Na ľudskej fantázii je prekrásne to, že nemá hraníc. A keď si už aj myslíte, že ste si predstavili všetko, čo vám vaša kapacita dovoľuje, zrazu vám životná udalosť rozšíri obzory, vy zostanete strnulo stáť so sánkou na podlahe a vaša predstavivosť sa upgraduje o ďalšie poschodie svadobnej torty. Pred koncertom v Rožňave sme nevedeli ani to, že sa tam nachádza najväčšie štvorcové námestie na Slovensku, to by sme si vo vtáčej perspektíve ešte vedeli predstaviť. Ale za akých podmienok sa tam konajú koncerty? Tak to iba v prípade, že by sme raňajkovali kašu z pomletého Salvadora Dalího posypaného prvým dielom Troch pátračov. Raňajky sme mali tradičné a tak koncert v Rožňave zostal záhadou až do nášho príchodu.
(Bedeker pre fanušíkov rockovej muziky v Rožňave)
V juhozápadnom rohu štvorcového námestia je železná brána, za ktorou sa skrýva klub Rakwa. Názov naznačuje, že nepôjde o prezidentský apartmán, a tak nás hrboľatý dvor na ceste ku klubu neprekvapuje, v aute sa veselo húpeme sem a tam. Vystupujúc dávame pozor aby sme nešliapli do kaluže a tu nás hneď vybavuje domáci kultúrny referent Jozef známy ako Punky, gitarista kapely Zatmenie Mysle. Klub sa nachádza na poschodí a vchádza sa doňho zvonka, čo obvykle predstavuje mierne riziko; vonkajšie schody sú zo strán obohnané mrežami, aby sa návštevníci nestretli so zemou skôr, než čakajú. Vnútri nás privítal poctivý underground: stromoradie drevených lavíc, akcia na vodku a dva hotdogy na hlavu zdarma. A okrem toho slušná kosa. Akonáhle je v interiéri klubu relatívne zima, veští to zverinu - človek sa bez alkoholu či intenzívneho pohybu neohreje. Backstage tvorila malá izbietka s protiľahlými komunistickými gaučmi, v ktorej už bolo nafajčené a z objektívnych príčin aj teplejšie ako vo zvyšku podniku. Celý klub bol zahalený do pološera, v každom kúte či v ktoromkoľvek drevenom "kupé" by sa mohlo hocičo udiať. Išli sme sa ubytovať do zariadenia v kategórii robotnícka ubytovňa, v ktorom vraj tradične prespávajú kapely. Obhliadli sme si výbavu v nádeji, že na nás niekde nevyskočia Koňýkove trenky či Juryho ponožky. Výsledok obhliadky: v izbe prakticky nie je čo zničiť, nakoľko v nej prakticky ani nič nie je. Vrátili sme sa do Rakwy, v klube sa začali objavovať jedinci z rôznych subkultúr rockovej rodiny, ponárajúci sa do hustej ponurej psychadélie. Domáci majú údajne posunutý harmonogram a tak môžeme pokojne začať hrať až po jedenástej.
(Bekstejdž funguje ako tranzitný tunel do inej dimenzie)
Prvá kapela sa musela zaobísť bez väčšej diváckej kulisy, atmosféra v klube naberala ducha polozabudnutého kultúrneho strediska v kopaničiarskej oblasti. My sme dohrali o pol jednej, publikum bolo poslabšie, za celý koncert sa v klube vraj premlelo 60 platiacich, zrejme sa však striedali. Ak predpokladáme slabšiu akciu, na pódiu sa z nás stávajú zvery: nikto si na nič nedáva pozor, ani na hranie, ani na zdravý úsudok, a tak sme aj vyzerali. Na pódium nastúpilo reggae-duo z Bratislavy a pokúšalo sa rozpohybovať preživších. Koncertná sála sa medzičasom premenila na lazaret: ľudia posedávali či pospávali na drevených laviciach, kde-tu sa vylialo pivo, poháre na stoloch vytvárali stále sa rozrastajúci les náhrobných kameňov ich fyzicky či psychicky neprítomných majiteľov. Zostava mátoh sa priebežne obmieňala, stále prichádzali nové tváre a tiež sa vynárali tie staré. Sibírska zima sa najlepšie zapíja vodkou a rožňavská tak isto: chlad nás opúšťa, prichádza teplo a v takomto vylepšení je hneď ľahšie vyjsť zo socialistického backstageu a pripojiť sa k plesu príšer. Bilbo v maske dobrého tanečníka sa dal na parkete do reči s dákou ženou, tá sa v priebehu večera ktovie-kam stratila; na druhý deň vysvitlo, že spala vonku pred klubom na dvore. Potenciál večera začal vyprchávať a tak sme sa začali poobhliadať po inom lokále, Bilbo zmizol v rožňavských uliciach ešte o hodinu skôr ako zvyšok kapely, našťastie sa ho podarilo nájsť a doviesť do bezpečia akejsi pofidérnej diskotéky pre pamätníkov. Záver večera sa niesol v úspešnom zabránení Bilbovi vyhodiť kusy sparťanskej výbavy ubytovne cez balkón a za tónov rockových balád sme sa rozlúčili so starým dňom.
(Vnútro Rakwy)
Kebab bol v sobotu zavretý a tak sme raňajky šampiónov absolvovali pred Billou sediac na lavičke, ktorú si predtým niekto zútulnil kobercom. Nad lavičkou spočívala improvizovaná strecha z kusu linolea zapletenom v korune stromu - očividne sme niekomu sedeli v obývačke. Ozvali sa zvony vo veži na štvorcovom námestí a my sme vedeli, že čoskoro si budeme môcť prísť pre aparatúru. Za bieleho dňa vyzeral slávny dvor ešte zaujímavejšie než večer: pozabudnutý kus zeme za železnou bránou v náručí opustených budov pokrytý akné a mlákami, na poschodí jednej z budov nenápadný hudobný klub. V ňom nás privítalo múzeum predošlého večera: tak ako sa s klubom lúčil posledný hosť, tak aj privítal prvého dnešného návštevníka. Prázdne poháre, zabudnuté pivá a stratené cigarety-sirôtky, k tomu pach ako na chate po Silvestrovskej noci. Všetky indície viedli k jednému: prostredím, prevedením, publikom, priebehom a celkovým charakterom akcie to bol najväčší underground, aký sme zažili na vlastnej koži, a aký sme veru neverili, že po piatich rokoch hrania ešte zažijeme. Tak hlboko pod zemou, že človek, vydriapavší sa ako krt na povrch zemský, sa zrazu cíti ako pokropený živou vodou. Na undergrounde je najkrajšie to, že je autentický - žiadna pretvárka, make-up, trblietky a Paľo Habera v porote. Ak sa vás budú pýtať na pamätihodnosti Rožňavy, môžete spomenúť to námestie, ale vzápätí upriamte pozornosť na klub Rakwa v jeho juhozápadnom cípe - nezaškodí občas si nechať realitu šmariť rovno do ksichtu!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára