Ak sa chcete vydať na cestu, budete potrebovať napríklad auto, to bude treba naplniť posádkou a vecami na prežitie. Našu posádku tvoria štyria chrabrí cestovatelia tešiaci sa na dobrodružstvo, batožina je ako-tak zbalená a napchatá v kufri, už len vyraziť; nie je však celkom jasno kadiaľ. A tak vystúpime z fiktívneho automobilu a ešte chvíľku sa obzeráme jeden po druhom až kým ten jeden nezahlási, že má aspoň federálny autoatlas z roku 1992, lepšie ako nič, veď hádam sa tie cesty odvtedy toľko nezmenili a pôjdeme pomaličky po starých známych chodníčkoch. Takto nejako by sa dalo opísať naše naberanie kurzu po tom, čo sme začali existovať ako kapela. Batožina-aparatúra, hoci sčasti požičaná, sa nachádzala v skúšobni, posádka-hudobníci boli k dispozícii a autoatlas-prvé pesničky nám ukazovali cestu, kadiaľ sa poberieme. Pokiaľ študujete biografie hudobných skupín, často sa dočítate, že prvé skúšky prebiehali v pivniciach, miesto elektrických gitár v rukách spočívali klasické španielky a bicie nahradili hrnce a kýble od farby. My sme mali šťastie a mohli sme sa skočiť rovno do druhého levelu - mali sme hudobníkov aj použiteľné hudobné nástroje.
(Kýbel je pre škaderých ľudí pri randení nenahraditeľným pomocníkom)
(Takéto niečo asi vidí mucha)
Pre rýchly rozbeh kapely sme mali v rukáve ešte jeden tromf - Bilbove pesničky z obdobia intráku v Mlynskej doline. Dve hitovky už zazneli počas nedávneho vystúpenia na halloweenskej párty (Chrobáky a Rezeň), nadobudli sme teda dojem, že sa od nich môžeme odpichnúť a skúšať rovno vlastnú tvorbu. Do tohto rozhodnutia nás kontaktoval nitriansky DJ VikiTee, ktorý mal zámer s nami usporiadať punkovú veselicu na ktorej by zazneli klasické gitarové odrhovačky, do nášho programu v skúšobni sa teda pretlačilo skúšanie pesničiek ako Anarchy in the UK, TNT či Ace of Spades; pri vybavení spomienok na túto epizódu nám zostane trochu srandovne. Punková akcia sa nakoniec nekonala a treba dodať, že skôr chválabohu než žiaľbohu: na coverovanie sme nikdy veľmi neboli a prakticky od počiatku sme až na niekoľko výnimiek hrali prevažne pesničky z vlastnej kuchyne vďaka čomu sme celkom rýchlo dali dokopy vlastný repertoár. (pozn. red.: zopár coverov sme predsa nacvičili: Žigo od Horkýže Slíže, Láska moja de si od Chiki-liki-tua, či od tej istej kapely Poďme všetci s Bilbovým nezabudnuteľným falzetom. Existujú dokonca archivované živé nahrávky, ak by ste sa k nim chceli dopátrať, tak vám poradíme snáď toľko, že nie sú archivované v Slovenskom rozhlase).
(Všetci naši bubeníci vedeli aj držať v ruke gitaru)
Pri skúšaní nových vecí sa spočiatku uplatňoval recept, že Bilbo vytiahol z archívu svoje hudobné nápady, z náčrtníka príslušný text a každý dochucoval jedlo podľa svojho gusta. Snažili sme sa predovšetkým vyplávať na hladinu bazéna s otrepanou muzikou a dať do tvorby všetko z našej hudobnej rôznorodosti: Bilbo prinášal punkovo-folkový základ, JZ jedlo korenil alternatívou, Šariš prejavoval blues-metalové vplyvy a Zajac, no to sa snáď ani nedá vyjadriť v jednom slovnom spojení; po primiešaní textov do tejto kaše vznikol základ nášho štýlu - buranrollu. Kurz bol teda vymedzený a my sme videli, že je to dobré; starý kalendár sme vymenili za ten s rokom 2011 a začali jednu po druhej vykladať karty na stôl.
(Takto sme sa snažili dostať hudbu do počítača)
(Náš playlist postupne naberal dĺžku zoznamu čo treba kúpiť oproti v potravinách)
Keď sme sa už začali cítiť ako skupina, pocítili sme taktiež túžbu po ostatných veciach čo s tým súvisia. Prekonali sme skutočnosť, že sme ešte nehrali ani jeden koncert a zabažili sme po koncertnom vybavení. Ako prvá prišla na prietras kapelová plachta, ktorá sa zavesí za bubeníka, poprípade sa do nej zabalíte po príchode do skúšobne ak vonku prší. Tuto sme však narazili na skutočnosť, že nikto z nás nevie spoľahlivo nakresliť ani snehuliaka, nieto namaľovať názov kapely a logo na plachtu - naskytla sa prvá možnosť outsourcingu a na pozíciu výtvarníčky sme dosadili Starú Vraždu, ktorá sa neskôr stala aj autorkou mačiek, mačičiek a všetkých ostatných čŕt našej prvotnej vizáže. Jediný honorár, o ktorý požiadala, je doživotný vstup na všetky naše koncerty. Máš ho mať! Bez niektorých ľudí by sme neboli ani na polceste tam, kde sme teraz: nebyť Vraždy, nebolo by mačiek, nebyť nášho technického patróna a producenta Ondreja, nemal by si Bilbo od koho požičať basové kombo, nebyť ďalšieho zástupu dobrovoľných šikovníkov tak si radšej ani nechceme predstaviť čo by nebolo; rabaka od ochotných kamarátov veru príde vhod nielen v ťažkých začiatkoch.
(Obraz "Stará Vražda v akcii" ste si asi predstavovali inak)
(Hotová plachta aj s nasvieteným Zajacom)
Scenár po zahájení koncertu sme už mali dopredu pripravený: prídeme na pódium, plachta visí za bubeníkom, zahráme playlist, všetci sa poserú, opijeme sa. V ľubovoľnom poradí. A čo keby mali fanúšikovia možnosť vidieť naše ksichty skôr než na pódiu? Zavolali sme si kamarátku fotografku, pomocou ktorej sme využili priestor okolo skúšobne na iný než pôvodne naplánovaný účel: odfotiť nás tak nejako ako to poznáme z fotiek iných kapiel. Z prebytku energie sme sa aranžovali do rôznych formácií, ba aj skúšali rozmanité finty ako výskok či vykúkanie spoza rohu. Po tomto fotoshootingu sme sa už cítili ozaj skutočne, zostávalo len čakať na znamenie osudu, ktoré bude predzvesťou prvého koncertu našej kariéry. A že to nebude tak ďaleko, to vedel iba on.
(Možno si myslíte, že fotenie je sranda, ale nie je)
(Máš poslednú šancu zmiznúť!)
(Niekomu schody do neba, niekomu do pekla)
(Kto videl chlapcov s týmito obrysmi, volajte 159, policajtov mestských)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára