Nájazd na barbarskú osadu

Doba, v ktorej ak ste chceli ako kmeňový náčelník zaimponovať jednej zo svojich manželiek, ste museli pod rúškom noci napadnúť konkurenčný kmeň a podrezať zopár hrdiel, je preč minimálne do toho momentu, kým sa vlastnou hlúposťou opäť nedostaneme na úroveň usporiadania spoločnosti podľa vzoru doby kamennej. My sme sa rozhodli nasimulovať podobný scenár, avšak za výrazne upravených podmienok - barbarskú osadu sme nenapadli, naopak, boli sme do nej dokonca pozvaní. Za zbraň by sa dal považovať nanajvýš arménsky koňak, ktorý Bilbo zadovážil mesiac pred akciou na gruzínskej hranici. Jediné, čo spĺňalo podmienky podmienky invázie, bol ťažko dostupný cieľ ataku, ktorý nebolo jednoduché nájsť ani podľa relatívne presných inštrukcií s využitím všetkých dostupných technológií. I Google Maps vám povie, že barbarská osada sa nachádza v okrese Brno-venkov, dokonca sa aj dozviete, že ju máte hľadať v katastri obce Radoškov. Žiaden problém, pokiaľ šofér a navigátor v jednej osobe nevie, či skôr pozerať na cestu či na telefón, a nebyť zvyšku kapely, ktorej príjazd na miesto určenia sa nachádza na absolútnom dne momentálnych priorít. Po navigačnom chaose napokon schádzame na lesnú cestu, iba rojko by hľadal barbarskú osadu na pooranom poli. Napriek tomu sa nám vybratá štreka dáko nezdala, schádzame akosi prihlboko do lesa, signál je fuč, musíme ísť po starom; zrazu nájdeme trčať zo zeme polmetrový drevený krížik s nápisom "Barbar fest", stáčame doľava, ideme ešte hodnú chvíľu, míňame posledný murovaný príbytok a tu nás už inštruuje slečna s baterkou v ruke, vraj máme zaparkovať na pokosenom kuse zeme na kraji lesa. Je tma, napriek tomu nie je ťažké nasledovať stopy svetla a hluku z útrob lesa.

Kúpiť v Gruzínsku arménsky koňak je ako priniesť domov krówky z Veľkého Krtíša. 

Pri našej chronologickej kokotnosti máme málokedy čas na piknik na streche auta.

Čo sa týka výmeny vozového parku, ideme od desiatich k piatim. 

Barbar fest tadeto. Mier a medovina v tvojom srdci.

Žiadna komunita nefunguje bez plota; zabudnite na Woodstock, kde bolo možné bez vstupenky preskočiť neexistujúce turnikety. Tu vás pri vchode čaká stanovište v podobe z dosák zbitého Ópiového dúpä, kde vám okrem návštevníckej pásky naservírujú podľa želania aj tabak, alebo čo si prosíte. Zostáva ešte prejsť niekoľko desiatok metrov do prvej spádovej oblasti - dvoch táborákov, vybavených barom, výdajňou jedál a niekoľkými súpravami stolov s lavicami. Vytackáte sa malým briežkom a vyberiete si niečo z barbarského jedálnička: kuchár načrie do ozrutného skleného pohára a na papierovú tácku sa znesie utopenec, prípadne iný kus mäsa či grilovaný syr; ešte to by chýbalo, aby bez chleba. V bare máte o jeden vnem navyše - za výčapom stojí polonahá slečna, jej prsia sú namierené do tvárí chlapov oblečených do kože a kožušín. Víkendoví barbari prúdia prirodzenými biokoridormi hore-dole, pendlujú tam a späť medzi ohniskami, kde-tu si potiahnu z jednej z roztrúsených vodných fajok, nechajú si doliať medovinu do rohu visiaceho na ich krku, popritom bosými nohami mimovoľne utľapkávajú lesný chodníček. Medovina sa leje aj rovno z bandasiek a tak JZ nemá absolútne problém zapadnúť do partie. Počet návštevníkov barbarskej osady nepresahuje dve stovky, a to je dobre - kto to kedy videl, aby sa medzi z dosák stlčenými búdami a stromami tlačili davy ľudí. Z necelých dvoch stoviek duší je výrazná menšina žien, zato svoje chlpaté náprotivky dobiehajú prinajmenšom v guráži - polonahých až nahých slečien sa tu premáva minimálne toľko ako dogabaných holých  barbarov. Vráťme sa ale do centra diania - z hlavného pľacu medzi ohniskami sa popri zrúcanine kamenného mlyna dostanete až na vykosenú čistinku, na ktorej organizátori akcie - kapela Barbar Punk - postavili stage. Hlavným stavebným materiálom je opäť drevo, miestami dokrášlené tematickými predmetmi ako napr. štíty. Dohrala folkmetalová kapela, v ktorej zostave nemohol chýbať týpek hrajúci na harfu a ktorého bolo počuť iba v pasážach medzi slohami, keď zrovna nehrali všetky nástroje naraz. Programovú medzeru zaplnil vstupný rituál do komunity barbarov - ak sa chceš nechať pokrstiť po barbarsky, nebude ti stačiť vyplnený formulár a šesťeurový kolok; keď na teba príde rad, povieš svoje meno, zaručíš barbarský pokrik a obrátiš do seba roh s medovinou. JZ azda i s vidinou ľahko dostupného alkoholu netrpezlivo kľačal medzi ostatnými kandidátmi na vstup, až sa napokon stal jediným krstňaťom s menom "Juro". Vytriasol z rohu posledné lenivé kvapky medoviny do svojich úst, euforicky zrúkol, a to všetko ešte predtým, než mu na krku pristála pamätná medená medaila.

Ópiové dúpä nemá najmenší záujem predstierať, že ide o detský kútik.

Šariš netušiaci, že jeho choregrafiu kopíruje nad ním stojaci holotrt.

Metalová kapela so smutným harfistom vpravo.

Kľačiaci adepti očakávajúci vstup do barbarskej subkultúry. 

Spoločenstvo ohňa s rôznymi stupňami vnímania toho, čo sa deje okolo.

Zvyšok kapely prejavil len malý záujem o barbarské ceremónie, išlo im viac o pitie a ten rokenrol. Stačilo sa len otočiť na päte a vyšliapať kopček smerom na hlavné námestie bezbrehého barbarstva, kde okolo vatier sedeli dva kruhy dobre zorganizovaných účastníkov festivalu, čakajúcich na moment, kým dvaja bardi s gitarou a husľami spustia veselicu. Bilbo vcuclo z debaty s členami poľskej metalovej kapely pri bare rovno na okraj burácajúceho kolesa, kde sa na požičanej gitare pokúsil zapojiť do prúdu hudby. Odstrelená struna vyradila doprovodného gitaristu, majiteľ gitary v kilte a v rozorvanom tričku s punkovým motívom sa medzičasom stratil, a tak na ďalší deň čakala opretá o akýsi kmeň, až kým ju niekto nespratal pod strechu výčapu. Zvyšok kapely mal rôznorodé problémy: pre JZ bolo stále ťažšie zvládať prekážkovú trasu uprostred lesa tak, aby neskončil tvárou v pahrebe, Radúz so Šarišom sa svedomito snažili zabudnúť na fakt, že nemajú postavený stan, až napokon naň zabudli. Bujará zábava sa nekončila ani o štvrtej ráno keď sa skupinové valné zhromaždenie uznieslo, že ak chceme zalomiť pred svitaním, nemali by sme strácať čas. Vyliezli sme z útrob lesa opäť na vykosenú parkovaciu plochu, áut v porovnaní s dňom už pomenej, vraj sa žiadna kapela okrem nás nechystala prenocovať. Šariša s Radúzom dostihlo odkladanie povinností, a tak boriac sa s nočným chladom prestrkávali tyčky cez plášť stanu; Bilba vyplo v aute na pozícii šoféra; pôvodne stratený JZ sa striedavo zjavoval vystretý vonku na karimatke rovnobežne s osou auta, a pokrútený na sedadle spolujazdca.

Nezatiahneš ručnú - prevalcuješ svojich spoluhráčov v spánku. Okrem JZ, ten spal napravo od auta.

Miesto rozcvičky písanie playlistu na kapote a fajčenie.

Od parkoviska idete vľavo a potom rovno do stredu osady.

Rannej pospolitosti dominuje holá riť šoféra autobusu. 

Na jedlo si bolo treba trochu počkať.

Zrúcanina kamenného mlyna zastrešila aj malú tavernu s vodnou fajkou.

Začiatok barbarských hier. Družstvo ešte v polohe relatívne kolmej na zem.

A tu už uprostred boja s protivníkom a samým sebou.

Slnečný svit ponúkol nový pohľad na situáciu: barbari mohli okolo vyhasnutého ohniska nachádzať svoje rozhádzané rohy a - kto mal - aj topánky. Chvíľku sa nalačno vyčkávalo, kým do stánku dorazia zásobovači z civilizácie, následne si mohol každý navoliť svoju obľúbenú kombináciu mäsa a chleba. Čochvíľa nás čakali barbarské hry: na pľaci pred stejdžom sa zoradili dva tímy, ich úlohou bolo niečo v tom zmysle ako preskákať niekam na jednej nohe, jebnúť si za roh medoviny, potom sa odtackať kamsi dozadu, prevaliť sa pár metrov po tráve, spadnúť tvárou do blata a potom požiadať svojich spoluhráčov, aby vás prišli odtiahnuť naspäť na stanovište. Pravidlá hry zejme neboli v presne takomto znení, ale minimálne to tak vyzeralo. Vyhral tím, ktorého členovia dokázali pevnejšie stáť na nohách a zároveň si lepšie dokázali zapamätať, čo sa od nich očakáva. Víťazná družina bola vyprevadená aplauzom a na pódiu už zaujal miesto rozprávkar prednášajúci svoju perverznú veršovanú verziu Červenej čiapočky, v ktorej slovo "píča" zaznelo častejšie než "karkulka". Po ukončení literárneho programu prišiel na rad hudobný - prvé zoskupenie by bolo presnejšie nazvať orchestrom než kapelou, jej primášom bol pán Orálek, ktorý vraj pracuje v Brne ako šofér autobusu, v barbarskej osade však potlačil svoju vodičsku identitu celkom do úzadia a tri dni chodil celkom holý po lese, nonšalantne skrývajúc svoj penis pod prominentým autobusárskym brušiskom. Jeho prínosom pre ansámbel bolo, že raz za čas na prvú dobu jebol palicou do jedného z kusov plechu primontovaných na rozkladací rebrík. V tom čase sme už sedeli v bekstejdži, pozorovali chlpatý chrbát pána Orálka a čakali na čas svojho vystúpenia. Slovenská punková kapela s bizarným názvom barbarov príliš nezaujala, do konca koncertu sa ich zgrupilo okolo pätnásť, malou útechou nám bol fakt, že aspoň poltucta ich bolo nahých, vrátane žien. Krátko po odohratí sme sa ale museli začať dekovať, čakal nás totiž ešte jeden koncert. Bilbovi sa trúbiac podarilo preraziť si kapelovým tourbusom cestu z parkoviska naprieč celou osadou až dole ku stejdžu, nech môžeme chytro naložiť aparatúru a nabrať kurz smerom do bodu B. Predtým sme si ešte podali niekoľko rúk s účastníkmi a absolvovali jedno chlpaté objatie s Horsetom - človek, čo bol zodpovedný za fakt, že Kýbel Mačiek bol jediným slovenským zástupcom na Barbar Feste 2019. Nasadli sme do auta a vydali sa hore lesnou kalváriou smerom k ľudským sídlam. Pozorný čitateľ vie, že na kraji barbarskej osady leží Ópiové dúpä, pri ktorom sme z objektívnych príčin vykonali naše posledné zastavenie.

V pohode partia, očividne dostatočne pripravená na koncerty.

Z bekstejdžu pozorujeme krásnu jednotu ducha i tela pána Orálka.

Niektoré údy zavadzajú v tom, aby sme videli ďalšie údy.

Deň sme zakončili v obci Lešná pri Valašskom Meziříčí, kam nás zavolali hrať, lebo tam vraj máme fanúšikovskú základňu. Naše zastávky v českých obciach sú spravidla čarokrásne, zato však vždy s prímesou surrearizmu. Neboli by sme čakali, že na rádoby country estrádnom pódiu v malej vieske na obecnom námestí bude na nás o polnoci ešte niekto zvedavý. Ale chyba. Takistou bolo omylom sa domnievať, že naša Golgota už dosiahla vrchol. Na ceste domov si Bilbo s úľavou vydýchol, keď sa cez valašské pahorkatiny konečne dostali na dosah diaľnice pri Trenčíne. V tom sa však spustila búrka, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Starý zákon. S viditeľnosťou dva metre sme zvádzali nerovný boj s vlnou tsunami precedenou cez obrovské sitko, dopadajúcou na naše predné sklo. Šesťdesiatkou sme sa doplazili do Nitry okolo pol piatej ráno. Už len zostalo dúfať, že barbarská osada zostala od pohromy ušetrená. Ale keby aj nie - barbari by si určite našli spôsob, ako zúžitkovať čerstvý nános blata pre nový barbarský rituál.  

Šarišovi ostalo zle, a tak na pumpe zostal skromne sedieť v aute.

Ak na tomto pódiu nevystupoval Waldemar Matuška, tak už druhý raz neprídeme. 

Kompletný program kapiel a absurdít Barbar Festu 2019.