Víkend v hoteli Renault

V roku 2014 sme mohli na vlastnej koži okúsiť, čo to znamená pojem festivalové leto: počnúc Beša Festom pri dedine Beša (Captain Obvious by sa potešil) sme odohrali 5 festivalov a získali možnosť vďaka koncertom precestovať pol krajiny. Sezónu sme uzavreli trojdňovým víkendom koncom augusta, keď sme zasa raz a opäť radi nabrali kurz Orava; začiatok cesty sa mal odohrať vo štvrtok, pre inžinierov v pracovný deň, a teda sme opäť mohli tušiť organizačné problémy: na Music Summer Orava sme mali hrať už o 18:00. Povedali sme si, že pri našej kokotnosti musíme vyraziť najneskôr o 13:30, a tak sme vyrazili o tretej. Kto má skúsenosti s trasou Nitra - Námestovo tak vie, že pre starý Renault kompletne naložený ľuďmi a aparatúrou je cesta hore kopcom až na Oravu krížovou cestou. Nuž tak sme sa prebrodili cez blato do backstageu 17:57 a 18:05 sme už boli hotoví hrať, tak sme si našou pohyblivosťou aspoň čiastočne zachránili tvár. Zato nás príjemne prekvapili fanušíkovia; niekoľko týpkov dokonca prišlo v monterkách, pretože je to jednak praktické, a druhak sa skrz našu pesničku v nich skáče cez plot, pecka! Orava je skrátka zasľúbený kraj. 

(Mačka číha, či sleduješ koncert!)

Rozhodli sme sa využiť privilégiá účinkujúcich a zostali sme stanovať na fesťáku. Ubytovali sme sa rovno uprostred typických festivalových individuí, akurát lokálne vytuningovaných; privítanie bolo vrelé, bolo ťažké obzrieť sa a neuvidieť niekoho, kto vám ponúka borovičku. Festivaloví maskoti mali skutočne široký sortiment výnimočnosti. Tak sme v bizarnom ošiali veselo vyspevovali a festivalu sa príliš neúčastnili. 

(Filip a jeho "trangáče")

Občas sme zachádzali do backstage vykonávať slalom medzi spitými členmi Slobodnej Európy a Zóny A, ktorí v sebe našli priam chlapčenské nadšenie z chľastania. Dakto zo Zóny dokonca vyskočil počas Vratkovho unplugged vystúpenia na pódium a mimochodom zakričal do mikrofónu, že "punkrock je môj život", frázu si hneď osvojili Horkýže Slíže a stala sa mottom večera. My sme sa medzitým rozhodli, že na Orave nezmrzneme. Obalení mikinami sme si ľahli spať, na to aby sme sa zobúdzali už o šiestej ráno, keď Bilba vyhnala zo stanu zvučka z Arabely na plné gule reprodukovaná z autorádia. Vonku bola hmlistá apokalyptická atmosféra, nič sa však nedalo robiť a prichodilo začať piť ešte pred raňajkami. Po troch kolách na lačno sa človek už nebojí ísť do lesa, a tak sme si po vzore mnohých ľudí na festivale nazvlákali drevo a založili multifunkčný oheň. Medzi účastnikmi nebolo problém zohnať trebárs sekeru alebo táčky, ktoré tiež plnili funkciu improvizovaného dopravného prostriedku na trati stanové mestečko - umývadlá. 

(Ťažký život v ghette)

(Spoločenstvo ohňa)

(Rakenrol zdarma!)

Časť posádky sa rozhodla druhú noc prespať v aute. Ráno sme vstali už vyskúšaní všetkými extrémami oravského leta - nočným mrazom i denným slnkom, ktoré nás opálilo do ružovučka. Optimistický ranný tón vymedzil predovšetkým Radúz, ktorému sa podarilo použiť slovo "širokospektrálne" správne vo vete. Pomaly prišiell čas prepraviť sa do ďalšieho miesta nášho pôsobiska - Krompachov. Zoškriabali sme z podrážok blato a vyrazili do upršaného popoludnia smerom na východ. Slovensko je malá krajina, ale napriek tomu bola väčšina z nás na Spiši prvýkrát, neuveriteľné, ako na u nás stačí prejsť 30 km a pred vami celkom iný svet! Po prejdení Krompachmi sme mali pocit, že nehráme na konci sveta, ale ešte 20 metrov za ním. Asfaltka nás viedla lesom nad mestečko, kde sme čakali čokoľvek, len nie hotelový komplex; v ňom sa konal malý mestský festival. Privítal nás Martin, v jednej osobe manažér Smoly a Hrušiek a organizátor podujatia. Zistili sme, že nielenže my nemáme potrebnú aparatúru, ale nemá ju ani fesťák, a tak odohrávame našu šou za improvizovaných, ale úspešných podmienok. Martin nás vyplatí a podáva nám štyri pivá "na cestu", oponujeme, že tu musíme prenocovať. Nečudo, že menežeris vystrúhal začudovanú grimasu; v areáli nie je stanové mestečko, hotel si chudobníci môžu sotva dovoliť, okrem toho začína pršať a tak ďalej. No tak sme všetko nechali na priazeň osudu a išli (toto leto už po štvrtýkrát) na koncert Slobodnej Európy a sledovali ako Whisky priamo na pódiu šúpe poldecáky s pivom. 

(Ktovie, čo si o našom koncerte mysleli návštevníci hotela)

Štyria členovia posádky sa nakoniec dokázali vyspať v jednom aute. Zobudili sme sa do daždivého rána, cez okno Renaulta bol vidieť len sychravý areál hotela Plejsy, po festivale ani stopy. Rozhodli sme sa takmer okamžite vypadnúť odtiaľ domov. Malo to však jeden háčik: jediní, ktorí vstrebali večer predtým, boli šoféri; Radúz so Šarišom si ešte pred spaním zajebali tzv. revolver - šesť borovičiek. Tak sme sa len veľmi opatrne zviezli na benzínku a čakali (cca. 3 hodiny), kým šoféri fúknu nulu, prípadne si zdriemnu. Bilbo sa zatiaľ stihol dvakrát otočiť na toaletu a pri tej príležitosti prečítať dvoje noviny. 

(Rozjebaný človek toho potrebuje málo)

Cestou domov sme si obzreli Tatry z opačnej strany. Bol to vyčerpávajúci, ale skvelý víkend, dovtedy najväčší rokenrol, aký sme zažili. Chýbala tomu len čerešnička na torte - tradičná slovenská kuchyňa, a tak sme sa rozhodli staviť sa pri Ružomberku v kolibe, aby aj Šariš dostal možnosť možnosť namočiť si ryšavú bradu do bryndze. 

(Ryšavá brada musí zničiť tento svet, aby na jeho troskách postavila lepší)

Biblický raj je na severe Slovenska

A obhajíme si to aj u všetkých registrovaných cirkví! Tak sme sa raz boli pozvaní na lokálny vidiecky majáles do obce Podbiel ako jediní zástupcovia kapely z iného než severského regiónu. Pre nás západniarov exotika na severe vždy veští neobvyklý výlet z ktorého príhody si budeme hovoriť každý druhý piatok v krčme. A tento výlet veru podčiarkol toto pravidlo rovno dva razy. 

(Radúz by sa v prípade, že by stratil talent, uživil aj ako pornoherečka)

Je o nás známe, že sa na koncert nikdy veľmi neponáhľame, potom občas nastáva zhon a chaos s navigáciou, čo obzvlášť Bilbo zvláda ťažko; pred koncertom treba mať dosť času na rituály, vstúpenie si do svedomia a uvedenie sa do pohody. Do Podbielu sme opäť dorazili štýlom, že nás pomaly z auta môžu vyšmariť rovno na pódium. Avšak žiaľbohu, ale niekedy chválabohu nastávajú na koncertoch prestoje, a tentokrát chválabohu, že žiaľbohu, že nastali. Miesto pódia sme sa teda umiestnili do backstageu, ktorý za normalných bezkoncertných udalostí predstavoval hospodársku budovu dedinského futbalového klubu spojeného s krčmou. Môžete si ho predstaviť ako veľkú miestnosť s výčapom, kopou jedla a náhodne rozhádzanými hudobníkmi. Uvítanie bolo veľmi vrelé: na hladom zmučené žalúdky štyrikrát poctivý guláš. A budete piť aj pivečko chlapci? Jasné, ale iba trikrát tentokrát, pretože JZ pivo nepije. Ale okrem toho vypije fakt všetko. Po zavlažení mäsa v bruchách prišla kľúčová otázka: a budete aj tvrdé? V tom sa na stôl spustila sedmička borovičky, podporená informáciou, že skôr ako o hodinu hrať nebudeme. Nehovoriac o domácich slečnách, ktoré nemali nič lepšie na práci, ako sa o nás starať. A tak boli prípadné dezilúzie zažehnané. 

(Pochytajme sa navzájom za údy)

Tak sme si teda skracovali čakanie príjemnejšími vecami. Čas sa naťahoval tak veľmi, že sme sa až museli čas od času presvedčiť, či je na stagei všetko v poriadku, či sa hrá a či ľudia šalejú. Vysvitlo, že áno. Podarilo sa nám aj zdrapiť organizátora, od ktorého sme sa pokúsili dozvedieť, kedy vlastne budeme hrať. Do jeho monológu zrazu (v máji 2014) začal pretínať tmu dážď so snehom! Do jeho prejavu sa to premietlo nasledovne: "... tak pôjde Arzén, potom my a ... to sneží alebo prší alebo ČO DO PIČI?!" Takže ani domáci to nečakali. 

(Ani náhodou nejde o to, ako hráš, ale ako sa pritom tváriš!)

Vyvodili sme si z toho, že máme ešte dosť času na to, aby sme začali na fotkách hádzať vydrbané ksichty. Ako sa všetko v pohostinstve míňalo, tak sme sa aj my pomaly začať presúvať smerom k pódiu, pričom opäť hrozilo uplatnenie pravidla, že čím neskôr hráme, tým hráme horšie, ba dokonca vystavujeme seba i publikum väčšiemu nebezpečenstvu. Oraváci však majú chrabré srdcia a hocičo ich nerozhádže. Napriek na máj neobvyklej zime si nás počkali pod pódiom, dovtedy sa zohrievajúc na otvorených ohňoch, krása!
Na pódiu sa vytvorila rodinná atmosféra, z Radúza sa vykľul zhovorčivý bubeník a počas zvučenia veselo tliachal do svojho mikrofónu, povzbudzujúc publikum k ešte väčšiemu odhodlaniu. Bilbo na zdesenie zistil, že nemá pivo na zalievanie hrdla v akcii, a tak si ho úspešne vypýtal od publika, nádhera! Tak sme odpálili šou. Ak sa človek pozrel napravo, zbadal JZ-ho, ako kvočí pri pedalboarde a očividne sa snaží niečo dať do poriadku; tí pozornejší to mohli spozorovať aj podľa toho, že nehrá doprovodná gitara, ak sa pritom pozerali napravo, tak im muselo byť všetko zrazu úplne jasné. Vďaka programu odnímateľných gitaristov dokážeme improvizovane odohrať aj v trojici. JZ si to tiež uvedomil a tak sa rozhodol, že bude aspoň poskakovať po pódiu ako blázon a tým pobaví minimálne svojich spoluhráčov. Na záver koncertu sme spustili psychadelickú improvizáciu, na ktorej podstatu sme neprišli dodnes. 

(Po druhej ráno nečakajte normálne ksichty nikde)

Po koncerte sme sa vrátili k tomu, čo sme načali pred ním. Na JZ-ho novej gitare sa hrali a spievali odrhovačky, hoci elektrickú gitaru bez komba nepočul ani ten, čo na nej hral. Medzičasom si niekto na záchode rozjebal hlavu a museli ho odniesť záchranári - afterka ako má byť. Kapela si užívala nevyčerpateľné zdroje všetkého, na čo mala chuť a publikum sa tešilo zo šťastnej kapely. Ktosi sa náhle rozhodol párty rozpustiť, čo sa u všetkých stretlo s veľkým nepochopením, avšak vysvitlo, že svitá, bolo 5 hodín ráno. Tak sme museli backstage s veľkou nevôľou opustiť a presunúť sa do penziónu, kde sme mali v spánku prečkať do obeda. Trochu optimizmu do situácie priniesla informácia, že sme ubytovaní spolu s nitrianskou družinou šermiarov, a tak sme sa po príchode cítili v bezpečí, Radúz si napriek tomu ešte pre istotu strelil jednu borovičku. 

(No neadoptovali by ste si ho?)

Po zobudení sme začali zliepať mozaiku epického večera, dojedať studený guláš a Bilbo obsluhovať svojich spoluhráčov čajom, pretože od kávy nalačno by sme sa asi všetci posrali. Keď sme sa pofotili s inventárom penziónu, rozhodli sme sa vrátiť sa na miesto konania festivalu s cieľom dožrať zbytky majonézových šalátov a v neposlednom rade sa rozlúčiť s organizačným tímom a oravskou prírodou. Ťažko nájsť niečo, čo tejto akcii chýbalo! 

(JZ-ho pokus predčiť známu fresku vo vydrbanosti)

(Nič viac nepoteší chlapčenskú dušu ako šliapacie autíčko)

(Radúz si nabral šalátu do plastového pohára, aby s ním v ruke zaspal a nakoniec ho celý vyhodil)

(Sme Nitrančani na Orave!)

Na dne svojich možností

Tak sme raz vďaka kapele Patália dostali možnosť zahrať si v mýtickom mieste Za rampami: ide o štýlový hudobný klub v Novom Meste nad Váhom. Päť kapiel v line-upe a začiatok akcie o 20:00 veští organizačné problémy, a nebolo tomu inak ani teraz. Nám bola navyše pridelená pozícia zlatého klinca programu, čo však v hudobnej brandži obvykle znamená skôr problém ako výhodu. Ak totiž hráte napr. v klube, kde za večer vystúpia štyri kapely, pričom idete ako poslední a najväčší ťahúň je kapela pred vami, môžete si byť istí, že budete hrať polomŕtvi o pol druhej v noci pre snáď aspoň poloprázdny klub. Tak to chodí. Tým pádom sme vedeli, že sa do NM nemusíme ponáhľať, dali sme si načas a mohli sme sa na miesto koncertu dostaviť úplne v pohode, mimo našich obvyklých ponáhlačiek a improvizovanej navigácie na poslednú chvíľu; dalo sa dokonca vypiť na odpočívadle.

(Radúzove a JZ-ho končatiny pohltila tma)

Pri klube sa dalo naraziť na voľne pohodených mladých ľudí, ktorí si užívali prvé teplé noci roka a teda netrávili zbytočne čas vnútri, čakali vonku na svoje obľúbené lokálne kapely. Bilbo ako šofér sa musel držať nealko piva, za to zvyšok kapely sa rozhodol využiť výsadu nešoférovania na 120%. Ako vysvitlo, už pri našom príchode vznikol asi 45-minútový prestoj keď si prvá kapela posunula čas hrania, my sme si z toho teda odvodili predĺžený čas na vstúpenie si do svedomia pred koncertom. 

(Jedna nealkoholická palacinka z kuchyne JZ)

Trávili sme čas improvizovaným využívaním rôznych objektov v okolí klubu. Prašák poslúžil ako pomôcka na cvičenie, strecha auta ako deka na piknik. Bolo jasné, že náš pôvodný hrací čas 23:30 sa nedodrží už ani teoreticky. Posúvanie hracieho času je pre našu kapelu veľmi kritický, čím neskôr hráme, tým menšia pravdepodobnosť, že budeme hrať dobre, či nebodaj triezvi. Odhodlanie bolo na takej vysokej úrovni, že jednotliví členovia kapely postupne pooodpadávali, v tomto poradí: Radúz - Šariš - JZ po jednom zaspávali v aute, Bilbo zostal ako jediný bdieť nad ich snom.

 (Zostava polhodinu pred koncertom)

Vysvitlo, že budeme hrať nie skôr ako o pol druhej v noci, Bilbo sa teda krátko predtým rozhodol zbuntošiť kapelníkov, ktorí tak postupne povypadávali z vozidla. Osadenstvo v klube sa riedilo, my sme však boli nabudení novou energiou. Odohrali sme svoj set, v klube sa zasvietili svetlá a na hodinkách svietili tri hodiny ráno. Zvukár nás poctil komentárom, že na to, že sme hrali o druhej ráno, to bol heroický výkon. Neuveriteľné, koľko energie do vás vleje príchod na pódium, zapichnutie káblov a vôbec napätie pred koncertom, celá posádka bola ako vymenená, zrazu bolo všetko, ako má byť, svetlá svietia, zosilovače dunia, hráme! Bonusom je, že z vás záložný zdroj energie nevyprchá hneď po odohratí, ale chvíľu vo vás živí bujarú náladu, ktorá sa dočasne pretavila do veselej atmosféry na ceste domov. A to polhodinku pred vystúpením vyzerali všetci ako dve hodiny po párty! 

(Výsadkár JZ a jeho úspešné zbavenie sa auta)

Musíte si skrátka niečo odsrať aby vám raz Iron Maiden robili predkapelu. Kapela by mala byť ošlahaná aj takýmito skúsenosťami, aspoň zistíte, čo ste zač a čo z vás vytlčú takéto hraničné situácie!

(Za takéhoto svetla prichádzal Bilbo domov, už len spraviť chleba vo vajci a ísť do záhrady)

Mytologické korene buranrollu

Stačí si popoludní zapnúť populárne rádio a vyleje sa na vás kašovitá záplava hudobných žánrov s rozličnou mierou plytkosti a všednosti. Niektorým sa skutočne nedá upierať urputná snaha o nulovú invenciu či originalitu, ako keby si zakladali na tom, aby do svojho hudobného prejavu nevniesli žiaden svoj nápad a spoliehali sa výhradne na to, čo tu už tisíc ráz bolo a ešte milión ráz bude. Preto sme sa rozhodli vymrštiť tento poľutovaniahodný fakt z lepkavého želé otrepanosti a prinášame vám buranroll, ktorý je viac než hudobný žáner: ide o štýl; knihu s predslovom, úvodom, jadrom, avšak bez záveru; s hlavnými, vedľajšími postavami, zasadením, históriou a budúcnosťou. Poďme sa teda pozrieť na jeho príbeh. 

Ak sledujete slovenskú hudobnú scénu, určite vám neunikne vysoká koncentrácia úspešných kapiel pochádzajúcich z Nitry. Nitra sa zdá byť výhodným miestom nielen pre založenie najstaršieho mesta na Slovensku, ale aj pre založenie kapely. Z umeleckých škôl vychádzajú húfy nádejných známych rockerov. Podľa Proroka Z však nejde o žiadnu náhodu: jeho vízie počas cesty z koncertu z Partizánskeho tvrdia, že "knieža Pribina prišiel pod Zobor na gitare", a teda odôvodňuje bohatý výskyt muzikantov v Nitre ako nadviazanie na Pribinov umelecký odkaz. Mýtickou históriou prešpikované ovzdušie tohto mesta poskytuje blahodárny vplyv na inšpiráciu mladých hudobníkov, stačí prísť a nadýchať sa! Zrodenie buranrollu pod Zoborom tiež nie je dielom zhody náhod. Podľa zjavení Proroka Zaujeca bol Pribina opradený nielen vodcovskými vlastnosťami, ale i mierne nadprirodzenými schopnosťami, keď sa mu podľa legendy podarilo "vymočiť do rohu doposiaľ nenájdenej rotundy", heroicky sa vymykajúc z vtedajších zvyklostí. Z dôvodu slepej závisti upadol tento príbeh do zabudnutia. Avšak dnes toto kultúrne dedičstvo opäť ožíva prostredníctvom buranrollu ako vzkriesený nástroj na prehradenie prúdov mainstreamu. Vďaka Pribina, a ty, Mojmír, hanbi sa! 

Existuje aj niekoľko ďalších príbehov o prínose Pribinu do rokenrolu ako takého, vzišli z niektorých menej významných zjavení Proroka Z. Ide napríklad o legendu o prvom šluku: na Zobore sediaci a oddychujúci Pribina pofajčieva predpotopné cigarety, keď zrazu zbadá Mojmírovo vojsko tiahnúce spoza rieky na mesto. V tom šoku zhíkne a voľky-nevoľky vdýchne decht do svojich pľúc! Ďalšia legenda vysvetľuje, prečo je v Nitre často zlé počasie. Pred založením najstarších miest Slovenska sedel Perún v kruhu so slovanskými náčelníkmi, vodcami a kniežatami a prerozdeľoval výsady budúcich starodávnym miest. Tu zdvihol ruku a riekol: „Kto chce najstaršie mesto na Slovensku?“ Pripravený Pribina, dlho očakávajúc túto ponuku, sa okamžite prihlásil. „Ale je tu jeden háčik.“ zahrmel Perún. „Na oplátku bude v Nitre stále na piču počasie.“ Pribina, neočakávajúc inú než win-win situáciu, sa na moment zamyslel a nakoniec zvolal: „Ále čo, jebať!“

(Prorok Z počas meditácie)

Po rozpade Veľkej Moravy nastáva temný vek legiend, pretože územie dnešného Slovenska obsadili Maďari a buranskí mýtickí polobohovia nechceli mať s maďarčinou nič spoločné, nakoľko im prišla na buranské činy a vykrikovanie príliš smiešna. 1000 rokov sa len tak ponevierali v mori času, bedákali nad tatárskymi a tureckými vpádmi, aby založením prvej Československej republiky skrsla iskierka nádeje, že na území tohto krásneho kraja bude úzakonený iný úradný jazyk, než ten ugrofínsky nárek. Avšak prítomnosť jemného a spevavého českého jazyka v štátnom rozhlase a televízii, postrádajúceho slovenskú surovosť, ráz a predovšetkým cit pre vulgarizmus, im nedodal dostatočnú odvahu, aby vstúpili do života vtedajších zblúdilých umelcov. 

Buranrolloví duchovia odpočívali v najstaršie osídlených hroboch Slovenskej republiky až do prekliateho 21. storočia, aby opäť zamiešali karty v spoločnosti a ich kultúrnych preferenciách, a to nielen v muzike. Spod Zobora sa však pomaly a nenápadne šíri aj do regionálnych buranrollových oblastí, majte oči a uši otvorené! Alebo príďte do Nitry, zhlboka sa nadýchajte a nechajte sa namotať! 

Zanechajme tu dačo po sebe!

A to tak, že zvečníme svoje hudobné úsilie. Jeden čas sme si povedali, že už máme slušnú kôpku piesní, ktorá by mohla vystačiť aj na playlist debutového albumu. Mali sme šťastie na rýchly štart, pesničky sa sypali jedna za druhou ako v krajine kde sa piesok lial a sypal vodopád. Tak sme preskočili fázy nahrávania dema či EPčka a rovno sme vybrali dvanásť pesničiek na prvé cdčko. Rozhodli sme sa teda nedopustiť, aby naše pesničky ležali bez ladu a skladu v nehmotnej podobe kdesi v útrobách skúšobne. Zhodnotili sme našu situáciu a finančné možnosti: pre začínajúcu kapelu sa hodí undergroundové štúdio, ktoré upečie ich prvý, surový debut s neomaleným zvukom za lacný peniaz; v ktorom sa kapela ako taká vôbec naučí, ako to v takom štúdiu chodí. Oslovili sme teda nášho technického patróna a duchovného sponzora Ondreja Vydareného, ktorý vedie domáce štúdio Amplify. Prv než sme pristúpili k nahrávaniu albumu sme z núdze urobili experiment: niektoré pesničky sme nahrali v akustickej verzii a na počudovanie doteraz počúvame ohlasy, že znejú lepšie než ich rockové náprotivky. Buranroll teda funguje i v akustickej podobe, bod k dobru pre nás. 

(Bilbo počas nahrávania Klamára musel hrať na gitare)

Domáckejšie štúdio snáď ani neexistuje - nachádza sa priamo u Ondreja v izbe, kde okrem hudobného haraburdia nájdete aj štandardnú výbavu izby: posteľ, rôzne skrinky a skrine, pracovný stôl. Kvôli akustike je ešte miestnosť dozdobená kobercami, molitanmi či stĺpčekmi novín. Jeden čas dokonca v týchto priestoroch skúšala Ondrova kapela Mimo Módy, a od tej doby nie je celkom jasné, či kapela skúšala v jeho izbe, alebo on vlastne prespával v skúšobni. Treba dodať, že miestnosť je tak odhlučnená, že v susediacej obývačke môžte v pohode pozerať televízor aj počas nahrávania bicích. 

(Radúz sa už teší do práce)

(Nenechajte sa rušiť)

Do štúdia sme sa nasťahovali v lete 2012 počas prvej vlny horúčav. Ako prvý žeravým peklom prechádzal Radúz, ktorý sa pri nahrávaní bicích napohyboval najviac. Ondrej po prvotných skúsenostiach nariadil fakultatívne prestávky dôsledkom ktorých si vypestoval návyk obedovať sladkokyslé kurča v čínskej reštaurácii a tiež obmedzený nahrávací čas; nestalo sa teda, že by sme tam prespávali (beztak by sme asi nemali kde). Postupne sme rad radom ponahrávali basgitaru, gitary, harmoniky, spevy a do toho rôzne srandičky. V lete sme mali dosť flexibilný pracovný režim nepretržite prerušovaný festivalmi a rôznymi akciami, tak sme mali dosť čo robiť, aby sme vôbec stihli nahrať celý album do plánovaného termínu krstu (6.10.2012). Zistili sme, že vonkoncom nie je jednoduché tráviť toľko času v jednej miestnosti, snažiac sa vymakať niečo také dôležité, ako je váš prvý album, občas nás to veru dostávalo do kolien, Ondrovi na pohode nepridával meškajúci honorár a ani spanie na stole. Nakoniec sme to vysmažení vo vlastnej šťave všetci úspešne dobojovali a z nášho debutu ťažíme až do roku 2015!

(Šariš si kvôli štyrom veršom musel vytlačiť celý text)

Klobúk dole pred Ondrejom, že z nás dokázal dostať vtedajšie maximum. Pocit postupného vytvárania nahrávky je elektrizujúci a úžasný, cítite na tele, že vzniká niečo nové - počúvate jednotlivé stopy, vychytávate chyby, vymýšľate, čím to všetko okoreniť. Výsledkom vašej práce je vlastný otlačok na svete - hudba je nesmrteľná a to, čo ste raz niekam zapísali, už nikto nezmaže. Keď to už všetko raz vyjde von, opadne bôľ z ťažkého pôrodu a idete sa s novým počinom s hrdosťou pochváliť kamarátom.

(V exkluzívnej verzii)

P.S. Dnes by sme ten album robili už zrejme ináč, po technickej i umeleckej stránke; je tam zopár počinov mapujúcich ranné štádia kapely či hudobnej tvorby jednotlivých členov, keď sme občas nevedeli kam z konopy. Vďaka tomu je tam však zachytený náš vývin, fáza skúmania, zisťovania, pokusov-omylov a experimentov. Aj preto má náš prvý album pre nás veľkú cenu a sme naň hrdí.

(Záverečný záber aj s Ondrejom)

Rošáda bubeníkov

Aktuálna zostava kapely nebola zhodná s tou počiatočnou, boli sme nútení sa k nej dopracovať. Základnými piliermi družiny boli Bilbo a JZ, tí sa snažili obklopiť schopnými druhmi. Vziať niekoho do kapely, to nie je len tak, nábor môže mať veľa spoločného s pracovným pohovor zamestnanca do nadnárodnej korporácie - človek musí vykazovať nielen schopnosť hrať, ale musí mať um, obdobný štýl humoru a vkusu, peniaze, vhodnú povahu, veľkú porciu tolerancie atď., v podstate je to podobný balíček kritérií, ako keď si hľadáte frajerku. S kapelou vôbec je to ako so ženami - máte svetlé chvíľky, hádky, príchody aj odchody, musíte do nej investovať čas a peniaze, hľadať kompromisy; kapela je vskutku ako ďalšia žena na krku, akurát s tým, že prináša iné benefity. Aby tieto benefity neboli iba vysnívanou túžbou, prikmotrili sa do kapely Zajac a Šariš, a bola tak zavŕšená pôvodná posádka. 

(Na dobovej fotografii sú zachytené aj naše vtedajšie výzorové defekty)

Avšak po roku prišlo k tomu, že sa otriasla bubenícka stolička. Zajaca prvý serióznejší angažmán spočiatku nadchýňal, neskôr sa ale prejavili jeho chúťky po komplikovanejšiej, na okraj vkusu vytesnenej prejebanej hudbe. Treba priznať, že spočiatku naše hranie nebola žiadna sláva, nebyť Šarišovej sólogitary, tak by naše pesničky zneli ako obohratý punk s beznádejným spevákom zo strediskovej obce uprostred hladovej doliny - technický bubenícky hudobný cvok si skrátka nemal ako vybúriť ruky (nutno poznamenať, že jeho alternatívny prístup viedol k zopár veľmi osviežujúcim nápadom, viď spomalenie tempa v Nechoď do lesa). A tak raz písomnou formou (zbabelec!) oznámil, že končí. Nastalo vákuum. Predstavte si, že sa s vami bubeník rozíde a oznámi vám to na prahu polnoci cez Skype. Občas je to v kapele horšie ako vo vzťahu.

(Ešte raz palička a skončili sme, je to jasné?)

Nielen v malom meste je problém s bubeníkmi, my sme sa však rozhodli nepanikáriť a čo najrýchlejšie a najlepšie zaplátať dieru po Zajacovi. Všade kde sa dá sme dali najavo, že by sa nám zišiel nový bubeník. Zázrakom sa takmer okamžite ozvali dvaja kandidáti, rozhodli sme sa teda usporiadať konkurz. Prijímačky jednotlivých uchádzačov sme časovo odstupňovali, aby vznikol čas na predvedenie schopností, pokec a aj následnú hodnotiacu poradu medzi šiestimi očami. Prvého nazvime Krištof. Krištof tvrdil, že hrá na bicie okolo 10 rokov, na úvod slušné. Čím sa zaoberáš? Kam chodíš do školy? Aj niekde pracuješ? Do školy nechodím. Vyzeráš mlado, koľko máš vlastne rokov? Sedemnásť. Sedemnásť? Sedemnásť. Ako to, že nechodíš do školy? Pankáči do školy nechodia. Ach tak. Kedže plával v tempe ako bójka na hrebeni tsunami, tak sme chválabohu ani nemuseli riešiť, ako ho v prípade prijatia do kapely opäť začleníme do vzdelávacieho systému. Verdikt bol teda jasný aj bez súkromnej porady. To už sa pomaly k dverám skúšobne približoval druhý adept, vtedajší bubeník kapely Ranná Nevoľnosť, takže išlo do istej miery o headhunting. Dnes je známy ako Radúz.

(Radúz už na prvej skúške vykazoval istú mieru zlovestnosti)

S Radúzom sme sa poznali tak pol na pol: on o nás vedel, my o ňom nie. Prvý s ním do styku prišiel Bilbo ako inak než na letnom festivale. Bilbo práve vychádzal zo stanu, kde ho zočil prekvapený mladík Radoslav, neveriac, že autor tých piesní stojí práve pred ním. A tak sa vypila fľaša Tesco vodky. Späť ku konkurzu: Radúz preukázal šikovnosť, radosť a aj schopnosť ovládať dvojšlapku, takže sa nebolo o čom baviť, opäť nemusela zasadať privátna komisia. Radúz je oproti Zajacovi bubeník spoliehajúci sa skôr na feeling a oduševnenosť, pričom Zajac pristupoval k bicím viac profesorsky (oba prúdy majú svoje pre a proti). O pár skúšok neskôr nasledovala Radúzova verejná previerka - koncert v bratislavskej Cvernovke. Zvládol ju viac-menej veľmi dobre a po niekoľko koncertoch sme už nevnímali, že máme nového bubeníka. 

(Kto zuby cerí, ten asi málo cvičil na bicie)

Samozrejme, Radúz sa čas od času rád pripomenie tým, že ohrozuje spoluhráčov lietajúcim príslušenstvom (vypichujem paličku medzi lopatkami na koncerte v Banskej Bystrici), poprípade nejakým zaváhaním, väčšinou smiešneho charakteru (neváhajte využiť možnosť vysmiať sa bubeníkovi jednou rukou hrajúcemu a druhou rukou šmátrajúcemu po paličke meter od neho na podlahe). Takže Radúz so svojou veselou povahou a mladou hladučkou tváričkou zapadol. Kvôli mladosti sú mu odopreté určité ľudské práva a pribraté dodatočné povinnosti, ale tak to chodí. Najdôležitejšie je to, že dokázal naskočiť na rozbehnutý vlak, hrať pesničky, ktorých rytmy vytváral predchádzajúci bubeník a nahrať ich bez komplikácií na album. Nové pesničky však už nesú jeho rukopis, pri ktorom jeho feeling a oduševnenosť vyniknú najlepšie. 

(Matky tínedžeriek, zatvárajte vráta a volajte domoobranu!)

Počiatok nového letopočtu

Po ťažko uveriteľnej skúsenosti s nultým koncertom sme sa ocitli v beztiažovom stave, keď sme sa nevedeli pohnúť ani smerom k existencii, ani k neexistencii kapely. Kapelu oficiálne tvorili iba Bilbo a JZ, Erino nevyzeral, že by sa chcel ďalej angažovať v nejakom šialenstve, tak sme s ním predbežne ani nerátali. S bubeníkmi je to vždy ťažký údel, našťastie sa JZ dozvedel o komsi, koho predstavil ako mladého bubeníka, hrajúceho punk; fakt úžasná vizitka, človeku sa ani nechcelo do stretnutia sa s ním. Hypotéza sa však nepotvrdila, kandidát preukázal schopnosti a tak sme na palube privítali Zajaca. 

(Zajac mal okrem Kazachstanu aj iné záľuby, napríklad bicie)

Checklist pri zakladaní kapely sme mali naplnený len čiastočne, mali sme členov, ale nemali sme ich kam aj s aparatúrou napratať. Tak sme sa chytali všetkých slamiek, bola by to predsa veľká škoda keby váš bezbrehý hudobný potenciál stroskotá na tom, že nemáte skúšobňu. Prvý zúfalý pokus bolo obsadiť skrachovanú videopožičovňu na nitrianskom sídlisku spolu s ďalšími výsadkármi z kapiel, ktoré mali obdobné potiaže ako my. Zo správcu objektu sa však vykľul alkoholik viac-menej neschopný dohodnúť sa na ničom, a tak sme sa zo zvyškom výsadkárskej jednotky dohodli na tom, že si keď-tak navzájom pomôžeme. A nakoniec sa stalo, že jeden zablúdil do známeho skúšobňového komplexu a zazrel skúšobňu, ktorú nikto nevyužíval (pozn. išlo o člena v našich kruhoch legendárnej kapely Scareroad, ktorá sa ako leprou napadnutý jedinec postupne rozpadávala a zotavovala, až sa po urputnom boji predsa rozpadla na niekoľko údov). 

(JZ diriguje premenu interiérového dizajnu)

(Skúšobňa, miesto na hranie aj depresiu)

Nový priestor páchne zatuchlinou aj nostalgiou, hoci sme sa doňho ešte ani nenasťahovali. Celá budova, zbitá ako keby z preglejky, budí dojem, že ju drží pokope už iba rokenrol. Kapela toho však toľko nevyžaduje, stačí, aby ste mali strechu nad hlavou a boli ďaleko od obývaných štvrtí. Do skúšobne zvlákame koberce, laty, staré kusy nábytku a rôzne veci, pôvodom smeti, ktoré práve na tomto mieste nadobudli druhotný význam - brigáda sa môže začať; čoskoro miestnosť vyzerá tak, že tam môže vzniknúť aj nejaká legendárna skladba. Ďalším v poradí je prívoz nástrojov, a to už začína vyzerať, že z toho hrania nakoniec niečo bude. 

(Niektoré veci sme prinášali aj na bezplatných dopravných prostriedkoch)

Obsadenie skúšobne datujeme na 3.11.2010, od tohto dátumu bola kapela skutočne schopná fungovať v dočasne trojčlennom zložení, pričom sme mali na čom hrať, kde hrať, s kým hrať, dokonca aj čo hrať, a popritom všetkom sme mali akú-takú istotu, že nám skúšobňa nepadne na hlavu - preto je práve tento dátum tým počiatočným miľníkom v našej histórii. Prakticky sme dosiahli to, čo sa bohužiaľ veľa začínajúcim kapelám nepodarí - prežili sme svoj pôrod, sme nažive, chceme hrať, presadiť sa, ukázať to všetkým. Nie všetci majú také šťastie; niektorí chcú hrať hudbu, avšak nemôžu, pretože nemajú kedy, kde, s kým, za čo, prečo; preto ak sa dostanete aspoň po obsadenie vybavenej skúšobne s členmi kapely zapálenými pre vec, máte kurva šťastie a vážte si to. Ak sa vám podarí zostaviť repertoár, ktorý dokáže opakovane niekoho zaujať, tak je to skutočný dôvod navzájom sa potľapkať po pleci.  

(Marshall minikombá sú v skutočnosti o niečo väčšie, než sa zdajú)

(Obaja majú určite niečo za lubom)

Náš letopočet začal stredou, vtedy sme absolvovali prvú skúšku. Pre niekoho žiaľbohu, pre niekoho chválabohu sa o dva dni na to v piatok konala každoročná veľkolepá halloweenska párty v Pekárni spojená s vystúpením živých kapiel. Vycítili sme príležitosť nasrať sa do lineupu, a tak sme si ju nechali odobriť u nášho známeho-organizátora, ktorého teenagerky v súčasnosti poznajú pod menom Itcho Pčelár. Senzačne sme si teda vybavili prvé vystúpenie, stačilo už iba ako-tak nacvičiť repertoár; ten tvorili dve pesničky - predchodca našej vlajkonosnej skladby Buran - pesnička Chrobáky, a negustiózny cover na Breaking the law od Judas Priest - Rezeň!, ktorý sa odohrával uprostred survival zombie apokalypsy. Zo skúšky existuje dokonca aj vzácny videozáznam.

(Elektrikárovi v červených monterkách nikdy nenalievajte)

Polhodinu pred vystúpením sa JZ spitý tacká po klube v červených monterkách. V backstagei je plno, v ten večer hrá nejedna kapela. JZ si sadá na gauč a na poslednú chvíľu sa vypytuje na štruktúru skladieb. Zostava večera je Bilbo v župane, JZ ako červený elektrikár (v civile iba elektrikár) a Zajac v kostýme Freddyho Kruegera. Podľa lineupu máme naskočiť po kapele Sematam, JZ ešte počas ďakovačky vyskakuje na pódium a bľaboce do mikrofónu, chalani sú však naši kamaráti a prepáčia nám to. Priskakuje zvyšok posádky a čoskoro sa rozoznie úvodné kilo z intra Chrobákov. Bilbo si počas slohy všimol, že akosi plynule prešli z punkrocku na drum´n´bass - to JZ-mu na pódiu pogujúca mládež vytrhla kábel zo zosilovača, následne pri pokuse presvedčiť všetkých o svojej profesionalite dojebal inak celkom pekné sólo. Ako sa však hovorí, koniec dobrý - všetko dobré, tak JZ zaklincoval naše premiérové vystúpenie hodením sa do publika, ktoré ho kupodivo udržalo na rukách. 

(Vraví sa, že umelci môžu nosiť akékoľvek oblečenie, otázka znie, kto je umelec)

Nakoľko sme predviedli iba dve pesničky a JZ bol trochu duchom neprítomný, nerátame toto vystúpenie ako náš prvý koncert, a to aj preto že sme ho odohrali v ešte nekompletnej zostave - bez Šariša. K jeho príchodu sa neviaže žiadna strhujúca historka, Bilbo ho skrátka zavolal do kapely kedže sa poznali ešte zo strednej a dokonca spoločne odohrali krátku epizódu v predevolučnej kapele Smash (v zostave Jano Pisoň - gitara, Šariš - gitara a Bilbo čuduj sa svetu za bicími; ako podpriemerný bubeník významnou mierou prispel k rozpadu kapely, aspoň každý následne išiel do lepšieho - Jano do Zoči Voči a Bilbo so Šarišom do Kýblu Mačiek). Takto nejako asi začína fungovať hudobná skupina, zásmažka je pripravená, je čas začať seriózne variť polievku.