Aktuálna zostava kapely nebola zhodná s tou počiatočnou, boli sme nútení sa k nej dopracovať. Základnými piliermi družiny boli Bilbo a JZ, tí sa snažili obklopiť schopnými druhmi. Vziať niekoho do kapely, to nie je len tak, nábor môže mať veľa spoločného s pracovným pohovor zamestnanca do nadnárodnej korporácie - človek musí vykazovať nielen schopnosť hrať, ale musí mať um, obdobný štýl humoru a vkusu, peniaze, vhodnú povahu, veľkú porciu tolerancie atď., v podstate je to podobný balíček kritérií, ako keď si hľadáte frajerku. S kapelou vôbec je to ako so ženami - máte svetlé chvíľky, hádky, príchody aj odchody, musíte do nej investovať čas a peniaze, hľadať kompromisy; kapela je vskutku ako ďalšia žena na krku, akurát s tým, že prináša iné benefity. Aby tieto benefity neboli iba vysnívanou túžbou, prikmotrili sa do kapely Zajac a Šariš, a bola tak zavŕšená pôvodná posádka.
(Na dobovej fotografii sú zachytené aj naše vtedajšie výzorové defekty)
Avšak po roku prišlo k tomu, že sa otriasla bubenícka stolička. Zajaca prvý serióznejší angažmán spočiatku nadchýňal, neskôr sa ale prejavili jeho chúťky po komplikovanejšiej, na okraj vkusu vytesnenej prejebanej hudbe. Treba priznať, že spočiatku naše hranie nebola žiadna sláva, nebyť Šarišovej sólogitary, tak by naše pesničky zneli ako obohratý punk s beznádejným spevákom zo strediskovej obce uprostred hladovej doliny - technický bubenícky hudobný cvok si skrátka nemal ako vybúriť ruky (nutno poznamenať, že jeho alternatívny prístup viedol k zopár veľmi osviežujúcim nápadom, viď spomalenie tempa v Nechoď do lesa). A tak raz písomnou formou (zbabelec!) oznámil, že končí. Nastalo vákuum. Predstavte si, že sa s vami bubeník rozíde a oznámi vám to na prahu polnoci cez Skype. Občas je to v kapele horšie ako vo vzťahu.
(Ešte raz palička a skončili sme, je to jasné?)
Nielen v malom meste je problém s bubeníkmi, my sme sa však rozhodli nepanikáriť a čo najrýchlejšie a najlepšie zaplátať dieru po Zajacovi. Všade kde sa dá sme dali najavo, že by sa nám zišiel nový bubeník. Zázrakom sa takmer okamžite ozvali dvaja kandidáti, rozhodli sme sa teda usporiadať konkurz. Prijímačky jednotlivých uchádzačov sme časovo odstupňovali, aby vznikol čas na predvedenie schopností, pokec a aj následnú hodnotiacu poradu medzi šiestimi očami. Prvého nazvime Krištof. Krištof tvrdil, že hrá na bicie okolo 10 rokov, na úvod slušné. Čím sa zaoberáš? Kam chodíš do školy? Aj niekde pracuješ? Do školy nechodím. Vyzeráš mlado, koľko máš vlastne rokov? Sedemnásť. Sedemnásť? Sedemnásť. Ako to, že nechodíš do školy? Pankáči do školy nechodia. Ach tak. Kedže plával v tempe ako bójka na hrebeni tsunami, tak sme chválabohu ani nemuseli riešiť, ako ho v prípade prijatia do kapely opäť začleníme do vzdelávacieho systému. Verdikt bol teda jasný aj bez súkromnej porady. To už sa pomaly k dverám skúšobne približoval druhý adept, vtedajší bubeník kapely Ranná Nevoľnosť, takže išlo do istej miery o headhunting. Dnes je známy ako Radúz.
(Radúz už na prvej skúške vykazoval istú mieru zlovestnosti)
S Radúzom sme sa poznali tak pol na pol: on o nás vedel, my o ňom nie. Prvý s ním do styku prišiel Bilbo ako inak než na letnom festivale. Bilbo práve vychádzal zo stanu, kde ho zočil prekvapený mladík Radoslav, neveriac, že autor tých piesní stojí práve pred ním. A tak sa vypila fľaša Tesco vodky. Späť ku konkurzu: Radúz preukázal šikovnosť, radosť a aj schopnosť ovládať dvojšlapku, takže sa nebolo o čom baviť, opäť nemusela zasadať privátna komisia. Radúz je oproti Zajacovi bubeník spoliehajúci sa skôr na feeling a oduševnenosť, pričom Zajac pristupoval k bicím viac profesorsky (oba prúdy majú svoje pre a proti). O pár skúšok neskôr nasledovala Radúzova verejná previerka - koncert v bratislavskej Cvernovke. Zvládol ju viac-menej veľmi dobre a po niekoľko koncertoch sme už nevnímali, že máme nového bubeníka.
(Kto zuby cerí, ten asi málo cvičil na bicie)
Samozrejme, Radúz sa čas od času rád pripomenie tým, že ohrozuje spoluhráčov lietajúcim príslušenstvom (vypichujem paličku medzi lopatkami na koncerte v Banskej Bystrici), poprípade nejakým zaváhaním, väčšinou smiešneho charakteru (neváhajte využiť možnosť vysmiať sa bubeníkovi jednou rukou hrajúcemu a druhou rukou šmátrajúcemu po paličke meter od neho na podlahe). Takže Radúz so svojou veselou povahou a mladou hladučkou tváričkou zapadol. Kvôli mladosti sú mu odopreté určité ľudské práva a pribraté dodatočné povinnosti, ale tak to chodí. Najdôležitejšie je to, že dokázal naskočiť na rozbehnutý vlak, hrať pesničky, ktorých rytmy vytváral predchádzajúci bubeník a nahrať ich bez komplikácií na album. Nové pesničky však už nesú jeho rukopis, pri ktorom jeho feeling a oduševnenosť vyniknú najlepšie.
(Matky tínedžeriek, zatvárajte vráta a volajte domoobranu!)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára