Naše predkapely

Nič z toho, čo vidíme okolo seba, nebolo vždy také, aké je. Všetko prešlo nejakým vývojom: bývali sme v jaskyniach, teraz bývame v domoch s ústredným kúrením, ale aj tak sa občas správame ako neandertálci, ešteže tie obydlia zachraňujú česť evolúcie. My sme sa ako hudobníci tiež neteleportovali do roku 2012 do konečnej zostavy Kýbla Mačiek; všetci sme si prešli osobitným vývojom cez detskú izbu a niekoľko skúšobní predtým než sme zaparkovali tam, kde sme teraz. Ide o malé príbehy, kde veľkú rolu zohrala predovšetkým náhoda a nevyspytateľnosť osudu a iné náhodné veci, ktoré nevymyslíte a ani sa o to netreba snažiť, len ich treba nechať prísť. 

(Vystrite ruky a nechajte k sebe prichádzať príležitosti!)

Bilbova hudobná púť sa začala niekedy okolo 13. roku života, keď na svoje veľké sklamanie dostal na narodeniny gitaru: rodina uvážila, že z chlapca nikdy športovec nebude, a tak by to mohol skúsiť s hudbou. V tom čase Bilbo už koketoval s hrou na bicie a táto vášeň mu zostala do dvadsiatich rokov, až vtedy konečne pochopil, že z neho nikdy nebude ani bubeník. Napriek tomu si zahral v niekoľkých zostavách na pozícii bubeníka, jeho prvá zastávka boli dvaja chalani, ktorí hrávali grungeové a punkové covery a tiež vlastné veci v podobnom duchu. Bezmenná dvojica mala skúšobňu v opustenom dome v obci Jarok pri Nitre, hralo sa na vypeckované kombíčka a v zime sa proti zime varilo varené víno, všetko však zostalo iba v skúšobňovej rovine. O pár rokov neskôr sa chvíľku mihol aj v petržalskej garáži pri kapele Monster Disco, aby jeho bubenícka kariéra našla smrť v skupine Smash, ktorú dával dokopy Jano Pisoň zo Zoči Voči, na poste druhého gitaristu už bol obsadený Šariš. Z krátkej bratislavskej epizódy si Bilbo doniesol entuziazmus a falošný dojem, že by sa mohol pri dobrej kapele naučiť hrať na bicie. Čas ukázal, že kapela musí stáť na dobrom bubeníkovi, a tak netrvalo dlho kým sa Smash rozpadol; Bilbo vtedy chodil do školy v Bratislave, absolvoval spirituálnu cestu po Mlynskej doline a mať začínajúcu kapelu v Nitre bez speváka a basáka, to si vyžadovalo veľa nadšenia, ktoré sa akosi nedostavilo. Každá súčiastka kapely Smash nakoniec zakotvila v lepšej partii, Jano Pisoň skončil v Zoči Voči a Bilbo so Šarišom v Kýbli Mačiek, v ktorom hobit odohral aj svoj prvý živý koncert.

(Rok 2005 a klasické vybavenie skúšobne: dopravná značka a nápis Nirvana na stene)

(Bilbo v dlhovlasej ére sa prejavoval čím ďalej tým viac ako gitarista)

Bilbo umiestnil svoju starú lásku na povalu a vrátil sa k tomu, čo mal v skutočnosti najradšej, iba o tom nevedel - ku gitare. Odkedy zistil, ako sa na nej hrá, bolo ťažké ho nestretnúť na nejakej akcii v Nitre a okolí bez gitary, vyblakujúc všetky notoricky známe táborákové pesničky; tento folkový základ v ňom zotrval až doteraz. Raz sa mu vyskytla príležitosť lacno si zadovážiť basgitaru a tak ju Bilbo na skúšku kúpil. Cédečko Horkýže Slíže či Iné Kafe hralo dokolečka v magneťáku a Bilbo získal základné basgitarové vzdelanie. Od tohto momentu bolo jasné, že ak má niekedy naozaj hrať v kapele, tak jedine na basgitare, vďaka čomu zapadol do prototypu Kýbla Mačiek. Z horlivého mladého bubeníka-heavymetalistu sa cez klasického gitaristu a vymetača opekačiek stal spievajúci basgitarista, snažiaci sa všetky svoje vnemy skĺbiť dokopy a presvedčiť všetkých, ktorí sa mu smiali, že to myslí smrteľne vážne, aj tých, čo sa mu smejú doteraz. To ešte len bude rokenrol!

(Bilbo vystupuje na internátnej izbe, zachytené na predpotopný mobilný fotoaparát v roku 2007)

(Prvýkrát s basou na pódiu počas nultého koncertu KM)

Džorčč JZ Distortion čiastočne zdedil predpoklady na hudbu od svojho otca, tiež Juraja Zaujeca a tiež gitaristu, na jeho nástroji si skúšal prvé pesničky predtým, než si kúpil prvú vlastnú gitaru. Jeho premiérová kapela bola oldschoolová punková banda NPK a bol to naozaj ozajstný punk ako sviňa. Pri verbovaní do kapely sa s Jurajom stretli dvaja pankáči, ktorí prišli na prijímací pohovor odetí do sto kilov kože a kovu - spevák Čučo a "manažér" Tanker - pankáčske prezývky si človek nenavyberá. S NPK JZ zažil aj svoj prvý koncert vo Vinodole pri Nitre, išlo o punkový koncert ako treba: bolo v zásade jedno či spevák spieva správnu slohu alebo či vôbec spieva, hlavne, aby bolo poriadne pogo a rachot. S touto kapelou si užil všetky možné zážitky v zlatej ére punku; divoké koncerty za neuveriteľných podmienok a afterky s následným ubytovaním v kôlňach, záhradách či na brehoch rybníkov. 

(JZ v tričku Nirvana už ako stály člen NPK)

(Cradle of Filth)

(Tento štýl sme doteraz celkom nepochopili)

Po rozpade NPK sa JZ dal dokopy s partiou muzikantov, z ktorých neskôr vzišla jeho najdôležitejšía kapela predkýblovej éry - Extense. Partička začínala s covermi Distillers a Queens of the stone age, aby po niekoľkých personálnych zmenách zaparkovala pri vlastnej verzii alternatívneho rocku s hutným zvukom v C ladení. Extense zažil celkom raketový štart na alternatívnej scéne, podarilo sa im odohrať niekoľko úspešných koncertov a umiestniť sa v dákych súťažiach. V tejto zostave sa JZ ako milovník alternatívy cítil ako ryba vo vode a prejavil sa aj ako autor. Po naverbovaní do Kýbla JZ paralelne stále fungoval s Extense, ktorý mal pri prípadnej kolízii prioritné postavenie. Bohužiaľ časom sa v kapele prejavili personálne nezhody a postupne tak vymizla do stratena. JZ sa tak mohol naplno vrhnúť do hrania s Kýblom Mačiek a zjednotiť svoje hudobné korene do jedného zväzku: punkové prvopočiatky s NPK i alternatívny prístup z Extense, oba vplyvy sa prejavujú na jeho zvuku i pohľade na hudbu a v kombinácii s jeho bláznivým duchom ide o avantgardnú psychadelickú zmes, nechajte sa prekvapiť!

(Čučo asi nebola dobrá prezývka pre vychádzajúcu hviezdu)

(JZ vľavo prešiel z Kurt Cobain štýlu do alternatívneho s mikinou)

(Záber zo súťaže Rock Me Fest 2009, kde sa s Extense umiestnili na druhom mieste)

Radúz bol už odmalička veselé a živé dieťa, a tak ho už v útlom detstve zapísali na bicie, aby sa rodičia mohli venovať ďalším jeho piatim súrodencom. Chlapec chodil na bubny dlhú dobu predtým, než vôbec nejaké vlastnil, čo sa mu neskôr stalo osudným pri stúpaní ročníkmi umeleckej školy. Mama ho teda postavila pred dilemu, či mu má kúpiť husle, alebo bicie, a Radúz si samozrejme vybral druhú možnosť. Ako vybavený mladý bubeník konečne začal naplno trénovať; v rámci letného tábora bol zaradený do prvého hudobného telesa - bubeníckeho orchestra. Bubenícky sambový ansámbel začal naberať na dôležitosti, dostal názov Campana Batucada a v ňom si konečne Radúz aj zahral naživo. V rámci istej hudobnej školy v Nitre sa začala formovať školská kapela, kde bol Radúz obsadený ako bubeník. Kapela si začala hovoriť Ranná Nevoľnosť a tvorili ju chlapci na prahu puberty a tomu približne zodpovedal aj ich repertoár. Veselá partia začala komponovať a koncertovať a objavila sa na nejednej akcii v Nitre ešte podstatne skôr, než začal Kýbel Mačiek existovať; Radúz bol už v tej dobe šikovný bubeník a zároveň správny šoumen. 

(Vpravo Radúz vo farbách Žiliny, resp. Brazílie)

(Malý zlatý Radko bubeníček)

Naše vzájomné osudové stretnutia prebiehajú zásadne na letných festivaloch, a bolo to tak i teraz: Radúz sa prvýkrát stretol s Bilbom na fesťáku, na súčinnosti oboch kapiel sa to však neodrazilo až do momentu, keď Zajac opustil Kýbel Mačiek. Ranná Nevoľnosť bola solídna mladá kapela, ale Radúz prahol po rokenrole a tak sa osobne prihlásil na konkurz na bubeníka. Konkurz preňho skončil úspešne a bral to ako riadno terno, Ranná Nevoľnosť tiež rýchlo zašila dieru po Radúzovi angažovaním Miloška, aktuálne bubeníka The Paranoid, a tak každý pristál v kapele, ktorá mu viac štýlovo vyhovovala. Všetci zapadli tam kam patria a tak Radúz mohol a stále môže naplno tlačiť svoju radosť a oduševnenosť do nôt našich pesničiek!

(Skromne bubnuje dva metre za zvyškom kapely)

Šariš ako žiak základnej školy napredoval po ceste mnohých vtedajších mladých rockerov - išiel po stope Nirvany, ktorá mu bola vstupnou bránou do sveta rocku. Na školskom výlete za zvuku Love Buzz mladí vlasatí rebeli, skáčuc na posteliach po plafón, rozbili pár kusov nábytku a povyhadzovali z okna. Hoci sa po kontrole inventára hotela na nič neprišlo, malý Šariš si mohol byť istý, že pod tým chumáčom blonďavých vlasov sa skrýva zviera. Rozhodol sa nevnímať muziku pasívne, bolo treba zaobstarať si gitaru. Predtým než ju ako štrnásťročný dostal, nakreslil si na kartón hmatník a na ňom si skúšal akordové hmaty, o rok na to si ich mohol vyskúšať už aj na elektrickej gitare. Aby mu niekto ukázal, ako sa na tej gitare naozaj hrá, prihlásil sa do základnej umeleckej školy. Jeho kariéra živého vystupovania sa začala práve počas školských koncertov, či uz zo školy umeleckej alebo gymnaziálnych benefičných koncertov, a to na väčších pódiách, než na akých hrávame teraz. 

(Každý hudobník narodený v 80. rokoch musel chvíľu vyzerať ako Kurt Cobain)

(Na gitarovej skúške s Ondrejom, naším producentom)

(Šariš, mladý nádejný metalista - vpravo; Ondrej, producent - v strede)

Časom obišiel niekoľko tréningových zostáv kapiel kým zakotvil v prvej serióznej formácii - v kapele Smash, kde nahradil uvoľnený post gitaristu. Korene kapely siahajú do hudobnej Tralaškoly, kde sa podúčal hre na gitaru a odkiaľ i bol do kapely draftovaný. Ich skúšobňa sa nachádzala na nitrianskej Kalvárii, kde sa okrem iného nachádza aj mnoho svätých budov vrátane sídla mníšok. Každý týždeň tak prechádzali okolo žien odetých do čiernobieleho, dúfajúc, že pri zvukoch vychádzajúcich zo skúšobne v nich snáď vzplanie aj viera v rokenrol, avšak neúspešne. So Smashom si Šariš odohral prvý ozajstný rockový koncert, ktorý neorganizovala žiadna vzdelávacia inštitúcia. Čoskoro sa však pod bubeníkom zatriasla bubenícka stolička a bolo to práve Šariš, ktorý oslovil Bilba, aby sa pridal do partie, a tak začali šliapať hore Kalváriou spoločne. Zvyšok príbehu už poznáte, akonáhle vákuum nabralo hmotnú podobu všetci muzikanti vrátane Šariša našli svoj svätý grál v Kýbli Mačiek, kde si postupne vypĺňajú svoje hudobné sny!

(V skúšobni s overenou kombináciou Les Paul a Marshall)

(Skutočný rocker sa pozerá iba na podlahu)

Na víťaznej vlne

Ak si chcete presadiť svoju myšlienku, je vhodné ju najprv odskúšať na malom priestranstve. Po úspešných prvých pár koncertoch našej kariéry sa nám naskytlo zopár možností zahrať si v rôznych kluboch v našej rodnej Nitre a navštevovať naše obľúbené podniky z pozície vystupujúcich. Bilbovi sa takto podarilo s niekoľkoročným omeškaním naplniť isté proroctvo: ešte počas rokov gymnázia dostal od maturanta Štefana oznamko, v ktorom bolo napísané nasledovné: "Do pol roka ťa chcem vidieť hrať vo Vrštati!". Štefan by sa ako futurológ neuživil, pretože Bilbovi sa prvýkrát podarilo vystúpiť v spomínanom klube (známom tiež ako Rock Club Naozzay) až o 5 rokov neskôr. Nič to však nemení na veci, že to bolo rovnako intenzívny zážitok ako keď sme mali tých sedemnásť. Takmer všetky undergroundové nitrianske kluby sme vymietli, odškrtli si splnené nitrianske sny a rozmýšľali, kam ďalej.

(Dôkaz o existencii proroctva)

(Legendárny, ale bohužiaľ zavretý klub Naozzay)

V roku 2011 sme si teda odkrútili povinnú hŕstku úvodných koncertov aby sme vedeli, že sa to všetko neodohráva iba v našich hlavách. Všetko sa nám zrazu robilo veselšie, pesničky pribúdali a narastala aj chuť koncertovať. Prvý koncert prebehol v Bratislave, doma v Nitre sme hrali už zopárkrát, nuž, začalo nám tu byť tesno. Jedným so sprievodných znakov koncertovania je ten, že sa vám krajina opticky scvrkne. Ak vám príde Orava ďaleko od Nitry, tak po troch koncertoch na severe sa vám bude zdať rovnako vzdialená ako trafika na rohu ulice; do Bratislavy trafíme poslepiačky, koliba pri Ružomberku je na skok, Bardejov je ďaleko ako dva Ružomberky. Nevieme si celkom predstaviť situáciu, keď budeme o 20 rokoch brázdiť tisíci raz tie isté cesty a nepoznať každý strom popri nich, aspoň že má Slovensko v rámci svojich úzkych hraníc naprataný dostatok pekných miest. Avšak vráťme sa do nedávnej minulosti, na začiatok roku 2012. 

(Plachta na bohatom pozadí zaniká)

Predtým, než došlo k nášmu spakovaniu vzdialeností sme sa pokúsili exportovať buranroll aj za hranice rodného mesta. Uprostred tuhých januárových mrazov sa nám vyskytli dve možnosti na koncert mimo Nitry: v Zlatých Moravciach a v Komárne. Moravce sú za rohom, nemusíme sa tam však ponáhľať pretože hráme až na záver akcie, dostávame teda dobrý priestor vymrznúť v backstagei. Klub sa volá (resp. volal) Kompas a tvorí ho betónová krabica s barom vovnútri - najnutnejšie vybavenie na prevádzku koncertného podniku. Backstage tvorí niečo, čo sa ponáša na bývalú kuchyňu, sedíme v ňom na rohovej sedačke a čakáme na koncert tak, ako sa patrí - popíjame pivo, bavíme sa o hudbe a hodnotíme celý priebeh akcie. Pijeme všetci, pretože nás doviezol náš vtedajší občasný šofér a zvukár Švolo, známy tiež ako Švolmajster. Ak si kapela privezie vlastného zvukára, tak dojem z kapely preráža strop na železobetónovej búde. Zimu prekonávame tak, že Švolovu prezývku začleňujeme do existujúcich slov, vznikajú tak nové výrazy ako švolume, Šalátový Švolokaust, Švolo volá-švolá, či menej podarené pokusy ako Škoda Švábia na ktorej nás Švolo priviezol. Náš čas nastal niekedy okolo polnoci, prekvapený zvukár zistil, že nie sme hulváti z polepšovne a je rád, že sa nemusí báť o svoje zuby. Vďaka organizovanej domácej mládeží sme mali pohyblivú divácku kulisu až do konca vystúpenia, ba aj do nášho príchodu domov keďže bar sa po koncerte nezatváral. 

(Švolmajster vpravo na mixpulte upravuje švolume)

V kapele sa ujalo vyjadrovanie orientačných inštrukcií pomocou svetových strán, tak sa napríklad organizátor festivalu Ružiná mohol do telefónu dozvedieť, že sme na festival prišli zo západu. Podľa tohto názvoslovia sme sa o týždeň vybrali koncertovať na juh do Komárna spolu s našou spriaznenou kapelou Neptun Plus. Po príjazde sme metódou očnej bulvy zistili, že sa nachádzame len niekoľko metrov od Maďarska, od Komárom nás delil iba jeden parčík a most, pravda, Rakúsko-Uhorsko sa zas nerozpadlo tak dávno, čože je to 100 rokov v histórii ľudstva. Klub sa volal Chameleón, bol neveľký, mal však vlastné bicie a mixpult, čo je veru neobvyklé. Nemali sme šajnu ako takáto akcia dopadne, netušili sme ani či na juhu Slovenska je možné zaujať takýmto štýlom muziky. Ľudí prišlo skutočne poskromne, s neptuňákmi sme si teda navzájom urobili publikum. Domáci, hoci ich bolo málo, boli aspoň zhovorčiví: jeden chalan, ktorý mal problém časovať sloveso "zohnať" ("zohnem ti lepšie bicie") sa priznal k tomu, že je najväčší fanúšik kapely Enter Shikari na svete: raz sa nachádzal v stane na festivale s dievčinou, ktorá ho mohla pripraviť o panictvo, zdiaľky však počul zvukovku Enter Shikari, tak si natiahol gate naspäť a odišiel na koncert. Boli by ste schopní niečoho podobného voči vašej obľúbenej kapele?

(Žltá pasparta svieti do noci)

(Keby sa fotíme len traja, tak by bolo na fotke veľa hluchých miest)

Oba koncerty majú spoločné to, že kluby, v ktorých sa odohrali, v dohľadnej dobe zatvorili. Kedže sme sa viezli na víťaznej vlne, ani náhodou sme si nepripúšťali možnosť, že to kvôli nám. Táto zlá klubová karma sa s nami čas od času tiahne až doteraz, v Partizánskom sme takto pochovali Spy Club po koncerte so Smolou a Hruškami, v roku 2014 počas turné nás karma dokonca predbehla, keď klub zatvorili ešte pár dní predtým, než sme tam vystúpili. Zlé jazyky a audiotextové veštice tvrdia, že za to môže Bilbo ktorému celý život zatvárajú, resp. rekonštruujú jeho obľúbené krčmy; takto v Nitre zanikol Janter, z undergroundovej Tatry v Starom divadle sa stal salónik pre kávičkárov či zo Starej Pekárne vznikla Nová Pekáreň, pamätníci hádam vyronia slzu pri spomienke na najlepšiu bratislavskú krčmu Prima v Mlynskej doline, v ktorej Bilbo trávil čas so svojími spolubývajúcimi a vytvárali hodnotový základ pre Kýbel Mačiek až kým ju neanektoval rozpínajúci sa Elam. Do budúcnosti sme sa teda zaviazali vyrovnať si karmu dobrými skutkami a pesničkami, ktoré budú síce vulgárne, ale zmenia svet k lepšiemu!

Dvere sú otvorené, vstúpte!

Ak sa chcete vydať na cestu, budete potrebovať napríklad auto, to bude treba naplniť posádkou a vecami na prežitie. Našu posádku tvoria štyria chrabrí cestovatelia tešiaci sa na dobrodružstvo, batožina je ako-tak zbalená a napchatá v kufri, už len vyraziť; nie je však celkom jasno kadiaľ. A tak vystúpime z fiktívneho automobilu a ešte chvíľku sa obzeráme jeden po druhom až kým ten jeden nezahlási, že má aspoň federálny autoatlas z roku 1992, lepšie ako nič, veď hádam sa tie cesty odvtedy toľko nezmenili a pôjdeme pomaličky po starých známych chodníčkoch. Takto nejako by sa dalo opísať naše naberanie kurzu po tom, čo sme začali existovať ako kapela. Batožina-aparatúra, hoci sčasti požičaná, sa nachádzala v skúšobni, posádka-hudobníci boli k dispozícii a autoatlas-prvé pesničky nám ukazovali cestu, kadiaľ sa poberieme. Pokiaľ študujete biografie hudobných skupín, často sa dočítate, že prvé skúšky prebiehali v pivniciach, miesto elektrických gitár v rukách spočívali klasické španielky a bicie nahradili hrnce a kýble od farby. My sme mali šťastie a mohli sme sa skočiť rovno do druhého levelu - mali sme hudobníkov aj použiteľné hudobné nástroje.

(Kýbel je pre škaderých ľudí pri randení nenahraditeľným pomocníkom)

(Takéto niečo asi vidí mucha)

Pre rýchly rozbeh kapely sme mali v rukáve ešte jeden tromf - Bilbove pesničky z obdobia intráku v Mlynskej doline. Dve hitovky už zazneli počas nedávneho vystúpenia na halloweenskej párty (Chrobáky a Rezeň), nadobudli sme teda dojem, že sa od nich môžeme odpichnúť a skúšať rovno vlastnú tvorbu. Do tohto rozhodnutia nás kontaktoval nitriansky DJ VikiTee, ktorý mal zámer s nami usporiadať punkovú veselicu na ktorej by zazneli klasické gitarové odrhovačky, do nášho programu v skúšobni sa teda pretlačilo skúšanie pesničiek ako Anarchy in the UK, TNT či Ace of Spades; pri vybavení spomienok na túto epizódu nám zostane trochu srandovne. Punková akcia sa nakoniec nekonala a treba dodať, že skôr chválabohu než žiaľbohu: na coverovanie sme nikdy veľmi neboli a prakticky od počiatku sme až na niekoľko výnimiek hrali prevažne pesničky z vlastnej kuchyne vďaka čomu sme celkom rýchlo dali dokopy vlastný repertoár. (pozn. red.: zopár coverov sme predsa nacvičili: Žigo od Horkýže Slíže, Láska moja de si od Chiki-liki-tua, či od tej istej kapely Poďme všetci s Bilbovým nezabudnuteľným falzetom. Existujú dokonca archivované živé nahrávky, ak by ste sa k nim chceli dopátrať, tak vám poradíme snáď toľko, že nie sú archivované v Slovenskom rozhlase).

(Všetci naši bubeníci vedeli aj držať v ruke gitaru)

Pri skúšaní nových vecí sa spočiatku uplatňoval recept, že Bilbo vytiahol z archívu svoje hudobné nápady, z náčrtníka príslušný text a každý dochucoval jedlo podľa svojho gusta. Snažili sme sa predovšetkým vyplávať na hladinu bazéna s otrepanou muzikou a dať do tvorby všetko z našej hudobnej rôznorodosti: Bilbo prinášal punkovo-folkový základ, JZ jedlo korenil alternatívou, Šariš prejavoval blues-metalové vplyvy a Zajac, no to sa snáď ani nedá vyjadriť v jednom slovnom spojení; po primiešaní textov do tejto kaše vznikol základ nášho štýlu - buranrollu. Kurz bol teda vymedzený a my sme videli, že je to dobré; starý kalendár sme vymenili za ten s rokom 2011 a začali jednu po druhej vykladať karty na stôl.

(Takto sme sa snažili dostať hudbu do počítača)

(Náš playlist postupne naberal dĺžku zoznamu čo treba kúpiť oproti v potravinách)

Keď sme sa už začali cítiť ako skupina, pocítili sme taktiež túžbu po ostatných veciach čo s tým súvisia. Prekonali sme skutočnosť, že sme ešte nehrali ani jeden koncert a zabažili sme po koncertnom vybavení. Ako prvá prišla na prietras kapelová plachta, ktorá sa zavesí za bubeníka, poprípade sa do nej zabalíte po príchode do skúšobne ak vonku prší. Tuto sme však narazili na skutočnosť, že nikto z nás nevie spoľahlivo nakresliť ani snehuliaka, nieto namaľovať názov kapely a logo na plachtu - naskytla sa prvá možnosť outsourcingu a na pozíciu výtvarníčky sme dosadili Starú Vraždu, ktorá sa neskôr stala aj autorkou mačiek, mačičiek a všetkých ostatných čŕt našej prvotnej vizáže. Jediný honorár, o ktorý požiadala, je doživotný vstup na všetky naše koncerty. Máš ho mať! Bez niektorých ľudí by sme neboli ani na polceste tam, kde sme teraz: nebyť Vraždy, nebolo by mačiek, nebyť nášho technického patróna a producenta Ondreja, nemal by si Bilbo od koho požičať basové kombo, nebyť ďalšieho zástupu dobrovoľných šikovníkov tak si radšej ani nechceme predstaviť čo by nebolo; rabaka od ochotných kamarátov veru príde vhod nielen v ťažkých začiatkoch.

(Obraz "Stará Vražda v akcii" ste si asi predstavovali inak)

(Hotová plachta aj s nasvieteným Zajacom)

Scenár po zahájení koncertu sme už mali dopredu pripravený: prídeme na pódium, plachta visí za bubeníkom, zahráme playlist, všetci sa poserú, opijeme sa. V ľubovoľnom poradí. A čo keby mali fanúšikovia možnosť vidieť naše ksichty skôr než na pódiu? Zavolali sme si kamarátku fotografku, pomocou ktorej sme využili priestor okolo skúšobne na iný než pôvodne naplánovaný účel: odfotiť nás tak nejako ako to poznáme z fotiek iných kapiel. Z prebytku energie sme sa aranžovali do rôznych formácií, ba aj skúšali rozmanité finty ako výskok či vykúkanie spoza rohu. Po tomto fotoshootingu sme sa už cítili ozaj skutočne, zostávalo len čakať na znamenie osudu, ktoré bude predzvesťou prvého koncertu našej kariéry. A že to nebude tak ďaleko, to vedel iba on. 

(Možno si myslíte, že fotenie je sranda, ale nie je)

(Máš poslednú šancu zmiznúť!)

(Niekomu schody do neba, niekomu do pekla)

(Kto videl chlapcov s týmito obrysmi, volajte 159, policajtov mestských)

Príbeh skúšobňe

Jedna z nevyhnutných podmienok existencie kapely je možnosť skúšať v nejakom priestore. Nemusí ísť zákonite o skúšobňu v pravom slova zmysle, sú kapely ktoré nevyprodukujú toľko hluku, pokiaľ máte synťákové duo tak môžete skúšať aj v obývačke, rocková kapela však potrebuje dôkladnejšiu segregáciu od väčšinového obyvateľstva. Garážové kapely sa nazývajú práve podľa garáží kam sa z núdze uchyľujú, ak bývate v paneláku tak máte smolu a musíte sa poobzerať po niečom inom. 

(Chodba slúži ako dvor na Luníku IX - ak niečo nepotrebuješ, vyjeb to pred dvere)

Ako už bolo povedané, prvú skúšobňu sme získali so šťastím, to šťastie však nebolo dostatočne veľké na to, aby tá skúšobňa bola aj dobrá. Vo vyradenom objekte bungalovového charakteru neprebývalo nič len hudobníci a krysy. Každý týždeň sme prechádzali konfekčnými drevenými dverami, zdravili chlapcov fajčiacich bokom a následne sa prevtelovali do Riša Mullera v piesni Po schodoch: kým sme sa objavili pred dverami našej skúšobne, museli sme prejsť pozdĺž chodbou okolo ostatných dverí ako na dievčenskom internáte, a tak sme si trebárs mohli cestou vypočuť ako bubeník Štefan hrá už mesiac dokola tú istú etudu, kapela na konci chodby pridala do repertoára tretiu pesničku alebo čo asi budú hrať na koncerte naši susedia deathmetalisti. 

(Čím bližšie k závesom s Legom, tým bližšie aj k nám)

(Titulky vyjadrujú nadšenie z práce)

Do skúšobne sme vošli dverami, ktoré nepasovali do rámov a tak sme ich museli zamykať i keď sme boli dnu. Okrem aparatúry ste mohli vnútri nájsť vybavenie ako v americkom sitcome, do tejto fázy sa však nebolo ľahké prepracovať. Miestnosť dostala niekoľko vrstiev igelitu, polystyrénu a kobercov, aby človek počas pobytu v nej nestratil chuť do života. Tak či tak nám príroda priebežne pripravovala prekvapenia, pravidelne nám do jedného rohu zatekalo, JZ si preto pri aranžovaní nábytku musel narýchlo vymýšľať nové pravidlá feng-šuei. Proti mrazu nepomohla izolácia, proti horúčave odchýlené okno, proti dažďu liepajúci sa po streche Radúz, ktorý na nej rozmiestňoval igelit. O našej aparatúre tiež škoda reči, väčšinu vecí sme si boli nútení požičať, jeden mikrofón sme z núdze prilepili lepiacou páskou o hrdzavú tyč.  Suma sumárum sme si prešli krstom ohňom už pri zotrvávaní vo vlastnej skúšobni, nehovoriac už o tom, že naša miestnosť bola priechodná a keď si chceli ísť Zoči Voči od vedľa zapáliť, tak sa nevyhli obligatórnym poznámkam v štýle sorry chalani alebo pardon. Chválabohu sa pred skúšobňou nachádzala antistresová zóna plná zelene, do ktorej sa dalo príležitostne dostať aj cez okno. 

(V strede sa nachádza hrdzavá tyč, mikrofón sa zrejme odlepil a spadol)

(Ako v rozprávke, ešteže túto chalúpku neprišiel rozfúkať vlk)

(Radúz ešte nevie, že mu vietor sfúkne igelit na zem)

Hovorí sa, že za najdôležitejšie veci v živote sa neplatí, bohužiaľ skúšobňa do tejto kategórie nepatrí. Radúz nenechal nič dlžný svojej insolventnosti a tak začal ako prvý šomrať, že musíme každý mesiac platiť nájom. V tom čase sme sa však nemali kam pratať; so skúšobňami je v Nitre problém, tento areál bol aspoň strážený, na vrátnika s výzorom motorkára sme si zvykli a na vrátnici bol dokonca automat na kávu a sladkosti. Radúz medzi rečou spomenul, že on kedysi skúšaval s kapelou v materskom centre pod jeho činžiakom, v murovanej budove s kúrením a so strechou. Akonáhle sme zistili, že si dokážeme svojbytne pozliepať komplet aparatúru na prevádzku kapely, zdvihli sme kotvy a opustili nitriansky undergroundový megalopolis na Pražskej ulici v Mlynárciach, poslednýkrát sa za nami zabuchla modrá brána, ktorú občas chodieval otvárať slovenský Lemmy Kilmister. 

(Každý vidí v zariadení miestnosti iný potenciál)

(Juraj rozmýšľa, čo mu bude na starej skúšobni najviac chýbať)

Kde bolo tam bolo, v Nitre na Klokočine postavili budovu, ktorá teraz slúži ako materské centrum Klokanček. V multifunkčnom objekte môžete nájsť atrakcie pre mamičky s deťmi, potom rôzne záujmové krúžky a na poschodí aj našu skúšobňu. Vzhľadom na okolnosti nemôžeme robiť rámus kedy sa nám zachce, skúšame teda predovšetkým vo večerných hodinách, inokedy tam môžeme byť tiež, ale bez buranrollu. Toalety sú na poschodí pomaľované farebnými zvieratkami, kde-tu sa nájde aj zabudnuté hygienické vrecko alebo svetlica, ktorú ktosi vraj hodil do okna lebo robíme bordel. Škôlkársky charakter budovy radi využívame pri fotení alebo točení netradičných videí. Skúšobňu lemuje polystyrén a koberce, ale je tam hlavne sucho a teplo, elektroniku môžeme skladovať aj v rohoch miestnosti. Inými slovami, super podmienky, i keď nám občas príde niekto vynadať alebo povedať, že máme byť ticho lebo viete, tie bicie sú hrozne nahlas a oni robia vo vedľajšej miestnosti rozhovor do STVčky. Ktovie, čo by na tie bicie povedali obyvatelia okolitých panelákoch, ale zas trochu buranrollu ešte nikoho nezabilo, či ho už počúvate, interpretujete alebo ho počujete iba ako ozvenu odrazenú od protiľahlého činžiaku. Veríme, že to všetci vydržia a my v tejto skúšobni nájdeme ten ozajstný domov za 10€ ročne,  ktorý sme tak dlho hľadali. 

(Tu si môžete aj v pohode sadnúť na zem bez toho, aby vás zospodu pretiahla hentai chobotnica)

(V skutočnosti nám nebolo až tak teplo, žena na plagáte je vyzlečená len do polovice)

(Nemusíme veru chodiť ďaleko aby sme sa mohli drbnúť do guličiek alebo si zaskákať na trampolíne)

(Aj pre detičky je hudba dôležitá!)

(Žijeme v dobe, keď si treba podpisovať aj predlžovačky)

(Vnútri tejto skrinky sa nachádza polička, preto dostala názov Skrinka skrinka)