Príhody kapely Kýbel Mačiek: júla 2014

A obhajíme si to aj u všetkých registrovaných cirkví! Tak sme sa raz boli pozvaní na lokálny vidiecky majáles do obce Podbiel ako jediní zástupcovia kapely z iného než severského regiónu. Pre nás západniarov exotika na severe vždy veští neobvyklý výlet z ktorého príhody si budeme hovoriť každý druhý piatok v krčme. A tento výlet veru podčiarkol toto pravidlo rovno dva razy.

(Radúz by sa v prípade, že by stratil talent, uživil aj ako pornoherečka)

Je o nás známe, že sa na koncert nikdy veľmi neponáhľame, potom občas nastáva zhon a chaos s navigáciou, čo obzvlášť Bilbo zvláda ťažko; pred koncertom treba mať dosť času na rituály, vstúpenie si do svedomia a uvedenie sa do pohody. Do Podbielu sme opäť dorazili štýlom, že nás pomaly z auta môžu vyšmariť rovno na pódium. Avšak žiaľbohu, ale niekedy chválabohu nastávajú na koncertoch prestoje, a tentokrát chválabohu, že žiaľbohu, že nastali. Miesto pódia sme sa teda umiestnili do backstageu, ktorý za normalných bezkoncertných udalostí predstavoval hospodársku budovu dedinského futbalového klubu spojeného s krčmou. Môžete si ho predstaviť ako veľkú miestnosť s výčapom, kopou jedla a náhodne rozhádzanými hudobníkmi. Uvítanie bolo veľmi vrelé: na hladom zmučené žalúdky štyrikrát poctivý guláš. A budete piť aj pivečko chlapci? Jasné, ale iba trikrát tentokrát, pretože JZ pivo nepije. Ale okrem toho vypije fakt všetko. Po zavlažení mäsa v bruchách prišla kľúčová otázka: a budete aj tvrdé? V tom sa na stôl spustila sedmička borovičky, podporená informáciou, že skôr ako o hodinu hrať nebudeme. Nehovoriac o domácich slečnách, ktoré nemali nič lepšie na práci, ako sa o nás starať. A tak boli prípadné dezilúzie zažehnané.

(Pochytajme sa navzájom za údy)

Tak sme si teda skracovali čakanie príjemnejšími vecami. Čas sa naťahoval tak veľmi, že sme sa až museli čas od času presvedčiť, či je na stagei všetko v poriadku, či sa hrá a či ľudia šalejú. Vysvitlo, že áno. Podarilo sa nám aj zdrapiť organizátora, od ktorého sme sa pokúsili dozvedieť, kedy vlastne budeme hrať. Do jeho monológu zrazu (v máji 2014) začal pretínať tmu dážď so snehom! Do jeho prejavu sa to premietlo nasledovne: "... tak pôjde Arzén, potom my a ... to sneží alebo prší alebo ČO DO PIČI?!" Takže ani domáci to nečakali.

(Ani náhodou nejde o to, ako hráš, ale ako sa pritom tváriš!)

Vyvodili sme si z toho, že máme ešte dosť času na to, aby sme začali na fotkách hádzať vydrbané ksichty. Ako sa všetko v pohostinstve míňalo, tak sme sa aj my pomaly začať presúvať smerom k pódiu, pričom opäť hrozilo uplatnenie pravidla, že čím neskôr hráme, tým hráme horšie, ba dokonca vystavujeme seba i publikum väčšiemu nebezpečenstvu. Oraváci však majú chrabré srdcia a hocičo ich nerozhádže. Napriek na máj neobvyklej zime si nás počkali pod pódiom, dovtedy sa zohrievajúc na otvorených ohňoch, krása!
Na pódiu sa vytvorila rodinná atmosféra, z Radúza sa vykľul zhovorčivý bubeník a počas zvučenia veselo tliachal do svojho mikrofónu, povzbudzujúc publikum k ešte väčšiemu odhodlaniu. Bilbo na zdesenie zistil, že nemá pivo na zalievanie hrdla v akcii, a tak si ho úspešne vypýtal od publika, nádhera! Tak sme odpálili šou. Ak sa človek pozrel napravo, zbadal JZ-ho, ako kvočí pri pedalboarde a očividne sa snaží niečo dať do poriadku; tí pozornejší to mohli spozorovať aj podľa toho, že nehrá doprovodná gitara, ak sa pritom pozerali napravo, tak im muselo byť všetko zrazu úplne jasné. Vďaka programu odnímateľných gitaristov dokážeme improvizovane odohrať aj v trojici. JZ si to tiež uvedomil a tak sa rozhodol, že bude aspoň poskakovať po pódiu ako blázon a tým pobaví minimálne svojich spoluhráčov. Na záver koncertu sme spustili psychadelickú improvizáciu, na ktorej podstatu sme neprišli dodnes.

(Po druhej ráno nečakajte normálne ksichty nikde)

Po koncerte sme sa vrátili k tomu, čo sme načali pred ním. Na JZ-ho novej gitare sa hrali a spievali odrhovačky, hoci elektrickú gitaru bez komba nepočul ani ten, čo na nej hral. Medzičasom si niekto na záchode rozjebal hlavu a museli ho odniesť záchranári - afterka ako má byť. Kapela si užívala nevyčerpateľné zdroje všetkého, na čo mala chuť a publikum sa tešilo zo šťastnej kapely. Ktosi sa náhle rozhodol párty rozpustiť, čo sa u všetkých stretlo s veľkým nepochopením, avšak vysvitlo, že svitá, bolo 5 hodín ráno. Tak sme museli backstage s veľkou nevôľou opustiť a presunúť sa do penziónu, kde sme mali v spánku prečkať do obeda. Trochu optimizmu do situácie priniesla informácia, že sme ubytovaní spolu s nitrianskou družinou šermiarov, a tak sme sa po príchode cítili v bezpečí, Radúz si napriek tomu ešte pre istotu strelil jednu borovičku.

(No neadoptovali by ste si ho?)

Po zobudení sme začali zliepať mozaiku epického večera, dojedať studený guláš a Bilbo obsluhovať svojich spoluhráčov čajom, pretože od kávy nalačno by sme sa asi všetci posrali. Keď sme sa pofotili s inventárom penziónu, rozhodli sme sa vrátiť sa na miesto konania festivalu s cieľom dožrať zbytky majonézových šalátov a v neposlednom rade sa rozlúčiť s organizačným tímom a oravskou prírodou. Ťažko nájsť niečo, čo tejto akcii chýbalo!