Zlatý a zároveň jediný klinec programu

V zime 2017 sme sa skláňali nad síce relatívne plnšou, ale ešte vždy poloprázdnou kapelovou pokladnicou. Zmena na poste hlavného audítora z Bilba na Šariša veru nezabezpečila prebytkovú ekonomiku. Rada starších sa hrbila nad otázkou, odkiaľ berúostatné kapely peniaze na svoj chod. Tých, čo na hudbe zarábajú, nemá ani zmysel brať do úvahy. Bilba ako frontmana kapely občas nikto pristaví s otázkou, či sa počas aktuálnej epizódy nezamestnanosti živí hudbou - Bilbo im odpovedá, že by sa mu viac ekonomicky oplatilo z kapely odísť, míňal by totiž menej peňazí. Na letných festivaloch sú honoráre štedré, ale iba pre horných desať; ostatní budú radi, ak obídu s cesťákom a sezamovou žemľou s takou porciou tatarky, že vás z nej napne na vracanie. Potom sú tu tzv. "bezvadné" kapely - to sú také, ktoré majú bezúhonný charakter a môžu hrať doslova všade: na svadbách, plesoch, báloch, imatrikuláciách, firemkách a faktúrovať za to príjmy navyše. V tejto sfére nemáme šancu, zahundre hovorca odboja proti nespravodlivému osudu. Jedine, že by sme sa mýlili. V maili nám totiž pristála ponuka odohrať koncert na predvianočnej párty firmy Datavard. 

(Za 7 rokov sme hrali v Randáli len dvakrát, macošská Bratislava)

Akcia sa mala konať v priestoroch tradičného živého klubu Randál v Bratislave. Už táto informácia čosi napovedala o charaktere večierku a tiež o ľuďoch, ktorí sa ho mali zúčastniť. Dohodli sme sa na honorári a formalitách. Firma nám rezervovala hotel len dve ulice vzdialenom od klubu. Vysvitlo, že ide o zariadenie s počtom hviezdičiek porovnateľným s výložkou armádneho generála. A to pre kapelu, ktorej členovia príležitostne prespávajú v aute, prípadne na futbalovom ihrisku v dedine pri Olomouci. V hoteli sme sa správali, ako keby nás iba pred chvíľou vyslobodili z pivnice rakúskeho sadistu. Zvyknutí prinajlepšom na ubytovne a priváty sa nám sprvoti nepodarilo ani obslúžiť výťah, ani zapnúť svetlo na izbe (slúži na to totiž tá kartička, ktorú používate ako kľúč). Naším ďalším zlyhaním bola navigácia - hodnú chvíľu trvalo, kým sme s oboma autami trafili na dvor klubu. Tlačila nás časová tieseň, a tak sme promptne vyložili aparatúru a v skrátenom konaní sa pripravili na odohranie koncertu. Domnievali sme sa, že firemka - to je predovšetkým prebytok žrádla a nápojov. Jedlo sa však nekonalo a tak sme temer lační odohrali náš najdlhší koncert toho roku. Firemný štáb sa ukázal ako veľmi vďačné, inteligentné publikum, ktoré vedelo buranroll ošúpať ako jablko a nájsť v ňom skryté významy a referencie. Konečne sa niekto zasmial na odkaze na Ratka Mladića (takto Bilbo nazýval Radúza počas celej šnúry v rámci predstavovačky). Pre túto vďačnú skupinu ľudí sme hrali koľko sme vládali. Najväčším fanúšikom spomedzi všetkých bol, na prekvapenie všetkých, vedúci celej firmy - Nemec Goetz, ktorý vie po slovensky iba zopár fráz a kvôli ktorému sme museli hrať Blonďavú dvakrát.

(Goetz v strede s tričkom, ktoré mu ani nebolo treba nanútiť)

Sympatický pán v akčných štyridsiatych rokoch vedel o nás viac, než by sme boli schopní uhádnuť. Poznal v rámci možností naše texty a základné info o našom fungovaní. Vravel, že prvýkrát videl náš koncert v roku 2015 na Červeníku a zapísal si do hlavy "note to himself", že na nás musí nezabudnúť. Slovenskú rockovú scénu mal prekvapivo obstojne zmapovanú. Tvrdil, že budeme väčší než "Slíže", ak zvládneme neskomerčnieť a nestratiť ducha. Čiastočne sa prejavil aj ako otcovská postava - bol to totiž on, kto nám zaplatil štvorhviezdičkový hotel, a dôkladne nás upozornil, že nikto nebude vyjebávať televízor cez okno (vraj zhliadol aj klip na Rozjebem byt). Taktiež nám zabezpečil stravu a nápoje: najdrahší rum v klube Diplomático prichodilo pomaličky váľať na jazyku a podnebí, JZ ho vypil na ex a zapil kofolou - východná Európa očividne stále žije. Po návrate na hotel sme s nevôľou zistili, že kúpeľňa tvorí súčasť izby a má čiastočne presklené steny - niečo, čo by ste rozhodne ocenili počas medových týždňov, avšak nie pri zdieľaní kvartieľu s vaším chlpatým spoluhráčom. 

(Umytí a najedení za korporátne peniaze)

Počas tohtoročnej šnúry sme nadobudli vlastnosť neprísť do postele skôr ako o štvrtej ráno, nech by sme hrali hoci aj 5 kilometrov od Nitry. Z tohto prístupu vyplýva, že si ubytko nikdy zvlášť neužijeme - strávime v ňom prinajlepšom pár hodín, kým nás ráno niekto nepríde vyhodiť. Tentokrát nás čakal ešte malý bonus - raňajky za 16€ na účet nášho sponzora. Je fyzicky takmer nemožné zjesť raňajky v takej hodnote, a tak sme si dopriali nanajvýš slovenskú verziu Tapaz - z každého rožku trošku. Išlo o pracovný utorok, chlapci si však pobrali dovolenky, aby si mohli celou svojou podstatou užiť fakt, že Kýbel Mačiek odohral svoju prvú firemku a absolvoval raňajky v štýle brunejského sultána. Ďakujeme!

Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky

... a trikrát už duplom nie. Alebo predsa? Arabské príslovie hovorí, že čo sa stane raz, sa nemusí zákonite stať aj druhý raz. Ale čo sa stane dvakrát, sa celkom isto zopakuje zas. O tom, ako nás vykradli prvýkrát, sme sa už rozpísali. Počas našej premiérovej vlámačky sme mali šťastie v nešťastí v podobe relatívne malej škody - zlodej pootvoril truhlicu s pokladom, avšak vzal iba to, čo stačil rukou vytiahnuť cez malú škáru. V druhom prípade je diskutabilné, či išlo o krádež - po našom 100. koncerte v histórii kapely na amfíku v Červeníku nám zmizla taška s merchom, v ktorej sme nešikovne nosili aj peňaženku s celým kapelovým rozpočtom v hotovosti. Prirodzene, sme schopní si priznať našu mieru neprezieravosti a vôbec, azda sa považujeme za vysokopostavených úradníkov Ministerstva vnútra že pri sebe nosíme po vačkoch keš? Nuž, tak sme veru prišli o peniaze a celý katalóg vecí, ktoré sú bežnému smrteľníkovi celkom zbytočné. Keďže bola taška plná predmetov s menom kapely alebo prinajmenšom nám typickou mačkou, nie je možné, aby ju prípadný nálezca nepriradil k nášmu hudobnému telesu - tak sme usúdili, že sa opäť niekto ulakomil na náš majetok. Z miesta jubilejného koncertu sa tak stalo miesto činu a nám zostalo jedine tak prijať horké ponaučenie, že v 21. storočí je snáď bezpečnejšie skladovať peniaze v elektronickej podobe. 

(Stý koncert, ešte zatiaľ v pohode)

Kiežby sme vtedy tušili, že ani súčet prvých dvoch krádeží nebude vyšší než aktuálny jackpot pre dlhoprstých. V rámci skvelo rozbehnutej šnúry na jeseň 2017 sme sa samozrejme nemohli nezastaviť aj v druhom najväčšom meste republiky. V Košiciach sme doposiaľ vychytávali tzv. "bočné" priestory na hranie - t.j. podniky, kde na prvý pohľad vidno, že živé vystúpenia nie sú ich primárna funkcia. Podobne ako pred rokom v Malbo Café, ktoré sa skôr ponáša na pizzériu, sme tentokrát zaparkovali v motorkárskom Riders Clube. Bar nezostal nič dlžen svojej téme, obsahoval všetko od drevených trámov cez modely motoriek až po konfederačnú vlajku, ktorá sa bohužiaľ votrela aj na naše fotky z pódia. Išlo o prvý koncert v rámci nášho miniturné s kapelou Niečo Navyše v rámci našej bezmennej šnúry. Frontman Vilo už na začiatku koncertu dokázal nazvať Košice Prešovom, čo sa onedlho stalo pôdou pre humor počas vystúpenia Kýbla Mačiek. Bilbo počas komunikácie s publikom priradil miesto diania postupne všetkým slovenským mestám na východ od Lučenca, nevynechajúc ani Nowy Targ. Koncertnú zostavu sme čoskoro preniesli na ubytovňu. Aj v dôsledku prítomnosti chlapcov z Niečo Navyše sme neľahli do postelí skôr než o šiestej ráno. O dvanástej nás buchotom zobudila teta upratovačka, vďaka bohu za ňu, ináč by sme spali do večera. Napochytre sme vrátili nábytok na pôvodné miesto a presunuli sa k autu. Náš tourbus bol zaparkovaný v obytnej zóne na celkom obyčajnom parkovisku. Od ostatných áut sa však odlišoval tým, že mal v kufri napratanú aparatúru za niekoľko tisíc eur. Povedali sme si, že v tmavej uličke môže mať tento fakt sotva nejakú váhu. Ukázalo sa, že mal.

(Jedna z posledných chvíľ s naším majetkom)

Auto vyzeralo vcelku tak, ako sme ho opúšťali len pár hodín nazad. Až na to, že malo, ktovie prečo, odchýlené zadné sedadlo. Dobrodušný optimista Radúz prikvitol s teóriou, že pod tiažou nástrojov sa to zrejme urobilo samé a v nočnej opitosti sme si nič nevšimli. Realita sa však ukázala trpkejšia - sedadlo bolo odstrčené náročky za účelom ujebania našich nástrojov z kufra. Somrák nezostal iba pri nástrojoch - ako to pri našej kapele chodí, prisvojil si veci, z ktorých si len malý zlomok bude môcť navliecť na penis, ostatné mu budú celkom zbytočné: zmizla na mieru vyrobená basgitara s jedným s najsexi možných tvarov basgitary sveta a vesmíru s ťažko vyčísliteľnou hodnotou; podľa sladkých snov a predstáv upravený Telecaster s funkciami na úrovni lode Enterprise; taška s bubeníckym náčiním a kapelovou plachtou, ktorú JZ po nociach krvopotne maľoval a veru by ste neuverili, že za týmto výtvorom nestojí stroj, ale človek; JZ-ho košeľa, GoPro a samozrejme opäť kapelový merch obsahujúci brnkátka, cédečká, nášivky a náramky s logom Kýbla Mačiek (tento produkt sa dá nasunúť na spomínaný penis). Nastalo vnútorné počítanie strát času a peňazí a odvoz na policajnú stanicu.

(Radšej pár nečinných policajtov, ako priveľa pričinných, či nie?)

(Hrať na požičanej base je ako žiť s cudzou ženou)

Policajti zhodnotili situáciu v zmysle, že pre nich nie je dvakrát zaujímavé objasňovať vykradnutie auta v meste, kde majú takéto prípady na každodennom poriadku. Nevedno prečo sme sa domnievali, že by to mohlo byť inak. Kým Bilbo popisoval všetky skutočnosti krádeže, Šariš sa v čakárni na prízemí vyspal na stole a Radúzovi stihli pre istotu zobrať otlačky prstov. Z policajnej stanice sme neodchádzali s o nič lepšou náladou než s akou sme prichádzali. Vôbec, mali sme pocit, že krádež hudobných nástrojov je pre policajtov rovnako abstraktný pojem, ako apeirón pre pomocného robotníka. Bolo nad slnko jasnejšie - ak si nepomôžeme sami, tak sa nepohne nič. Uviedli sme sa zo stavu trúchlivého pokoja do pohybu a prekonali sme krátku vzdialenosť medzi Košicami a Prešovom. Airbnb nám postavil do cesty pekne zariadený trojizbový byt s Xboxom, avšak s vybitým ovládačom. Chuť sme si mohli napraviť jedine počas koncertu. Zostúpili sme do katakomby pretvorenej na rockový klub s názvom Fester. Pod polkruhovou klenbou sme na nástrojoch od kolegov z Niečo Navyše rozpútali peklo. Podarilo sa nám nadopovať sa endorfínmi a odložiť realitu na bližšie neurčito. Krádež chvalabohu nebola likvidačná, Kýbel Mačiek sa už niekoľkokrát ako malomocný Jób musel pozviechať z prachu, ale doposiaľ nikdy nesklonil chrbát pred nezvratným osudom. 

(6.diel nášho video tourblogu dokumentuje tento nešťastný víkend)

Po návrate domov sme spustili rozsiahlu informačnú kampaň, ktorá presiahla hranice Slovenska. Veľa hudobníkov nám dalo zdieľať oznam o krádeži, nechýbali medzi nimi ani prominentné mená ako Marián Greksa. Častokrát sa stalo, že nám niekto dopočuvší sa o našej strate sústrastne potriasol rukou. Solidarita medzi hudobníkmi nie je vôbec automatická, a preto sme boli skutočne prekvapení takouto pozitívnou skúsenosťou. Do dnešného dňa sa však nástroje neobjavili. Nič to, my ideme ďalej. Hocičo nás nezabije!