opäť však zapína monitor vo chvíli, keď sa potáca po pódiu a JZ mu s blaženosťou otca čerstvo narodeného bábätka v tvári prednesie vetu: “… Rozjebal som ti basu!” Prídavok je odohraný na požičanej basgitare, ako vokalista priskočí náš vysoký priateľ spomedzi publika, znechutený zvukár mu však vypína mikrofón.

(Maximálny rozsah ľudového orchestra)

Azda nikdy nikto neprijal toľko objatí a iných prejavov radosti ako my v ten večer, nikto zo zúčastnených nemal v ten večer toľko priateľov, skutočných aj tých z facebooku, pod jednou strechou ako v ten večer. Celkom určite nikto z nás nehral nikdy horšie ako v ten večer. Dá sa povedať, že sme hudobnému klubu pomohli vďaka hojnej návštevnosti svojou troškou opäť vrátiť zašlé svetlé časy. Takmer skalopevne je isté, že sa takáto akcia už nezopakuje, sme totiž všetci už v dákej inej fáze, či už života, či hudobnej kariéry, či už kapela, alebo diváci. Večer, ktorý potopila i zachránila improvizácia, potápal ale tiež zachraňoval alkohol, a v ktorom rozhodujúcu úlohu zohrala bezprostrednosť a eufória.

 

Po tomto úchvatnom nultom koncerte nasledovalo obdobie temna, keď sme sa len dohadovali čo a ako by sme mohli, ale nemali sme veľmi ako; toto preskakovanie na jednom mieste ťažko začleniť ako riadnu kapitolu do histórie kapely, preto svoje fungovanie datujeme až obsadením prvej stálej skúšobne 3.11.2013. v prvej stálej zostave v zložení Bilbo, JZ, Šariš a Zajac.

P.S. Zvukový záznam z onej bol schválne zničený, pre dobro kapely. Nakoľko niekoľko nadšencov oň predtým prejavilo záujem, pravdepodobne stále existuje.

Underground s krtmi v Krtíši

Undergroundovú kapelu počúvajú spočiatku len krtkovia a dažďovky, potom nasledujú ľudia vyhľadávajúci nové kapely, a tak ďalej. My ako kapela z podsvetia sme nemali v lete 2013 veľa koncertov, tak sme s radosťou privítali koncert vo Veľkom Krtíši, zavďačiť sa týmto síce slepým, ale dobre počujúcim zvieratkám. Naše staré mamy by boli rady keby sa dopočuli, že sme cestu na koncert odpálili piknikom v aute. 

(Paštéku sme si museli kúpiť sami)

Výprava autom z Nitry do Veľkého Krtíša obsahuje veľa zaujímavých úkazov, ani skúsený cestovateľ by sa nemusel hanbiť ich zaradiť do svojho fotoalbumu. Nie nadarmo sa hovorí, že cesta je cieľ. Neváhali sme si preto spraviť zopár zastávok a užiť si popiči momenty leta. Šariš s Bilbom opäť zápolili o tom, kto skôr stiahne veľké (rozumej: 1,5l) pivo, Bilbo ako čierny kôň súťaže zvalcoval slabo početnú konkurenciu. 

(Radúzove nanebovzatie nás zarmútilo, pretože sme si mysleli, že budú mať oveľa prísnejšie kritériá. Aspoň naposledy mali.) 

(Pre fanušíkov športu sme museli zapózovať aj v tejto póze šampiónov, aby sa aspoň navonok zdal šport ako férová vec) 

(Jurajov čas osamote, pri ktorom sme ho znenazdajky vyrušili)

(JZ a jeho nezbedný prostredníček)

Opustenie lesov a hôl každý znášal po svojom. U JZ sa to prejavilo tak, že zaparkoval auto priďaleko od klubu, s Radúzom sa potom uchýlili pomedzi bylinky na detské ihrisko, Bilbo si vybral pivo; nikto však nemal taký ťah na bránku ako Šariš, ktorý sa prepracoval až do tzv. náhodného štádia. Náhodné štádium hudobníka je pre kapelu to najväčšie nebezpečenstvo: znamená to, že nikto nemôže so spoľahlivou pravdepodobnosťou predpovedať, ako daný člen odohrá ďalšiu pesničku, ba či ju vôbec odohrá. Tak sme sa spolu s fanušíkmi stali počas koncertu zízajúcimi divákmi Šarišovej stand-up komédie, chválabohu sme si to vtedy ešte mohli dovoliť. Šariš sa priznal, že si nijako nemohol naladiť tú gitaru, lebo skrátka videl ladičku dvojmo, štyri éčka na gitare, to je na jedného človeka priveľa. Treba povedať, že toto je historicky jediný prípad, kedy by si Šariš skrz alkohol neodviedol dobrú prácu ako gitarista, výnimka potvrdila pravidlo, ale krtíšsky koncert mu čas od času pripomenieme. 

(Radúza nostalgia v prítomnosti pieskoviska pre deti veľmi nevzala)

Cestou naspäť sme si krátili cestu tým, že sme sa snažili Šariša presvedčiť, aby nešibrinkoval pollitrákom plným piva, ktorý sme si vzali z klubu, na tom zadnom sedadle. Brieždenie nastalo, keď Bilbo zistil, že mu riť pomaly ale isto zaplavuje pivo vyliate na sedačku. Taký je rokenrol, mokrá riť k nemu skrátka patrí. Je inak skvelé si to šinúť v lete po nočnom lese so stiahnutými oknami, jedným okom striehnúť, aby sme nasilu nevzali aj stopára-srnku. V rýchlosti sme si však nevšimli žiaden krtinec. 

(Mnoho z týchto rekvizít sa v aute povaľuje takmer nepretržite)

Boogiemani v policajnom štáte

Trenčín má vďaka hradu riadny swag už z diaľky, sú tam (alebo aspoň kedysi boli) taktiež tri hudobné kluby kde sa dá vymyslieť koncert, nehovoriac o tom, že pri jednom sa nachádza stánok s chutným kebabom. Tieto kluby sú odstupňované podľa kapacity, my sme sa na počiatku našej hudobnej kariéry uchýlili k najmenšiemu - Boogie baru. Ukázalo sa, že ide v dobrom slova zmysle o útulný pajzlík, kde môžu vzniknúť veľmi príjemné komornejšie koncerty s akurátnou domácou atmosférou. Prv než sme sa tam vôbec dostali, zažili sme menšiu adventúru na cestách Trenčína. Pani navigátorka nám z krabičky hlási, že by sme mali podľa možnosti odbočiť doľava. Rozhodli sme sa teda nasmerovať sa tým smerom po niečom, čo vyzeralo ako kruhák. Ako sme si razili cestu skrze vzduch, namaľované šípky na ceste akosi smerovali naproti nášmu autu. 4.10.2013, 20:00. Vitajte v protismere. 

(Takáto partia na vás čakala na bráne)

Našim spoluhráčom večera sa stala kapela Známe Tváre, ktorá na miesto určenia dorazila o niečo skôr - time manažment nie je naša silná stránka. Prvou zaujímavosťou bolo zistenie, že vlastne nemá kto vyberať vstupné; prevádzkar sa dištancoval od zodpovednosti, tak sme sa toho ujali my. Ako dôkaz, že ste zaplatili vlez, sme návštevníkom kreslili dadaistický portrét cisára Hirohita; keby žil, asi by sa sotva spoznal. U ľudí to vyvolávalo zmiešané reakcie, niektorí poprípade žiadali dokresliť zrozumiteľnejšiu kresbu. Biletárčina sa nám zapáčila, je to milé prísť s ľudmi do kontaktu najskôr pri príchode a potom počas koncertu. Kapela s príjemným názvom Megadick zatiaľ opodiaľ vyhrávali známe covery, ktoré sme si pospevovali a knísali sa.

(Tí Aziati ako keby si všetci navzájom z oka vypadli)

Srandy kopec nastal, keď prišla partia chalanov z Dubnice tvrdiac, že oni z tej Dubnice prišli kvôli nám, a že nám chystajú fanušíkovský klip na Rozjebem byt! Prihliadnuc na fakt, že boli už od príchodu trochu zjebaní a jeden z nich sa po koncerte plazil chodbou až pokým na nej nezaspal, nedávali sme tomu veľké nádeje. Ale čo sa nestalo, o pár dní sa sľub stal pravdou a chalani nám to video zavesili na youtube, veľká vďaka! Dokonca i bar sa stal naším priateľom, kto to kedy videl v roku 2013 borovičku za 70 centov. Sprevádzala nás koncertom kapely Mortimor, ktorá na prvé i druhé počutie znela ako slovenský Green Day. 

(Ivan Googlovič nemôže chýbať v žiadnej inštitúcii)

V takýchto malých klubíkoch hráme obvykle horšie ako vo väčších, za to však oveľa srdečnejšie. Je to spôsobené komornou atmosférou, ktorá v nás vzbudzuje väčších akrobatov, než v skutočnosti sme. Človek sa môže aspoň do zblbnutia vyblázniť, skákať, metať nástrojmi, zhodiť stojan na mikrofón. Počas vystúpenia Známych Tvári sme sa s Radúzom rozhodli robiť vokalistov, či už mala vystupujúca kapela o nás záujem, alebo nie. Holt, koncertíky v pajzlíkoch. Do toho sme zistili, že budeme mať aj na benzín na cestu späť. Ešte lepšie. To sme však ešte nevedeli že čo. 

(Aspoň sme dostali bloček)

Pokiaľ meškáme, radi sa pretekáme s autami na diaľnici. Pokiaľ nemeškáme, tak sa radi aspoň pretekáme kto skôr vypije jeden a pol litra piva. Na ceste späť sme sa nepretekali v ničom, nevedno potom prečo nás na prahu Nitry zastavili policajti. Dvaja policajti s pošliapanými snami nám vystrojili pokutu 20€ za to, že Šarina s Bilbom nemali vzadu zapnuté pásy. Ako keby niekedy mali. V tú ranu sme súcitili s každou jednou punkovou kapelou, čo má pesničku s názvom Polícia (čo sú viac-menej všetky). Tak sa cesťák stal sponzorom policajného zboru. Nič to pokiaľ ste za vodou. To však vtedy nebol náš prípad.

Offroad rokenrol Kysuce

Mladú kapelu príjemne šokuje, keď sa niekto prekliká k ich kapelovému profilu na stránke, kde je takýchto profilov habadej. Ešte väčšie prekvapenie je, ak si nájde čas, vypočuje si zopár kusov tvorby a zanechá pozitívny komentár, z ktorého nám povyskočí nálada. Takýto maník sa našiel, skontaktovali sme sa, a na základe tejto známosti sme sa dozvedeli o organizovaní "prehliadky amatérskych kapiel" v Kysuckom Novom meste, v júni roku 2012. Vďaka za známosť Nox, a aj za legendárnu afterparty, občas i náhodný malý jedinec vám vie aspoň trošku zmeniť život a ponúknuť nevšedný zážitok. Avšak nepredbiehajme.

 

(Kapela na cestách: Vyklopíš piate dvere, vysunieš gitaru a hráš!)

Fiatku combi sme napratali bordelom a ľuďmi až po karosériu, čím sme sa pripravili na neštandardnú akciu, a to vo viacerých ohľadoch: v športovom areáli sa mal počas popoludnia predstaviť zástup kapiel z mesta aj okolia pred rôznorodým publikom; pred zámerne príchodiacimi, okoloidúcimi, nič netušiacimi, malými, veľkými, hudobníkmi a inými - zastúpením poslucháčov teda nešlo o štandardný klubový koncert (dokonca sme kvôli prítomnosti krpcov boli nútení trochu okresať náš slovník, z Rozjebem bytu sa stal Rozbijem byt, a tak ďalej). Od počiatku sme vnímali celý výlet ako dovolenku do pre našu kapelu zasľúbeného mesta, dvojica písmenok na ŠPZtke pridelená Kysuckému Novému Mestu je KM! (= Kýbel Mačiek, pre istotu). Od začiatku panovala vo vozidle výborná nálada, preverili sme metódu skladania piesní na gitare počas jazdy, doprevádzanú Radúzovými perkusiami vychádzajúcimi zo zadnej časti auta.

Zo zábradlia sme sledovali hrajúce kapely, ktoré sa viacmenej držali aktuálnych rockových prúdov (s výnimkou formácie, ktorej repertoár tvoril stredoveký blues), takže ako obvykle náš playlist ladil so zvyškom lineupu kapiel asi ako ladí ooranžový sveter s rozjebanými číňankami, čo ste práve vytiahli z kaluže blata po punkovom koncerte. Ruku na srdce, trochu sme si na tom časom zvykli že naše pesničky vyrážajú dych; obľúbenou činnosťou je sledovať začudovaný výraz v tvári ľudí, ktorí po krátkom pokeci s nami zistia, že nie sme hulváti a grázli, ako si to po vypočutí našej tvorby mysleli. Tentokrát sme však museli náš playlist prispôsobiť rôznym vekovým kategóriam publika, takže Bilbovi nešlahal z papule taký plameňomet ako býva zvykom. Odohrali sme svorne, ale náš koncert a ani koncert kapely Comix (ktorá nám zvestovala o tejto akcii) neboli vrcholom večera.

(Neviem čo by robili, keby začne pršať)

 Ďalším bodom programu bola totiž afterka pod holým nebom. Domáci domorodci nás vyviedli z mesta a nasmerovali naše auto na asfaltku vedúcu do lesa, do hory. Kolóna niekoľkých aút smerujúca za spoločným cieľom - hoľou nad mestom, kde blčali vatry a bujnel akustický rokenrol - si razila cestu cez tmu a tiene ihličňanov. Púť sa zdala nekonečná; iba záblesky ohňa v diaľke nám pripomínali, prečo dávame fiatke tak zaberať na drsnom teréne. Naša cesta sa však neskončila pri vjazde na lúku, kde nás očakávali. Akosi sa o nás dozvedeli lesníci a obrátili nás naspäť do civilizácie. Po výjazde z lesov nás čakala hromadná taktická porada na parkovisku s nutnosťou miernej improvizácie. Nenechali sme sa však zaskočiť a čoskoro nám combík vyvážal rite v ústrety plánu B - menšej, ale hlavne prístupnejšej lúke nad mestom. Počet vezených rití bol z kapacitných dôvodov až 8 - fiatka tiež musela zaimprovizovať a dočasne sa metamorfovať na mikrobus. Hore nás čakal malý slovenský raj: kopce objímajúce svietiace mestečko medzi nimi, príroda, hviezdy,pokoj, leto, ohnivá svetelná show, popiči partia a gitary; všetko sa zlievalo do blahodárneho molového septakordu. Kysučania neváhali využiť dostupné prostriedky a po vhodení pneumatiky začala vatra horieť farbami ako na koncerte Jimiho Hendrixa. 

(Najväčšia vatra akú sme dovtedy videli!)

 Ráno zažali svetlo a romantika sa na istú dobu vytratila. Vyššia obtiažnosť párty vyradila Šariša ako kandidáta na šoféra, vzhľadom na nizšiu motoristickú disponibilnosť našej kapely sa automaticky tohto postu chytil JZ. Nastal čas na návrat domov. Po ceste sme nepohŕdali turistickými ani prírodnými atrakciami: pred návštevou hradu Matúša Čáka JZ napodobnil zvyky starých materí a otcov a vykúpal sa v rieke. Na zámku sme sa nadýchali čerstvého vzduchu a aj histórie. Rad radom sme si posadali na bývalé funkčné delo a tak sme vystavili naše zadky dočasnému diskomfortu, o to viac sme si však užili sedačky v aute. Výlet ako z bedekera vašej obľúbenej cestovnej kancelárie. Nuž, Kysucké Nové Mesto zrejme nepoužíva písmená KM náhodou. 

 

(V prípade čo i len nepatrnej presile nepriateľa sme ochotní okamžite sa vzdať)

Prvý koncert, show sa začína!

Kapela sa na začiatku svojho fungovania zavrie do skúšobne a začne sa vysporadúvať s obvyklými prekážkami ako napr.: nemáme vlastnú tvorbu, a tak hráme covery - tie hráme na hovno, tak sa vytvorí vlastná tvorba, ktorú hráme na hovno, čo je však stále ten lepší prípad. A tak sa ide skúšať a vymýšľať a cvičiť až do nevidím. 

Raz nastane neodvratný moment keď si vybavíte prvý koncert (my sme naň boli pozvaní, díky Sopúch!). Hudobná skupina ide byť konfrontovaná s verejnosťou. Kľúčový moment, keď sa vám pódium môže stať slávnostným piedestálom alebo miestom posledného odporu. Niet divu, že každý má trochu plné gate pred tým než verejne predvedie show, ktorú kul a ostril za dverami muzikantskej vyhne, v skúšobni sa skrátka niektoré náhodné premenné nasimulovať nedajú.

(Šariš si kedysi zvykol zapáliť do 5 sekúnd po opustení interiéru)

2.marec 2011 je dátum, ktorý si zapamätáme. Organizátor študentského večera pre Nitrančanov v Bratislave sa rozhodol, že by nás chcel vidieť na svojej akcii v klube U Očka. Premiéra v hlavnom meste? Na naše pomery megalomanstvo, o to však väčšia radosť aj tréma. Pódiová aparatúra troch kapiel sa rúti vo Felicii Combi po diaľnici do Bratislavy, my okrem bubeníka nastupujeme do autobusu s gitarami, bubeník nastupuje do autobusu s činelmi. Pred koncertom sme sa dohodli, že si každý oblečie nejaký červený kus odevu, JZ teda prišiel v žltých gatiach a zelenom tričku.

Vystupujeme na stanici a kupujeme si nápoj, ktorý môžu piť len dospelí, dali sme naň predposledné peniaze, účinkuje okamžite a dodáva silu ako hrom. Cítime sa, ako keby všetci ľudia bývali v tomto meste len aby mohli dnes ísť na náš koncert. Prichádzame do klubu, kde sa neprávom cítime mierne privilegovaní - pijeme z vlastnej fľaše, nie úplne na drzovku, ale ani pod rúškom tajomstva. Spoza rohu sa vystrčí ruka poriadku, ktorá nám ju berie. Hlavy máme sklonené v smútku; takto nás nachádza zvukár podniku, vysvetľuje, že nám rozumie, jemu keby zoberú fľašu tak by ani neodohral koncert, tak nám ju teda vracia pod podmienkou, že sa tá fľaša nepohne z pódia. Aspoň v tú chvíľu všetko dobre dopadlo, vďaka povzbudeniu sme zhovorčiví a vlastne ani nemáme čas byť nervózni.

(Veselú partiu zľava dopĺňa Vavro)

(Nie každý má v batôžku desiatu, niekto tam má napr. lož a faloš)

Dohráva prvá kapela a prichádza náš čas. Trochu neobratne prichádzame na pódium a hľadáme svoje správne miesto, nachádzame východisko v spleti káblov a svetiel. Absolvujeme povinné procedúry, ktoré nám vtedy prišli ako novinka. Playlist pod nohami nám pripomína harmonogram vystúpenia. Publikum tvorú húf predovšetkým známych tvárí a tak máme aspoň výhodu domáceho prostredia. Už sa nedá ujsť. 

(Náš prvý playlist vôbec!)

Odpaľujeme program našou klasickou otváračkou - piesňou Buran. Gitary hučia, svetelná show v záchvate bliká, okolo nás sa rozprestiera dymová clona. Dočkáme sa aj potlesku, v kombinácii so všetkými okolnosťami máme výborný pocit. Bilbo doteraz zvyknutý prinajhoršom na obtiažnosť táborákových posedení s gitarou sa po plnom zapojení hlasu takmer pogrcal. Náš playlist tvorí 10 skladieb, z polovice vlastných, viac materiálu sme v tej dobe nemali, i keby sme mali, beztak by ho v tom čase nikto nepoznal a tak si mohli prítomní aspoň zaspievať Maštaľ od Horkýže Slíže. Po našom vystúpení nás vystriedala posledná kapela, ktorá bola založená iba jednorázový účel a hrala bezkonkurenčne horšie než my, tak nech by sme akokoľvek odohrali, vyšli by sme z tej partie ako víťazi. Tento fenomén sa nazýva "dobrá porovnávacia kapela" a treba byť zaň vďačný. 

(Na tejto fotke má Zajac hlavu v oblakoch)

Po koncerte nastáva obvyklý príjemný pocit, keď vás niečo síce vyšťaví, ale zároveň veľmi poteší. Bolo to za nami, zvládli sme to, prešli sme skúškou. Z koncertu mám len hmlistú slideshow farebných mazaníc a hukot v hlave, to je však sprievodný fakt vydareného koncertu, ako sme neskôr zistili, dobrý koncert si spravidla človek pamätá len matne, pretože prejde rýchlo ako namydlený blesk. Nasleduje afterpárty do ranných hodín, príjemne nás hreje pocit z dobre vykonanej práce ako po víťaznom futbalovom zápase, Bilbovi niekto vytkol, že to síce bol dobrý rokenrol, ale ten spev, ts ts, avšak ten večer nám nemohol nikto nijako pokaziť. Polovica kapely odchádza počas večera domov do Nitry, druha polka spí u Bilba v garzónke na rozťahovacom gauči, na ktorom vznikla nejedna naša pesnička napísaná z dlhej chvíle samoty v prázdnom byte. Ráno sa Bilbo zobúdza a poteší ho fakt, že osoba čo vedľa neho leží ma pekné dlhé blond vlasy, pri zazoomovaní bohužiaľ aj chlpaté nohy. Dobré ránko Šariš. 

(Takto sa to prejaví keď budete pozerať priveľa filmov so Stevenom Seagalom)

Tak trochu sme sa spoliehali na to, že nám naša stredajšia premiéra v Bratislave vyjde úspešne - mali sme totiž dohodnuté ďalšie dva koncerty v Nitre na ten týždeň: v piatok doma v Novej Pekárni a v sobotu pozor, v pizzérii Zajo. Nikto príliš nerozmýšľal nad možnosťou, že by nám to u toho Očka nevyšlo a niekto z členov by sa od hanby hodil pod najbližší trolejbus, dokonca sme ešte v utorok s hrdosťou hovorili, že máme "trojdňovú šnúru". Bilbo veľkohubo vyhlasoval, že ide o test toho, či to stálo za to mrznúť celú zimu v skúšobni s vlhkosťou ako Belianska jaskyňa, prvý koncert naznačoval, že sa nemusíme toľko báť. Do pódia v Novej Pekárni sme sa zaľúbili ešte počas nultého koncertu, tak sme vedeli na akú zem šliapneme. Dostali sme na starosť otvorenie programu o 20:00, naši kamaráti nás nenechali v štichu a tak sme si zahrali 5 pesničiek aj pre publikum, potom sme tradične prenechali miesto lepším a známejším kapelám. Druhá skúška spravená, eufória umocnená, zostal nám už iba bizarný sobotňajší koncert v pizzérii Zajo (podoba s bubeníkom Zajom nie je náhodná, podnik vlastnil jeho strýko, dnes už neexistuje, fastfoodov je v Nitre neúrekom a ľudia chodia skôr do zaužívaných prevádzok).

(V spontánnych fotkách sme nikdy nevynikali)

(Hádam by ste na tretí koncert vo vašom živote nechceli mať svetelnú tabuľu)

Každý rocker to dokáže odpáliť na štadióne, ale v pizzérii, to chce iný druh umenia. Okrem našich pesničiek sme v akustickom prevedení predviedli všetky známe slovenské pičoviny, ktoré ste už tristokrát počuli v každom rádiu. Za odmenu nám bolo sľúbené občerstvenie, JZ-ho frajerka bola celá bez seba, že ju gentleman konečne pozval na pizzu, ktorú sme beztak dostali zdarma. Sediacim pri stole vzadu vľavo sa náš program natoľko páčil, že nám tlieskali a kúpili po pive. Vypiť sme si vypili, medzery sme dotlačili pizzou a polovica kapely odišla domov, Bilbo so Šarišom si pri bare zadelili zo dva koňaky, vymietli zopár poloprázdnych krčiem a dali dôstojnú bodku za rušným týždňom, ktorý sme si ešte pol roka dozadu nevedeli predstaviť ani pri najlepšej vôli.  

(Nie každý sa dokáže nájsť v hre na perkusie)