Sme predskokani, juchú!

Každý vie, že v dvoch sa to tiahne lepšie a v troch ešte o niečo lepšie, ani kapela si nechce svoju ťarchu na výslnie rokenrolu vláčiť sama - preto je ideálne si dopomôcť a nenápadne sa predbehnúť v rade. Dobrým a nenásilným spôsobom, ako na seba upútať pozornosť, je ocitnúť sa na jednom plagáte so známou skupinou. Kandidátov na predkapely je mnoho, preto treba mať trochu šťastia, možno si vás vyberú, možno vás niekto osloví, prípadne jedna kapela vypadne z lineupu a vy si rýchlo sadnete na voľné miesto; posledná možnosť sa na začiatku roka 2013 prihodila nám - spriaznená kapela nám prihodila možnosť zahrať si v januári pred Slobodnou Európou a v apríli pred Zónou A na našom dvore v Novej Pekárni. 

(Oproti Koňýkovi vyzeráme akosi obyčajne)

Do Pekárne sme sa naskladali v tradičnom čase pár hodín pre vystúpením. Vtedy sme ešte mali prejeb z toho, že príde kapela z hornej ligy a nevedeli sme celkom ako sa k nim správať, ale to nás časom prešlo, stačí, aby ich človek videl párkrát za leto ožratých na sračky a celá hviezdna aura pominie. Niektoré z týchto legendárnych kapiel sú viac nedotknuteľné, niektoré menej: Slobodná Európa na nás zapôsobila ako naozaj poctivá oldschool rocknrollová kapela s prirodzeným rešpektom, napriek tomu Whisky s nami utratil pár slov, Zóna A si po príchode vytvorila hniezdočko vystlané svojou posádkou a do reči s nami im príliš nebolo, treba však uznať, že obe kapely si toho za celú svoju existenciu odohrali a odkecali dosť. Tak sme sa aspoň odfotili s Koňýkom, potom nás ešte bubeník Zóny počastoval tým, že nevedel, že sú až dve predkapely a teda nech to odsýpa nech nehrajú prineskoro, inak sme v zákulisí viedli dva na sebe nezávislé životy - aspoň sme sa vyhli možno nevhodným alebo všedným otázkam.

(Diváci krátko po tom čo vstali od táboráku)

Nevedeli sme celkom čo je to za kumšt predskakovať punkovej, resp. rocknrollovej legende. Ak sme si robili vlastný koncert, tak sme vedeli že aspoň tí ľudia čo prídu budú na nás zvedaví, ale čo fanúšikovia iných skupín? Na Slobodku sa prišla pozrieť skôr staršia generácia a niektorí mladí nadšenci rokenrolu v strednom tempe, na Zónu A sa dovalili pankáči všetkých vekových kategórií, bežná rocková mládež a potom navonok normálni ľudia. My sme sa pomaly okolo ôsmej ako prvá predkapela doniesli na pódium, že ideme hrať. Povedali sme si, že nebudeme koncert zbytočne naťahovať, naložíme poriadny speed punk buranroll nech majú všetci na čo spomínať, poriadne rozvíriť starým pankáčom číra našim novým avangardným repertoárom. Pankáči dobre reagujú na zvuk a akonáhle sa spustí rachot, tak ich to zdvihne z podlahy, a to doslovne: keď sme predskakovali Slobodke, prísediaci fanúšikovia vytvorili na podlahe kruh, aký bežne tvoria skauti okolo ohňa, sedeli a popíjali pivo. Keď sme spustili rámus, tak zrazu celý krúžok vstal zo zeme a jeden pankáč hodil pohár s pivom do toho naproti stojaceho, my sme na pódiu žasli; trafil ho však len do hrude a ten druhý si to akoby ani nevšimol - punkový koncert bol počatý.

(Daj si pivo a budeš vyzerať ako ten týpek vpravo!)

Po našom vystúpení nasledovali naši kolegovia z kapely Známe Tváre, počas neho sme sa už včlenili do davu ľudí a počúvali zaujímavé debaty o tom, či bola lepšia prvá, alebo druhá predkapela, ľudia predkladali rôzne argumenty, občas nás spoznali a zapojili do diskusie, občas nás pochválili a občas nám prednášali racionálne, ale zdvorilé argumenty v náš neprospech. Celkovo sa zdalo, že sme urobili dojem a dokázali sme osloviť publikum, ktoré sa neprišlo pozrieť výhradne na nás - doteraz stretávame ľudí, ktorí spomínajú, že nás prvýkrát videli na koncerte Slobodke či Zóny. 

(Verné punkové kombíčko)

Bonusom koncertu so Zónou A bola účinkujúca kapela The Fialky. Z ich zostavy nám utkvel v pamäti hlavne spevák a gitarista Kečup, ktorému ako keby prešlo cez hrdlo niekoľko ton kovošrotu a zopár vagónov dechtu - taký chrapľák sme ešte nepočuli. JZ si od neho požičiaval kombo, chcel sa tiež dozvedieť, či môže pokrútiť potenciometrami a nastaviť si vlastnú verziu hluku, dozvedel sa, že Kečup s nimi "moc nehejbal" odkedy ho kúpil a môže si s nimi robiť čo chce. Nielen on ale aj zvyšok jeho kapely bol vo forme, a tak s nimi bola sranda aj na pódiu aj mimo neho, dodali celému večeru svojský punc veselosti, my sme tiež našu úlohu odviedli solídne a získali pár fanúšikov navyše.  

(Radúz si ako všestranný bubeník vie zahrať na akýchkoľvek bicích)

Od tejto dvojice koncertov sa nám čoraz častejšie prihodilo predskakovanie pred zvučnými menami. Akonáhle sme mali nahratý album, rozosielali sme ho kade-tade po rôznych mailových schránkach zabehnutých hudobníkov, ako inak s drvivou väčšinou bez odozvy; jediní ktorí zareagovali, boli manažér Smola a Hrušky a Jury z Konfliktu, druhý menovaný dokonca utrúsil pár viet na margo našej prvej nahrávky, čo nás veľmi príjemne prekvapilo - takto započala naša spolupráca. Konflikťáci nás zobrali so sebou na niekoľko koncertov (na niektorých obzvlášť legendárnych miestach) čo im veľmi slúži ku cti a ich podporu mladých kapiel si vážime doteraz. So spomínanými Smolou a Hruškami sme sa prvýkrát ocitli na spoločnom pódiu na koncerte v Partizánskom, keď sme sa im nenápadne pripomenuli, že veď to do toho Partizánskeho nemáme tak ďaleko a vieme odohrať aj polhodinkový set, ktorý takmer nikoho neurazí. Do roku 2015 sme ešte v kluboch zopárkrát predskakovali Slobodnej Európe, neskôr sa nám podarilo vystupovať pred Horkýže Slíže, či dokonca sme si strihli jeden akustický koncert s Divokým Billom v Urminciach. Ktovie, akí interpreti nás ešte čakajú v budúcnosti. 

Príbeh skúšobňe

Jedna z nevyhnutných podmienok existencie kapely je možnosť skúšať v nejakom priestore. Nemusí ísť zákonite o skúšobňu v pravom slova zmysle, sú kapely ktoré nevyprodukujú toľko hluku, pokiaľ máte synťákové duo tak môžete skúšať aj v obývačke, rocková kapela však potrebuje dôkladnejšiu segregáciu od väčšinového obyvateľstva. Garážové kapely sa nazývajú práve podľa garáží kam sa z núdze uchyľujú, ak bývate v paneláku tak máte smolu a musíte sa poobzerať po niečom inom. 

(Chodba slúži ako dvor na Luníku IX - ak niečo nepotrebuješ, vyjeb to pred dvere)

Ako už bolo povedané, prvú skúšobňu sme získali so šťastím, to šťastie však nebolo dostatočne veľké na to, aby tá skúšobňa bola aj dobrá. Vo vyradenom objekte bungalovového charakteru neprebývalo nič len hudobníci a krysy. Každý týždeň sme prechádzali konfekčnými drevenými dverami, zdravili chlapcov fajčiacich bokom a následne sa prevtelovali do Riša Mullera v piesni Po schodoch: kým sme sa objavili pred dverami našej skúšobne, museli sme prejsť pozdĺž chodbou okolo ostatných dverí ako na dievčenskom internáte, a tak sme si trebárs mohli cestou vypočuť ako bubeník Štefan hrá už mesiac dokola tú istú etudu, kapela na konci chodby pridala do repertoára tretiu pesničku alebo čo asi budú hrať na koncerte naši susedia deathmetalisti. 

(Čím bližšie k závesom s Legom, tým bližšie aj k nám)

(Titulky vyjadrujú nadšenie z práce)

Do skúšobne sme vošli dverami, ktoré nepasovali do rámov a tak sme ich museli zamykať i keď sme boli dnu. Okrem aparatúry ste mohli vnútri nájsť vybavenie ako v americkom sitcome, do tejto fázy sa však nebolo ľahké prepracovať. Miestnosť dostala niekoľko vrstiev igelitu, polystyrénu a kobercov, aby človek počas pobytu v nej nestratil chuť do života. Tak či tak nám príroda priebežne pripravovala prekvapenia, pravidelne nám do jedného rohu zatekalo, JZ si preto pri aranžovaní nábytku musel narýchlo vymýšľať nové pravidlá feng-šuei. Proti mrazu nepomohla izolácia, proti horúčave odchýlené okno, proti dažďu liepajúci sa po streche Radúz, ktorý na nej rozmiestňoval igelit. O našej aparatúre tiež škoda reči, väčšinu vecí sme si boli nútení požičať, jeden mikrofón sme z núdze prilepili lepiacou páskou o hrdzavú tyč.  Suma sumárum sme si prešli krstom ohňom už pri zotrvávaní vo vlastnej skúšobni, nehovoriac už o tom, že naša miestnosť bola priechodná a keď si chceli ísť Zoči Voči od vedľa zapáliť, tak sa nevyhli obligatórnym poznámkam v štýle sorry chalani alebo pardon. Chválabohu sa pred skúšobňou nachádzala antistresová zóna plná zelene, do ktorej sa dalo príležitostne dostať aj cez okno. 

(V strede sa nachádza hrdzavá tyč, mikrofón sa zrejme odlepil a spadol)

(Ako v rozprávke, ešteže túto chalúpku neprišiel rozfúkať vlk)

(Radúz ešte nevie, že mu vietor sfúkne igelit na zem)

Hovorí sa, že za najdôležitejšie veci v živote sa neplatí, bohužiaľ skúšobňa do tejto kategórie nepatrí. Radúz nenechal nič dlžný svojej insolventnosti a tak začal ako prvý šomrať, že musíme každý mesiac platiť nájom. V tom čase sme sa však nemali kam pratať; so skúšobňami je v Nitre problém, tento areál bol aspoň strážený, na vrátnika s výzorom motorkára sme si zvykli a na vrátnici bol dokonca automat na kávu a sladkosti. Radúz medzi rečou spomenul, že on kedysi skúšaval s kapelou v materskom centre pod jeho činžiakom, v murovanej budove s kúrením a so strechou. Akonáhle sme zistili, že si dokážeme svojbytne pozliepať komplet aparatúru na prevádzku kapely, zdvihli sme kotvy a opustili nitriansky undergroundový megalopolis na Pražskej ulici v Mlynárciach, poslednýkrát sa za nami zabuchla modrá brána, ktorú občas chodieval otvárať slovenský Lemmy Kilmister. 

(Každý vidí v zariadení miestnosti iný potenciál)

(Juraj rozmýšľa, čo mu bude na starej skúšobni najviac chýbať)

Kde bolo tam bolo, v Nitre na Klokočine postavili budovu, ktorá teraz slúži ako materské centrum Klokanček. V multifunkčnom objekte môžete nájsť atrakcie pre mamičky s deťmi, potom rôzne záujmové krúžky a na poschodí aj našu skúšobňu. Vzhľadom na okolnosti nemôžeme robiť rámus kedy sa nám zachce, skúšame teda predovšetkým vo večerných hodinách, inokedy tam môžeme byť tiež, ale bez buranrollu. Toalety sú na poschodí pomaľované farebnými zvieratkami, kde-tu sa nájde aj zabudnuté hygienické vrecko alebo svetlica, ktorú ktosi vraj hodil do okna lebo robíme bordel. Škôlkársky charakter budovy radi využívame pri fotení alebo točení netradičných videí. Skúšobňu lemuje polystyrén a koberce, ale je tam hlavne sucho a teplo, elektroniku môžeme skladovať aj v rohoch miestnosti. Inými slovami, super podmienky, i keď nám občas príde niekto vynadať alebo povedať, že máme byť ticho lebo viete, tie bicie sú hrozne nahlas a oni robia vo vedľajšej miestnosti rozhovor do STVčky. Ktovie, čo by na tie bicie povedali obyvatelia okolitých panelákoch, ale zas trochu buranrollu ešte nikoho nezabilo, či ho už počúvate, interpretujete alebo ho počujete iba ako ozvenu odrazenú od protiľahlého činžiaku. Veríme, že to všetci vydržia a my v tejto skúšobni nájdeme ten ozajstný domov za 10€ ročne,  ktorý sme tak dlho hľadali. 

(Tu si môžete aj v pohode sadnúť na zem bez toho, aby vás zospodu pretiahla hentai chobotnica)

(V skutočnosti nám nebolo až tak teplo, žena na plagáte je vyzlečená len do polovice)

(Nemusíme veru chodiť ďaleko aby sme sa mohli drbnúť do guličiek alebo si zaskákať na trampolíne)

(Aj pre detičky je hudba dôležitá!)

(Žijeme v dobe, keď si treba podpisovať aj predlžovačky)

(Vnútri tejto skrinky sa nachádza polička, preto dostala názov Skrinka skrinka)

Prerazili sme za hranicami

Na Slovensku je super to, že ak sa vám tu nepáči, tak sa vyberiete 100 km ľubovoľnou svetovou stranou a ocitnete sa v inom štáte, domáce hudobné skupiny tak majú dobrú východiskovú pozíciu na to, aby prerazili aj za hranicami Slovenska. V stredoeurópskom priestore si každý aspoň raz za čas brúsi zuby na územie svojho suseda a nebolo to inak ani s našou kapelou, i keď stále máme dosť starostí s obiehaním našej vlasti.

(Kde je hranica medzi plagátikom a letákom?)

Kedysi na jar roku 2012 nám prišiel mail, ktorým nás pozývali zahrať na slávnosti pri príležitosti výročia založenie obce Provodov. Na plagátiku sa písalo, že obec sa nachádza za nejakou ďalšou obcou a potom doprava, vyvolávalo to dojem, že snáď ani domáci si nie sú celkom istí, kde sa Provodov nachádza. Nič to, veľmi sme sa zahraničnému angažmánu potešili, hoci je Morava v podstate za humnami. Slovensko má malý veľký trh, ale v prevažnej viere predsa len malý, preto radi vítame existenciu česko-slovenskej federácie aspoň v kultúrnej rovine. 

(Tento stôl bol vybavený aj Bilbovým otcom, prvý sprava)

Nemôžeme povedať, že by sme mali zrovna šťastie na podporu fungovania kapely zo strany našich rodičov a ostatných príbuzných, skôr naopak. Jednou zo svetlých výnimiek je Bilbov otec, ktorý z hejterského štádia prešiel do fázy entuziastickej a dokonca nás bol ochotný do Provodova zaviezť. Upozornenie: akonáhle z kapely nikto nemusí šoférovať, tak to veští neplechu. Cesta moravskými lesmi a hájmi bola kľukatá a nevyspytateľná, raz sme sa omylom ocitli na bezúčelnej betónovej ploche nad lesom, kde bola len kopa slamy a odparkované auto, pred ktorým boli celkom jednoznačne vyložené dva páry topánok, tak sme sa radšej diskrétne zdekovali. 

(Už len toľkoto môžeš vypiť Radko)

Provodov je milá malá dedinka kúsok od Zlína centrálne orientovaná okolo obecného námestia, na ktorom sa konala výročná veselica. Pri vstupe do areálu si overili, či sme teda tá slovenská kapela Kýbel Mačiek, vtedy sme si uvedomili, že v Česku môže ísť o podobne exotický názov ako trebárs Horkýže Slíže. Hneď po akreditácii sme okúsili moravskú pohostinnosť a dostali po kalíšteku domácej slivovice, čím sme získali vstupenku do raja. Na obecnom námestíčku sa rozpriestierali šiatre ponúkajúce vidiecke pochutiny, klobásy, pivo, slivovičky, všetko, čo môže veselý dobrosrdečný kraj ponúknuť. Na jedlo sme dostali lístky v rámci honoráru, šikovne sme ich vyvekslovali za lístky na alkohol a po vzoru domácich sme si z pohárikov stavali komínčeky. 

(600 let Kýbel Mačiek, bolo nám cťou)

Osadenstvo akcie bolo dokonalé, mladí aj starí jedli, pili, veselili sa. Koncert sme odohrali tiež veselo a potom sme si užívali priazeň slovenskej kapely so zvláštnym názvom. Vzduch bol teplý, mladé Moravanky pekné, všetko voňalo niečím medzi prírodou a poctivým dedinským oldomášom. Vyslovili sme hypotézu, že aj na Morave sa môže nachádzať raj, tým sme sa dostali do ošemetnej situácie, pretože sme sa rovnako vyjadrili aj o Orave, najschodnejšou cestou bude zrejme predpoklad, že tých rajov je niekoľko. Alebo možno nakoniec objavíme kraj, na ktorý sa nebude chytať Orava ani Morava, dáme keď tak vedieť. Ocino predviedol heroický výkon keď sa celý večer dokázal pozerať na naše ksichty, zaviezol domov celú spiacu posádku a pindal až deň na to. Ďakujeme. 

(JZ a Dubák, ktorý sa stratil a šiel pešo do Zlína)

(Rokenrol začína už na detských ihriskách!)

Dvaja krstní otcovia

Niektorí ľudia tvrdia, že dieťa by nemalo mať dvoch otcov; táto hypotéza sa dá efektívne zrušiť tvrdením, že nikto nemá dvoch otcov, pretože to technicky nie je možné; môžete sa všetci ukludniť. Samozrejme platí to len na ozajstné živé deti, keď hovoríme o dieťati v prenesenom slova zmysle, tak je možné všetko. Aj to, že vás privedú na svet štyria chlapi a budete mať dvoch krstných otcov. Hovoríme ako inak o našom prvom albume, ktorý sme splodili kolektívne, úlohu pôrodnej baby zvládol Ondrej Vydarený, a tak už zostávalo iba albumček pokrstiť a formálne ho začleniť do prúdu muziky. 

(Pišta vie spraviť cirkus, ale iba keď treba!)

Prvým kandidátom na krstného otca bol známy vandal Pišta Vandal, on je rovnako ako každý člen Kýbla Mačiek príležitostne zúrivý démon so zlatým srdcom. S Bilbom si dohodli stretko v mieste jeho vtedajšieho zamestnania - budove Slovenského rozhlasu. Pišta sa preukázal ako štedrý človek, doniesol Bilbovi svoje knižky zadarmo, ba mu aj kúpil pagáče a kofolu kedže bufet bol iba pre zamestnancov. Na záver príjemného pokecu ho poprosil, či by ich teda nepoctil a nepokrstil debut, Pišta súhlasil bez váhania. Bohužiaľ teror diárov a kalendárov je v kapitalizme nevyspytateľný, a tak Pištovi do toho nakoniec niečo vošlo. Museli sme sa teda poobzerať po inej možnosti. 

(Niektoré činnosti budete robiť len raz za život, užite si ich!)

Dátum krstu 6.10.2012 sme mali už nadosmrti zapísaný v hlave, ledva sme totiž stíhali nahrať všetko čo bolo treba do tohto dňa, mali sme opletačky s organizáciou akcie a k tomu sme po novom museli naháňať nového krstného otca. Spolu s nami krstila aj dnes už zosnulá kapela Známe Tváre, ktorej sa ako keresztapu podarilo uloviť Vratka z Iné Kafe. My sme sa samozrejme nemohli nechať zahanbiť a chceli sme ak už nie zvýšiť vklad, tak aspoň dorovnať: zavolali sme teda Jurovi Štefánikovi zo Slížov. Juraj sa potešil, súhlasil, dokonca že dotiahne so sebou krstiť aj Sabotéra. Nápad položiť cédečko na dno kýbla a vykydnúť naň mačaciu konzervu sa mu zapáčil, takže problém bol vyriešený. 

(Objatia sa už nedočkal)

Celá akcia spojená s krstom bola koncipovaná ako minifestival nitrianskych kapiel, vystúpili dokopy štyri, my ako záver programu. Známe Tváre s Vratkom krstili cédečko pred nami, Vratko sa preukázal ako podporovateľ mladej muziky a presvedčil publikum, že oni sú práve tá mladá kapela, čo má gule. My sme medzičasom odohrali pripravenú porciu pesničiek až sme sa dopracovali do momentu keď Slížaci nastúpili na pódium. Cédečko sa uložilo na dno plastového kýbla s nápisom Mačiek a Sabotér naň vykydol obsah mačacej konzervy, Juraj počas toho hovoril svoj monológ do mikrofónu; hovoril o tom, ako treba podporovať mladé kapely a tak, bolo to však všeobecnejšie než sme čakali hlavne po Vratkovom výstupe, nás konkrétne veľmi nespomínal, mali sme z toho veru zmiešané pocity. Ale srať na to, kocky sú hodené, mačacie mäso vykydnuté - na náš prvý album, ktorý sa takto oficiálne zaradil do svetového rockového dedičstva.

Na fotkách je zachytený iba obraz, okolitý svet je zmrazený do jediného okamihu, a tak budú fotky vyzerať čím ďalej tým lepšie v priamej úmere so spomienkovým optimizmom a všetci pomaly zabudnú na to, ako zneli príhovory krstných otcov ku kapelám. Bilbovi sa pri tej príležitosti aspoň ušlo otcovské obojstranné potľapkanie po pleci od Jura Štefánika – 12 pesničiek bolo vrhnutých do víru muziky a budú sa v ňom krútiť až kým zrušia internet, rozdupú cédečká, spália buranské spevníky a posledný gitarista zabudne akordy Rozjebem bytu.   

(Do mikrofónu nebolo treba povedať, že sú to Štefánik a Sabotér, lebo ich každý pozná)

Náš prvý pokus o turné

Pokiaľ si vybavíte niekoľko koncertov v krátkej dobe po sebe, je výhodné a moderné nazvať ich turné: neskloňuje sa to a dáva to koncertom punc dôležitosti; táto ilúzia je obvykle dôležitejšia než koncerty samotné. Keď niekomu poviete, že máte turné, človek si predstaví konvoj kamiónov s nespočetnou technikou, ktorú vybalíte na nekonečne veľkom pódiu pre žiadostivý dav vašich fanúšikov niekoľkokrát do mesiaca, každú afterku zakončíte rozbitím hotela a kapúrkovým dvojitým Jackom Danielsom, čo vám do gágora naleje raz jedna holá žena, raz druhá. Občas je veľmi užitočné, že ľudia nevedia, ako to funguje v zákulisí.

(Jeden z pekných obrázkov)

Iba vy totiž viete, že v skutočnosti nebudete mať žiaden koncert turné v meste presahujúcom 40 000 obyvateľov, že vás naň nik nepozval ale museli ste si ho vybaviť sami za nevýhodných podmienok, že ste museli pretelefonovať gate aby si zapamätali aspoň váš názov a nastokrát vás ako naničhodnú stratu času zaradili do programu klubu čo im ale nezabráni dátum koncertu zmeniť bez toho aby vám dali vedieť lebo vás majú za hovno a vy potom musíte posúvať všetky termíny koncertov a robiť všetko odznova, že nakoniec polku koncertov zrejme aj tak zrušíte lebo ste nezohnali zvukára alebo žiadnu lokálnu predkapelu ktorá by privliekla bicie alebo publikum lebo vy si bicie a vlastne nič okrem gitár priniesť neviete lebo nemáte poriadne auto a nebyť predkapely tak by na ten koncert nikto neprišiel a vám po ňom zostanú len dlhé nosy a sekera 50€ na benzín na ktorú bohviekto sa bude skladať keďže nikto nemáte peniaze a skrátka ste rátali s tým, že aspoň 25 ľudí na vás bude zvedavých a zároveň ochotných vysoliť tie dve eurá, ale sa to celé nejako dojebalo a navyše takýmto naverímboha systémom máte vybavenú viacmenej celú šnúru lebo to robíte prvýkrát a neviete čo sa patrí a na čo si treba dávať pozor lebo keď budete mať ružové okuliare a budete dúfať, že zabeštelovať termín je väčšina úspechu tak čoskoro zistíte, že na úspešný koncert vplýva kopa faktorov nad ktorými ste ani vo sne neuvažovali a už vôbec vám trebárs nenapadlo sa spýtať či sa v tom klube môže hrať aj po desiatej a potom čumíte jak debili, že prečo vás vypínajú v polke playlistu, ale už sa nič nedá robiť a poviete si, že ste mali tentokrát smolu a ten ďalší koncert bude popiči, nič to že vám spoluhráči vynadali, že ste neschopný debil a či si viete aspoň zaviazať šnúrky keď nedokážete zabezpečiť ani zvukára ktorý by za ozvučenie záhradného domčeka nepýtal 200€, ale dobre, jebať zvukára ale keby sme mali aspoň ten skurvený konzum na bare nech nám má čo zlepšiť náladu, a nakoniec fakt príde koncert kde všetko vyjde ako má a tak vás aspoň cestou domov zastavia policajti a dajú vám pokutu za to, že dvaja vzadu nemajú zapnutý pás. Ale ako sa človek naučí lepšie plávať, než ako keď ho hodia do vody. 

(Buranroll Tour, pôvodne Známe Mačky Tour, ale náhoda je sviňa)

V lete roku 2013 sme si povedali, že už je načase sa tváriť ako seriózna kapela, tak sme si teda svojpomocne vybavili turné. Našim spolupútnikom sa mala stať kapela Známe Tváre, ale namiesto toho aby sme spolu zorganizovali a odohrali nezabudnuteľné turné, kapela Známe Tváre prestala existovať. Toto sme veru nečakali, hudobný cynizmus je neuveriteľný. Celý manažment bol teda presunutý na nás a program šnúry sme šili za pochodu horúcou ihlou, prvý koncert bol už totiž za dverami. V Bratislave sme stavili na British Rock Stars, tam majú mladé kapely dvere otvorené a v hlavnom meste sa vždy našlo zopár ľudí, ktorí na nás boli zvedaví. Ďalší koncert v Rimavskej Sobote ale už bola skúška ohňom: s meškaním sme dorazili do klubu, zbadali sme miestnosť určenú na hranie koncertu a skonštatovali, že by sme si takýto priestor dokázali ozvučiť aj vlastnými silami. Problém bol v tom, že sme mali dohodnutého zvukára za 120€. Vyzbieralo sa prinajlepšom 80€, a to sme ešte netankovali a nežrali. Tak nás domov vyprevádzala Perúnova sekera a poučenie, že lepší punkový koncert so zlým zvukom zdarma, ako kvalitný s podnikateľským rizikom. 

(Ako spoznáte, že na koncert nikto neprišiel? Kapela má fotky len z pódia)

Aby sme sa náhodou nezostali zle pochopení: je jasné, že nám nejde o prachy. Ide len o to, že ak máte málo prostriedkov na chod bežného života, tak si veľmi nemôžete dovoliť utrácať na svoje hobby. Snažili sme preto zariadiť koncerty tak, aby boli čo najkvalitnejšie a zároveň aby sme boli aspoň na nule, prípadne znížili riziko na minimum. Ak hráte svoju muziku, tak v podstate prezentujete svoj produkt pre možných záujemcov a vždy je riziko, že sa títo záujemcovia nenájdu. Muzika má toho veľa spoločného s podnikaním: tam tiež investujete do reklamy, vyvíjate svoje portfólio, máte fixné a variabilné náklady, a stále môžete aj zbankrotovať. Problém občas tkvie v tom, že aj kluby sa chovajú ako podnikatelia. V takej Trnave nás pre zmenu čakal model koncertu "ak chceš hrať, tak si zaplať". Zvukár 100€ plus 40€ pre klub do vačku. Vychytené trnavské kapely kvôli komunikačnému šumu nakoniec nevystúpili, tak sme lovili talenty v druhej lige. Účasť mizivá a tak sme zas doplácali zo svojho. Naučili sme sa, že pokiaľ si podnik vyberá poplatky napr. za "biletára" (to je ten, čo drží dvere aby nespadol), na ktorom trvá, alebo nebodaj za "prenájom priestoru", tak ruky preč, ako keby toho už nebolo dosť. Niektoré kluby idú skrátka opačnou cestou ako by kapely potrebovali, ak chceš koncert máš ho mať: zaplať si zvukára, zaplať mi SBSkára, zabezpeč si reklamu a ja zatiaľ budem doma prdieť do gauča a dávať pozor, aby som si prst, ktorý som mal pred chvíľkou v riti, nestrčil do nosa. Česť všetkým klubom, ktoré sa snažia kapelám a ich akciám aktívne pomôcť a chápu, že úspešný koncert je prínosom nielen pre kapelu. Toto nie je bežný prístup, ale ani neobvyklý, takže bacha na vec, treba sa veľa pýtať!

 

(HC HC - Hlohovec Hardcore!)

Koncert v Martine sme museli zrušiť, pretože sme ho mali dohodnutý za obdobne rizikových podmienok a už sme toho mali po krk, to isté platilo pre Lučenec a Liptovský Mikuláš. Nemali sme veľké oči a išlo nám o to, aby sme si zahrali a zaplatili si aspoň náklady, ale pri našej ustavičnej chudobe sa postupne dostavil aj stres z toho, či nebudeme musieť siahnuť do svojich vačkov. Týmto sa ale výpočet negatívnych skúseností končí, zvyšok koncertov dopadol super: Bratislava, tam snáď ani nie sú zlé koncerty, Bombura v Brezne je jeden brutálny klub so skvelou atmosférou, v Hlohovci veľmi príjemne, Šaľa je perla na mape, doposiaľ sme tam hrali trikrát a stále lepšie a lepšie. Čerešničkou na torte bol festival Punkové Vianoce v Zlatých Moravciach, kde organizátor napozýval kopu kapiel, z ktorých polovica ani nevystúpila a za pochodu sa menil line-up: my sme mali miesto sľúbenej šiestej hrať o druhej ráno, tak sme si vypýtali cesťák a odišli domov, skutočné Vianoce už boli za dverami a my sme mali večer na pláne stretávky zo strednej školy. Výsledný dojem z turné? Jedine pozitívny! Dobré koncerty boli dobré a z tých zlých - ešte cennejšie skúsenosti, ktoré sme zúročili hneď rok na to pri organizácii Do Kolien Tour 2014.

Nikdy nevieš, koho stretneš

Každý, kto sa dostal aspoň za hranice katastra svojej obce, vie, že na cestách možno stretnúť zaujímavé existencie, ktoré môžu byť zaujímavejšie ako cesta samotná. Okolo hudby sa motá veľa nevšedných ľudí, ktorí svojim bytím dávajú koncertom veľmi cennú pridanú hodnotu. Väčšinou ide o rôznych bizarných fanúšikov čo sú schopní najrozličnejších zverstiev aby potešili svoju obľúbenú kapelu, potom samotní prejebaní muzikanti ako vystrihnutí z bláznivých filmov a v neposlednom rade tím ľudí, ktorý ich obklopuje. Občas zostáva rozum stáť nad schopnosťou ľudí zblázniť sa pokiaľ ide o živú hudbu, je to nádhera!

(Keď vypijete pol litra rumu, uvidíte krútňavu)

Bratislavský klub Randal za sebou ťahá auru kultového klubu a tak sme potajomky dúfali, že sa nám naskytne možnosť si tam v dohľadne zahrať. Konflikt sa tradične rozhodol obklopiť mladými kapelami, a tak sme dostali ponuku im predskakovať práve tam. Príjemné ovzdušie v Randali, prešpikované mnohorakými rockovými neplechami, nám udrelo do nosa už po odvalení kovových dverí. Tak sme tam, v pozícii účinkujúcich. 

(Pentagram na stenu v backstagei možno namaľoval vzadu sediaci Paľo Chodelka)

Jury z Konfliktu nám oznámil, že sme mali slušné publikum aj napriek neatraktívnemu hraciemu času o 20:00. Hrali sme zaujímavú hŕstku ľudí, z ich časti sa vykľul náš budúci fanklub so schopnosťou pohotovej mobilizácie do vzdialenosti 200 kilometrov od Limbachu. Jeden z účastníkov, na prvý pohľad víťaz konkurzu o kuriča na záoceanskom parníku, sa stále snažil Bilbovi niečo povedať. Takáto iniciatíva síce poteší, ale nenapomáha priebehu koncertu; chalan ešte k tomu vyzeral, ako keby ho iba pred chvíľou vytiahli za uši z uhoľnej bane. Nakoniec Bilbo privolil: vysvitlo, že si chcel nechať zahrať pesničku svojmu nedávno zosnulému kamarátovi. Tak sme mu jednu samozrejme venovali. Na koncerte si nemôžete nikdy byť istí, koho stretnete a čo od vás bude chcieť. 

(Chlapec vyslovuje svoje želanie)

Po koncerte sme sa umiestnili do známeho diskusného priestoru pred klubom, podľa koncentrácie ľudi za stolmi viete odhadnúť, či sa tam koná nejaká akcia a aká asi bude divácky úspešná. V tomto priestore sa za večer premlela kopa zaujímavých ľudí z rôznych oblastí Slovenska a sveta, ako napríklad hrdina, ktorému ako pamiatka na absint párty s kamarátmi zostal rozpoltený jazyk. Jedna slečna bola však úplná topka. Anglicky hovoriace dievča sa predstavilo ako Roxy a ako svoj pôvod označilo "south Pacific". Južný Pacifik je široký pojem, treba upresniť. "Pitcairn Island". V tomto momente Bilbo stuhol ako cencúľ: len nedávno si čítal o najmenšej samosprávnej jednotke sveta, ktorej obyvateľstvo tvoria potomkovia vzbúrencov lodnej posádky plaviacej sa asi pred 300 rokmi okolo vtedy ešte neznámych ostrovov. Ostrov sa nachádza na tak šírom oceáne, že neviete, či je bližšie do Chile, alebo do Austrálie, tak či tak, do Európy je to neskutočne kurva ďaleko. A teraz tuto na terase v Randáli sa nachádza jedna z 50 obyvateľov Pitcairnových ostrovov, ktorá sa tam ocitla náhodou počas vášho koncertu. Okrem rodnej angličtiny vedela aj po rusky a po otcovi po srbsky, vďaka nemu sa vôbec dostala do Európy. Bilbo sa ako cestovateľ a jazykovedec veľmi potešil novej známosti, debata bola zaujímavá; škoda, že sme sa natoľko opili, že nemáme na seba kontakt, ani vlastne nevieme, či sme sa aspoň rozlúčili alebo čo. Tak či tak, je neuveriteľné, koho všetkého vám dokáže naplaviť rokenrol až priamo k vašim nohám na pódium, a je to snáď i ten najcennejší darček od hudby pre vás. 

(Máme aspoň jej ksicht)

(Hrdina s dvojhlavým jazykom)

(Na záver naše ksichty, tiež nie celkom bez problému)

Náš najhorší koncert

Rokenrol má aj svoje odvrátené stránky. Platí, že mladá kapela by mala byť kovaná zaživa pomocou negatívnych skúseností, ktoré ju nezlomia. Nám sa jedna lekcia ušla v druhom roku nášho fungovania, keď sme prvýkrát mali hrať pod holým nebom na pódiu väčšom než vaša veranda - na mestskom festivale Rock Show Vráble. 

(Jeden z mála koncertov, keď je človek rád, že nemal dokopy pre koho hrať)

Na akciu sa nám podarilo dostať cez Šarišovu vrábelskú kontrarozviedku. Tušili sme, že hrať na festivalovom pódiu bude asi iná káva než to, čo sme zažili dovtedy. Po obvyklom príchode na poslednú chvíľu nás usadili do klasického skautského stanu pre kapely a dali nám hamburger. Prišiel moderátor a snažil sa od nás vytiahnuť základné informácie ohľadom kapely, ktoré by mohol neskôr do mikrofónu prekrútiť a tým nás zhovadiť. Vtedy sme ešte nevedeli, že sa zhovadíme aj bez jeho pomoci. 

(Radúz azda ešte ani sám netuší, čo sa stane)

Vyšli sme normálne po schodíkoch na pódium, aj sme mali tušenie čo kam zapojiť a kam sa postaviť, aby sme si navzájom nezavadzali. V čase, keď sme mali mať zvukovku, sme sa ešte stále obzerali jeden po druhom, zrazu sme sa zbadali a pokúšali sme sa neúspešne tvoriť dojem, že vieme, čo máme robiť. Keď sme sa už horko-ťažko nazvučili, snažili sme sa námatkovo začať teda ten koncert. Prvú pesničku sme nejako odohrali, druhú tiež tak, akosi sme vtedy ešte nevedeli zvládať pauzy medzi jednotlivými skladbami a nenaťahovať ich zbytočnými sprostosťami. Zlatý klinec programu si prichystal Radúz počas Šalátového Holokaustu, bohužiaľ bez toho, aby nám o tom povedal. V mieste, kde pesnička po refréne prechádza do slohy a spomaľuje do half-time, sa Radúz rozhodol pokračovať v punkovom tu-ca-rucura bez akéhokoľvek chronologického konceptu ako odtrhnutý z reťaze. Inak povedané, bubeník si to šinie ďalej v šialenom tempe kamsi dostratena a nikto nevie, čo tým sleduje, alebo ako sa v najbližšej sekunde zachová. Tak sme sa jeho nečakaný záchvat iniciatívy snažili schovať za šmatlavú improvizáciu v A-molovej pentatonike, pozerajúc sa raz jeden na druhého, raz na Radúza a naspäť. Takto mohla prejsť snáď minúta neistoty a beznádeje, keď tu Radoslav zrazu udrel na crashku, zastavil vlak a nám tým uštedril ranu z milosti. Bilbo opatrným komentárom zhodnotil priebeh udalostí na pódiu a všetci dúfali, že čoskoro bude po koncerte. Radúz sa dopustil ešte zopár menších prešľapov, my sme cítili, že vzadu nemáme istotu a hrali sme tiež na hovno. Nie je totiž nič horšie, ako keď musíte dopredu prehratú partiu dohrať do konca. 

(Šariš rozmýšľa nad ústupom)

Pán moderátor si neodpustil štipľavú poznámku na náš výkon, nuž, vtedy sme si nič iné ani nezaslúžili. Nemalo nám čo zlepšiť náladu, hamburger zdarma sme zjedli ešte pred vystúpením. Bilbo si prezliekol tričko dúfajúc, že takto ho nikto nespozná. Nič to, premiéra na veľkom pódiu nevyšla, potvrdilo sa to, že nič príjemné neprichádza ľahko. Festivalový výkon si skrátka v skúšobni nenatrénujete. Netreba si z menšieho neúspechu nič robiť, väčšina ľudí má pamäť ako mucha a po vašom nasledujúcom úchvatnom koncerte si už nikto nespomenie na nejakého šialeného bubeníka z Rock Show Vráble 2012.