Prvé ozajstné turné

Od nášho prvého koncertu sa už presypalo niekoľko piesočných dún a tak môžeme s odstupom času skonštatovať, že sme v koncertnom kolotoči mierne ošľahaní. Prešli sme si rôznymi nezdarmi v dôsledku ktorých sme museli meniť plány za pochodu, nahlas hrešiť a prispôsobovať sa skutočnostiam, ale nakoniec vždy na druhý deň vyšlo slnko. Na jeseň roku 2014 nastal čas zúžitkovať všetky naše užitočné skúsenosti a vrhnúť sa do víru koncertov minimálne na úrovni poloprofesionálov; opäť teda nastal proces obvolávania, opakovania slovného spojenia "Kýbel Mačiek" do telefónu, dohadovania sa s kapelami na spolupráci a hádania sa kto bude šoférovať na ktorú akciu. Po týždňoch kancelárskej práce sme turné z objektívnych príčin nazvali "Do kolien tour" a zahŕňalo 14 miest a miestečiek. Nič vás nezapíše ľuďom do pamäte lepšie, ako keď budete hrať nepretržite každý rok v každom tmavom kúte. Žiaden youtube ani iné, možno dočasné vymoženosti z nikoho neurobia žijúcu kapelu.

(V skutočnosti nosíme obleky len na stužkovú a cirkevné sviatosti)

Na začiatku šnúry nás čakala rozcvička v Palárikove. Väčšia obec v širšom okolí Nitry ponúka niekoľko miest, ktoré sa v prípade potreby vedia transformovať na miesto na koncert: v krčme u Montyho môžete vystupovať na zastrešenej dlažbe akú máte istotne aj vo vašom meste v bočnej uličke od pešej zóny. Atmosféra bola super, vidiecky charakter koncertov vždy pridáva na srdečnosti a našej spontánnosti a schopnosti improvizácie; Bilbo si trebárs zabudol vziať so sebou harmoniku a tak namiesto harmonikového sóla v rámci kultúrneho programu exol pivo, srdečný fanúšik mu po pesničke priniesol druhé - ak hrávate iba v športových halách, toto sa vám zaručene nestane. 

(Takto nám ukazovali, že naším stropom je až nebo)

11.10.2014 - náš druhý pokus o koncert v Martine. Prvý pokus v lete 2014 stroskotal na tom, že po piatkovej akcii do neskorých ranných hodín mali všetci šoféri ešte poobede okolo promile v krvi a tak sme sa nemali večer ako odviezť na koncert; klub nám však dal druhú šancu a tak sme sa v v októbri do toho Martina naskutku dopravili. Zahrali sme si v dobrej punkovej spoločnosti ako sa na mesto na rockových základoch patrí. Už o týždeň sa však prihlásili do služby ďalšie obtiaže, za ktoré tentokrát mohol Radúz. Pred koncertom v Šuranoch sme sa dohovorili, že sa stretneme v skúšobni o piatej, Bilbo sa rozhodol ešte skontrolovať Radúza či nespí; na tretíkrát zdvihol telefón aby napokon oznámil, že sa nachádza v Modre a či tam preňho nemôžeme cestou prísť. Radúz ako správny konzervatorista nevyniká v žiadnom všeobecno-vzdelávacom predmete vrátane zemepisu, a tak sme mu zvestovali, že Modra sa ani pri najlepšej vôli nenachádza po ceste z Nitry do Šurian a že mu odtrhneme gule pokiaľ nepríde do Nitry načas. Nakoniec sa chuligánovi s vybitým telefónom podarilo dotrepať sa na stanicu v poslednej možnej chvíli aby sme stihli vlastný koncert. Fanúšikovia sa mu pomstili aj za nás: vypýtali si prídavok aj s bubeníckym sólom, ktoré Radúz odohral na pokraji bezvedomia - karma v hudbe funguje dvojnásobne, tomu verte. 

(Bilbov špeciálne odolný telefón, nepodarilo sa mu ho šikovne chytiť - ide o fotomontáž; avšak podarilo sa mu ho rozbiť)

Slováci sa zvyknú niekoľkokrát do roka celkom zblázniť a vždy v rovnakom čase, ide obvykle o obdobie Vianoc, Veľkej noci alebo v obdobný sviatok, nám bol prisúdený koncert v Prievidzi na Všech svätých, kolóny aút a jesenná búrka vyrobili z cesty po rovinke boj o život. Mali sme mierny problém dohodnúť si požičanie aparatúry na koncert, nakoľko sme hrali s Konfliktom a Jury z objektívnych príčin svoju zostavu v hodnote 100 000 pankáčov spravidla nepožičiava. JZ bol teda nútený vziať si so sebou svoju podomácky vyrobenú hlavu a bedňu; obe spolu vyzerajú asi ako keby položíte na priemernú skrinku časovanú bombu, Jury len neveriacky krútil hlavou. Po tomto koncerte sme museli pretriasať zodpovedný prístup členov kapely voči koncertovaniu: je samozrejmé, že koncerty - to nie je len príležitosť opiť sa každý týždeň v inom meste, ale mať aj zodpovednosť voči ľuďom čo sa na vás prídu pozrieť. Napriek tomu, že sme hrali ako prvá kapela, JZ nastúpil na pódium už statne nemotorný, celý jeho výkon nestál za nič a my sme mu museli zasa raz pripomenúť, že ožrať sa môže aj doma vo štvrtok večer a nemusí si dávať námahu s cestovaním na koncert do Prievidze. Rozumie sa, že sme ho zjebali až na druhý deň; po tom, čo sa snažil odísť peši do Nitry sme usúdili, že v ten večer mu nemá zmysel nič hovoriť.

(JZ a jeho prototyp normálneho aparátu)

Nasledujúci koncert v Ružomberku prešiel ťažkým pôrodom, kvôli rôznym komplikáciam sa musel niekoľkokrát presunúť aby sa nakoniec neuskutočnil vôbec - klub štyri dni pred akciou zatvorili. Toto sme veru ešte nezažili, beda-prebeda, treba byť pripravený na všetky nepredvídané skutočnosti - takto sme si aspoň mohli cez víkend spraviť prázdniny a o to viac sa tešiť na ďalší koncert v Skalici. Napriek svojej malosti je Slovensko bohaté na kultúrne šoky - jeden taký nás čakal aj na Záhorí. Dospeli sme k názoru, že čeština je lepšie zrozumiteľná než záhoráčtina, pretože češtinu aspoň poznáte z dabingu béčkových filmov a kníh, ktoré sa Slovákom nechcú prekladať. Ale zároveň platí, že so Záhorákmi je neskutočná sranda. Na mieste konania nás vítala príjemná krčmová atmosféra moravského typu, ľudia všetkých vekov zvierali svoj krígeľ a tešili sa zo seba navzájom. Okrem príjemných domácich nás čakala aj najmenšia hracia plocha na akej sme kedy hrali, gitaristi si museli dávať veľký pozor pri otáčaní aby niekoho gitarou nezvalili, i keď by zasiahnutý nemal veľmi kam padnúť.

(Ešteže neposilňujeme, lebo by sme sa vedľa seba ani nezmestili)

Vždy máme o niečo lepšiu náladu, keď naberáme pred koncertom kurz sever, akoby v tých najvzdialenejších kútoch Slovenska driemal ten pravý čistý snehobiely rokenrol ako kolumbijský kokaín. V Dolnom Kubíne sme si vybavili koncert v Klube 77, ktorý podľa domácich nie je zrovna koncertný a zvyčajne sa tam konajú diskotéky, o čom svedčala aj diskoguľa trčiaca zo stropu. Ak sme chceli hrať, museli sme si pódium postaviť z paliet, čím sme demonštrovali zvrchovanosť rokenrolu nad diskotékou. O koncerte v Bratislave je zbytočné sa rozpisovať, hlavné mesto s najväčším ľudským potenciálom vždy poskytne ideálne podmienky na koncert, zato v Dubnici sme boli nováčikovia. Doors Pub je ten typ baru, do ktorého si ľudia chodia sadnúť bez ohľadu na koncert a v ktorom nejestvuje rozdiel medzi pódiom a podlahou, čo nám osobne nevadí pokiaľ majú pankáči pochopenie pre gitarové efekty položené pred nami na zemi, tuto to však neplatilo a tak mal Bilbo ešte pred začiatkom koncertu vyliateho pol piva v pedalboarde. 

(My s kapelou Retorik v diskoklube)

Koncert v Nitre sme pôvodne neplánovali zahrnúť do turné, z ničoho nič nás však kontaktovala kapela Sám sebou, či s nimi nevystúpime na nitrianskej časti ich šnúry a neumožníme vznik vzájomného turné praclíka. Keďže nejde o žiadnych začiatočníkov súhlasili sme, naše rôznorodé hudobné štýly by sa mohli doplniť. Chalaniská mali turné na vyššej organizačnej úrovni než my, priniesli si so sebou rôzne pódiové zlepšováky a my sme najprv iba kukali. Hoci sme hrali doma, my sme sa ako pozvaná kapela prispôsobovali ich podmienkam, o ktorých Bilbo vo svojej naivite nevyjednával v prospech nás všetkých: museli sme prehltnúť polhodinový hrací čas aj pomerne vysoké vstupné 4€. To potom kukali oni, keď sa v Pekárni nenazbieralo ani sto ľudí. Nám bolo neskutočne hlúpe, že tam prišla akčná hŕstka našich fanúšikov, ktorí museli vysoliť nemalé peniaze na to, aby nás videli hrať polhodinu. Z tohto dôvodu sme vo februári 2015 zorganizovali vlastnú akciu na rovnakom mieste s jediným eurom ako vstup, zahrali sme dlhokánsky playlist s všakovakými bonusmi aby sme sa revanšovali za predražený koncert. Výsledok: akcia skvelá, rozdiel priepastný. Každá kapela má iné finančné pozadie a systém fungovania, ale vždy platí pravidlo, že radšej nízke vstupné a hrať pre ľudí, ako vysoké a hrať pre parkety. 

(Chlapčiská mali raz takú plachtu ako my)

(Naša akcia za euro mala oveľa výdatnejšiu atmosféru)

Mali sme za už za sebou slušnú porciu koncertov, no netušili sme, že vrchol šnúry je ešte len pred nami. Mali sme sa opäť vydať na sever, tentokrát ale viac severo-západne na Kysuce do Čadce. Kysuce a Orava, hoci susedia, prechádzali mierne odlišným historickým vývojom, v Uhorsku boli zaradení pod inú arcidiecézu a preto sme nevedeli, či môžeme pozitívnu skúsenosť z Oravy aplikovať aj na Kysuce. Čo sme zistili? Že veru kurva môžeme a dokonca ju aj posunúť ďalej. Zion Club nezostal nič dlžen svojmu názvu a nás v ten večer stretlo niekoľko zionov: prvý na nás číhal v backstagei, tak krásne sa nikto o nás ešte nepostaral: obložené misy a zopár fliaš kapitána Morgana. Obložené misy sú dvojsečná zbraň, aj keď nie ste hladní, tak sa napchávate už len z princípu, že je to zadarmo a že žerú všetci okolo vás a závidíte im, s alkoholom zadarmo je to ešte horšie. Akcia bola koncipovaná ako diskotéka, ktorá sa na chvíľu premení na koncert, národa bolo preto požehnane a atmosféra bola skvelá. Od ľudí nás oddeľovalo vratké zábradlie, ktorému nechýbalo veľa, aby po koncerte skončilo v kontajneri. Radúz dostal za úlohu do 15 minút zbaliť dievča, lebo inak odchádzame. Nepodarilo sa mu to hoci bol časovou tiesňou veľmi pozitívne motivovaný a darilo sa mu prechádzať z trápnej výťahovej konverzácie k dôležitejším témam. Tak sme odchádzali šťastní, Radúz o niečo menej.

(Obžerstvo a obpijstvo)

Z Čadce sme zostali takí ošialení, že sa nám nechce rozpisovať o ostatných koncertoch. Snáď len toľko, že do Liptovského Mikuláša prekvapivo dorazila aj naša fanklubová jednotka rýchleho nasadenia z Limbachu, ktorá takto utvorila rekord v ochote cestovať na naše koncerty. Koncert v Brezne sme mali pôvodne odohrať so Slobodnou Európou, nakoniec sme ho neodohrali vôbec: Slobodka si totižto rada dohadzuje svoje vlastné kapely a na nás si stále akosi nezvykla. Žilinský koncert bola už len sviečka na torte, za polhodinku sme ju sfúkli a pobrali sa nazad do Nitry. Počas návratu sme bilancovali, čo sme si vlastne odskákali: pomaly každý týždeň sme niekam cestovali a vo väčšine prípadov nás čakalo veľmi príjemne prekvapenie, do toho pridaná hodnota v podobe objavovania zákutí Slovenska a spoznávanie sa so skvelými ľuďmi. Najlepší na tom bol fakt, že po jednom zážitku sme vedeli, že o týždeň nás čaká ďalší a možno aj lepší, mohli sme sa teda nepretržite na niečo tešiť - veľmi užitočný pocit. Zistili sme, že si vieme vlastnými silami zabezpečiť úspešnú šnúru, ktorá mala stúpajúcu kvalitu aj z našej strany a hlavne, že bol o nás väčší záujem ako pred rokom. Tak predsa niekam smerujeme!

(Limbašská veľmi pohotová divízia fanklubu KM v LM)

(Chlapci vpravo by boli radšej, keby vystupovali AC/DC)

(Náš turné playlist)

(Takéto plagáty ste mohli vidieť visieť cez pol republiky)

Náš prvý pokus o turné

Pokiaľ si vybavíte niekoľko koncertov v krátkej dobe po sebe, je výhodné a moderné nazvať ich turné: neskloňuje sa to a dáva to koncertom punc dôležitosti; táto ilúzia je obvykle dôležitejšia než koncerty samotné. Keď niekomu poviete, že máte turné, človek si predstaví konvoj kamiónov s nespočetnou technikou, ktorú vybalíte na nekonečne veľkom pódiu pre žiadostivý dav vašich fanúšikov niekoľkokrát do mesiaca, každú afterku zakončíte rozbitím hotela a kapúrkovým dvojitým Jackom Danielsom, čo vám do gágora naleje raz jedna holá žena, raz druhá. Občas je veľmi užitočné, že ľudia nevedia, ako to funguje v zákulisí.

(Jeden z pekných obrázkov)

Iba vy totiž viete, že v skutočnosti nebudete mať žiaden koncert turné v meste presahujúcom 40 000 obyvateľov, že vás naň nik nepozval ale museli ste si ho vybaviť sami za nevýhodných podmienok, že ste museli pretelefonovať gate aby si zapamätali aspoň váš názov a nastokrát vás ako naničhodnú stratu času zaradili do programu klubu čo im ale nezabráni dátum koncertu zmeniť bez toho aby vám dali vedieť lebo vás majú za hovno a vy potom musíte posúvať všetky termíny koncertov a robiť všetko odznova, že nakoniec polku koncertov zrejme aj tak zrušíte lebo ste nezohnali zvukára alebo žiadnu lokálnu predkapelu ktorá by privliekla bicie alebo publikum lebo vy si bicie a vlastne nič okrem gitár priniesť neviete lebo nemáte poriadne auto a nebyť predkapely tak by na ten koncert nikto neprišiel a vám po ňom zostanú len dlhé nosy a sekera 50€ na benzín na ktorú bohviekto sa bude skladať keďže nikto nemáte peniaze a skrátka ste rátali s tým, že aspoň 25 ľudí na vás bude zvedavých a zároveň ochotných vysoliť tie dve eurá, ale sa to celé nejako dojebalo a navyše takýmto naverímboha systémom máte vybavenú viacmenej celú šnúru lebo to robíte prvýkrát a neviete čo sa patrí a na čo si treba dávať pozor lebo keď budete mať ružové okuliare a budete dúfať, že zabeštelovať termín je väčšina úspechu tak čoskoro zistíte, že na úspešný koncert vplýva kopa faktorov nad ktorými ste ani vo sne neuvažovali a už vôbec vám trebárs nenapadlo sa spýtať či sa v tom klube môže hrať aj po desiatej a potom čumíte jak debili, že prečo vás vypínajú v polke playlistu, ale už sa nič nedá robiť a poviete si, že ste mali tentokrát smolu a ten ďalší koncert bude popiči, nič to že vám spoluhráči vynadali, že ste neschopný debil a či si viete aspoň zaviazať šnúrky keď nedokážete zabezpečiť ani zvukára ktorý by za ozvučenie záhradného domčeka nepýtal 200€, ale dobre, jebať zvukára ale keby sme mali aspoň ten skurvený konzum na bare nech nám má čo zlepšiť náladu, a nakoniec fakt príde koncert kde všetko vyjde ako má a tak vás aspoň cestou domov zastavia policajti a dajú vám pokutu za to, že dvaja vzadu nemajú zapnutý pás. Ale ako sa človek naučí lepšie plávať, než ako keď ho hodia do vody. 

(Buranroll Tour, pôvodne Známe Mačky Tour, ale náhoda je sviňa)

V lete roku 2013 sme si povedali, že už je načase sa tváriť ako seriózna kapela, tak sme si teda svojpomocne vybavili turné. Našim spolupútnikom sa mala stať kapela Známe Tváre, ale namiesto toho aby sme spolu zorganizovali a odohrali nezabudnuteľné turné, kapela Známe Tváre prestala existovať. Toto sme veru nečakali, hudobný cynizmus je neuveriteľný. Celý manažment bol teda presunutý na nás a program šnúry sme šili za pochodu horúcou ihlou, prvý koncert bol už totiž za dverami. V Bratislave sme stavili na British Rock Stars, tam majú mladé kapely dvere otvorené a v hlavnom meste sa vždy našlo zopár ľudí, ktorí na nás boli zvedaví. Ďalší koncert v Rimavskej Sobote ale už bola skúška ohňom: s meškaním sme dorazili do klubu, zbadali sme miestnosť určenú na hranie koncertu a skonštatovali, že by sme si takýto priestor dokázali ozvučiť aj vlastnými silami. Problém bol v tom, že sme mali dohodnutého zvukára za 120€. Vyzbieralo sa prinajlepšom 80€, a to sme ešte netankovali a nežrali. Tak nás domov vyprevádzala Perúnova sekera a poučenie, že lepší punkový koncert so zlým zvukom zdarma, ako kvalitný s podnikateľským rizikom. 

(Ako spoznáte, že na koncert nikto neprišiel? Kapela má fotky len z pódia)

Aby sme sa náhodou nezostali zle pochopení: je jasné, že nám nejde o prachy. Ide len o to, že ak máte málo prostriedkov na chod bežného života, tak si veľmi nemôžete dovoliť utrácať na svoje hobby. Snažili sme preto zariadiť koncerty tak, aby boli čo najkvalitnejšie a zároveň aby sme boli aspoň na nule, prípadne znížili riziko na minimum. Ak hráte svoju muziku, tak v podstate prezentujete svoj produkt pre možných záujemcov a vždy je riziko, že sa títo záujemcovia nenájdu. Muzika má toho veľa spoločného s podnikaním: tam tiež investujete do reklamy, vyvíjate svoje portfólio, máte fixné a variabilné náklady, a stále môžete aj zbankrotovať. Problém občas tkvie v tom, že aj kluby sa chovajú ako podnikatelia. V takej Trnave nás pre zmenu čakal model koncertu "ak chceš hrať, tak si zaplať". Zvukár 100€ plus 40€ pre klub do vačku. Vychytené trnavské kapely kvôli komunikačnému šumu nakoniec nevystúpili, tak sme lovili talenty v druhej lige. Účasť mizivá a tak sme zas doplácali zo svojho. Naučili sme sa, že pokiaľ si podnik vyberá poplatky napr. za "biletára" (to je ten, čo drží dvere aby nespadol), na ktorom trvá, alebo nebodaj za "prenájom priestoru", tak ruky preč, ako keby toho už nebolo dosť. Niektoré kluby idú skrátka opačnou cestou ako by kapely potrebovali, ak chceš koncert máš ho mať: zaplať si zvukára, zaplať mi SBSkára, zabezpeč si reklamu a ja zatiaľ budem doma prdieť do gauča a dávať pozor, aby som si prst, ktorý som mal pred chvíľkou v riti, nestrčil do nosa. Česť všetkým klubom, ktoré sa snažia kapelám a ich akciám aktívne pomôcť a chápu, že úspešný koncert je prínosom nielen pre kapelu. Toto nie je bežný prístup, ale ani neobvyklý, takže bacha na vec, treba sa veľa pýtať!

 

(HC HC - Hlohovec Hardcore!)

Koncert v Martine sme museli zrušiť, pretože sme ho mali dohodnutý za obdobne rizikových podmienok a už sme toho mali po krk, to isté platilo pre Lučenec a Liptovský Mikuláš. Nemali sme veľké oči a išlo nám o to, aby sme si zahrali a zaplatili si aspoň náklady, ale pri našej ustavičnej chudobe sa postupne dostavil aj stres z toho, či nebudeme musieť siahnuť do svojich vačkov. Týmto sa ale výpočet negatívnych skúseností končí, zvyšok koncertov dopadol super: Bratislava, tam snáď ani nie sú zlé koncerty, Bombura v Brezne je jeden brutálny klub so skvelou atmosférou, v Hlohovci veľmi príjemne, Šaľa je perla na mape, doposiaľ sme tam hrali trikrát a stále lepšie a lepšie. Čerešničkou na torte bol festival Punkové Vianoce v Zlatých Moravciach, kde organizátor napozýval kopu kapiel, z ktorých polovica ani nevystúpila a za pochodu sa menil line-up: my sme mali miesto sľúbenej šiestej hrať o druhej ráno, tak sme si vypýtali cesťák a odišli domov, skutočné Vianoce už boli za dverami a my sme mali večer na pláne stretávky zo strednej školy. Výsledný dojem z turné? Jedine pozitívny! Dobré koncerty boli dobré a z tých zlých - ešte cennejšie skúsenosti, ktoré sme zúročili hneď rok na to pri organizácii Do Kolien Tour 2014.