Stretnutie blízkeho druhu a kolosálny nultý koncert

Medzi rokmi 2007 a 2010 sa Kýbel Mačiek pohyboval len v metafyzickom bezváhovom stave, keď síce existoval ako myšlienka, ale nie ako kapela. Pokiaľ naozaj neskúšate a nemáte ambíciu svoje umenie niekomu predviesť, tak nemožno hovoriť o fungovaní hudobnej skupiny. Traja statoční (Bilbo, Vladan a Robert) boli dokonca konfrontovaní s otázkou usporiadať živý koncert, tento návrh bol z objektívnych príčin privítaný výsmechom. Kýbel Mačiek sa začal pohybovať z roviny neexistencie do existencie až v roku 2009, keď sa schyľovalo k tomu, že v kapele bude hrať aj skutočný, ba dokonca skúsený hudobník. Stalo sa to v lete, keď sa Bilbove a JZ-ho cesty mali prvýkrát spojiť.

(Šťastie obvykle prichádza v nešťastí)

Hudobný festival je miesto, kde sa z človeka stane mimozemšťan, pretože na niekoľko chvíľ opúšťa niektoré ľudské vlastnosti, či už negatívne alebo pozitívne; každopádne po tom, čo vylezie zo svojho UFA v stanovom mestečku je prostredníctvom muziky a leta srdečnejší, priateľskejší, ľahostajný a ľahkomyselný - preto sa mu tam darí zažiť veci, ktoré sú také jedinečné a bizarné, že sa ich nedá ani dobre vystihnúť v knihe. Niekde tam Bilbo sedel na tráve, zúrivo trieskal do otlčenej španielky a hral sa na Johnnyho Casha.

(Na niektoré momentky sa človek musí pozerať s úsmevom)

Uchvátenie istého človeka jeho repertoárom sa stalo osudným pre vznik osobitej hudobnej formácie, ktorá sa ešte vždy snaží predrať cez húf potenciálnych pasažierov snažiacich sa prekliesniť si cestu cez nádražie do rýchlovlaku rokenrolu. Uzatvárame teda zmluvu s diablom a dohadujeme sa, že budeme hrávať spolu, hneď ako sa vrátime domov na modrú planétu; on bude vyludzovať neomalenú rockovú kašu so svojou skreslenou gitarou, Bilbo bude piesni dávať význam a prednášať ho spevom, krikom a tak, k tomu dodávajúc hudbe nový rozmer basovými tónmi. Náhodný prvok predošlej vety si zapamätajte ako Juraja, známeho aj ako JZ, plným rockovým menom Džorčč Džejzíí Distoršn. Zakrátko však postihlo tento kút vesmíru prírodné nešťastie, ktoré znamenalo koniec životnej púte jedného z mladých ľudí.. Pred nevyspytateľnosťou osudu sme utiekli a vrátili sa domov predčasne. Toto všetko sa stalo v roku 2009.

(Na fotke je zachytený JZ počas prvej historickej skúšky prototypu Kýblu Mačiek v Janíkovciach pri Nitre)

Power trio nemôžu tvoriť dvaja ľudia, to je rocková rovnica; za neznámu dosadzujeme bubeníka Erika, netušiac, do akého víru udalostí sa rúti, a celkom isto netuší ani teraz, ako to mohol vtedy netušiť. Skúšací priestor máme prenajatý za pekné slovo. V Jurajovi si Bilbo zosobňuje Erica Claptona a chŕli naňho svoj nespracovaný playlist, ktorý tvorí snáď všetko čo kedy zahral a napísal či už do zošita, na školskú lavicu alebo na zadnú stranku lístku na MHD, tzn. veci, z ktorých mnohým v súčastnosti slúži zásuvka ako rakva. Vybavíme si koncert rovno v najväčšom klube v Nitra, ktorý v súčasnosti považujeme za svoju obývačku, z toho dôvodu bol JZ zahltený megalomanstvom a očakávanám, že dĺžkou nášho setu preštíme aj Rolling Stones. Čas hrá však proti nám, rovnako ako aj naša vlastná nedisciplinovanosť, neskúsenosť; tie vyvažujeme miestami priblblým optimizmom. Tak ako bubeník vynecháva pri swingovom feelingu každú druhú osminku v triole, tak aj ten náš vynechal každú druhú skúšku - suma sumárum prišiel asi na štyri. Nič to, zachráni nás predsa naša charizma, originalita, schopnosť improvizácie a úchvatný pódiový program.

(Erino počas skúšky v multifunkčnej skúšobni u Tomáša Lobba so slúchadlami a pískacou hračkou na hlave)

V deň D sa dve hodiny pred koncertom vidia všetci účinkujúci prvýkrát, Bilbo diriguje predstavovačku, je nás dokopy sedem vrátane hostí: prehistorický Kýbel Mačiek v trojici, duchovní vodcovia Vladan a Robo, Bilbova sestra ako hosťujúca vokalistka a nahovoriť sa dal aj basák Koter, aby si Bilbo mohol na bicích zahrať Iron Maiden. Narýchlo si prebehneme pesničku, ktorú sme nestihli nacvičiť ale samozrejme ju kvôli tomu nebudeme škrtať z playlistu. Väčšina sa mierne začína chvieť z obáv, že sa tu onedlho rozpúta šialenstvo, popíja sa pivo a znižuje tréma. Prichádzame na to, že na akustickú gitaru nemáme pás a teda si ju nemám ako prehodiť cez krk; JZ pragmaticky navrhuje, aby som si na ňu Bilbo uviazal predlžovačku, skúša, funguje to; od hmatníka smerom nadol visia štyri zástrčky - komédia sa začína. Po treťom kole pív vchádzajú do podniku prví návštevníci. Nakoniec sa ich nazbiera do dvesto.

(Konečne sa všetci umelci stretli za jedným stolom: zľava Robo, sestra, Erino, Bilbo, Vladan, zakrytý Koter a JZ)

Odpaľujeme show akustickým setom, pesničkami vhodnými i nevhodnými na takýto druh akcie; kamaráti, známi i neznámi sú však vo vytržení a alkoholy sa rozlievajú. Do tejto časti Bilbo zaradil i rôzne srdcervúce mizerné pokusy o normálnu poéziu, dúfajúc, že v tom okamihu Boba Dylana aspoň zasvrbí špička nosa; chýbajú mu však kompletné predpoklady pre prednes takéhoto druhu umenia a v tej chvíli už aj triezve zmýšľanie - pre pocit bezpečia má pripravený krígeľ piva pri odposluchu, do ktorého čoskoro kopne a vykydne jeho obsah na dlážku. Publikum však vstupom do klubu prešlo firewallom nízkych očakávaní, a tak buráca. Predlžovačka sa hompáľa tam a naspäť.

(Robo v pozadí s Vladanom a ich snáď jediné vystúpenie pred publikom na pódiu. Robo nerád hrá s kýmkoľvek okrem seba a zavše je zvláštne, že sa nechal zlanáriť na niečo takéto)

Elektrický set načína mimoriadne vulgárna pesnička zo stavebníckeho prostredia. V piesni s názvom “Opitý som” sa nachádzajú takmer všetci návštevníci klubu, a tak vyliezajú na pódium, predvádzajú jednoduchú choreografiu a spievajú pesničku bez jediného štandardného rýmu; čím ďalej tým je ťažšie pochopiť, čo sa deje navôkol. Nálada večera dosahuje absolútny vrchol, každý spieva a tvorí jednu malú bunku pódiového interpreta. V tomto momente však Bilbo pivo vypína mozog a na pár chvíľ sa stáva zariadením z mäsa a kostí, idúceho na zotrvačnosť niekam vdiaľ po ceste len tak, po pamäti, opäť však zapína monitor vo chvíli, keď sa potáca po pódiu a JZ mu s blaženosťou otca čerstvo narodeného bábätka v tvári prednesie vetu: “… Rozjebal som ti basu!” Prídavok je odohraný na požičanej basgitare, ako vokalista priskočí náš vysoký priateľ spomedzi publika, znechutený zvukár mu však vypína mikrofón.

(Maximálny rozsah ľudového orchestra)

Azda nikdy nikto neprijal toľko objatí a iných prejavov radosti ako my v ten večer, nikto zo zúčastnených nemal v ten večer toľko priateľov, skutočných aj tých z facebooku, pod jednou strechou ako v ten večer. Celkom určite nikto z nás nehral nikdy horšie ako v ten večer. Dá sa povedať, že sme hudobnému klubu pomohli vďaka hojnej návštevnosti svojou troškou opäť vrátiť zašlé svetlé časy. Takmer skalopevne je isté, že sa takáto akcia už nezopakuje, sme totiž všetci už v dákej inej fáze, či už života, či hudobnej kariéry, či už kapela, alebo diváci. Večer, ktorý potopila i zachránila improvizácia, potápal ale tiež zachraňoval alkohol, a v ktorom rozhodujúcu úlohu zohrala bezprostrednosť a eufória.

 

Po tomto úchvatnom nultom koncerte nasledovalo obdobie temna, keď sme sa len dohadovali čo a ako by sme mohli, ale nemali sme veľmi ako; toto preskakovanie na jednom mieste ťažko začleniť ako riadnu kapitolu do histórie kapely, preto svoje fungovanie datujeme až obsadením prvej stálej skúšobne 3.11.2013. v prvej stálej zostave v zložení Bilbo, JZ, Šariš a Zajac.

P.S. Zvukový záznam z onej bol schválne zničený, pre dobro kapely. Nakoľko niekoľko nadšencov oň predtým prejavilo záujem, pravdepodobne stále existuje.