Ako vrátiť rok 2006?

V tom roku sa vo svetovom kontexte stalo asi málo významných udalostí, v opačnom prípade by sme vedeli z fleku vymenovať aspoň jednu; nuž, nevieme. Finančná kríza ešte iba mala prepuknúť, okrem toho sa povrchu zemskom neodohrávalo nič, čo by nám zvraštilo čelá natoľko, aby nám v nich zostala trvalá polcentimetrová ryha. Zato tam pod úrovňou zeme, niekde zarovno inžinierskych sietí, si Slovensko užívalo zlaté časy hudobného undergroundu, a to predovšetkým punku. Na koncerty sa chodilo pravidelne každý piatok, a to i bez vedomosti, aká kapela to vlastne dnes hrá. Za 20 korún získal adolescent oprávnenie na vstup do hlbín koncertného klubu, kde sa za večer vystriedali štyri punkové kapely lokálneho významu; pri nižšej citlivosti vnímania bolo občas ťažko rozpoznať jednu od druhej. Kapiel bolo ako hnoja a fanúšikov tisíc ráz toľko. Živý koncert, hoc i nevalnej úrovne, bol konštantou na týždennom itinerári pre značnú časť mládeže, rovnako ako momentálne diskotéky. Počas tejto éry JZ so svojou štartovacou punkovou skupinou NPK mlátil do gitary na pódiu legendárneho klubu Vrštať s takmer mesačnou pravidelnosťou, zakaždým za burácania fanúšikov. Bilbo so Šarišom boli pomimo návštev koncertov v tom roku nanajvýš vo fáze hľadania svojej hudobnej identity; Radúzova mama pre zmenu zalamovala ruky nad svojím synom-šiestakom, ktorý doniesol domov ďalšiu päťku. O štyri roky neskôr - v roku 2010 - prišiel na svet Kýbel Mačiek, a to v čase, keď sa undergroundová vlna pomaly ale isto prestávala valiť s takou silou, ako v prvej dekáde nového tisícročia.

(Kvantita neznamená kvalitu, a občas ani kvantitu)

Rok 2015 - to bolo vtedy, keď ešte Topfest  nebol všetkým na smiech. Ten rok nám na prvú päťročnicu prichystal doposiaľ - čo do frekvencia koncertovania - najúspešnejšiu epochu nášho fungovania. Akcie na väčších hudobných fórach nám zaplnili diáre na úkor undergroundových akcií; je ich napokon aj citeľne menej, než po minulé roky. Nás tak čakala šnúra po festivaloch s tradičnou niekoľkotisícovou návštevou, kde sa občas mihli aj lokálne hudobné pseudocelebrity a hudobné skupiny, ktorých frontmani majú po štyridsiatke veľkosť hlavy porovnateľnú s digestorom. Festivalovú sezónu sme odštartovali na poľutovaniahodnom Music Summer Ružiná, na ktorého beznádejnú tragédiu úspešne nadviazal, ba ju i prekonal augustový Music Summer Orava. Človeku ostane až kokotno pri predstave, ako sa dá svedomitým antimanažmentom dokurviť jedna relatívne osvedčená značka. Každý, kto navštívil tieto festivaly v spomínanom roku, vie, o čom je reč - kvalita servisu pre návštevníkov porovnateľná s koncentračným táborom, k tomu jeden suchý lángoš, ktorý môžete zaliať predraženou vodkou z Nicolaus stánku. Vodky sa odporúča vypiť viac, aby ste si nadôvažok nevšimli, že tam rok čo rok hrajú rovnaké kapely, z ktorých sa vám chcelo grcať už v roku 2008. Toľko ku kondolenčnej reči za Music Summer festivalmi. Entuziazmus sme presunuli na chystajúce sa akcie agentúry Duna, počnúc Ripfestom. Náš hrací čas o druhej ráno veštil hneď niekoľko problémov, prvý sa však dostal ešte zavčasu letného večera - ktosi nás neprávom obvinil, že robíme cirkus v bekstejdži, konkrétne v priestore, kde sa má posedávať a chľastať, podľa všetkého zrejme potichu. Výsledkom bolo, že nám bolo vypičované ako sirotám, a to s využitím rétoriky, s ktorou by sa bežný človek neobracal ani k susedovie deckám, ktoré mu každú nedeľu chodia počas omše kradnúť marhule. A tak nám zostalo kvalitne na piču z faktu, že organizátor nás má prinajlepšom za rohož vyšmarenú pred dvere útulku pre psov. Po vypití alikvótnej časti bolehlavu do dna sa nám i zacnelo po dobrosrdečných undergroundových akciách, kde si málokto uplatňuje právo spičovania z bezpečnej, hierarchicky výhodnej pozície. Stará dobrá Vrštať. V každom prípade môžeme leto vyhodnotiť ako báječné - náš vrchol na Topfeste (ktorý bol stále akýmsi rockovým Gerlachovským štítom), 100.koncert na Červeníku, komatické vystúpenie na Ripfeste, a k tomu za hrsť iných bizarností. 

(Rusko svoju veľkosť prenáša aj do každodenného života)

Prišiel rok 2018. Bilbo odišiel na štvrťročné galeje do Ruska a členovia museli vyplniť vákuum zakladaním rodín, zveľaďovaním existujúcich vzťahov a stávaním sa hercami. Po návrate márnotratného syna z Rostovskej oblasti sa skupina zapodievala úspešným vydaním knižky, jediný koncertný maják v diaľke spočíval v účasti na festivale Punkáči Deťom. Utešený festivalík predstavuje jednu z posledných bášt punku 200x typu , jeho lineup je zložený i z takých hudobných telies, ktoré si očividne užili najväčšiu slávu už počas prvého desaťročia nového milénia, čiastočne tak predstavujúc výlet strojom času. Hoci na pódiu festivalu defilujú aj také kapely, ktoré zriedkakedy badať na inom podujatí, na festivale sa každoročne schádza iba necelá tisícka účastníkov, čo je na stredoeurópsku krajinu trochu primálo. Na návštevnosť nepochybne vplýva celá kopa faktorov - od vstupného po všeobecnú unavenosť od festivalov koncom leta - ale snáď môžeme prijať predpoklad, že návštevnosť odráža nielen záujem obecenstva o takýto formát pri danej dramaturgii, ale i o žáner, teda punk a jemu príbuzné žánre. Nebudeme sa tu ale fňukajúc utápať v staromilstve: život totiž najlepšie vystihuje čiara - nie tá jedna vinúca sa prostriedkom vašej dlane, slúžiaca na veštenie s 60% presnosťou - lež sínusoida. Sínusoíd poznáme hneď niekoľko typov navzájom sa od seba odlišujúcich uhlom stúpania a klesania; tie s menej strmými sklonmi a tým pádom plytkejšími kopčekmi, pripomínajúce natiahnutú strunu, a potom tie s prudkými, temer kolmými výkyvmi nahor i nadol, ponášajúce sa na rebrá radiátora. No a hudobné trendy sa podobajú viac tomu radiátoru: v jednej chvíli ťa vlna vezie vysoko na svojom hrebeni, aby ti znenazdajky zmizla spopod nôh a ty skončíš dolu hlavou v hŕbe brizolitu s doškriabanou papuľou. Vtedy máš dve možnosti - buď sa na všetko vysrať, alebo si budeš tvrdohlavo vrzúkať svoje a dúfať, že ťa vlna opäť schňapne za golier a vynesie ťa na svetlo záujmu publika. Ako teda vrátiť rok 2006? Nuž, nijako. Ale ako sa Bilbo naučil v Rusku: načo ti je cestovný poriadok? Skrátka sa postavíš na zastávku, čakáš, a autobus určite príde. Jedine, že by neprišiel. 

(Ak ti číro ladí s lesoparkom, asi si niečo neurobil dobre)

(Tušili sme, že to bude super nápad zavesiť na festivalový banner prestieradlo)

(V presszóne už tradične chýbal automat na kávu)

(Na želanie vám napísal do knižky milú pičovinku)

(Váš smiech je naším každodenným chlebom)

Hlásime celoštátne pokrytie!

Už od začiatku roku 2017 bolo predurčené, že jeho záver sa bude niesť v prelomovom duchu - na jeseň sme totiž prekročili 7 ročnú hranicu fungovania kapely. Nič sa však nedeje samé od seba a tak a na to, aby sa potvrdil význam číslice sedem aj v našom prípade, sme museli priložiť ruku k dielu. Radi prekonávame limity a to hneď v niekoľkých kategóriách - osobných, celokapelových, či ľudstva ako takého. Preto sme si počas leta zabezpečili najdlhšiu šnúru v síce relatívne krátkych, ale na zážitky bohatých dejinách kapely - 14 koncertov! Po siedmych rokoch existencie rockovej kapely si snáď zaslúžime menšiu oslavu!

(Úsvit rokenrolu na prahu jesene)

Na začiatok turnaja chcete vždy hrať proti ľahšiemu súperovi, trošku sa rozohrať, rozpinkať, zistiť, kto ku komu pasuje na krídlo, odísť veselí do šatne. Ani my sme si nechceli kaziť chuť a tak sme si dali prvý koncert v British Rock Stars v Bratislave - v klube, kde by už naše iniciály pomaly mohli vygravírovať do zárubne nad vchodom. Začali sme však mierne rozpačito, a to hneď z dvoch dôvodov - dlho sme neboli v ozajstnom koncertnom víre a tak sme neboli ešte celkom zohratí; a druhý dôvod bol ten, že sme ten prvý dôvod podcenili, a tak sme si pripravili najťažší playlist v histórii kapely - dovedna takmer 13 pesničiek, pričom niektoré sme hrali v spojených "balíkoch" po sebe bez prestávky. Ak ti na praskne struna, môžeš si ju vymeniť až o 10 minút! Bilbovi sa takto odtrhol pás na base, nuž nezostávalo mu nič iné, len si pritisnúť basu na prsia ako ukulele a trpieť až do konca série. Rokenrol je skvelý v tom, že skrz nafetovanie dopamínom si vôbec nevšímate drobné výnimky z bežného chodu reality, a tak pokiaľ vám niekto nevrazí lakeť do nosa, máte všetko viacmenej v piči - pričom kapela aj publikum. Ľahkovážny prístup sme aplikovali aj o deň neskôr na koncerte v Trenčíne - odchádzali sme naň iba v trojici; Šariš udal výhovorku, ktorú už medzičasom pokryl prach. Zaflekovali sme pod trenčianskym hradom a vyšli schodami k vchodu do klubového priestoru menom Stejdž, pred ním už stálo za hrsť diskutujúcich návštevníkov. 4€ vstup? namietal jeden. To kvôli Kýblu Mačiek - odpovedal prevádzkar, nevediac, že tá partia opretá o zábradlie naproti sme my. To sme teda dopadli, aby kvôli nám museli dvíhať vstup, pričom sme si nevypýtali nič navyše obligatórnej stovky, ktorú sme aj tak nakoniec nedostali - staré dobré "vysoké vstupné pre vidinu tržieb, avšak iba pri počte návštevníkov, ktorý sa nenaplnil". Tri hodiny sme trpeli prebudený zvuk z reprákov kým sme nastúpili my. Fanúšikovia vraj ani príliš nepostrehli, že hráme v trojici - odkážeme Šarišovi. Poslednýkrát sme zasalutovali hradnej skale a odškrtli si prvý úspešný koncertný víkend.

(Pre niekoho mikrospánok, v skutočnosti vášeň pre hudbu)

(Prepotená extáza)

I po prvom úspešnom záreze nie je na škodu nenechávať veci na náhodu. Na domácom štadióne sa môžete tešiť na lavičku v šatni, ktorá sa časom premenila na dokonalý odliatok vášho zadku a tak pohodlie je na najvyššej možnej úrovni. Nitra sa ako celok raz do roka premení na festival, pričom stejdže predstavujú podniky rozmiestnené po meste. Akcia sa nazýva Mestival a my sme nečakane vystúpili na oboch ročníkoch, pričom na tom poslednom aj v pozícii akýchsi headlinerov lineupu vo Frankie Rock klube, hoci tentokrát bez striekania hasiaceho prístroja do publika. Na druhý deň sme zašli do Šale, aby sme s najväčšou pravdepodobnosťou vyčerpali potenciál klubu Peklo pre naše hudobné zoskupenie - počas štvrtej návštevy tohto klubu v našej histórii sme totiž usúdili, že nám klub už zrejme odovzdal čo mohol, vrátane stien štylizovaných do šiesteho levelu z Doomu II. Ľudská kulisa bola počas celého víkendu viac než adekvátna a tak sme mohli cez týždeň v kľude dospať prebdené noci a dni. Energia navyše bola potrebná, pretože sme sa rútili do najväčšieho prúseru šnúry. 

(Kokotinár, ovocinár - nepije, hoc chcel byť vinár. Bilba točia pre reklamný spot Mestivalu)

(Z minulého ročníka máme lepšie fotky ako z aktuálneho)

(Ľudia tlieskajú, počúvajú však iba morálne hovno)

(Na dne pekla; niekto po štvrtý raz, niekto vstúpi a hneď zostane naveky)

Nikto by nebol povedal, že vo Vrútkach sa skrýva taký klubový klenot, akým je klub Mlyn - štýlový, špičkovo zariadený a vzorne vedený. Keby týmito informáciami disponovali gitaristi, určite by neboli stiahli fľašu whisky ešte pred Krahulami. JZ si v ožratej nemotornosti zhodil okuliare z hlavy takým lajbavým spôsobom, že mu spadli do umelého potôčika pred klubom, nakoniec mu ich bohvieodkiaľ vylovil jeden z účastníkov koncertu. Šariš sa počas zvukovky kýval zo strany na stranu ako plameň sviečky vo vetre, neschopný zahrať ani intro z prvej pesničky. Bilbo po prekonaní prvotnej fázy stupídnej naivity si uvedomil, že celá kapela balancuje na hranici obrovskej hanby a telepaticky vymýšľal s Radúzom exemplárny trest pre oboch gitaristov. Šariš za celý koncert nezahral nič čo by si vyžadovalo vyššiu gitarovú zručnosť ako na bežnej hodine náboženstva, JZ vstúpil do núdzového režimu a aspoň skákal po pódiu ako blázon, zatiaľ čo Bilbo s Radúzom ako jediní hráči blčali spravodlivým hnevom zmiešaným s túžbou okamžite sa prepadnúť pod zem. Doživotný zákaz alkoholu? Nechať ich vo Vrútkach nech idú domov vlakom? Nič sa nezdalo byť dosť dobrým nástrojom božieho hnevu. JZ po vystúpení nabral priestorovú retardáciu a stratil sa kdesi v okolí klubu; telefonicky poprosil Radúza, aby ho šiel vziať, čo dobrosrdečný bubeník aj urobil. Po vytriezvení však bolo zavedené stanné právo bez milosti a súdu trestajúce hudobníkov pod vplyvom alkoholu pred vystúpením. 

(Prevádzkarku klubu v Senici sme obkolesili tak, že už nikdy nebude potrebovať koleso)

(Táto tabuľa neprilákala okoloidúcich Záhorákov, nakoľko bola umiestnená až pri bare)

(Na ceste do Vrútok bolo sprvoti veselé mať poldecáky na palubnej doske)

(Fajčenie je pre koncert oveľa menej rizikové ako pitie)

Pred koncertom v Námestove sme cítili mierne chvenie v podbrušku, lebo tam hráme radi. Kto žiadne chvenie necítil, boli barmani a majiteľ klubu - dva dni pred dňom D totiž nikto ešte nevedel, že tam budeme hrať. Prevádzkar Jano síce nezabudne, do ktorého šenku má zapadnúť v príslušný večer, zato má problém spomenúť si, čo sľúbil ktorej kapele. Vybaviť koncert v klube Barón tak, aby sa naozaj uskutočnil, by sa dal prirovnať k riešeniu palestínskej otázky na Blízkom východe - s tým rozdielom, že koncert bol nakoniec dotiahnutý do konca. A to napriek tomu, že majiteľ robil všetko pre to, aby z neformálnej dohody s nami vykľučkoval (keď už nič nefunguje, vytiahnite "vulgárnu kartu v katolíckom kraji") a keď už vyzeralo, že mu to nevyjde, tak nás aspoň vyžmýkal. Klub sme však aj vďaka domácim kapelám naplnili a v jeho útrobách sa napokon odohrala úplná besnota! Perfektný zvukár, skvelé sprievodné kapely a naše schopnosti využité na maximum. Úplne spokojní sme odišli do penziónu na druhej strane priehrady, pred spaním sme si ešte pozreli záznam sťaby z finálového zápasu majstrovstiev - elán a entuziazmus by sme mohli rozdávať (teda, elán nie, toho máme všetci už dosť). Progresu šťastia však čiastočne prehradil cestu nasledujúci víkend vo východnej časti uneseného štátu (písali sme o ňom tu). Ak na východe nič nie je, tak v októbri sa tam ešte nachádzala ukradnutá aparatúra v hodnote 5000 eur.

(Náš monopost v strede, čerstvo natankovaný najlacnejším možným benzínom)

(Oravskú lásku nezastaví priehrada ani zábradlie)

(A tuná už kapela a publikum v jednej liatine)

Druhá polovica turné sa niesla v duchu spolupráce - pripravili sme si sled koncertov s našou spriaznenou kapelou Niečo Navyše, ktoré sme nazvali vskutku originálne: Kýbel Navyše. Bilbovi pri tomto hybridnom slovnom spojení skrsla myšlienka nahrať aj pesničku, na ktorej stvorení by sa podieľali obe kapely. Na diaľku sme polepili zvukové stopy a vdýchli život nahrávke, ktorá odznela naživo počas každého z našich spoločných koncertov. V praxi to vyzeralo tak, že sa vymedzila medzera v playliste Niečo Navyše, počas ktorej naskočili na pódium Bilbo so Šarišom; jeden za mikrofón, druhý za sólogitaru. Takto malo naše jednotné hudobné družstvo o jeden spoločný menovateľ navyše. Všetky koncerty boli úspešné a družné, vyčerpávajúce aj napĺňajúce. Spali sme priemerne päť hodín za celý víkend, žrali slovenské pizze s cestom hrubým ako knedľa a studené, gumené bagety, proti únave sme pili kávy z automatov a energy drinky. Líhali sme si v čase, keď už majú poštári doručenú väčšinu zásielok na rajóne, zobúdzali sa približne v momente, keď si roľník prvýkrát za deň pod ťarchou únavy sadne na hokerlík. Nevynechali sme jediné krajské mesto (hoci sme nakoniec museli zrušiť koncert v Žiline - Bilbo si totiž nebol schopný vypočítať, že ak o siedmej priletí do Budapešti, tak nestíha koncert o desiatej). 14 koncertov, od Humenného po Bratislavu, ťažisko takmer každého víkendu prežiješ v diskomforte - v prostredí, kde sa môže stať čokoľvek. Koľko zoskupení si trúfne na niečo podobné? Posledný koncert v Liptovskom Mikuláši sa niesol v predvianočnom duchu: s chalanmi z Niečo Navyše sme si navzájom darovali darčeky. Kým oni si dali na výbere vcelku záležať, my sme tie venované im kúpili na pumpe cestou tam. Komu by sa však nezišla stierka na okno s palčiakmi? 

(Z turné Kýbel Navyše sa zachovala len táto dobová fotografia z Humenného)

(Kýbel Navyše bol zrejmý už z obrázka. Vľavo posledný koncert s našimi nástrojmi)

(A takto znela fúzia buranrollu s punkrockom v podaní našich bratov v zbrani)