Posledná pasta v tube

Isto poznáte ten pocit, keď si kúpite zubnú pastu, 90% percent z nej miniete za mesiac a zvyšok vám vystačí na pol roka postupného vytláčania. Podobne by sa dal opísať príbeh nášho prvého albumu: v roku 2012 sme ho nahrali, rok dva sme sa na koncertoch viezli na eufórii a potom, miesto nahrávania nového materiálu, sme surfovali na tejto vlne až do leta 2015. Keď sme už zložili zbrane a pripravovali sa na nahrávaciu drinu, zrazu sa objavila možnosť odohrať zopár koncertov s Metropolisom, a to zväčša na miestach, kde sme doposiaľ nehrali. Nad takouto ponukou sa dlho neuvažuje a tak nám do tour kalendára pribudli tri nové termíny. 

(Na plagát sme sa dostali len ako podprahový vnem)

Zahajovacie kolo sme si bez väčších životných turbulencií odskákali v Banskej Bystrici. Metropola stredného Slovenska si s Metropolisom ani s nami príliš nepotykala, koncert zaostal za očakávaniami a bystrické prekliatie sa snáď ešte od čias povstania ťahalo ďalej. O týždeň na to dostalo slovenské rokenrolové povedomie šancu na reparát - čakal nás koncertný víkend v Námestove a Púchove. Na naše oravské angažmány sme utratili nemálo slov, tento sa od ostatných líšil tým, že bol umiestnený dovnútra veľmi príjemného Barón Pubu na brehu Oravskej priehrady. K vode máme výborný vzťah v akomkoľvek skupenstve a tak zasnežený breh priehrady je rozhodne dôvodom na radosť. Backstage bol zariadený vo veľkom štýle, páni z Metropolisu si v ľadovom kýbli chladili whisky, okrem toho boli skôr pokojnejší, zadívaní do svojich telefónov a tak si nestíhali všímať, kam miznú obložené chlebíčky. Po koncerte sme sa rozpŕchli šíriť rokenrol ako pohotovostná osemsmerovka do všetkých kútov klubu, čo sa nie vždy stretlo s porozumením. Radúzovi sa stalo osudným dávkovacie tekuté mydlo nešťastne umiestnené pri pisoároch na pánskych toaletách. Mladý bubeník si túto anomáliu všimol a dvom močiacim adolescentom jednoznačným pohybom rukou a úsmevom na tvári naznačil otázku, či je malá potreba skutočne to, prečo sa rozhodli ísť spolu na záchod. Na to sa pokojne odobral do kabínky. Medzitým v jednom z dvoch mládencov vzplanul spravodlivý hnev a krivda za to, že ich niekto má za buzerantov, a tak uštedril dobrosrdečnému Radkovi jeden úder do ksichtu. Asi o tretej ráno sme začali strácať signál a tak sme sa pobrali domov taxíkom. Hoci bol penzión iba kilometer odtiaľ, museli sme spraviť jednu nutnú zastávku.

(Toto nie je fotka z nášho koncertu, škoda)

Ráno bolo nutné stanoviť, kto bude večer šoférovať do Púchova. Ako výskumná metóda bola zvolená tzv. ruská ruleta - kto fúkne najmenej už nemá právo piť a dovedie posádku až domov do Nitry. Bilbo so svojou telesnou schránkou cestovných rozmerov nemôže konkurovať androidom ako sú JZ a Šariš, a tak sa stal jediným účastníkom rozstrelu, ktorému prístroj vyhodil cifru menšiu než 1,0. Tekutý obed mu bol odopretý a tak si išiel dať do jedálne normálny, aj s polievkou. Na izbe našiel kapelu čiastočne rozloženú na podlahe, sledujúc Insterštelár v televízori, niektorí s monoklom, niektorí bez. Všedná sobota sa plynulo preniesla do fázy, keď bolo treba opustiť penzión, vyzdvihnúť si aparatúru v klube a čo sa týka troch štvrtín kapely, aj si konečne niečo zajesť. Stretávka s Metropolisom sa konala za barom z predošlého večera, podľa zvraštených čiel bolo jasné, že na afterke sa nikto nešetril. Ceste do Púchova predchádzala povinná zastávka na ranči na brehu Oravskej priehrady, po olovrante celá kapela s výnimkou šoféra zaspala v aute a zobudila sa až na blúdenie Púchovom. 

(Tuná by ste určite čakali čokoľvek, len nie hudobný klub)

Queens Pub je prekvapivo štýlový klub a zaslúžil by si lepšie umiestnenie ako v tmavej bočnej uličke. Jeho poklady sa však skrývajú až v backstagei - v miestnosti s charakterom vínnej pivnice pod úrovňou pódia. V tomto priestore sme našli útočisko pred ďalším koncertom so slabou účasťou, ktorý nezachránilo pohotové zníženie vstupného a ani jednotka zhovorčivej mládeže. S Metropolisom sme strávili dosť času na to, aby sme položili základy interného humoru, na konci turné by sme už mohli vydať menšiu zbierku anekdôt. Šariša s Radúzom sa podarilo úspešne odlepiť od baru a nasáčkovať do auta. Zdanlivo hladký návrat domov sa však skomplikoval; chcelo by sa dodať, že nepredvídateľne, ale pravda je taká, že sme si komplikácie zapríčinili sami. 

Bilbo, zhýčkaný non-stop otvorenými benzínkami, mylne predpovedal, že bude lepší nápad natankovať do pustej nádrže až po koncerte. Tu sme sa zrazu ocitli na zatvorenej Slovnaftke kdesi za Púchovom so svietiacou oranžovou kontrolkou. Modernou technológiou sme zistili, že v meste je aj jedna OMV-ka, avšak, ako sme sa zakrátko osobne presvedčili, z technických príčin zatvorená. Zviezli sme sa na našu poslednú nádej - Slovnaftku na druhej strane mesta. Zažili sme rovnaké privítanie ako na prvej zastávke, akurát s rozdielnymi GPS súradnicami. Zasadal krízový manažment v zostave: jeden nešťastný šofér s krátkymi nohami, jeden závažne intoxikovaný spolujazdec v okuliaroch a dvaja spiaci komparzisti do počtu na zadných sedadlách. Nezostávalo nám nič iné, iba pohľadať otvorené pumpy vo vzdialenosti dojazdu rezervy. JZ objavil OMV-ku v Považskej Bystrici a telefonátom s prekvapivo triezvym prízvukom si overil, že je skutočne v prevádzke a pripravená vytrhnúť nás z biedy. Stačilo len naštartovať a odísť. Bilbo otočil klúčom a auto vydalo krátky zmučený vzlyk. Vysvitlo, že sme pri našom terénnom výskume pravdepodobne vybili baterku. Nezostávalo nič iné iba zobudiť spiacich opilcov, povláčiť auto hore-dole po benzínke a dúfať, že motor naskočí. Optimistický scenár sa naplnil a onedlho sme boli na ceste do Považskej Bystrice, pokiaľ možno na voľnobehu. Posledné kvapky benzínu nás doviedli až na pumpu a zrazu bolo všetkým jedno, že sú dve hodiny ráno a domov prídeme prinajlepšom o štvrtej - každý bol rád, že nemusí tráviť noc na zatvorenej Slovnaftke za Púchovom. Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie a preto treba byť stále v strehu pred nečakanými situáciami, ktoré sa krvou zapíšu do kroniky kapely. 

(Jimi Cimbala v nedeľu zomrel, aby mohol v piatok opäť vstať z mŕtvych)

Boh rokenrolu si na záver našej šnúrky s Metropolisom pripravil zaujímavú skúšku odhodlania. Pravdepodobne nám chcel naznačiť, že éra nášho prvého albumu už skončila, a ak sa chceme vyvarovať podobných hier osudu, musíme prikŕmiť šťastenu novou tvorbou. Vzali sme si túto poznámku k srdcu a tak rok 2016 bude rokom, kedy si konečne kúpime novú pastu vo väčšej tube, ideálne aj s želanými vedľajšími účinkami. 

Šesť stôp pod undergroundom

Na ľudskej fantázii je prekrásne to, že nemá hraníc. A keď si už aj myslíte, že ste si predstavili všetko, čo vám vaša kapacita dovoľuje, zrazu vám životná udalosť rozšíri obzory, vy zostanete strnulo stáť so sánkou na podlahe a vaša predstavivosť sa upgraduje o ďalšie poschodie svadobnej torty. Pred koncertom v Rožňave sme nevedeli ani to, že sa tam nachádza najväčšie štvorcové námestie na Slovensku, to by sme si vo vtáčej perspektíve ešte vedeli predstaviť. Ale za akých podmienok sa tam konajú koncerty? Tak to iba v prípade, že by sme raňajkovali kašu z pomletého Salvadora Dalího posypaného prvým dielom Troch pátračov. Raňajky sme mali tradičné a tak koncert v Rožňave zostal záhadou až do nášho príchodu. 

(Bedeker pre fanušíkov rockovej muziky v Rožňave)

V juhozápadnom rohu štvorcového námestia je železná brána, za ktorou sa skrýva klub Rakwa. Názov naznačuje, že nepôjde o prezidentský apartmán, a tak nás hrboľatý dvor na ceste ku klubu neprekvapuje, v aute sa veselo húpeme sem a tam. Vystupujúc dávame pozor aby sme nešliapli do kaluže a tu nás hneď vybavuje domáci kultúrny referent Jozef známy ako Punky, gitarista kapely Zatmenie Mysle. Klub sa nachádza na poschodí a vchádza sa doňho zvonka, čo obvykle predstavuje mierne riziko; vonkajšie schody sú zo strán obohnané mrežami, aby sa návštevníci nestretli so zemou skôr, než čakajú. Vnútri nás privítal poctivý underground: stromoradie drevených lavíc, akcia na vodku a dva hotdogy na hlavu zdarma. A okrem toho slušná kosa. Akonáhle je v interiéri klubu relatívne zima, veští to zverinu - človek sa bez alkoholu či intenzívneho pohybu neohreje. Backstage tvorila malá izbietka s protiľahlými komunistickými gaučmi, v ktorej už bolo nafajčené a z objektívnych príčin aj teplejšie ako vo zvyšku podniku. Celý klub bol zahalený do pološera, v každom kúte či v ktoromkoľvek drevenom "kupé" by sa mohlo hocičo udiať. Išli sme sa ubytovať do zariadenia v kategórii robotnícka ubytovňa, v ktorom vraj tradične prespávajú kapely. Obhliadli sme si výbavu v nádeji, že na nás niekde nevyskočia Koňýkove trenky či Juryho ponožky. Výsledok obhliadky: v izbe prakticky nie je čo zničiť, nakoľko v nej prakticky ani nič nie je. Vrátili sme sa do Rakwy, v klube sa začali objavovať jedinci z rôznych subkultúr rockovej rodiny, ponárajúci sa do hustej ponurej psychadélie. Domáci majú údajne posunutý harmonogram a tak môžeme pokojne začať hrať až po jedenástej.

(Bekstejdž funguje ako tranzitný tunel do inej dimenzie)

Prvá kapela sa musela zaobísť bez väčšej diváckej kulisy, atmosféra v klube naberala ducha polozabudnutého kultúrneho strediska v kopaničiarskej oblasti. My sme dohrali o pol jednej, publikum bolo poslabšie, za celý koncert sa v klube vraj premlelo 60 platiacich, zrejme sa však striedali. Ak predpokladáme slabšiu akciu, na pódiu sa z nás stávajú zvery: nikto si na nič nedáva pozor, ani na hranie, ani na zdravý úsudok, a tak sme aj vyzerali. Na pódium nastúpilo reggae-duo z Bratislavy a pokúšalo sa rozpohybovať preživších. Koncertná sála sa medzičasom premenila na lazaret: ľudia posedávali či pospávali na drevených laviciach, kde-tu sa vylialo pivo, poháre na stoloch vytvárali stále sa rozrastajúci les náhrobných kameňov ich fyzicky či psychicky neprítomných majiteľov. Zostava mátoh sa priebežne obmieňala, stále prichádzali nové tváre a tiež sa vynárali tie staré. Sibírska zima sa najlepšie zapíja vodkou a rožňavská tak isto: chlad nás opúšťa, prichádza teplo a v takomto vylepšení je hneď ľahšie vyjsť zo socialistického backstageu a pripojiť sa k plesu príšer. Bilbo v maske dobrého tanečníka sa dal na parkete do reči s dákou ženou, tá sa v priebehu večera ktovie-kam stratila; na druhý deň vysvitlo, že spala vonku pred klubom na dvore. Potenciál večera začal vyprchávať a tak sme sa začali poobhliadať po inom lokále, Bilbo zmizol v rožňavských uliciach ešte o hodinu skôr ako zvyšok kapely, našťastie sa ho podarilo nájsť a doviesť do bezpečia akejsi pofidérnej diskotéky pre pamätníkov. Záver večera sa niesol v úspešnom zabránení Bilbovi vyhodiť kusy sparťanskej výbavy ubytovne cez balkón a za tónov rockových balád sme sa rozlúčili so starým dňom. 

(Vnútro Rakwy)

Kebab bol v sobotu zavretý a tak sme raňajky šampiónov absolvovali pred Billou sediac na lavičke, ktorú si predtým niekto zútulnil kobercom. Nad lavičkou spočívala improvizovaná strecha z kusu linolea zapletenom v korune stromu - očividne sme niekomu sedeli v obývačke. Ozvali sa zvony vo veži na štvorcovom námestí a my sme vedeli, že čoskoro si budeme môcť prísť pre aparatúru. Za bieleho dňa vyzeral slávny dvor ešte zaujímavejšie než večer: pozabudnutý kus zeme za železnou bránou v náručí opustených budov pokrytý akné a mlákami, na poschodí jednej z budov nenápadný hudobný klub. V ňom nás privítalo múzeum predošlého večera: tak ako sa s klubom lúčil posledný hosť, tak aj privítal prvého dnešného návštevníka. Prázdne poháre, zabudnuté pivá a stratené cigarety-sirôtky, k tomu pach ako na chate po Silvestrovskej noci. Všetky indície viedli k jednému: prostredím, prevedením, publikom, priebehom a celkovým charakterom akcie to bol najväčší underground, aký sme zažili na vlastnej koži, a aký sme veru neverili, že po piatich rokoch hrania ešte zažijeme. Tak hlboko pod zemou, že človek, vydriapavší sa ako krt na povrch zemský, sa zrazu cíti ako pokropený živou vodou. Na undergrounde je najkrajšie to, že je autentický - žiadna pretvárka, make-up, trblietky a Paľo Habera v porote. Ak sa vás budú pýtať na pamätihodnosti Rožňavy, môžete spomenúť to námestie, ale vzápätí upriamte pozornosť na klub Rakwa v jeho juhozápadnom cípe - nezaškodí občas si nechať realitu šmariť rovno do ksichtu!

   

Naše predkapely

Nič z toho, čo vidíme okolo seba, nebolo vždy také, aké je. Všetko prešlo nejakým vývojom: bývali sme v jaskyniach, teraz bývame v domoch s ústredným kúrením, ale aj tak sa občas správame ako neandertálci, ešteže tie obydlia zachraňujú česť evolúcie. My sme sa ako hudobníci tiež neteleportovali do roku 2012 do konečnej zostavy Kýbla Mačiek; všetci sme si prešli osobitným vývojom cez detskú izbu a niekoľko skúšobní predtým než sme zaparkovali tam, kde sme teraz. Ide o malé príbehy, kde veľkú rolu zohrala predovšetkým náhoda a nevyspytateľnosť osudu a iné náhodné veci, ktoré nevymyslíte a ani sa o to netreba snažiť, len ich treba nechať prísť. 

(Vystrite ruky a nechajte k sebe prichádzať príležitosti!)

Bilbova hudobná púť sa začala niekedy okolo 13. roku života, keď na svoje veľké sklamanie dostal na narodeniny gitaru: rodina uvážila, že z chlapca nikdy športovec nebude, a tak by to mohol skúsiť s hudbou. V tom čase Bilbo už koketoval s hrou na bicie a táto vášeň mu zostala do dvadsiatich rokov, až vtedy konečne pochopil, že z neho nikdy nebude ani bubeník. Napriek tomu si zahral v niekoľkých zostavách na pozícii bubeníka, jeho prvá zastávka boli dvaja chalani, ktorí hrávali grungeové a punkové covery a tiež vlastné veci v podobnom duchu. Bezmenná dvojica mala skúšobňu v opustenom dome v obci Jarok pri Nitre, hralo sa na vypeckované kombíčka a v zime sa proti zime varilo varené víno, všetko však zostalo iba v skúšobňovej rovine. O pár rokov neskôr sa chvíľku mihol aj v petržalskej garáži pri kapele Monster Disco, aby jeho bubenícka kariéra našla smrť v skupine Smash, ktorú dával dokopy Jano Pisoň zo Zoči Voči, na poste druhého gitaristu už bol obsadený Šariš. Z krátkej bratislavskej epizódy si Bilbo doniesol entuziazmus a falošný dojem, že by sa mohol pri dobrej kapele naučiť hrať na bicie. Čas ukázal, že kapela musí stáť na dobrom bubeníkovi, a tak netrvalo dlho kým sa Smash rozpadol; Bilbo vtedy chodil do školy v Bratislave, absolvoval spirituálnu cestu po Mlynskej doline a mať začínajúcu kapelu v Nitre bez speváka a basáka, to si vyžadovalo veľa nadšenia, ktoré sa akosi nedostavilo. Každá súčiastka kapely Smash nakoniec zakotvila v lepšej partii, Jano Pisoň skončil v Zoči Voči a Bilbo so Šarišom v Kýbli Mačiek, v ktorom hobit odohral aj svoj prvý živý koncert.

(Rok 2005 a klasické vybavenie skúšobne: dopravná značka a nápis Nirvana na stene)

(Bilbo v dlhovlasej ére sa prejavoval čím ďalej tým viac ako gitarista)

Bilbo umiestnil svoju starú lásku na povalu a vrátil sa k tomu, čo mal v skutočnosti najradšej, iba o tom nevedel - ku gitare. Odkedy zistil, ako sa na nej hrá, bolo ťažké ho nestretnúť na nejakej akcii v Nitre a okolí bez gitary, vyblakujúc všetky notoricky známe táborákové pesničky; tento folkový základ v ňom zotrval až doteraz. Raz sa mu vyskytla príležitosť lacno si zadovážiť basgitaru a tak ju Bilbo na skúšku kúpil. Cédečko Horkýže Slíže či Iné Kafe hralo dokolečka v magneťáku a Bilbo získal základné basgitarové vzdelanie. Od tohto momentu bolo jasné, že ak má niekedy naozaj hrať v kapele, tak jedine na basgitare, vďaka čomu zapadol do prototypu Kýbla Mačiek. Z horlivého mladého bubeníka-heavymetalistu sa cez klasického gitaristu a vymetača opekačiek stal spievajúci basgitarista, snažiaci sa všetky svoje vnemy skĺbiť dokopy a presvedčiť všetkých, ktorí sa mu smiali, že to myslí smrteľne vážne, aj tých, čo sa mu smejú doteraz. To ešte len bude rokenrol!

(Bilbo vystupuje na internátnej izbe, zachytené na predpotopný mobilný fotoaparát v roku 2007)

(Prvýkrát s basou na pódiu počas nultého koncertu KM)

Džorčč JZ Distortion čiastočne zdedil predpoklady na hudbu od svojho otca, tiež Juraja Zaujeca a tiež gitaristu, na jeho nástroji si skúšal prvé pesničky predtým, než si kúpil prvú vlastnú gitaru. Jeho premiérová kapela bola oldschoolová punková banda NPK a bol to naozaj ozajstný punk ako sviňa. Pri verbovaní do kapely sa s Jurajom stretli dvaja pankáči, ktorí prišli na prijímací pohovor odetí do sto kilov kože a kovu - spevák Čučo a "manažér" Tanker - pankáčske prezývky si človek nenavyberá. S NPK JZ zažil aj svoj prvý koncert vo Vinodole pri Nitre, išlo o punkový koncert ako treba: bolo v zásade jedno či spevák spieva správnu slohu alebo či vôbec spieva, hlavne, aby bolo poriadne pogo a rachot. S touto kapelou si užil všetky možné zážitky v zlatej ére punku; divoké koncerty za neuveriteľných podmienok a afterky s následným ubytovaním v kôlňach, záhradách či na brehoch rybníkov. 

(JZ v tričku Nirvana už ako stály člen NPK)

(Cradle of Filth)

(Tento štýl sme doteraz celkom nepochopili)

Po rozpade NPK sa JZ dal dokopy s partiou muzikantov, z ktorých neskôr vzišla jeho najdôležitejšía kapela predkýblovej éry - Extense. Partička začínala s covermi Distillers a Queens of the stone age, aby po niekoľkých personálnych zmenách zaparkovala pri vlastnej verzii alternatívneho rocku s hutným zvukom v C ladení. Extense zažil celkom raketový štart na alternatívnej scéne, podarilo sa im odohrať niekoľko úspešných koncertov a umiestniť sa v dákych súťažiach. V tejto zostave sa JZ ako milovník alternatívy cítil ako ryba vo vode a prejavil sa aj ako autor. Po naverbovaní do Kýbla JZ paralelne stále fungoval s Extense, ktorý mal pri prípadnej kolízii prioritné postavenie. Bohužiaľ časom sa v kapele prejavili personálne nezhody a postupne tak vymizla do stratena. JZ sa tak mohol naplno vrhnúť do hrania s Kýblom Mačiek a zjednotiť svoje hudobné korene do jedného zväzku: punkové prvopočiatky s NPK i alternatívny prístup z Extense, oba vplyvy sa prejavujú na jeho zvuku i pohľade na hudbu a v kombinácii s jeho bláznivým duchom ide o avantgardnú psychadelickú zmes, nechajte sa prekvapiť!

(Čučo asi nebola dobrá prezývka pre vychádzajúcu hviezdu)

(JZ vľavo prešiel z Kurt Cobain štýlu do alternatívneho s mikinou)

(Záber zo súťaže Rock Me Fest 2009, kde sa s Extense umiestnili na druhom mieste)

Radúz bol už odmalička veselé a živé dieťa, a tak ho už v útlom detstve zapísali na bicie, aby sa rodičia mohli venovať ďalším jeho piatim súrodencom. Chlapec chodil na bubny dlhú dobu predtým, než vôbec nejaké vlastnil, čo sa mu neskôr stalo osudným pri stúpaní ročníkmi umeleckej školy. Mama ho teda postavila pred dilemu, či mu má kúpiť husle, alebo bicie, a Radúz si samozrejme vybral druhú možnosť. Ako vybavený mladý bubeník konečne začal naplno trénovať; v rámci letného tábora bol zaradený do prvého hudobného telesa - bubeníckeho orchestra. Bubenícky sambový ansámbel začal naberať na dôležitosti, dostal názov Campana Batucada a v ňom si konečne Radúz aj zahral naživo. V rámci istej hudobnej školy v Nitre sa začala formovať školská kapela, kde bol Radúz obsadený ako bubeník. Kapela si začala hovoriť Ranná Nevoľnosť a tvorili ju chlapci na prahu puberty a tomu približne zodpovedal aj ich repertoár. Veselá partia začala komponovať a koncertovať a objavila sa na nejednej akcii v Nitre ešte podstatne skôr, než začal Kýbel Mačiek existovať; Radúz bol už v tej dobe šikovný bubeník a zároveň správny šoumen. 

(Vpravo Radúz vo farbách Žiliny, resp. Brazílie)

(Malý zlatý Radko bubeníček)

Naše vzájomné osudové stretnutia prebiehajú zásadne na letných festivaloch, a bolo to tak i teraz: Radúz sa prvýkrát stretol s Bilbom na fesťáku, na súčinnosti oboch kapiel sa to však neodrazilo až do momentu, keď Zajac opustil Kýbel Mačiek. Ranná Nevoľnosť bola solídna mladá kapela, ale Radúz prahol po rokenrole a tak sa osobne prihlásil na konkurz na bubeníka. Konkurz preňho skončil úspešne a bral to ako riadno terno, Ranná Nevoľnosť tiež rýchlo zašila dieru po Radúzovi angažovaním Miloška, aktuálne bubeníka The Paranoid, a tak každý pristál v kapele, ktorá mu viac štýlovo vyhovovala. Všetci zapadli tam kam patria a tak Radúz mohol a stále môže naplno tlačiť svoju radosť a oduševnenosť do nôt našich pesničiek!

(Skromne bubnuje dva metre za zvyškom kapely)

Šariš ako žiak základnej školy napredoval po ceste mnohých vtedajších mladých rockerov - išiel po stope Nirvany, ktorá mu bola vstupnou bránou do sveta rocku. Na školskom výlete za zvuku Love Buzz mladí vlasatí rebeli, skáčuc na posteliach po plafón, rozbili pár kusov nábytku a povyhadzovali z okna. Hoci sa po kontrole inventára hotela na nič neprišlo, malý Šariš si mohol byť istý, že pod tým chumáčom blonďavých vlasov sa skrýva zviera. Rozhodol sa nevnímať muziku pasívne, bolo treba zaobstarať si gitaru. Predtým než ju ako štrnásťročný dostal, nakreslil si na kartón hmatník a na ňom si skúšal akordové hmaty, o rok na to si ich mohol vyskúšať už aj na elektrickej gitare. Aby mu niekto ukázal, ako sa na tej gitare naozaj hrá, prihlásil sa do základnej umeleckej školy. Jeho kariéra živého vystupovania sa začala práve počas školských koncertov, či uz zo školy umeleckej alebo gymnaziálnych benefičných koncertov, a to na väčších pódiách, než na akých hrávame teraz. 

(Každý hudobník narodený v 80. rokoch musel chvíľu vyzerať ako Kurt Cobain)

(Na gitarovej skúške s Ondrejom, naším producentom)

(Šariš, mladý nádejný metalista - vpravo; Ondrej, producent - v strede)

Časom obišiel niekoľko tréningových zostáv kapiel kým zakotvil v prvej serióznej formácii - v kapele Smash, kde nahradil uvoľnený post gitaristu. Korene kapely siahajú do hudobnej Tralaškoly, kde sa podúčal hre na gitaru a odkiaľ i bol do kapely draftovaný. Ich skúšobňa sa nachádzala na nitrianskej Kalvárii, kde sa okrem iného nachádza aj mnoho svätých budov vrátane sídla mníšok. Každý týždeň tak prechádzali okolo žien odetých do čiernobieleho, dúfajúc, že pri zvukoch vychádzajúcich zo skúšobne v nich snáď vzplanie aj viera v rokenrol, avšak neúspešne. So Smashom si Šariš odohral prvý ozajstný rockový koncert, ktorý neorganizovala žiadna vzdelávacia inštitúcia. Čoskoro sa však pod bubeníkom zatriasla bubenícka stolička a bolo to práve Šariš, ktorý oslovil Bilba, aby sa pridal do partie, a tak začali šliapať hore Kalváriou spoločne. Zvyšok príbehu už poznáte, akonáhle vákuum nabralo hmotnú podobu všetci muzikanti vrátane Šariša našli svoj svätý grál v Kýbli Mačiek, kde si postupne vypĺňajú svoje hudobné sny!

(V skúšobni s overenou kombináciou Les Paul a Marshall)

(Skutočný rocker sa pozerá iba na podlahu)