Aj streda je deň

Od vynálezu potravinového reťazca sa zaviedla hierarchia do všetkých sfér života organizmov, hudobné skupiny nevynímajúc. Vo svete rastlín a živočíchov rozhoduje vaša veľkosť, rýchlosť či tvar zubov o tom, na ktorom poschodí potravinovej pyramídy sa budete nachádzať, pri kapelách ide o iné kritéria: zväčša sa posudzuje doba ako dlho hráte, počet albumov, odohraných koncertov, aké veľké kusisko sveta ste s kapelou precestovali a podobne. Výsledné skóre sa premieta napríklad do toho, na akých miestach a za akých podmienok hrávate koncerty. Pokiaľ máte podobu planktónu, tak môžete hrať kdekoľvek, od garáži cez umakartové krčmy až po zatarasené podchody bez toho, aby tým utrpela vaša hrdosť. Ak ste na úrovni mnohobunkových organizmov, tak sa vám už možno pošťastí aj ten vychytenejší klub v meste či nejaký menší festival; hudobné veľryby brázdia štadióny a festivaly na bejzbalových ihriskách. My sme sa zrodili ako kvasinka v kaluži pred skúšobňou kedysi v roku 2010 a začali sme sa rozmnožovať delením, nakoľko sme v kapele všetci chlapci a inak by to nebolo technicky možné. 

(Nie každý mal žalúdok na 90. roky)

Starší muzikanti, ktorí prežili roky deväťdesiate a s nimi spojené komplikácie pri štartovaní kapely, s obľubou tvrdia, že v porovnaní s ich dobou majú dnešní mladí hudobníci na ružiach ustlané. Kedysi vraj cestovali na vlastné koncerty vlakmi, aparatúru si požičiavali za významnú časť svojej výplaty a podobné iné komplikácie, na strane druhej, fanúšikovia si koncerty viac vážili. Dnes je to pre hudobníkov už trochu jednoduchšie, kapiel je viac, hudobných akcií neúrekom a ľudia si majú z čoho vyberať, štandard sa zvýšil a štartovacia pozícia sa z úrovne planktónu presunula k jednoduchým mnohobunkovcom, čo si vedia syntetizovať vlastnú energiu na prežitie. Prvá vec, čo vás čaká, je preskúmať svoj biotop; obvykle ide o miesto kde bývate a v ktorom sa odohrá prvých niekoľko vašich koncertov, pričom neprestávate dúfať. Akonáhle je na svetle sveta nový jedinec, musí dať o sebe vedieť čo najviac a pri každej možnej príležitosti; chytať sa každého stebla, pozerať sa pod každý ploský kameň a veriť, že pod tým desiatym už možno nájdete aspoň gombík. Takto sme hádzali siete na všetky strany a dúfali, že raz sa vyšplháme po rebríku k takým pódiám, aké možno vidieť na youtube. Tento postup neplatí len pre kapely, ale dá sa uplatniť na čokoľvek, čo vymyslíte a chcete, aby sa o tom ľudia dozvedeli.

(Unplugged pizza)

A tak sme sa rozhodli, že budeme hrať hocikde na akomkoľvek mieste, koľko to dá a čo to dá, len aby nás bolo počuť. Na začiatok sme si zahrali unplugged v pizzérii a tým prekonali prvý level - život sa dá podobne ako počítačová hra rozkúskovať na viacero levelov a vďaka tomu sa môžete ľahko motivovať postupným zdolávaním úrovní. My sme zodvihli pomyselný meč zo zeme, premohli strážneho mečiara a odomkli level dva: podniky primárne neurčené na rockové koncerty. V týchto zariadeniach vás privíta podlaha, ktorá sa raz či dvakrát do týždňa premení na pódium: kapela a diváci stojaci na jednej úrovni tvoria beztriednu spoločnosť bez sociálnej stratifikácie. Po zdolaní týchto pohostinstiev vás čaká level hudobných klubov: tie majú tiež svoju hierarchiu a vieme ich rozdeliť na viacero podúrovní. Zvládnete odohrať koncert v rockovom klube, kde sa pod pódiom nenachádza "kotol", ale diváci sedia a počúvajú, dočkáte sa aj potlesku. Pyramída sa zužuje, mnoho kapiel vám zo spodných priečok pozerá na chrbát a vás čaká prvý boss - pódium pod holým nebom. Tam sa veru nebudete môcť spoľahnúť na zlú akustiku za ktorú schováte domrvené sólo. Po jednom festivale bude nasledovať ďalší, väčší; budete stúpať hore schodiskom možno až do podkrovia, kde vám bude dvere na povalu otvárať John Lennon. Ako sa len tam hore vydriapať?

(Johnovi sa hocikto nezapáči)

Ak chcete byť dobrým futbalistom, hrajte futbal v každej možnej chvíli: po škole, po večeri, v sobotu po raňajkách, mladšieho brata, ktorého hravo porazíte, vymeňte za staršieho, od ktorého budete dostávať na držku. Keď chcete hrať muziku, hrávajte všade: najprv sami pre seba, potom na rodinnej akcii, na stanovačke, v skúšobni. S kapelou neváhajte vziať aj koncert v stredu v malom meste, o ktorom nebude vedieť dokopy nikto, budete hrať pre pár štamgastov a kamarátov, zo vstupného vykryjete snáď aspoň benzín a bubeník vám v strede koncertu šmarí paličku medzi lopatky; aj streda je deň a zároveň príležitosť, ako makať na tom, čo máte najradšej. 

Cestou-necestou na koncert-nekoncert

Hudobný koncert - to neznamená iba samotné vystúpenie, ba dá sa tvrdiť, že niekedy je čas strávený na pódiu až druhoradý. Na koncert sa musíte pripraviť, vypraviť, doviezť sa na miesto podujatia, čakať na vystúpenie, zahrať, čakať na cestu domov a predovšetkým sa domov aj dostaviť. Počas tohto algoritmu sa toho môže udiať habadej a netreba žiaden z jeho krokov zanedbať. Ako prvú vec pred koncertom treba vypočítať tzv. čas odchodu; ten sa vypočíta nasledovným vzorcom:

ČAS ODCHODU = ČAS VYSTÚPENIA - (DOJAZD PODĽA GOOGLE MAPS + POLHODINOVÁ REZERVA + KOKOTNOSŤ + BILBOV KOEFICIENT)

Polhodinová rezerva sa spravidla zahŕňa kvôli nepredvídateľným situáciám na ceste, na Slovensku sa rýchlosť v stavebnom sektore nenosí a tak vás môže jedna rekonštrukcia cesty zdržiavať na tom istom mieste aj vyše roka. Pod kokotnosťou rozumieme napríklad prípad keď neodbočíme tam kam treba, keď zabudneme niečo doma a musíme sa vrátiť, poprípade vynútené zastávky kvôli biologickým potrebám. Bilbov koeficient znamená jeho bezhraničný chronologický optimizmus a neschopnosť kamkoľvek prísť načas, vymedzuje sa na zatvorenom intervale 10-30 minút. Akonáhle sa už pred skúšobňou stretneme, nasleduje súťaž Master of Tetris: naskladať všetky potrebné veci do kufra a interiéru auta - Alexej Pažitnov by určite uznanlivo zatlieskal. Potom stačí už len natankovať, po výjazde z Nitry zistiť, čo všetko sme zabudli a dobehnúť časový deficit. 

(Radúz už možno tuší, v akom poradí treba naskladať veci do kufra)

Ivan Tásler nám vie niečo povedať o rozprávkovej atmosfére slovenských cestičiek, avšak o negatívach sa zmienil len zbežne. V deň nášho koncertu na Ružinej 2015 sme si odsrali rovno niekoľko zlých zážitkov po sebe: trebárs cestou tam sme sa opäť stali sponzorom Policajného zboru. 20€ išlo do vrecák našich obľúbených priateľov, ktorí pri uzávierke mosta budú miesto odkláňania dopravy radšej pokutovať každého, kto si nevšimne nenápadný zákaz vjazdu. Na vodnú nádrž Ružiná sme dofrčali takmer načas, ale miesto davu rekreantov a rockerov nás privítalo takpovediac NIČ - v backstagei sa nachádzalo viac ľudí než v areáli, stage manager ešte dospával prebdenú noc, baby od Red Bullu nemali komu rozdávať nálepky so zľavou na drink. V tom momente zavládla domácka atmosféra ako na stanovačke so spolužiakmi zo strednej - žiadne davy, žiadna tréma, len teplý letný deň a pár ľudí pri stánku s pivom. Bilbo v nadnesenej nálade nacúval s autom na jediný kolík pri stagei a prerazil krásnu dieru do kolesa, auto sa následne upratalo k plotu a krízový manažment mohol zasadať. Po jednoduchej inžinierskej finte sme dokázali stabilizovať zdvihák aj na mäkkom povrchu, pár minút predtým nám autiak niekoľkokrát zo zdviháku spadol. Puknuté koleso čoskoro viselo v lufte, ale ani za nič sme nedokázali odkrútiť jedinú skrutku. Tu sa prejavila krásna kapelová solidarita: Fishing Strip sa zjavili na scéne s účinnejším vercajgom a mocným severanom z kapely Caliber X sa podarilo povoliť všetky štyri šróby, ostatní členovia kapiel aspoň postávali okolo a škriabali sa na bradách. Onedlho sa na mieste defektu už nachádzala rezerva, ale bohužiaľ takmer vyfučaná. No nič, krízový manažment bol od baru opäť stiahnutý na miesto činu, úloha bola jasná: vyhútať, ako nafúknuť koleso a odísť čím skôr domov. 

(Točiť točil, ale otočiť nemohol)

(Mocní severania a polonahí západniari)

(Na Ružinej nič nového)

 Ešte prv, než sme si zabezpečili kurz motoristickej núdze, museli sme odohrať aj ten koncert. Po príchode na pódium nás čakal pohľad, aký vás čaká po opustení atómového atómového krytu 100 rokov po tom, čo sa skončila jadrová vojna: horúca pustá krajina a 5 ľudí schovávajúcich sa v tieni, akurát bez dvojmetrových škorpiónov. Svoju polhodinku sme odohrali úplne v kľude ako keby sme hrali v skúšobni. S publikom super koncert, ale aj bez publika je to krása. Vráťme sa k defektu: uvažovali sme, či sa zviezť na mäkkej gume na najbližšiu pumpu, alebo dakde zohnať kompresor. Z ničoho nič sa zjavil jeden pán s dcérou-fanúšičkou, ktorý sa dopočul o našom probléme a zvestoval, že kompresor je už na ceste z vedľajšej dediny! Že ho dovezie dáky jeho príbuzný. Tak sa stalo: kompresor priviezli, rezerva sa nafúkala a my sme mohli odísť domov. Za celý deň sme si odskákali dosť smoly na to, aby sme hrali pred vyľudneným festivalom, na strane druhej sme sa stali svedkami nezištnej pomoci od dobrých ľudí v radoch kapiel aj fanúšikov. Tak by to malo byť vždy, vykašľať sa na príslušnosť k nejakej sociálnej skupine či k jednej strane barikády a pomôcť si keď treba. Vďaka tomu sme z Ružinej odchádzali pozitívne naladení a náladu nám nepokazilo ani studené bravčové soté v bagete, ktoré v plážovom stánku predávali ako gyros. Jediné, čo zamrzí, je vidieť pekné okolie vodnej nádrže bez dostatočnej odozvy u ľudí. Každý cyklus však má svoje dobré a zlé fázy a keď je dnes niečo fakt nanič, tak to nabudúce bude lepšie, nezúfajte!

(Mr. Kompresor, náš hrdina)

(Nie všetko, čo je mäso, je aj gyros)

Road to Topfest!

Keď sa vydáte s batôžkom na úpätie kopca so zámerom sa vydriapať na jeho vrchol, bolo by fajn, keby ste mali predstavu o tom, ako chcete, aby ten vrchol vyzeral. Zasnívajte sa a predstavte si, ako asi odtiaľ vyzerá západ slnka a ako zhora vidno krajinu kolom dokola. Keď sa s kapelou odhodlane nasťahujete do skúšobne, nie je na škodu predstaviť si samých seba na pódiu, kde nie skrze dymostroj ale kvôli dĺžke pódia nedovidíte na svojich spoluhráčov; dodá vám to svetlo na konci tunela, čo oceníte hlavne v prípade, keď sa vám ten tunel bude zdať nekonečne dlhý. V roku 2015 to boli už štyri roky odkedy sme sa vydali na túru a veci sa začali hýbať rýchlejšie, než by sme si to štyri roky dozadu vedeli predstaviť: začali sme spolupracovať s agentúrou a otvárali sa nám dvere, na ktoré sme kedysi klopali celkom nadarmo. 

(V roku 2012 sme nafotili jediné solídne fotky a tak ich máme aj na plagáte v roku 2015)

Pre mnohých ľudí je symbolom leta letný festival so živou muzikou, návštevníci snívajú o atmosfére a zážitkoch ako na Woodstocku a muzikanti dúfajú, že sa na legendárnej akcii zúčastnia v pozícii účinkujúcich. Najväčší rokenrol, aký môžete na Slovensku zažiť, sa odohráva na Topfeste: to je festival, kde sa musíte postarať sami o seba, nikto pre vás nebude vymýšľať voľnočasové aktivity alebo vám rozdávať balenú nesýtenú minerálku; je to priestranstvo, kde hlavné ťahy lemujú spiaci pankáči a kde sa v núdzovom prípade zabavíte aj bez účasti na koncertoch. Na fesťákoch ľudia spravidla nič neriešia, na tri dni sa všetci stávajú kamarátmi a tak si navzájom dopomôžu k tomu, čo treba. Topfest ako hlavný rockový sviatok celého roka je prestížnym podujatím nielen pre domácich interpretov a preto o ňom snívajú všetci. V lete 2015 sa nám naskytla možnosť splniť si jeden sen.

(Drsných fotiek z Topfestu nie je nikdy dosť)

Topfest tradične začína ešte pred letnými prázdninami a stáva sa tak úvodnou bránou do festivalového leta, v praxi to vyzerá ako keby začnete jesť tortu od čerešničky. Uplynul práve rok odkedy sme prvýkrát okúsili festivalové pódium a teraz prišla závažná skúška správnosti. Organizátori Topfestu si tento rok zvolili trojdňový model piatok - nedeľa, čo reálne znamená, že si musíte vziať dovolenku aj v pondelok. My sme sa rozhodli nenarúšať tradíciu a pricestovali sme na letisko do Piešťan už v piatok, hoci náš hrací čas bol až v nedeľu. Nič to, prvé dva dni strávime ako normálni návštevníci: našli sme dobre situované miesto na rozloženie stanov a vyvesili sme našu kapelovú vlajku, aby všetci okoloidúci vedeli, že pod ňou stanujú ľudia dobrej vôle. Vejúca plachta bola vidieť už z diaľky a tak si k nám prišlo pokecať či vypiť mnoho pútnikov. Počet rekreantov pod vlajkou kolísal od päť do tridsať a zostava sa priebežne obmieňala, podchvíľou sme aj chodili do areálu omrknúť si miesto, kde sme mali čoskoro vystúpiť. Inak sme sa správali tradične: likvidovali sme zásoby a strácali sa po celej ploche festivalu, kde-tu niekto aj zablúdil na dáky koncert. Koniec koncov, nebyť fesťákov, neexistoval by ani Kýbel Mačiek, preto je ich atmosféra pre nás prirodzená a pohybujeme sa po nich inštinktívne. 

(Capture The Flag sa s takouto vlajkou nehrá)

(Nebolo problém stretnúť aj fanúšikov s našimi tričkami)

V nedeľu ráno sme boli už kvalitne vybláznení, požutí a vyčerpaní, no naše vystúpenie bolo stále pred nami. Topfest roku 2015 trpel nedostatkom kvalitných headlinerov, niekoľko vcelku známych kapiel nenahradí jednu slávnu; vždy je lepšie mať v garáži jedno poriadne auto než dve priemerné. Účasť na festivale bola preto poslabšia a proti nám hral aj fakt, že hráme v nedeľu poobede - mnoho ľudí sa chystalo v pondelok do práce. Suma sumárum, nemali sme žiadne očakávania, ba vzhľadom na vyžmýkanosť 48-hodinovým nepretržitým rokenrolom sme cítili aj ťarchu na srdci. Na festivale od rána nie je príliš čo robiť, preto sa poväčšinou strebe, pred koncertom to však neprichádza do úvahy, čo si uvedomujú všetci okrem JZ-ho. Takto sme pri triezvení čakali a bojovali s vetrom, čo fúkal stále z inej strany. Okolo tretej poobede sme začali zisťovať, ako sa vymotáme z bludiska areálu a zamierime s autami na B-stage. Netrvalo dlho a už sme parkovali pri vchode do backstageu, kde sme si dokonca našli šatňu s vlastným menom - na stole nás tam vítali štyri odpité minerálky a štvrť bagety; vysvitlo, že pre čerstvé občerstvenie musíme ísť do vedľajšieho stanu. V šatni bol aj gauč a stojan s vešiakmi, kde si Bilbo s Radúzom zavesili mikiny nie preto, že by im bolo teplo, ale preto, lebo majú tú možnosť zavesiť si mikinu na vešiak vo vlastnej šatni. Obžrali sme sa bagetami s poctivou majonézou a už sme si pomaly zapájali gitary. Snažili sme sa v spleti káblov vyzerať ako profíci a tak sme si nestíhali všímať, že stan sa medzičasom akosi naplnil, veď ešte pred chvíľkou tam okrem hŕstky konštantných pankáčov a niekoľko prispôsobivých fanušíkov nebolo veľa národa, a teraz toto? V momente, keď sme už boli pripravení hrať, tam bolo toľko ľudí, že sa už zhora nedali ani spočítať. A to všetko na podvýživenom Topfeste! Tak toto fakt nikto z nás nečakal a už tento prvý obrázok bol splneným snom. 

(Kapela Kýbel Mačiek správne umiestnená pred šatňou kapely Kýbel Mačiek)

(A toto nás čakalo vo vnútri)

(Because we can!)

(Pod pódiom sa dialo takéto šialenstvo!)

Fakt, že sme sa ocitli uprostred neuveriteľnej atmosféry, v nás prebudil nadprirodzené schopnosti. Bilbo nikdy nebol fanúšikom otrepaných fráz, ktoré používajú speváci na kontakt s publikom, no teraz jeho fantázia vrcholila. JZ počas inštrumentálnej pasáže v Šalátovom Holokauste vzal do rúk našu vlajku na tyči a mávajúc s ňou behal hore-dole po pódiu, čo bola veľká šou nielen pre divákov, ale aj pre kapelu; technici zatiaľ tŕpli, aby im tou tyčou nerozbil aparatúru. Ľudia sa sami od seba tak vyhaluzili, že ich nebolo ani treba vyzývať k pohybu a sami skákali a sácali sa a tlieskali. Na ich aktivitu sa zas celkom namotala kapela: Radúz počas intra Rozjebem byt vyskočil spoza bicích a skončil v publiku, JZ mu nevydržal závidieť a skočil za ním, obaja sa stihli vrátiť včas do začiatku pesničky. Rozjebem byt bolo úplné rockové finále, po ňom nastala maximálna eufória, ktorú sme nevedeli predýchať ešte dobrú polhodinku. Po našom koncerte sa celý ten dav takmer celý stratil, z čoho vyplýva nasledovné - niekoľko stoviek ľudí prišlo v nedeľu o 16:30 na B-stage, aby si pozreli Kýbel Mačiek. A to sme ho odohrali na pokraji infarktu s mizivou nádejou, že budeme mať vôbec nejaké publikum. Neskutočná, nepredstaviteľná vec, radosť, zadosťučinenie, čo nás ešte stále hreje: všetka tá snaha, hodiny strávené v skúšobni, prebdené noci na nekonečných cestách, toto bola odmena za všetko a dôkaz, že smerovka ukazuje správnym smerom. Fotky z koncertu vyzerajú super, môžeme ich komukoľvek ukázať a zapchať ústa tým, čo si z nás robili srandu, od neprajných starých otcov až po nepoučiteľných hejterov. Je to tam, niečo sme dokázali a pritom sa všetko ešte len začína. Prvý veľký maják na nočnej oblohe - Topfest - sme statočne oboplávali, a teraz nás čaká šíre more plné očakávaní a entuziazmu: hraníc niet, zem je guľatá a predsa sa točí!

(Takto vidí opitý fotoaparát)

(Niektoré JZ-ho gitarové party sú dosť zbytočné na to, aby mohol odložiť gitaru a behať s vlajkou)

(Je zdravé počas spievania aj tancovať)

(Fotopríbeh ako sa Radúz a JZ postupne dostali z pódia do davu)

(ĎAKUJEME!)