Náš prvý pokus o turné

Pokiaľ si vybavíte niekoľko koncertov v krátkej dobe po sebe, je výhodné a moderné nazvať ich turné: neskloňuje sa to a dáva to koncertom punc dôležitosti; táto ilúzia je obvykle dôležitejšia než koncerty samotné. Keď niekomu poviete, že máte turné, človek si predstaví konvoj kamiónov s nespočetnou technikou, ktorú vybalíte na nekonečne veľkom pódiu pre žiadostivý dav vašich fanúšikov niekoľkokrát do mesiaca, každú afterku zakončíte rozbitím hotela a kapúrkovým dvojitým Jackom Danielsom, čo vám do gágora naleje raz jedna holá žena, raz druhá. Občas je veľmi užitočné, že ľudia nevedia, ako to funguje v zákulisí.

(Jeden z pekných obrázkov)

Iba vy totiž viete, že v skutočnosti nebudete mať žiaden koncert turné v meste presahujúcom 40 000 obyvateľov, že vás naň nik nepozval ale museli ste si ho vybaviť sami za nevýhodných podmienok, že ste museli pretelefonovať gate aby si zapamätali aspoň váš názov a nastokrát vás ako naničhodnú stratu času zaradili do programu klubu čo im ale nezabráni dátum koncertu zmeniť bez toho aby vám dali vedieť lebo vás majú za hovno a vy potom musíte posúvať všetky termíny koncertov a robiť všetko odznova, že nakoniec polku koncertov zrejme aj tak zrušíte lebo ste nezohnali zvukára alebo žiadnu lokálnu predkapelu ktorá by privliekla bicie alebo publikum lebo vy si bicie a vlastne nič okrem gitár priniesť neviete lebo nemáte poriadne auto a nebyť predkapely tak by na ten koncert nikto neprišiel a vám po ňom zostanú len dlhé nosy a sekera 50€ na benzín na ktorú bohviekto sa bude skladať keďže nikto nemáte peniaze a skrátka ste rátali s tým, že aspoň 25 ľudí na vás bude zvedavých a zároveň ochotných vysoliť tie dve eurá, ale sa to celé nejako dojebalo a navyše takýmto naverímboha systémom máte vybavenú viacmenej celú šnúru lebo to robíte prvýkrát a neviete čo sa patrí a na čo si treba dávať pozor lebo keď budete mať ružové okuliare a budete dúfať, že zabeštelovať termín je väčšina úspechu tak čoskoro zistíte, že na úspešný koncert vplýva kopa faktorov nad ktorými ste ani vo sne neuvažovali a už vôbec vám trebárs nenapadlo sa spýtať či sa v tom klube môže hrať aj po desiatej a potom čumíte jak debili, že prečo vás vypínajú v polke playlistu, ale už sa nič nedá robiť a poviete si, že ste mali tentokrát smolu a ten ďalší koncert bude popiči, nič to že vám spoluhráči vynadali, že ste neschopný debil a či si viete aspoň zaviazať šnúrky keď nedokážete zabezpečiť ani zvukára ktorý by za ozvučenie záhradného domčeka nepýtal 200€, ale dobre, jebať zvukára ale keby sme mali aspoň ten skurvený konzum na bare nech nám má čo zlepšiť náladu, a nakoniec fakt príde koncert kde všetko vyjde ako má a tak vás aspoň cestou domov zastavia policajti a dajú vám pokutu za to, že dvaja vzadu nemajú zapnutý pás. Ale ako sa človek naučí lepšie plávať, než ako keď ho hodia do vody. 

(Buranroll Tour, pôvodne Známe Mačky Tour, ale náhoda je sviňa)

V lete roku 2013 sme si povedali, že už je načase sa tváriť ako seriózna kapela, tak sme si teda svojpomocne vybavili turné. Našim spolupútnikom sa mala stať kapela Známe Tváre, ale namiesto toho aby sme spolu zorganizovali a odohrali nezabudnuteľné turné, kapela Známe Tváre prestala existovať. Toto sme veru nečakali, hudobný cynizmus je neuveriteľný. Celý manažment bol teda presunutý na nás a program šnúry sme šili za pochodu horúcou ihlou, prvý koncert bol už totiž za dverami. V Bratislave sme stavili na British Rock Stars, tam majú mladé kapely dvere otvorené a v hlavnom meste sa vždy našlo zopár ľudí, ktorí na nás boli zvedaví. Ďalší koncert v Rimavskej Sobote ale už bola skúška ohňom: s meškaním sme dorazili do klubu, zbadali sme miestnosť určenú na hranie koncertu a skonštatovali, že by sme si takýto priestor dokázali ozvučiť aj vlastnými silami. Problém bol v tom, že sme mali dohodnutého zvukára za 120€. Vyzbieralo sa prinajlepšom 80€, a to sme ešte netankovali a nežrali. Tak nás domov vyprevádzala Perúnova sekera a poučenie, že lepší punkový koncert so zlým zvukom zdarma, ako kvalitný s podnikateľským rizikom. 

(Ako spoznáte, že na koncert nikto neprišiel? Kapela má fotky len z pódia)

Aby sme sa náhodou nezostali zle pochopení: je jasné, že nám nejde o prachy. Ide len o to, že ak máte málo prostriedkov na chod bežného života, tak si veľmi nemôžete dovoliť utrácať na svoje hobby. Snažili sme preto zariadiť koncerty tak, aby boli čo najkvalitnejšie a zároveň aby sme boli aspoň na nule, prípadne znížili riziko na minimum. Ak hráte svoju muziku, tak v podstate prezentujete svoj produkt pre možných záujemcov a vždy je riziko, že sa títo záujemcovia nenájdu. Muzika má toho veľa spoločného s podnikaním: tam tiež investujete do reklamy, vyvíjate svoje portfólio, máte fixné a variabilné náklady, a stále môžete aj zbankrotovať. Problém občas tkvie v tom, že aj kluby sa chovajú ako podnikatelia. V takej Trnave nás pre zmenu čakal model koncertu "ak chceš hrať, tak si zaplať". Zvukár 100€ plus 40€ pre klub do vačku. Vychytené trnavské kapely kvôli komunikačnému šumu nakoniec nevystúpili, tak sme lovili talenty v druhej lige. Účasť mizivá a tak sme zas doplácali zo svojho. Naučili sme sa, že pokiaľ si podnik vyberá poplatky napr. za "biletára" (to je ten, čo drží dvere aby nespadol), na ktorom trvá, alebo nebodaj za "prenájom priestoru", tak ruky preč, ako keby toho už nebolo dosť. Niektoré kluby idú skrátka opačnou cestou ako by kapely potrebovali, ak chceš koncert máš ho mať: zaplať si zvukára, zaplať mi SBSkára, zabezpeč si reklamu a ja zatiaľ budem doma prdieť do gauča a dávať pozor, aby som si prst, ktorý som mal pred chvíľkou v riti, nestrčil do nosa. Česť všetkým klubom, ktoré sa snažia kapelám a ich akciám aktívne pomôcť a chápu, že úspešný koncert je prínosom nielen pre kapelu. Toto nie je bežný prístup, ale ani neobvyklý, takže bacha na vec, treba sa veľa pýtať!

 

(HC HC - Hlohovec Hardcore!)

Koncert v Martine sme museli zrušiť, pretože sme ho mali dohodnutý za obdobne rizikových podmienok a už sme toho mali po krk, to isté platilo pre Lučenec a Liptovský Mikuláš. Nemali sme veľké oči a išlo nám o to, aby sme si zahrali a zaplatili si aspoň náklady, ale pri našej ustavičnej chudobe sa postupne dostavil aj stres z toho, či nebudeme musieť siahnuť do svojich vačkov. Týmto sa ale výpočet negatívnych skúseností končí, zvyšok koncertov dopadol super: Bratislava, tam snáď ani nie sú zlé koncerty, Bombura v Brezne je jeden brutálny klub so skvelou atmosférou, v Hlohovci veľmi príjemne, Šaľa je perla na mape, doposiaľ sme tam hrali trikrát a stále lepšie a lepšie. Čerešničkou na torte bol festival Punkové Vianoce v Zlatých Moravciach, kde organizátor napozýval kopu kapiel, z ktorých polovica ani nevystúpila a za pochodu sa menil line-up: my sme mali miesto sľúbenej šiestej hrať o druhej ráno, tak sme si vypýtali cesťák a odišli domov, skutočné Vianoce už boli za dverami a my sme mali večer na pláne stretávky zo strednej školy. Výsledný dojem z turné? Jedine pozitívny! Dobré koncerty boli dobré a z tých zlých - ešte cennejšie skúsenosti, ktoré sme zúročili hneď rok na to pri organizácii Do Kolien Tour 2014.

Nikdy nevieš, koho stretneš

Každý, kto sa dostal aspoň za hranice katastra svojej obce, vie, že na cestách možno stretnúť zaujímavé existencie, ktoré môžu byť zaujímavejšie ako cesta samotná. Okolo hudby sa motá veľa nevšedných ľudí, ktorí svojim bytím dávajú koncertom veľmi cennú pridanú hodnotu. Väčšinou ide o rôznych bizarných fanúšikov čo sú schopní najrozličnejších zverstiev aby potešili svoju obľúbenú kapelu, potom samotní prejebaní muzikanti ako vystrihnutí z bláznivých filmov a v neposlednom rade tím ľudí, ktorý ich obklopuje. Občas zostáva rozum stáť nad schopnosťou ľudí zblázniť sa pokiaľ ide o živú hudbu, je to nádhera!

(Keď vypijete pol litra rumu, uvidíte krútňavu)

Bratislavský klub Randal za sebou ťahá auru kultového klubu a tak sme potajomky dúfali, že sa nám naskytne možnosť si tam v dohľadne zahrať. Konflikt sa tradične rozhodol obklopiť mladými kapelami, a tak sme dostali ponuku im predskakovať práve tam. Príjemné ovzdušie v Randali, prešpikované mnohorakými rockovými neplechami, nám udrelo do nosa už po odvalení kovových dverí. Tak sme tam, v pozícii účinkujúcich. 

(Pentagram na stenu v backstagei možno namaľoval vzadu sediaci Paľo Chodelka)

Jury z Konfliktu nám oznámil, že sme mali slušné publikum aj napriek neatraktívnemu hraciemu času o 20:00. Hrali sme zaujímavú hŕstku ľudí, z ich časti sa vykľul náš budúci fanklub so schopnosťou pohotovej mobilizácie do vzdialenosti 200 kilometrov od Limbachu. Jeden z účastníkov, na prvý pohľad víťaz konkurzu o kuriča na záoceanskom parníku, sa stále snažil Bilbovi niečo povedať. Takáto iniciatíva síce poteší, ale nenapomáha priebehu koncertu; chalan ešte k tomu vyzeral, ako keby ho iba pred chvíľou vytiahli za uši z uhoľnej bane. Nakoniec Bilbo privolil: vysvitlo, že si chcel nechať zahrať pesničku svojmu nedávno zosnulému kamarátovi. Tak sme mu jednu samozrejme venovali. Na koncerte si nemôžete nikdy byť istí, koho stretnete a čo od vás bude chcieť. 

(Chlapec vyslovuje svoje želanie)

Po koncerte sme sa umiestnili do známeho diskusného priestoru pred klubom, podľa koncentrácie ľudi za stolmi viete odhadnúť, či sa tam koná nejaká akcia a aká asi bude divácky úspešná. V tomto priestore sa za večer premlela kopa zaujímavých ľudí z rôznych oblastí Slovenska a sveta, ako napríklad hrdina, ktorému ako pamiatka na absint párty s kamarátmi zostal rozpoltený jazyk. Jedna slečna bola však úplná topka. Anglicky hovoriace dievča sa predstavilo ako Roxy a ako svoj pôvod označilo "south Pacific". Južný Pacifik je široký pojem, treba upresniť. "Pitcairn Island". V tomto momente Bilbo stuhol ako cencúľ: len nedávno si čítal o najmenšej samosprávnej jednotke sveta, ktorej obyvateľstvo tvoria potomkovia vzbúrencov lodnej posádky plaviacej sa asi pred 300 rokmi okolo vtedy ešte neznámych ostrovov. Ostrov sa nachádza na tak šírom oceáne, že neviete, či je bližšie do Chile, alebo do Austrálie, tak či tak, do Európy je to neskutočne kurva ďaleko. A teraz tuto na terase v Randáli sa nachádza jedna z 50 obyvateľov Pitcairnových ostrovov, ktorá sa tam ocitla náhodou počas vášho koncertu. Okrem rodnej angličtiny vedela aj po rusky a po otcovi po srbsky, vďaka nemu sa vôbec dostala do Európy. Bilbo sa ako cestovateľ a jazykovedec veľmi potešil novej známosti, debata bola zaujímavá; škoda, že sme sa natoľko opili, že nemáme na seba kontakt, ani vlastne nevieme, či sme sa aspoň rozlúčili alebo čo. Tak či tak, je neuveriteľné, koho všetkého vám dokáže naplaviť rokenrol až priamo k vašim nohám na pódium, a je to snáď i ten najcennejší darček od hudby pre vás. 

(Máme aspoň jej ksicht)

(Hrdina s dvojhlavým jazykom)

(Na záver naše ksichty, tiež nie celkom bez problému)