Doba, v ktorej ak ste chceli ako kmeňový náčelník zaimponovať jednej zo svojich manželiek, ste museli pod rúškom noci napadnúť konkurenčný kmeň a podrezať zopár hrdiel, je preč minimálne do toho momentu, kým sa vlastnou hlúposťou opäť nedostaneme na úroveň usporiadania spoločnosti podľa vzoru doby kamennej. My sme sa rozhodli nasimulovať podobný scenár, avšak za výrazne upravených podmienok - barbarskú osadu sme nenapadli, naopak, boli sme do nej dokonca pozvaní. Za zbraň by sa dal považovať nanajvýš arménsky koňak, ktorý Bilbo zadovážil mesiac pred akciou na gruzínskej hranici. Jediné, čo spĺňalo podmienky podmienky invázie, bol ťažko dostupný cieľ ataku, ktorý nebolo jednoduché nájsť ani podľa relatívne presných inštrukcií s využitím všetkých dostupných technológií. I Google Maps vám povie, že barbarská osada sa nachádza v okrese Brno-venkov, dokonca sa aj dozviete, že ju máte hľadať v katastri obce Radoškov. Žiaden problém, pokiaľ šofér a navigátor v jednej osobe nevie, či skôr pozerať na cestu či na telefón, a nebyť zvyšku kapely, ktorej príjazd na miesto určenia sa nachádza na absolútnom dne momentálnych priorít. Po navigačnom chaose napokon schádzame na lesnú cestu, iba rojko by hľadal barbarskú osadu na pooranom poli. Napriek tomu sa nám vybratá štreka dáko nezdala, schádzame akosi prihlboko do lesa, signál je fuč, musíme ísť po starom; zrazu nájdeme trčať zo zeme polmetrový drevený krížik s nápisom "Barbar fest", stáčame doľava, ideme ešte hodnú chvíľu, míňame posledný murovaný príbytok a tu nás už inštruuje slečna s baterkou v ruke, vraj máme zaparkovať na pokosenom kuse zeme na kraji lesa. Je tma, napriek tomu nie je ťažké nasledovať stopy svetla a hluku z útrob lesa.
Kúpiť v Gruzínsku arménsky koňak je ako priniesť domov krówky z Veľkého Krtíša.
Pri našej chronologickej kokotnosti máme málokedy čas na piknik na streche auta.
Čo sa týka výmeny vozového parku, ideme od desiatich k piatim.
Barbar fest tadeto. Mier a medovina v tvojom srdci.
Žiadna komunita nefunguje bez plota; zabudnite na Woodstock, kde bolo možné bez vstupenky preskočiť neexistujúce turnikety. Tu vás pri vchode čaká stanovište v podobe z dosák zbitého Ópiového dúpä, kde vám okrem návštevníckej pásky naservírujú podľa želania aj tabak, alebo čo si prosíte. Zostáva ešte prejsť niekoľko desiatok metrov do prvej spádovej oblasti - dvoch táborákov, vybavených barom, výdajňou jedál a niekoľkými súpravami stolov s lavicami. Vytackáte sa malým briežkom a vyberiete si niečo z barbarského jedálnička: kuchár načrie do ozrutného skleného pohára a na papierovú tácku sa znesie utopenec, prípadne iný kus mäsa či grilovaný syr; ešte to by chýbalo, aby bez chleba. V bare máte o jeden vnem navyše - za výčapom stojí polonahá slečna, jej prsia sú namierené do tvárí chlapov oblečených do kože a kožušín. Víkendoví barbari prúdia prirodzenými biokoridormi hore-dole, pendlujú tam a späť medzi ohniskami, kde-tu si potiahnu z jednej z roztrúsených vodných fajok, nechajú si doliať medovinu do rohu visiaceho na ich krku, popritom bosými nohami mimovoľneutľapkávajú lesný chodníček. Medovina sa leje aj rovno z bandasiek a tak JZ nemá absolútne problém zapadnúť do partie. Počet návštevníkov barbarskej osady nepresahuje dve stovky, a to je dobre - kto to kedy videl, aby sa medzi z dosák stlčenými búdami a stromami tlačili davy ľudí. Z necelých dvoch stoviek duší je výrazná menšina žien, zato svoje chlpaté náprotivky dobiehajú prinajmenšom v guráži - polonahých až nahých slečien sa tu premáva minimálne toľko ako dogabaných holých barbarov. Vráťme sa ale do centra diania - z hlavného pľacu medzi ohniskami sa popri zrúcanine kamenného mlyna dostanete až na vykosenú čistinku, na ktorej organizátori akcie - kapela Barbar Punk - postavili stage. Hlavným stavebným materiálom je opäť drevo, miestami dokrášlené tematickými predmetmi ako napr. štíty. Dohrala folkmetalová kapela, v ktorej zostave nemohol chýbať týpek hrajúci na harfu a ktorého bolo počuť iba v pasážach medzi slohami, keď zrovna nehrali všetky nástroje naraz. Programovú medzeru zaplnil vstupný rituál do komunity barbarov - ak sa chceš nechať pokrstiť po barbarsky, nebude ti stačiť vyplnený formulár a šesťeurový kolok; keď na teba príde rad, povieš svoje meno, zaručíš barbarský pokrik a obrátiš do seba roh s medovinou. JZ azda i s vidinou ľahko dostupného alkoholu netrpezlivo kľačal medzi ostatnými kandidátmi na vstup, až sa napokon stal jediným krstňaťom s menom "Juro". Vytriasol z rohu posledné lenivé kvapky medoviny do svojich úst, euforicky zrúkol, a to všetko ešte predtým, než mu na krku pristála pamätná medená medaila.
Ópiové dúpä nemá najmenší záujem predstierať, že ide o detský kútik.
Šariš netušiaci, že jeho choregrafiu kopíruje nad ním stojaci holotrt.
Metalová kapela so smutným harfistom vpravo.
Kľačiaci adepti očakávajúci vstup do barbarskej subkultúry.
Spoločenstvo ohňa s rôznymi stupňami vnímania toho, čo sa deje okolo.
Zvyšok kapely prejavil len malý záujem o barbarské ceremónie, išlo im viac o pitie a ten rokenrol. Stačilo sa len otočiť na päte a vyšliapať kopček smerom na hlavné námestie bezbrehého barbarstva, kde okolo vatier sedeli dva kruhy dobre zorganizovaných účastníkov festivalu, čakajúcich na moment, kým dvaja bardi s gitarou a husľami spustia veselicu. Bilbo vcuclo z debaty s členami poľskej metalovej kapely pri bare rovno na okraj burácajúceho kolesa, kde sa na požičanej gitare pokúsil zapojiť do prúdu hudby. Odstrelená struna vyradila doprovodného gitaristu, majiteľ gitary v kilte a v rozorvanom tričku s punkovým motívom sa medzičasom stratil, a tak na ďalší deň čakala opretá o akýsi kmeň, až kým ju niekto nespratal pod strechu výčapu. Zvyšok kapely mal rôznorodé problémy: pre JZ bolo stále ťažšie zvládať prekážkovú trasu uprostred lesa tak, aby neskončil tvárou v pahrebe, Radúz so Šarišom sa svedomito snažili zabudnúť na fakt, že nemajú postavený stan, až napokon naň zabudli. Bujará zábava sa nekončila ani o štvrtej ráno keď sa skupinové valné zhromaždenie uznieslo, že ak chceme zalomiť pred svitaním, nemali by sme strácať čas. Vyliezli sme z útrob lesa opäť na vykosenú parkovaciu plochu, áut v porovnaní s dňom už pomenej, vraj sa žiadna kapela okrem nás nechystala prenocovať. Šariša s Radúzom dostihlo odkladanie povinností, a tak boriac sa s nočným chladom prestrkávali tyčky cez plášť stanu; Bilba vyplo v aute na pozícii šoféra; pôvodne stratený JZ sa striedavo zjavoval vystretý vonku na karimatke rovnobežne s osou auta, a pokrútený na sedadle spolujazdca.
Nezatiahneš ručnú - prevalcuješ svojich spoluhráčov v spánku. Okrem JZ, ten spal napravo od auta.
Miesto rozcvičky písanie playlistu na kapote a fajčenie.
Od parkoviska idete vľavo a potom rovno do stredu osady.
Zrúcanina kamenného mlyna zastrešila aj malú tavernu s vodnou fajkou.
Začiatok barbarských hier. Družstvo ešte v polohe relatívne kolmej na zem.
A tu už uprostred boja s protivníkom a samým sebou.
Slnečný svit ponúkol nový pohľad na situáciu: barbari mohli okolo vyhasnutého ohniska nachádzať svoje rozhádzané rohy a - kto mal - aj topánky. Chvíľku sa nalačno vyčkávalo, kým do stánku dorazia zásobovači z civilizácie, následne si mohol každý navoliť svoju obľúbenú kombináciu mäsa a chleba. Čochvíľa nás čakali barbarské hry: na pľaci pred stejdžom sa zoradili dva tímy, ich úlohou bolo niečo v tom zmysle ako preskákať niekam na jednej nohe, jebnúť si za roh medoviny, potom sa odtackať kamsi dozadu, prevaliť sa pár metrov po tráve, spadnúť tvárou do blata a potom požiadať svojich spoluhráčov, aby vás prišli odtiahnuť naspäť na stanovište. Pravidlá hry zejme neboli v presne takomto znení, ale minimálne to tak vyzeralo. Vyhral tím, ktorého členovia dokázali pevnejšie stáť na nohách a zároveň si lepšie dokázali zapamätať, čo sa od nich očakáva. Víťazná družina bola vyprevadená aplauzom a na pódiu už zaujal miesto rozprávkar prednášajúci svoju perverznú veršovanú verziu Červenej čiapočky, v ktorej slovo "píča" zaznelo častejšie než "karkulka". Po ukončení literárneho programu prišiel na rad hudobný - prvé zoskupenie by bolo presnejšie nazvať orchestrom než kapelou, jej primášom bol pán Orálek, ktorý vraj pracuje v Brne ako šofér autobusu, v barbarskej osade však potlačil svoju vodičsku identitu celkom do úzadia a tri dni chodil celkom holý po lese, nonšalantne skrývajúc svoj penis pod prominentým autobusárskym brušiskom. Jeho prínosom pre ansámbel bolo, že raz za čas na prvú dobu jebol palicou do jedného z kusov plechu primontovaných na rozkladací rebrík. V tom čase sme už sedeli v bekstejdži, pozorovali chlpatý chrbát pána Orálkaa čakali na čas svojho vystúpenia. Slovenská punková kapela s bizarným názvom barbarov príliš nezaujala, do konca koncertu sa ich zgrupilo okolo pätnásť, malou útechou nám bol fakt, že aspoň poltucta ich bolo nahých, vrátane žien. Krátko po odohratí sme sa ale museli začať dekovať, čakal nás totiž ešte jeden koncert. Bilbovi sa trúbiac podarilo preraziť si kapelovým tourbusom cestu z parkoviska naprieč celou osadou až dole ku stejdžu, nech môžeme chytro naložiť aparatúru a nabrať kurz smerom do bodu B. Predtým sme si ešte podali niekoľko rúk s účastníkmi a absolvovali jedno chlpaté objatie s Horsetom - človek, čo bol zodpovedný za fakt, že Kýbel Mačiek bol jediným slovenským zástupcom na Barbar Feste 2019. Nasadli sme do auta a vydali sa hore lesnou kalváriou smerom k ľudským sídlam. Pozorný čitateľ vie, že na kraji barbarskej osady leží Ópiové dúpä, pri ktorom sme z objektívnych príčin vykonali naše posledné zastavenie.
V pohode partia, očividne dostatočne pripravená na koncerty.
Z bekstejdžu pozorujeme krásnu jednotu ducha i tela pána Orálka.
Niektoré údy zavadzajú v tom, aby sme videli ďalšie údy.
Deň sme zakončili v obci Lešná pri Valašskom Meziříčí, kam nás zavolali hrať, lebo tam vraj máme fanúšikovskú základňu. Naše zastávky v českých obciach sú spravidla čarokrásne, zato však vždy s prímesou surrearizmu. Neboli by sme čakali, že na rádoby country estrádnom pódiu v malej vieske na obecnom námestí bude na nás o polnoci ešte niekto zvedavý. Ale chyba. Takistou bolo omylom sa domnievať, že naša Golgota už dosiahla vrchol. Na ceste domov si Bilbo s úľavou vydýchol, keď sa cez valašské pahorkatiny konečne dostali na dosah diaľnice pri Trenčíne. V tom sa však spustila búrka, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Starý zákon. S viditeľnosťou dva metre sme zvádzali nerovný boj s vlnou tsunami precedenou cez obrovské sitko, dopadajúcou na naše predné sklo. Šesťdesiatkou sme sa doplazili do Nitry okolo pol piatej ráno. Už len zostalo dúfať, že barbarská osada zostala od pohromy ušetrená. Ale keby aj nie - barbari by si určite našli spôsob, ako zúžitkovať čerstvý nános blata pre nový barbarský rituál.
Šarišovi ostalo zle, a tak na pumpe zostal skromne sedieť v aute.
Ak na tomto pódiu nevystupoval Waldemar Matuška, tak už druhý raz neprídeme.
Kompletný program kapiel a absurdít Barbar Festu 2019.
V tom roku sa vo svetovom kontexte stalo asi málo významných udalostí, v opačnom prípade by sme vedeli z fleku vymenovať aspoň jednu; nuž, nevieme. Finančná kríza ešte iba mala prepuknúť, okrem toho sa povrchu zemskom neodohrávalo nič, čo by nám zvraštilo čelá natoľko, aby nám v nich zostala trvalá polcentimetrová ryha. Zato tam pod úrovňou zeme, niekde zarovno inžinierskych sietí, si Slovensko užívalo zlaté časy hudobného undergroundu, a to predovšetkým punku. Na koncerty sa chodilo pravidelne každý piatok, a to i bez vedomosti, aká kapela to vlastne dnes hrá. Za 20 korún získal adolescent oprávnenie na vstup do hlbín koncertného klubu, kde sa za večer vystriedali štyri punkové kapely lokálneho významu; pri nižšej citlivosti vnímania bolo občas ťažko rozpoznať jednu od druhej. Kapiel bolo ako hnoja a fanúšikov tisíc ráz toľko. Živý koncert, hoc i nevalnej úrovne, bol konštantou na týždennom itinerári pre značnú časť mládeže, rovnako ako momentálne diskotéky. Počas tejto éry JZ so svojou štartovacou punkovou skupinou NPK mlátil do gitary na pódiu legendárneho klubu Vrštať s takmer mesačnou pravidelnosťou, zakaždým za burácania fanúšikov. Bilbo so Šarišom boli pomimo návštev koncertov v tom roku nanajvýš vo fáze hľadania svojej hudobnej identity; Radúzova mama pre zmenu zalamovala ruky nad svojím synom-šiestakom, ktorý doniesol domov ďalšiu päťku. O štyri roky neskôr - v roku 2010 - prišiel na svet Kýbel Mačiek, a to v čase, keď sa undergroundová vlna pomaly ale isto prestávala valiť s takou silou, ako v prvej dekáde nového tisícročia.
(Kvantita neznamená kvalitu, a občas ani kvantitu)
Rok 2015 - to bolo vtedy, keď ešte Topfest nebol všetkým na smiech. Ten rok nám na prvú päťročnicu prichystal doposiaľ - čo do frekvencia koncertovania - najúspešnejšiu epochu nášho fungovania. Akcie na väčších hudobných fórach nám zaplnili diáre na úkor undergroundových akcií; je ich napokon aj citeľne menej, než po minulé roky. Nás tak čakala šnúra po festivaloch s tradičnou niekoľkotisícovou návštevou, kde sa občas mihli aj lokálne hudobné pseudocelebrity a hudobné skupiny, ktorých frontmani majú po štyridsiatke veľkosť hlavy porovnateľnú s digestorom. Festivalovú sezónu sme odštartovali na poľutovaniahodnom Music Summer Ružiná, na ktorého beznádejnú tragédiu úspešne nadviazal, ba ju i prekonal augustový Music Summer Orava. Človeku ostane až kokotno pri predstave, ako sa dá svedomitým antimanažmentom dokurviť jedna relatívne osvedčená značka. Každý, kto navštívil tieto festivaly v spomínanom roku, vie, o čom je reč - kvalita servisu pre návštevníkov porovnateľná s koncentračným táborom, k tomu jeden suchý lángoš, ktorý môžete zaliať predraženou vodkou z Nicolaus stánku. Vodky sa odporúča vypiť viac, aby ste si nadôvažok nevšimli, že tam rok čo rok hrajú rovnaké kapely, z ktorých sa vám chcelo grcať už v roku 2008. Toľko ku kondolenčnej reči za Music Summer festivalmi. Entuziazmus sme presunuli na chystajúce sa akcie agentúry Duna, počnúc Ripfestom. Náš hrací čas o druhej ráno veštil hneď niekoľko problémov, prvý sa však dostal ešte zavčasu letného večera - ktosi nás neprávom obvinil, že robíme cirkus v bekstejdži, konkrétne v priestore, kde sa má posedávať a chľastať, podľa všetkého zrejme potichu. Výsledkom bolo, že nám bolo vypičované ako sirotám, a to s využitím rétoriky, s ktorou by sa bežný človek neobracal ani k susedovie deckám, ktoré mu každú nedeľu chodia počas omše kradnúť marhule. A tak nám zostalo kvalitne na piču z faktu, že organizátor nás má prinajlepšom za rohož vyšmarenú pred dvere útulku pre psov. Po vypití alikvótnej časti bolehlavu do dna sa nám i zacnelo po dobrosrdečných undergroundových akciách, kde si málokto uplatňuje právo spičovania z bezpečnej, hierarchicky výhodnej pozície. Stará dobrá Vrštať. V každom prípade môžeme leto vyhodnotiť ako báječné - náš vrchol na Topfeste (ktorý bol stále akýmsi rockovým Gerlachovským štítom), 100.koncert na Červeníku, komatické vystúpenie na Ripfeste, a k tomu za hrsť iných bizarností.
(Rusko svoju veľkosť prenáša aj do každodenného života)
Prišiel rok 2018. Bilbo odišiel na štvrťročné galeje do Ruska a členovia museli vyplniť vákuum zakladaním rodín, zveľaďovaním existujúcich vzťahov a stávaním sa hercami. Po návrate márnotratného syna z Rostovskej oblasti sa skupina zapodievala úspešným vydaním knižky, jediný koncertný maják v diaľke spočíval v účasti na festivale Punkáči Deťom. Utešený festivalík predstavuje jednu z posledných bášt punku 200x typu, jeho lineup je zložený i z takých hudobných telies, ktoré si očividne užili najväčšiu slávu už počas prvého desaťročia nového milénia, čiastočne tak predstavujúc výlet strojom času. Hoci na pódiu festivalu defilujú aj také kapely, ktoré zriedkakedy badať na inom podujatí, na festivale sa každoročne schádza iba necelá tisícka účastníkov, čo je na stredoeurópsku krajinu trochu primálo. Na návštevnosť nepochybne vplýva celá kopa faktorov - od vstupného po všeobecnú unavenosť od festivalov koncom leta - ale snáď môžeme prijať predpoklad, že návštevnosť odráža nielen záujem obecenstva o takýto formát pri danej dramaturgii, ale i o žáner, teda punk a jemu príbuzné žánre. Nebudeme sa tu ale fňukajúc utápať v staromilstve: život totiž najlepšie vystihuje čiara - nie tá jedna vinúca sa prostriedkom vašej dlane, slúžiaca na veštenie s 60% presnosťou - lež sínusoida. Sínusoíd poznáme hneď niekoľko typov navzájom sa od seba odlišujúcich uhlom stúpania a klesania; tie s menej strmými sklonmi a tým pádom plytkejšími kopčekmi, pripomínajúce natiahnutú strunu, a potom tie s prudkými, temer kolmými výkyvmi nahor i nadol, ponášajúce sa na rebrá radiátora. No a hudobné trendy sa podobajú viac tomu radiátoru: v jednej chvíli ťa vlna vezie vysoko na svojom hrebeni, aby ti znenazdajky zmizla spopod nôh a ty skončíš dolu hlavou v hŕbe brizolitu s doškriabanou papuľou. Vtedy máš dve možnosti - buď sa na všetko vysrať, alebo si budeš tvrdohlavo vrzúkať svoje a dúfať, že ťa vlna opäť schňapne za golier a vynesie ťa na svetlo záujmu publika. Ako teda vrátiť rok 2006? Nuž, nijako. Ale ako sa Bilbo naučil v Rusku: načo ti je cestovný poriadok? Skrátka sa postavíš na zastávku, čakáš, a autobus určite príde. Jedine, že by neprišiel.
(Ak ti číro ladí s lesoparkom, asi si niečo neurobil dobre)
(Tušili sme, že to bude super nápad zavesiť na festivalový banner prestieradlo)
Už od začiatku roku 2017 bolo predurčené, že jeho záver sa bude niesť v prelomovom duchu - na jeseň sme totiž prekročili 7 ročnú hranicu fungovania kapely. Nič sa však nedeje samé od seba a tak a na to, aby sa potvrdil význam číslice sedem aj v našom prípade, sme museli priložiť ruku k dielu. Radi prekonávame limity a to hneď v niekoľkých kategóriách - osobných, celokapelových, či ľudstva ako takého. Preto sme si počas leta zabezpečili najdlhšiu šnúru v síce relatívne krátkych, ale na zážitky bohatých dejinách kapely - 14 koncertov! Po siedmych rokoch existencie rockovej kapely si snáď zaslúžime menšiu oslavu!
(Úsvit rokenrolu na prahu jesene)
Na začiatok turnaja chcete vždy hrať proti ľahšiemu súperovi, trošku sa rozohrať, rozpinkať, zistiť, kto ku komu pasuje na krídlo, odísť veselí do šatne. Ani my sme si nechceli kaziť chuť a tak sme si dali prvý koncert v British Rock Stars v Bratislave - v klube, kde by už naše iniciály pomaly mohli vygravírovať do zárubne nad vchodom. Začali sme však mierne rozpačito, a to hneď z dvoch dôvodov - dlho sme neboli v ozajstnom koncertnom víre a tak sme neboli ešte celkom zohratí; a druhý dôvod bol ten, že sme ten prvý dôvod podcenili, a tak sme si pripravili najťažší playlist v histórii kapely - dovedna takmer 13 pesničiek, pričom niektoré sme hrali v spojených "balíkoch" po sebe bez prestávky. Ak ti na praskne struna, môžeš si ju vymeniť až o 10 minút! Bilbovi sa takto odtrhol pás na base, nuž nezostávalo mu nič iné, len si pritisnúť basu na prsia ako ukulele a trpieť až do konca série. Rokenrol je skvelý v tom, že skrz nafetovanie dopamínom si vôbec nevšímate drobné výnimky z bežného chodu reality, a tak pokiaľ vám niekto nevrazí lakeť do nosa, máte všetko viacmenej v piči - pričom kapela aj publikum. Ľahkovážny prístup sme aplikovali aj o deň neskôr na koncerte v Trenčíne - odchádzali sme naň iba v trojici; Šariš udal výhovorku, ktorú už medzičasom pokryl prach. Zaflekovali sme pod trenčianskym hradom a vyšli schodami k vchodu do klubového priestoru menom Stejdž, pred ním už stálo za hrsť diskutujúcich návštevníkov. 4€ vstup? namietal jeden. To kvôli Kýblu Mačiek - odpovedal prevádzkar, nevediac, že tá partia opretá o zábradlie naproti sme my. To sme teda dopadli, aby kvôli nám museli dvíhať vstup, pričom sme si nevypýtali nič navyše obligatórnej stovky, ktorú sme aj tak nakoniec nedostali - staré dobré "vysoké vstupné pre vidinu tržieb, avšak iba pri počte návštevníkov, ktorý sa nenaplnil". Tri hodiny sme trpeli prebudený zvuk z reprákov kým sme nastúpili my. Fanúšikovia vraj ani príliš nepostrehli, že hráme v trojici - odkážeme Šarišovi. Poslednýkrát sme zasalutovali hradnej skale a odškrtli si prvý úspešný koncertný víkend.
(Pre niekoho mikrospánok, v skutočnosti vášeň pre hudbu)
(Prepotená extáza)
I po prvom úspešnom záreze nie je na škodu nenechávať veci na náhodu. Na domácom štadióne sa môžete tešiť na lavičku v šatni, ktorá sa časom premenila na dokonalý odliatok vášho zadku a tak pohodlie je na najvyššej možnej úrovni. Nitra sa ako celok raz do roka premení na festival, pričom stejdže predstavujú podniky rozmiestnené po meste. Akcia sa nazýva Mestival a my sme nečakane vystúpili na oboch ročníkoch, pričom na tom poslednom aj v pozícii akýchsi headlinerov lineupu vo Frankie Rock klube, hoci tentokrát bez striekania hasiaceho prístroja do publika. Na druhý deň sme zašli do Šale, aby sme s najväčšou pravdepodobnosťou vyčerpali potenciál klubu Peklo pre naše hudobné zoskupenie - počas štvrtej návštevy tohto klubu v našej histórii sme totiž usúdili, že nám klub už zrejme odovzdal čo mohol, vrátane stien štylizovaných do šiesteho levelu z Doomu II. Ľudská kulisa bola počas celého víkendu viac než adekvátna a tak sme mohli cez týždeň v kľude dospať prebdené noci a dni. Energia navyše bola potrebná, pretože sme sa rútili do najväčšieho prúseru šnúry.
(Kokotinár, ovocinár - nepije, hoc chcel byť vinár. Bilba točia pre reklamný spot Mestivalu)
(Z minulého ročníka máme lepšie fotky ako z aktuálneho)
(Ľudia tlieskajú, počúvajú však iba morálne hovno)
(Na dne pekla; niekto po štvrtý raz, niekto vstúpi a hneď zostane naveky)
Nikto by nebol povedal, že vo Vrútkach sa skrýva taký klubový klenot, akým je klub Mlyn - štýlový, špičkovo zariadený a vzorne vedený. Keby týmito informáciami disponovali gitaristi, určite by neboli stiahli fľašu whisky ešte pred Krahulami. JZ si v ožratej nemotornosti zhodil okuliare z hlavy takým lajbavým spôsobom, že mu spadli do umelého potôčika pred klubom, nakoniec mu ich bohvieodkiaľ vylovil jeden z účastníkov koncertu. Šariš sa počas zvukovky kýval zo strany na stranu ako plameň sviečky vo vetre, neschopný zahrať ani intro z prvej pesničky. Bilbo po prekonaní prvotnej fázy stupídnej naivity si uvedomil, že celá kapela balancuje na hranici obrovskej hanby a telepaticky vymýšľal s Radúzom exemplárny trest pre oboch gitaristov. Šariš za celý koncert nezahral nič čo by si vyžadovalo vyššiu gitarovú zručnosť ako na bežnej hodine náboženstva, JZ vstúpil do núdzového režimu a aspoň skákal po pódiu ako blázon, zatiaľ čo Bilbo s Radúzom ako jediní hráči blčali spravodlivým hnevom zmiešaným s túžbou okamžite sa prepadnúť pod zem. Doživotný zákaz alkoholu? Nechať ich vo Vrútkach nech idú domov vlakom? Nič sa nezdalo byť dosť dobrým nástrojom božieho hnevu. JZ po vystúpení nabral priestorovú retardáciu a stratil sa kdesi v okolí klubu; telefonicky poprosil Radúza, aby ho šiel vziať, čo dobrosrdečný bubeník aj urobil. Po vytriezvení však bolo zavedené stanné právo bez milosti a súdu trestajúce hudobníkov pod vplyvom alkoholu pred vystúpením.
(Prevádzkarku klubu v Senici sme obkolesili tak, že už nikdy nebude potrebovať koleso)
(Táto tabuľa neprilákala okoloidúcich Záhorákov, nakoľko bola umiestnená až pri bare)
(Na ceste do Vrútok bolo sprvoti veselé mať poldecáky na palubnej doske)
(Fajčenie je pre koncert oveľa menej rizikové ako pitie)
Pred koncertom v Námestove sme cítili mierne chvenie v podbrušku, lebo tam hráme radi. Kto žiadne chvenie necítil, boli barmani a majiteľ klubu - dva dni pred dňom D totiž nikto ešte nevedel, že tam budeme hrať. Prevádzkar Jano síce nezabudne, do ktorého šenku má zapadnúť v príslušný večer, zato má problém spomenúť si, čo sľúbil ktorej kapele. Vybaviť koncert v klube Barón tak, aby sa naozaj uskutočnil, by sa dal prirovnať k riešeniu palestínskej otázky na Blízkom východe - s tým rozdielom, že koncert bol nakoniec dotiahnutý do konca. A to napriek tomu, že majiteľ robil všetko pre to, aby z neformálnej dohody s nami vykľučkoval (keď už nič nefunguje, vytiahnite "vulgárnu kartu v katolíckom kraji") a keď už vyzeralo, že mu to nevyjde, tak nás aspoň vyžmýkal. Klub sme však aj vďaka domácim kapelám naplnili a v jeho útrobách sa napokon odohrala úplná besnota! Perfektný zvukár, skvelé sprievodné kapely a naše schopnosti využité na maximum. Úplne spokojní sme odišli do penziónu na druhej strane priehrady, pred spaním sme si ešte pozreli záznam sťaby z finálového zápasu majstrovstiev - elán a entuziazmus by sme mohli rozdávať (teda, elán nie, toho máme všetci už dosť). Progresu šťastia však čiastočne prehradil cestu nasledujúci víkend vo východnej časti uneseného štátu (písali sme o ňom tu). Ak na východe nič nie je, tak v októbri sa tam ešte nachádzala ukradnutá aparatúra v hodnote 5000 eur.
(Náš monopost v strede, čerstvo natankovaný najlacnejším možným benzínom)
(Oravskú lásku nezastaví priehrada ani zábradlie)
(A tuná už kapela a publikum v jednej liatine)
Druhá polovica turné sa niesla v duchu spolupráce - pripravili sme si sled koncertov s našou spriaznenou kapelou Niečo Navyše, ktoré sme nazvali vskutku originálne: Kýbel Navyše. Bilbovi pri tomto hybridnom slovnom spojení skrsla myšlienka nahrať aj pesničku, na ktorej stvorení by sa podieľali obe kapely. Na diaľku sme polepili zvukové stopy a vdýchli život nahrávke, ktorá odznela naživo počas každého z našich spoločných koncertov. V praxi to vyzeralo tak, že sa vymedzila medzera v playliste Niečo Navyše, počas ktorej naskočili na pódium Bilbo so Šarišom; jeden za mikrofón, druhý za sólogitaru. Takto malo naše jednotné hudobné družstvo o jeden spoločný menovateľ navyše. Všetky koncerty boli úspešné a družné, vyčerpávajúce aj napĺňajúce. Spali sme priemerne päť hodín za celý víkend, žrali slovenské pizze s cestom hrubým ako knedľa a studené, gumené bagety, proti únave sme pili kávy z automatov a energy drinky. Líhali sme si v čase, keď už majú poštári doručenú väčšinu zásielok na rajóne, zobúdzali sa približne v momente, keď si roľník prvýkrát za deň pod ťarchou únavy sadne na hokerlík. Nevynechali sme jediné krajské mesto (hoci sme nakoniec museli zrušiť koncert v Žiline - Bilbo si totiž nebol schopný vypočítať, že ak o siedmej priletí do Budapešti, tak nestíha koncert o desiatej). 14 koncertov, od Humenného po Bratislavu, ťažisko takmer každého víkendu prežiješ v diskomforte - v prostredí, kde sa môže stať čokoľvek. Koľko zoskupení si trúfne na niečo podobné? Posledný koncert v Liptovskom Mikuláši sa niesol v predvianočnom duchu: s chalanmi z Niečo Navyše sme si navzájom darovali darčeky. Kým oni si dali na výbere vcelku záležať, my sme tie venované im kúpili na pumpe cestou tam. Komu by sa však nezišla stierka na okno s palčiakmi?
(Z turné Kýbel Navyše sa zachovala len táto dobová fotografia z Humenného)
(Kýbel Navyše bol zrejmý už z obrázka. Vľavo posledný koncert s našimi nástrojmi)
(A takto znela fúzia buranrollu s punkrockom v podaní našich bratov v zbrani)
V zime 2017 sme sa skláňali nad síce relatívne plnšou, ale ešte vždy poloprázdnou kapelovou pokladnicou. Zmena na poste hlavného audítora z Bilba na Šariša veru nezabezpečila prebytkovú ekonomiku. Rada starších sa hrbila nad otázkou, odkiaľ berúostatné kapely peniaze na svoj chod. Tých, čo na hudbe zarábajú, nemá ani zmysel brať do úvahy. Bilba ako frontmana kapely občas nikto pristaví s otázkou, či sa počas aktuálnej epizódy nezamestnanosti živí hudbou - Bilbo im odpovedá, že by sa mu viac ekonomicky oplatilo z kapely odísť, míňal by totiž menej peňazí. Na letných festivaloch sú honoráre štedré, ale iba pre horných desať; ostatní budú radi, ak obídu s cesťákom a sezamovou žemľou s takou porciou tatarky, že vás z nej napne na vracanie. Potom sú tu tzv. "bezvadné" kapely - to sú také, ktoré majú bezúhonný charakter a môžu hrať doslova všade: na svadbách, plesoch, báloch, imatrikuláciách, firemkách a faktúrovať za to príjmy navyše. V tejto sfére nemáme šancu, zahundre hovorca odboja proti nespravodlivému osudu. Jedine, že by sme sa mýlili. V maili nám totiž pristála ponuka odohrať koncert na predvianočnej párty firmy Datavard.
(Za 7 rokov sme hrali v Randáli len dvakrát, macošská Bratislava)
Akcia sa mala konať v priestoroch tradičného živého klubu Randál v Bratislave. Už táto informácia čosi napovedala o charaktere večierku a tiež o ľuďoch, ktorí sa ho mali zúčastniť. Dohodli sme sa na honorári a formalitách. Firma nám rezervovala hotel len dve ulice vzdialenom od klubu. Vysvitlo, že ide o zariadenie s počtom hviezdičiek porovnateľným s výložkou armádneho generála. A to pre kapelu, ktorej členovia príležitostne prespávajú v aute, prípadne na futbalovom ihrisku v dedine pri Olomouci. V hoteli sme sa správali, ako keby nás iba pred chvíľou vyslobodili z pivnice rakúskeho sadistu. Zvyknutí prinajlepšom na ubytovne a priváty sa nám sprvoti nepodarilo ani obslúžiť výťah, ani zapnúť svetlo na izbe (slúži na to totiž tá kartička, ktorú používate ako kľúč). Naším ďalším zlyhaním bola navigácia - hodnú chvíľu trvalo, kým sme s oboma autami trafili na dvor klubu. Tlačila nás časová tieseň, a tak sme promptne vyložili aparatúru a v skrátenom konaní sa pripravili na odohranie koncertu. Domnievali sme sa, že firemka - to je predovšetkým prebytok žrádla a nápojov. Jedlo sa však nekonalo a tak sme temer lační odohrali náš najdlhší koncert toho roku. Firemný štáb sa ukázal ako veľmi vďačné, inteligentné publikum, ktoré vedelo buranroll ošúpať ako jablko a nájsť v ňom skryté významy a referencie. Konečne sa niekto zasmial na odkaze na Ratka Mladića (takto Bilbo nazýval Radúza počas celej šnúry v rámci predstavovačky). Pre túto vďačnú skupinu ľudí sme hrali koľko sme vládali. Najväčším fanúšikom spomedzi všetkých bol, na prekvapenie všetkých, vedúci celej firmy - Nemec Goetz, ktorý vie po slovensky iba zopár fráz a kvôli ktorému sme museli hrať Blonďavú dvakrát.
(Goetz v strede s tričkom, ktoré mu ani nebolo treba nanútiť)
Sympatický pán v akčných štyridsiatych rokoch vedel o nás viac, než by sme boli schopní uhádnuť. Poznal v rámci možností naše texty a základné info o našom fungovaní. Vravel, že prvýkrát videl náš koncert v roku 2015 na Červeníku a zapísal si do hlavy "note to himself", že na nás musí nezabudnúť. Slovenskú rockovú scénu mal prekvapivo obstojne zmapovanú. Tvrdil, že budeme väčší než "Slíže", ak zvládneme neskomerčnieť a nestratiť ducha. Čiastočne sa prejavil aj ako otcovská postava - bol to totiž on, kto nám zaplatil štvorhviezdičkový hotel, a dôkladne nás upozornil, že nikto nebude vyjebávať televízor cez okno (vraj zhliadol aj klip na Rozjebem byt). Taktiež nám zabezpečil stravu a nápoje: najdrahší rum v klube Diplomático prichodilo pomaličky váľať na jazyku a podnebí, JZ ho vypil na ex a zapil kofolou - východná Európa očividne stále žije. Po návrate na hotel sme s nevôľou zistili, že kúpeľňa tvorí súčasť izby a má čiastočne presklené steny - niečo, čo by ste rozhodne ocenili počas medových týždňov, avšak nie pri zdieľaní kvartieľu s vaším chlpatým spoluhráčom.
(Umytí a najedení za korporátne peniaze)
Počas tohtoročnej šnúry sme nadobudli vlastnosť neprísť do postele skôr ako o štvrtej ráno, nech by sme hrali hoci aj 5 kilometrov od Nitry. Z tohto prístupu vyplýva, že si ubytko nikdy zvlášť neužijeme - strávime v ňom prinajlepšom pár hodín, kým nás ráno niekto nepríde vyhodiť. Tentokrát nás čakal ešte malý bonus - raňajky za 16€ na účet nášho sponzora. Je fyzicky takmer nemožné zjesť raňajky v takej hodnote, a tak sme si dopriali nanajvýš slovenskú verziu Tapaz - z každého rožku trošku. Išlo o pracovný utorok, chlapci si však pobrali dovolenky, aby si mohli celou svojou podstatou užiť fakt, že Kýbel Mačiek odohral svoju prvú firemku a absolvoval raňajky v štýle brunejského sultána. Ďakujeme!
... a trikrát už duplom nie. Alebo predsa? Arabské príslovie hovorí, že čo sa stane raz, sa nemusí zákonite stať aj druhý raz. Ale čo sa stane dvakrát, sa celkom isto zopakuje zas. O tom, ako nás vykradli prvýkrát, sme sa už rozpísali. Počas našej premiérovej vlámačky sme mali šťastie v nešťastí v podobe relatívne malej škody - zlodej pootvoril truhlicu s pokladom, avšak vzal iba to, čo stačil rukou vytiahnuť cez malú škáru. V druhom prípade je diskutabilné, či išlo o krádež - po našom 100. koncerte v histórii kapely na amfíku v Červeníku nám zmizla taška s merchom, v ktorej sme nešikovne nosili aj peňaženku s celým kapelovým rozpočtom v hotovosti. Prirodzene, sme schopní si priznať našu mieru neprezieravosti a vôbec, azda sa považujeme za vysokopostavených úradníkov Ministerstva vnútra že pri sebe nosíme po vačkoch keš? Nuž, tak sme veru prišli o peniaze a celý katalóg vecí, ktoré sú bežnému smrteľníkovi celkom zbytočné. Keďže bola taška plná predmetov s menom kapely alebo prinajmenšom nám typickou mačkou, nie je možné, aby ju prípadný nálezca nepriradil k nášmu hudobnému telesu - tak sme usúdili, že sa opäť niekto ulakomil na náš majetok. Z miesta jubilejného koncertu sa tak stalo miesto činu a nám zostalo jedine tak prijať horké ponaučenie, že v 21. storočí je snáď bezpečnejšie skladovať peniaze v elektronickej podobe.
(Stý koncert, ešte zatiaľ v pohode)
Kiežby sme vtedy tušili, že ani súčet prvých dvoch krádeží nebude vyšší než aktuálny jackpot pre dlhoprstých. V rámci skvelo rozbehnutej šnúry na jeseň 2017 sme sa samozrejme nemohli nezastaviť aj v druhom najväčšom meste republiky. V Košiciach sme doposiaľ vychytávali tzv. "bočné" priestory na hranie - t.j. podniky, kde na prvý pohľad vidno, že živé vystúpenia nie sú ich primárna funkcia. Podobne ako pred rokom v Malbo Café, ktoré sa skôr ponáša na pizzériu, sme tentokrát zaparkovali v motorkárskom Riders Clube. Bar nezostal nič dlžen svojej téme, obsahoval všetko od drevených trámov cez modely motoriek až po konfederačnú vlajku, ktorá sa bohužiaľ votrela aj na naše fotky z pódia. Išlo o prvý koncert v rámci nášho miniturné s kapelou Niečo Navyše v rámci našej bezmennej šnúry. Frontman Vilo už na začiatku koncertu dokázal nazvať Košice Prešovom, čo sa onedlho stalo pôdou pre humor počas vystúpenia Kýbla Mačiek. Bilbo počas komunikácie s publikom priradil miesto diania postupne všetkým slovenským mestám na východ od Lučenca, nevynechajúc ani Nowy Targ. Koncertnú zostavu sme čoskoro preniesli na ubytovňu. Aj v dôsledku prítomnosti chlapcov z Niečo Navyše sme neľahli do postelí skôr než o šiestej ráno. O dvanástej nás buchotom zobudila teta upratovačka, vďaka bohu za ňu, ináč by sme spali do večera. Napochytre sme vrátili nábytok na pôvodné miesto a presunuli sa k autu. Náš tourbus bol zaparkovaný v obytnej zóne na celkom obyčajnom parkovisku. Od ostatných áut sa však odlišoval tým, že mal v kufri napratanú aparatúru za niekoľko tisíc eur. Povedali sme si, že v tmavej uličke môže mať tento fakt sotva nejakú váhu. Ukázalo sa, že mal.
(Jedna z posledných chvíľ s naším majetkom)
Auto vyzeralo vcelku tak, ako sme ho opúšťali len pár hodín nazad. Až na to, že malo, ktovie prečo, odchýlené zadné sedadlo. Dobrodušný optimista Radúz prikvitol s teóriou, že pod tiažou nástrojov sa to zrejme urobilo samé a v nočnej opitosti sme si nič nevšimli. Realita sa však ukázala trpkejšia - sedadlo bolo odstrčené náročky za účelom ujebania našich nástrojov z kufra. Somrák nezostal iba pri nástrojoch - ako to pri našej kapele chodí, prisvojil si veci, z ktorých si len malý zlomok bude môcť navliecť na penis, ostatné mu budú celkom zbytočné: zmizla na mieru vyrobená basgitara s jedným s najsexi možných tvarov basgitary sveta a vesmíru s ťažko vyčísliteľnou hodnotou; podľa sladkých snov a predstáv upravený Telecaster s funkciami na úrovni lode Enterprise; taška s bubeníckym náčiním a kapelovou plachtou, ktorú JZ po nociach krvopotne maľoval a veru by ste neuverili, že za týmto výtvorom nestojí stroj, ale človek; JZ-ho košeľa, GoPro a samozrejme opäť kapelový merch obsahujúci brnkátka, cédečká, nášivky a náramky s logom Kýbla Mačiek (tento produkt sa dá nasunúť na spomínaný penis). Nastalo vnútorné počítanie strát času a peňazí a odvoz na policajnú stanicu.
(Radšej pár nečinných policajtov, ako priveľa pričinných, či nie?)
(Hrať na požičanej base je ako žiť s cudzou ženou)
Policajti zhodnotili situáciu v zmysle, že pre nich nie je dvakrát zaujímavé objasňovať vykradnutie auta v meste, kde majú takéto prípady na každodennom poriadku. Nevedno prečo sme sa domnievali, že by to mohlo byť inak. Kým Bilbo popisoval všetky skutočnosti krádeže, Šariš sa v čakárni na prízemí vyspal na stole a Radúzovi stihli pre istotu zobrať otlačky prstov. Z policajnej stanice sme neodchádzali s o nič lepšou náladou než s akou sme prichádzali. Vôbec, mali sme pocit, že krádež hudobných nástrojov je pre policajtov rovnako abstraktný pojem, ako apeirón pre pomocného robotníka. Bolo nad slnko jasnejšie - ak si nepomôžeme sami, tak sa nepohne nič. Uviedli sme sa zo stavu trúchlivého pokoja do pohybu a prekonali sme krátku vzdialenosť medzi Košicami a Prešovom. Airbnb nám postavil do cesty pekne zariadený trojizbový byt s Xboxom, avšak s vybitým ovládačom. Chuť sme si mohli napraviť jedine počas koncertu. Zostúpili sme do katakomby pretvorenej na rockový klub s názvom Fester. Pod polkruhovou klenbou sme na nástrojoch od kolegov z Niečo Navyše rozpútali peklo. Podarilo sa nám nadopovať sa endorfínmi a odložiť realitu na bližšie neurčito. Krádež chvalabohu nebola likvidačná, Kýbel Mačiek sa už niekoľkokrát ako malomocný Jób musel pozviechať z prachu, ale doposiaľ nikdy nesklonil chrbát pred nezvratným osudom.
(6.diel nášho video tourblogu dokumentuje tento nešťastný víkend)
Po návrate domov sme spustili rozsiahlu informačnú kampaň, ktorá presiahla hranice Slovenska. Veľa hudobníkov nám dalo zdieľať oznam o krádeži, nechýbali medzi nimi ani prominentné mená ako Marián Greksa. Častokrát sa stalo, že nám niekto dopočuvší sa o našej strate sústrastne potriasol rukou. Solidarita medzi hudobníkmi nie je vôbec automatická, a preto sme boli skutočne prekvapení takouto pozitívnou skúsenosťou. Do dnešného dňa sa však nástroje neobjavili. Nič to, my ideme ďalej. Hocičo nás nezabije!
