Rokenrol má aj svoje odvrátené stránky. Platí, že mladá kapela by mala byť kovaná zaživa pomocou negatívnych skúseností, ktoré ju nezlomia. Nám sa jedna lekcia ušla v druhom roku nášho fungovania, keď sme prvýkrát mali hrať pod holým nebom na pódiu väčšom než vaša veranda - na mestskom festivale Rock Show Vráble.
(Jeden z mála koncertov, keď je človek rád, že nemal dokopy pre koho hrať)
Na akciu sa nám podarilo dostať cez Šarišovu vrábelskú kontrarozviedku. Tušili sme, že hrať na festivalovom pódiu bude asi iná káva než to, čo sme zažili dovtedy. Po obvyklom príchode na poslednú chvíľu nás usadili do klasického skautského stanu pre kapely a dali nám hamburger. Prišiel moderátor a snažil sa od nás vytiahnuť základné informácie ohľadom kapely, ktoré by mohol neskôr do mikrofónu prekrútiť a tým nás zhovadiť. Vtedy sme ešte nevedeli, že sa zhovadíme aj bez jeho pomoci.
(Radúz azda ešte ani sám netuší, čo sa stane)
Vyšli sme normálne po schodíkoch na pódium, aj sme mali tušenie čo kam zapojiť a kam sa postaviť, aby sme si navzájom nezavadzali. V čase, keď sme mali mať zvukovku, sme sa ešte stále obzerali jeden po druhom, zrazu sme sa zbadali a pokúšali sme sa neúspešne tvoriť dojem, že vieme, čo máme robiť. Keď sme sa už horko-ťažko nazvučili, snažili sme sa námatkovo začať teda ten koncert. Prvú pesničku sme nejako odohrali, druhú tiež tak, akosi sme vtedy ešte nevedeli zvládať pauzy medzi jednotlivými skladbami a nenaťahovať ich zbytočnými sprostosťami. Zlatý klinec programu si prichystal Radúz počas Šalátového Holokaustu, bohužiaľ bez toho, aby nám o tom povedal. V mieste, kde pesnička po refréne prechádza do slohy a spomaľuje do half-time, sa Radúz rozhodol pokračovať v punkovom tu-ca-rucura bez akéhokoľvek chronologického konceptu ako odtrhnutý z reťaze. Inak povedané, bubeník si to šinie ďalej v šialenom tempe kamsi dostratena a nikto nevie, čo tým sleduje, alebo ako sa v najbližšej sekunde zachová. Tak sme sa jeho nečakaný záchvat iniciatívy snažili schovať za šmatlavú improvizáciu v A-molovej pentatonike, pozerajúc sa raz jeden na druhého, raz na Radúza a naspäť. Takto mohla prejsť snáď minúta neistoty a beznádeje, keď tu Radoslav zrazu udrel na crashku, zastavil vlak a nám tým uštedril ranu z milosti. Bilbo opatrným komentárom zhodnotil priebeh udalostí na pódiu a všetci dúfali, že čoskoro bude po koncerte. Radúz sa dopustil ešte zopár menších prešľapov, my sme cítili, že vzadu nemáme istotu a hrali sme tiež na hovno. Nie je totiž nič horšie, ako keď musíte dopredu prehratú partiu dohrať do konca.
(Šariš rozmýšľa nad ústupom)
Pán moderátor si neodpustil štipľavú poznámku na náš výkon, nuž, vtedy sme si nič iné ani nezaslúžili. Nemalo nám čo zlepšiť náladu, hamburger zdarma sme zjedli ešte pred vystúpením. Bilbo si prezliekol tričko dúfajúc, že takto ho nikto nespozná. Nič to, premiéra na veľkom pódiu nevyšla, potvrdilo sa to, že nič príjemné neprichádza ľahko. Festivalový výkon si skrátka v skúšobni nenatrénujete. Netreba si z menšieho neúspechu nič robiť, väčšina ľudí má pamäť ako mucha a po vašom nasledujúcom úchvatnom koncerte si už nikto nespomenie na nejakého šialeného bubeníka z Rock Show Vráble 2012.
