Prerazili sme za hranicami

Na Slovensku je super to, že ak sa vám tu nepáči, tak sa vyberiete 100 km ľubovoľnou svetovou stranou a ocitnete sa v inom štáte, domáce hudobné skupiny tak majú dobrú východiskovú pozíciu na to, aby prerazili aj za hranicami Slovenska. V stredoeurópskom priestore si každý aspoň raz za čas brúsi zuby na územie svojho suseda a nebolo to inak ani s našou kapelou, i keď stále máme dosť starostí s obiehaním našej vlasti.

(Kde je hranica medzi plagátikom a letákom?)

Kedysi na jar roku 2012 nám prišiel mail, ktorým nás pozývali zahrať na slávnosti pri príležitosti výročia založenie obce Provodov. Na plagátiku sa písalo, že obec sa nachádza za nejakou ďalšou obcou a potom doprava, vyvolávalo to dojem, že snáď ani domáci si nie sú celkom istí, kde sa Provodov nachádza. Nič to, veľmi sme sa zahraničnému angažmánu potešili, hoci je Morava v podstate za humnami. Slovensko má malý veľký trh, ale v prevažnej viere predsa len malý, preto radi vítame existenciu česko-slovenskej federácie aspoň v kultúrnej rovine. 

(Tento stôl bol vybavený aj Bilbovým otcom, prvý sprava)

Nemôžeme povedať, že by sme mali zrovna šťastie na podporu fungovania kapely zo strany našich rodičov a ostatných príbuzných, skôr naopak. Jednou zo svetlých výnimiek je Bilbov otec, ktorý z hejterského štádia prešiel do fázy entuziastickej a dokonca nás bol ochotný do Provodova zaviezť. Upozornenie: akonáhle z kapely nikto nemusí šoférovať, tak to veští neplechu. Cesta moravskými lesmi a hájmi bola kľukatá a nevyspytateľná, raz sme sa omylom ocitli na bezúčelnej betónovej ploche nad lesom, kde bola len kopa slamy a odparkované auto, pred ktorým boli celkom jednoznačne vyložené dva páry topánok, tak sme sa radšej diskrétne zdekovali. 

(Už len toľkoto môžeš vypiť Radko)

Provodov je milá malá dedinka kúsok od Zlína centrálne orientovaná okolo obecného námestia, na ktorom sa konala výročná veselica. Pri vstupe do areálu si overili, či sme teda tá slovenská kapela Kýbel Mačiek, vtedy sme si uvedomili, že v Česku môže ísť o podobne exotický názov ako trebárs Horkýže Slíže. Hneď po akreditácii sme okúsili moravskú pohostinnosť a dostali po kalíšteku domácej slivovice, čím sme získali vstupenku do raja. Na obecnom námestíčku sa rozpriestierali šiatre ponúkajúce vidiecke pochutiny, klobásy, pivo, slivovičky, všetko, čo môže veselý dobrosrdečný kraj ponúknuť. Na jedlo sme dostali lístky v rámci honoráru, šikovne sme ich vyvekslovali za lístky na alkohol a po vzoru domácich sme si z pohárikov stavali komínčeky. 

(600 let Kýbel Mačiek, bolo nám cťou)

Osadenstvo akcie bolo dokonalé, mladí aj starí jedli, pili, veselili sa. Koncert sme odohrali tiež veselo a potom sme si užívali priazeň slovenskej kapely so zvláštnym názvom. Vzduch bol teplý, mladé Moravanky pekné, všetko voňalo niečím medzi prírodou a poctivým dedinským oldomášom. Vyslovili sme hypotézu, že aj na Morave sa môže nachádzať raj, tým sme sa dostali do ošemetnej situácie, pretože sme sa rovnako vyjadrili aj o Orave, najschodnejšou cestou bude zrejme predpoklad, že tých rajov je niekoľko. Alebo možno nakoniec objavíme kraj, na ktorý sa nebude chytať Orava ani Morava, dáme keď tak vedieť. Ocino predviedol heroický výkon keď sa celý večer dokázal pozerať na naše ksichty, zaviezol domov celú spiacu posádku a pindal až deň na to. Ďakujeme. 

(JZ a Dubák, ktorý sa stratil a šiel pešo do Zlína)

(Rokenrol začína už na detských ihriskách!)