Odnímateľní gitaristi a náhradní bubeníci

Jednou z vied opisujúcich život kapely je aj matematika. Prvýkrát s ňou obvykle prídete do kontaktu pri nábore členov do kapely: konečné číslo určuje váš hudobný štýl a sú tam tiež iné číselné kritéria ako napr. kapacita vozidla v ktorom sa budete voziť na koncert, symfonický orchester sa do Fiatu 500 nenaprace. Po čase sme dospeli k názoru, že kapela o štyroch je ideálna veľkosť, pretože: traja ľudia, to je primálo srandy, ak si dvaja podávajú tretieho, tak ten môže akurát plakať v kúte; štyria - ideálna porcia srandy a do auta sa zmestí ešte jeden pasažier, piati - kapela sa sama osebe ledva vojde do auta; šiesti a viac - už ani samotná kapela sa nezmestí do auta. A tak sme teda vytvorili klasické rockové kvarteto o dvoch gitarách s malou anomáliou, že basák má na starosť aj hlavný spev - takto sa z gitaristov na krídlach vytvorila samostatná jednotka, ktorej obe časti reagujú na zvolanie "Juraj, ty si chumaj!" alebo "Dobrý deň pán inžinier!". 

(Naša gitarová jednotka a jej vybavenie)

Príslovie tvrdí, že nie každý deň je nedeľa, v našom prípade to znamená, že nie každý víkend majú všetci voľno aby sme mohli niekam odcestovať na koncert. Po niekoľkých nezhodách v diári sme sa rozhodli vyskúšať model odnímateľných členov: že v núdzovom prípade skrátka odohráme v nekompletnej zostave. Pri prideľovaní ospravedlneniek na neúčasť na koncerte sa musíme riadiť tzv. koeficientom nenahraditeľnosti, ktorý vyjadruje dôležitosť toho-ktorého člena pre odohranie koncertu. Najvyšší koeficient má pochopiteľne Bilbo, pretože nájsť spievajúceho trpaslíka hrajúceho na basgitare je úloha nanajvýš pre autora rozprávkových knižiek pre deti. Druhý najvyšší koeficient pripadá na Radúza, pretože s bubeníkmi je večný kríž a obvykle ich je všade nedostatok, o dobrých bubeníkoch ani nehovoriac. Šariš ako sólogitarista je z gitaristov o niečo dôležitejší, čierny Peter, resp. zelený dolník preto zostal v JZ-ho rukách. Napriek tomu sme prvý koncert v trojici odohrali práve s JZ-m a bez Šariša: išlo o výnimočný utorkový koncert v trnavskom Art Klube. JZ bohužiaľ v ten istý deň oslavoval narodky, a tak sa akosi opil ako bomba ešte pred začiatkom akcie. Treba však dodať, že v backstagei v Art Klube sa zo slobodného človeka stáva nevoľník: jediný východ odtiaľ von vedie cez pódium, akonáhle hrá kapela, ste uväznený dnu iba s fľašou rumu a bez záchoda; je na vás vyvíjaný enormný psychický tlak porovnateľný s prezentáciou ortopedických pomôcok pre dôchodcov a tak sa uchyľujete k impulzívnym rozhodnutiam ako napr. bezhlavé pitie alebo močenie cez okno. Bilbo vtedy prvýkrát šoféroval na dlhšiu vzdialenosť, JZ sa mu rozhodol v nijakom prípade neuľahčiť cestu domov a niekoľkokrát sa hlasno dožadoval návratu do Trnavy lebo vraj stratil kľúče, čo samozrejme nebola pravda. Aj keď v trojici, ale cirkus za štyroch. 

(Fyzické potreby a hraničné situácie si vyžadujú neobvyklé riešenia)

S odňatým JZ-m hrozilo menej nástrah, celú gitarovú sekciu si zobral na svoje plecia menej temperamentný, ale precížnejší Juraj Thorson Šarišský, syn Thorov, vnuk Odinov. Takto v trojici sme sa odviezli na koncert do Banskej Bystrice. Počiatok koncertu bol neslávny, 10 minút pred jeho začiatkom vyzeralo, že nebudeme mať absolútne žiadne publikum, akonáhle dokvitol jeden človek, pichli sme káble kam treba a začali sme dávať; do konca koncertu sa tam nazbierala veselá partia a my sme si užívali viac miesta na pódiu. Po vystúpení sme sa dali do reči s prišelcami a zistili sme, že poprichádzali odbárskiaľ z okolitých dedín a my sme si vtedy prvýkrát uvedomili, že máme fanúšikov. Podobný dobrý pocit nás zahrial tiež počas trojjedinej božskej akcie v Spolkovej záhrade v Leopoldove, na ktorej krstila praburanrollová kapela Hospital Bukra svoje nové cédečko. Do Bundesgarten sa dostavili viaceré tváre, ktoré sme začali vídavať na našich koncertoch čím ďalej tým častejšie, o to viac poteší, že sú z rôznych kútov Slovenska. Jeden z týchto exotov sa nás vypytoval, či náhodou nejdeme do Nového mesta nad Váhom, a či sme nevideli jeho topánky. Topánky sa našli na druhý deň, chlapec bol už zrejme bosý doma.

(Leopoldovská formácia bez centra)

Nechať doma jedného z gitaristov je obdobne jednoduché ako nechať doma zapnutú žehličku, ale vymeniť bubeníka, to bude chcieť väčšie odhodlanie. Radúz vo svojich dvadsiatich rokoch konečne našiel prácu, ktorá mu umožnila splatiť dlžoby ľuďom vo svojom okolí, avšak za cenu toho, že budeme občas musieť kvôli nemu rušiť koncerty. Keď sa už schyľovalo k tomu, že nám kvôli tomu budú uchádzať dobré kšefty, začali sme sa obzerať po záložnom variante. V marci 2015 k nám priplávala možnosť zahrať si v topoľčianskom kulturáku spolu s Horkýžami. Akcia ako remeň, Radúz mal však skúšku v divadle. Tak sme skúšali kontaktovať náhradných bubeníkov, ako prvému zvykneme volať nášmu bývalemu členovi Zajacovi, ale ten bol na cestách so svojím orchestrom. Volali sme a volali, ale dohodnúť sme sa nemohli, keď sa tu zrazu zjavil Zajacov brat a bubeník The Paranoid Miloško, ktorému sa z úsmevu dá vyčítať, že je za každú srandu. Miloško sa ukázal ako profík, za tri skúšky bol playlist nacvičený a mohli sme ísť do Topoľčian. Celá udalosť mala veľmi sľubný párty potenciál, v zákulisí sa okrem horkýžakov pohybovali aj členovia UKND a Fishing strip. Ktosi zakázal v backstagei fajčiť a tak sa chodilo húliť na pánsky záchod, potreby sa vykonávali na dámskom. Raz sa stalo, že sme chceli vojsť na záchod, a tam sme zbadali toto: dvaja členovia UKND sedeli na rúre dva metre nad misou, okolo nej stáli ďalší traja muzikanti, všetci fajčili a odklepávali popol do hajzla; ako keby nikomu z nich netiahlo na štyridsať, ale ani na dvadsať. Horkýže sú jedny z mála kapiel, ktoré nestratili elán ani ťah na bránku, UKND sa tiež pochválili kapelovým úspechom - majú v zostave dvoch vyliečených alkoholikov: jeden bol kedysi alkoholik, ale po liečení pije ako normálny človek, a druhý bol kedysi abstinent. Hlavne, že všetko dobre dopadlo. Po skončení podujatia sa rozpútal škandál: nasratý zvukár Slížov chodil po chodbách ako batman a hľadal stratené fľaše s alkoholom, chlapci z UKND sa svojou bujarou náladou stali mierne podozrivými. JZ naplno prepadol radosti z lúpenia nezjedeného jedla, s dvomi bochníkmi chleba pod pazuchami odchádzal z Topoľčian lepšie vychystaný ako tretiačik do školy prírody.  

(Odtiaľto sme sa ostrihanému Kukovi pozerali na zadok)

(Kvôli Miloškovi sa museli zaviesť krátke fajčiarske prestávky pred vstupom do ľubovoľnej budovy)

Vzápätí po topoľčianskom rokenrole sa nám naskytla možnosť predskakovať Divokému Billovi: opäť topoľčiansky okres, opäť kulturák, opäť Radúz v divadle, Miloško na šnúre, a tak sa zohnal bubeník Slavomír. Bolo povedané, že to bude akustický koncert, Slavo si teda na skúškach vystačil s hrajúcou búdkou pre vtáčiky známou ako cajon. Čas nás tlačil a úroveň akustických verzií našich pesničiek nestúpala, tak sme sa na pódiu museli zasa raz spoľahnúť na vlastnú profesionalitu a úchvatnú schopnosť obrátiť každý trapas na vtip a všeobecné uznanie. Nevyšlo to celkom podľa našich predstáv: akustika v kultúrnom dome bola horšia ako v Ochtinskej aragonitovej jaskyni a my sme občas budili dojem, že sa vidíme prvýkrát v živote. Nič to, veď nebolo ani osem hodín večer a ľudia boli ešte len na polceste z domu. Divokej Bill má osem členov a nebolo jednoduché sa prekľučkovať medzi ich aparatúrou preč z pódia, akonáhle sme to dokázali, zaparkovali sme pri bare. Bolo nám prisľúbené isté množstvo na účet podniku a tak ryšavá brada spolu s mladým bubeníkom Slavom dávali barmankám zabrať. Čím bližšie ku koncertu headlinera, tým bližšie bolo k prúseru prvej predkapely: Šariš a Slavo narazili na problém podľa tradičného slovenského scenára - krčmárka im už nechcela nalievať zadarmo. Slavomír ako nevyfackaný hudobník začal byť drzejší ako by sa patrilo na záskočného bubeníka a tak Bilbo oboch vyviedol von a odviezol do bezpečia mestečka pod vrchom Zobor.  

(Slavomírovi sme pre ochranu súkromia zakryli oči stojanom na mikrofón)

Najväčšie odňatie sme zažili v decembri 2014: dostali sme ponuku zahrať si v utorok večer v empírovom divadle v Hlohovci. Akonáhle ide o pracovný deň, tak vždy nastáva problém s aspoň jedným gitaristom-inžinierom, tentokrát bol ale problém s oboma. A tak sa Bilbo s Radúzom dohodli, že stavia na akustické kombo cajon + gitara a vystúpia iba oni dvaja, . Príprava bola skromná, skúška prebiehala v aute cestou do Hlohovca - Bilbo spieval a Radúz si plieskal do rytmu po stehnách. Celé naše vystúpenie sme poňali dramaticko-humorne a bolo založené skôr na hovorenom slove než na prevedení pesničiek, diváci však tento formát ocenili; Radúz sa ako herec nenechal zahanbiť. Po koncerte sme sa odobrali do útrob atmosferického divadla, v bývalej šatni pre hercov sa nachádzal backstage. Kedže bol utorok, tak sme iba náprotiveň zožrali väčšinu obložených chlebíčkov, Radúz vypil aspoň povinných zopár vodiek. Dalo by sa zovšeobecniť, že absencia niektorého z členov základnej zostavy Kýbla Mačiek neubrala na intenzite kurióznych situácií, práve naopak. Napriek tomu dúfame, že v budúcnosti bude mať pre nás hudba v životoch také pevné a neotrasiteľné miesto, že budeme hrať vždy v kompletnej zostave a na 120 percent!

(Radúz s Bilbom nezabudli do vystúpenia zahrnúť aj vianočnú tematiku)

(Plný dom, najlepší dom)

1000 kilometrov a stále doma

Kapely svetového mena trávia mnoho času na cestách na nekonečnom turné, prečkávajú predlhé hodiny v tourbuse a vystrájajú na hoteloch. My sme si povedali, že je načase vyskúšať si podobnú skúsenosť, i keď v menšom rozsahu. Podarilo sa nám dohodnúť si víkendový dvojkoncert na východe spolu s kapelou Niečo Navyše - v piatok Bardejov a sobota v Prešove. Ľudia na Slovensku majú skreslený cit pre vzdialenosť: ak sa niečo nachádza napr. pri Košiciach, tak pre západniara je to riadna diaľka, veď pomaly druhý koniec republiky! Fakt, že ide iba o niekoľko stoviek kilometrov, zostáva prehliadnutý. Vďaka vzdialenostnému distoršnu sme mali v hlavách víziu dvoch dní strávených na nekonečných cestách plných dobrodružstva. Do tejto predstavy nám prišla ponuka v sobotu popoludní odohrať koncert v Nižnej na Orave. Po špekuláciách o tom, či to všetko vôbec stihneme, sme nakoniec prikývli, i keď sme tušili, že si to bude žiadať zvýšenú porciu odhodlania. Pred výletom na severovýchod sme sa cítili asi ako Odyseus pred odyseou.

(Z kapacitných príčin má šofér bubon takmer až na chrbte)

Vďaka programu odnímateľných gitaristov si mohol JZ vypýtať priepustku z rodinných dôvodov a tak na východ vyrazila kapela čo do počtu členov len trojčlenná. Čím bližšie sme sa blížili k Bardejovu, tým viac sme nadobúdali pocit, že už za najbližším vŕškom zbadáme to známe kúpeľné mesto, ale v skutočnosti bola pred nami ešte dlhá cesta. Prvýkrát v živote sme sa previezli okolo rusínskych názvov dedín, ktoré dávali nášmu výletu stereotypný východoeurópsky feeling. Netušili sme veru, že medzi Starou Ľubovňou a Bardejovom sa nachádza toľko kilometrov ciest, taktiež sme netušili, kde je Stará Ľubovňa. Prišiel čas zavolať do Bardejova, nahlásiť svoju pozíciu a prípadne sa ospravedlniť za meškanie. Telefón zdvihol frontman Niečo Navyše menom Vilo, do telefónu mu bolo povedané, že sme už za Starou Ľubovňou, hoci sme neboli ešte ani pred ňou; tak či tak to znamenalo, že prídeme prinajlepšom trochu neskoro. Odpoveď znela: "Taa, my sme tu." To bolo všetko. Žiadne také, že ale veď ste už dávno mali byť, kde sa kurva flákate? Nič, iba že oni sú už tam. My sme boli tiež len "tu" a v tom spočíval ten problém, pretože vzdialenosť medzi "tu" a "tam" bola ešte dobrých 50 kilometrov. Avšak Vilov príjemný tón dával nádej, že nás po príchode nečaká hubová polievka, zlatí východniari! Vôbec, počas celého pobytu na východe sme mali pocit, že ľudí tam aspoň navonok nič neserie, radosť pozerať!

(Hrubá Bašta, ilustračné foto)

O koncerte v Bardejove sme sa dohadovali cez internetovú korešpondenciu, Viliama sme vyzvali, aby nám poslal fotku klubu, kde sa bude konať koncert, a on poslal fotku dákej stredovekej rotundy. Vo viere, že prišlo k nedorozumeniu, Bilbo zadal do googlu heslo "hruba basta bardejov", vysvitlo, že naozaj budeme hrať v akejsi vežičke, ktorá je súčasťou bardejovského mestského opevnenia. Bašta vzbudzuje rešpekt už zo vzdialenosti sto metrov, ale jej ozajstná sila sa skrýva vo vnútri: tam sa skrýval interiér vybavený drevenými podlahami, schodišťami a stĺpmi, improvizovanou klubovňou s archívnym nábytkom a okrúhlou koncertnou miestnosťou s brutálnou atmosférou. Jednoducho povedané, lokalita ako stvorená pre rokenrol! Bohužiaľ, zároveň s nami prišla do Bardejova aj vážna zima, v Hrubej bašte nebol žiaden zdroj tepla, a tak mnohí ľudia uprednostnili vykurované interiéry iných podnikov. Naša bardejovská výprava sa skončila u Viliama na byte, kde pokračovala načatá párty za zvuku live koncertu Metallicy, pri ktorom všetci zaspali a tak nás Hetfield s partiou preniesli až do druhého dňa. V sobotu bol na programe medzinárodný zájazd - najkratšia cesta z Bardejova do Nižnej vedie cez Poľsko. Pokiaľ chcete byť lokálpatriotom a žiť v presvedčení, že Slovensko je ideálna krajina pre život, odporúčame nikdy nikam necestovať, a už vôbec nie za hranice. Už pár kilometrov za dnes už zbytočnou budovou colnice sme narazili na rôzne zlepšováky, ktoré by bolo vhodné zaviesť aj na Slovensku. V Poľsku napríklad príjazd do obce neznamená automatické obmedzenie rýchlosti, tá je označená až príslušnou tabuľkou, veľkú časť obecných ciest ďalej od obydlí sme prefrčali deväťdesiatkou; na Slovensku by už z prvého kriaku trčal radar s hliadkou pripravenou obrať vás o cesťák. Ako sa hovorí, tam kde nie je vôľa, nie je ani cesta. Našou folkovou tradíciou je nadávať na všetkých naokolo a nazývať Čechov čechúňmi, Maďarov feferónmi a Poliakov šmelinármi, ale pravda je, že by sme si najprv mali upratať na svojom dvore. My sme na žiadne upratovanie čas nemali, ponáhľali sme sa do Nižnej a tak Šariš ani nedostal možnosť zadovážiť si krowky. V nižnianskom hoteli nám dali najesť normálne s príborom a následne sme odohrali asi najneosobnejší koncert v kariére; prišli sme hodinu pred ním a odišli polhodinu po ňom a tak sme si ani nestihli uvedomiť, čo sa vlastne deje. 

(Z Hrubej Bašty nemáme žiadnu fotku z koncertu, tak sme si pomohli takouto malou fotomontážou)

(Aj vám sa môže stať, že u vás budú spať takíto fešáci)

Čochvíľa sme uháňali po rovnakej rovnobežke ako pred hodinkou, akurát opačným smerom. Pred nami bola úloha zvládnuť zákruty na ceste do Liptovského Mikuláša a stihnúť koncert v Prešove. Pri prejazde okolo rozsvieteného Spišského hradu sme pochopili, prečo je zapísaný v zozname UNESCO. Do Prešova sme dorazili akurát, zrovna hrala kapela v lineupe pred nami. Radúzovi bola násilím vnútená najkratšia zápalka a titul "Šofér večera", zvyšok posádky sa uvoľnil na sedačke pri pive, čakajúc kým odohrá kapela Odtiaľ Potiaľ. Napriek svojmu názvu ich playlist nemal konca kraja a nám vďaka tomu zostala na hranie necelá polhodinka, bohužiaľ, niektorí umelci nevedia, kedy majú odísť zo scény. My sme zostali nadupaní adrenalínom a rozhodli sme sa nastrieľať do publika všetky pesničky ako z guľometu. Vydali sme zo seba všetku zvyšnú energiu, keď tu zrazu prišiel zvukár oznámiť nám, že on už mal byť o polnoci doma, že on za to nemôže a či už teda môžeme končiť. Tak sme odložili gitary a mierne si zavadzajúc so zvukárom sme si odnášali veci do auta. Na afterku akosi nebola chuť, mali sme dosť nacestované a tak sme sa pobrali na poctivú robotnícku ubytovňu. Bilbovi sa vypomstilo, že si v Bardejove nechal zabaliť cestoviny v reštaurácii a rozhodol sa ich dojesť až večer, na svitaní ho žalúdok vyhnal z postele na záchod, kde v kŕčoch prosil o božie odpustenie. Bolo to vôbec prvýkrát, kedy sme si platili za nejaké ubytko po koncerte, žiadne spanie v aute či pod stanom, a dokonca sa nedostavilo ani frflanie, že máme výdavky navyše. 

(Nižná - stačí zavesiť nad pódium pár svetiel a hneď to inak vyzerá)

Radúzov čierny Peter bol platný do konca víkendu a tak si ráno opäť sadol za volant, Bilbova žalúdočná kataklyzma vydržala tiež a tak sme museli stáť na každej druhej pumpe. Po prejazde tentokrát denným Slovenskom sme si znovu mohli prelistovať turistický bedeker a uvedomiť si, koľko pekných obrázkov Slovensko ponúka; strán pomenej, ale obrázky farebné a v peknom rozlíšení. 1000 kilometrov vám stačí na to, aby ste prišli z Moskvy do Rostova na Done, my sme odišli z Nitry a tam sme sa aj vrátili. Po takejto porcii vzdialeností vám auto prirastie k telu, a tak ste radi, že ste už aj doma. Čo potom tie hviezdy a ich svetové turné? Chlácholíme sa tým, že ak budeme mať na svetové turné, tak bude určite aj na dodávku - výhliadky do budúcnosti teda zostali optimistické a my sa môžeme tešiť na ďalší výlet. 

(Dobrý človek neváha využiť akúkoľvek príležitosť na cvičenie)