V roku 2014 sme mohli na vlastnej koži okúsiť, čo to znamená pojem festivalové leto: počnúc Beša Festom pri dedine Beša (Captain Obvious by sa potešil) sme odohrali 5 festivalov a získali možnosť vďaka koncertom precestovať pol krajiny. Sezónu sme uzavreli trojdňovým víkendom koncom augusta, keď sme zasa raz a opäť radi nabrali kurz Orava; začiatok cesty sa mal odohrať vo štvrtok, pre inžinierov v pracovný deň, a teda sme opäť mohli tušiť organizačné problémy: na Music Summer Orava sme mali hrať už o 18:00. Povedali sme si, že pri našej kokotnosti musíme vyraziť najneskôr o 13:30, a tak sme vyrazili o tretej. Kto má skúsenosti s trasou Nitra - Námestovo tak vie, že pre starý Renault kompletne naložený ľuďmi a aparatúrou je cesta hore kopcom až na Oravu krížovou cestou. Nuž tak sme sa prebrodili cez blato do backstageu 17:57 a 18:05 sme už boli hotoví hrať, tak sme si našou pohyblivosťou aspoň čiastočne zachránili tvár. Zato nás príjemne prekvapili fanušíkovia; niekoľko týpkov dokonca prišlo v monterkách, pretože je to jednak praktické, a druhak sa skrz našu pesničku v nich skáče cez plot, pecka! Orava je skrátka zasľúbený kraj.
(Mačka číha, či sleduješ koncert!)
Rozhodli sme sa využiť privilégiá účinkujúcich a zostali sme stanovať na fesťáku. Ubytovali sme sa rovno uprostred typických festivalových individuí, akurát lokálne vytuningovaných; privítanie bolo vrelé, bolo ťažké obzrieť sa a neuvidieť niekoho, kto vám ponúka borovičku. Festivaloví maskoti mali skutočne široký sortiment výnimočnosti. Tak sme v bizarnom ošiali veselo vyspevovali a festivalu sa príliš neúčastnili.
(Filip a jeho "trangáče")
Občas sme zachádzali do backstage vykonávať slalom medzi spitými členmi Slobodnej Európy a Zóny A, ktorí v sebe našli priam chlapčenské nadšenie z chľastania. Dakto zo Zóny dokonca vyskočil počas Vratkovho unplugged vystúpenia na pódium a mimochodom zakričal do mikrofónu, že "punkrock je môj život", frázu si hneď osvojili Horkýže Slíže a stala sa mottom večera. My sme sa medzitým rozhodli, že na Orave nezmrzneme. Obalení mikinami sme si ľahli spať, na to aby sme sa zobúdzali už o šiestej ráno, keď Bilba vyhnala zo stanu zvučka z Arabely na plné gule reprodukovaná z autorádia. Vonku bola hmlistá apokalyptická atmosféra, nič sa však nedalo robiť a prichodilo začať piť ešte pred raňajkami. Po troch kolách na lačno sa človek už nebojí ísť do lesa, a tak sme si po vzore mnohých ľudí na festivale nazvlákali drevo a založili multifunkčný oheň. Medzi účastnikmi nebolo problém zohnať trebárs sekeru alebo táčky, ktoré tiež plnili funkciu improvizovaného dopravného prostriedku na trati stanové mestečko - umývadlá.
(Ťažký život v ghette)
(Spoločenstvo ohňa)
(Rakenrol zdarma!)
Časť posádky sa rozhodla druhú noc prespať v aute. Ráno sme vstali už vyskúšaní všetkými extrémami oravského leta - nočným mrazom i denným slnkom, ktoré nás opálilo do ružovučka. Optimistický ranný tón vymedzil predovšetkým Radúz, ktorému sa podarilo použiť slovo "širokospektrálne" správne vo vete. Pomaly prišiell čas prepraviť sa do ďalšieho miesta nášho pôsobiska - Krompachov. Zoškriabali sme z podrážok blato a vyrazili do upršaného popoludnia smerom na východ. Slovensko je malá krajina, ale napriek tomu bola väčšina z nás na Spiši prvýkrát, neuveriteľné, ako na u nás stačí prejsť 30 km a pred vami celkom iný svet! Po prejdení Krompachmi sme mali pocit, že nehráme na konci sveta, ale ešte 20 metrov za ním. Asfaltka nás viedla lesom nad mestečko, kde sme čakali čokoľvek, len nie hotelový komplex; v ňom sa konal malý mestský festival. Privítal nás Martin, v jednej osobe manažér Smoly a Hrušiek a organizátor podujatia. Zistili sme, že nielenže my nemáme potrebnú aparatúru, ale nemá ju ani fesťák, a tak odohrávame našu šou za improvizovaných, ale úspešných podmienok. Martin nás vyplatí a podáva nám štyri pivá "na cestu", oponujeme, že tu musíme prenocovať. Nečudo, že menežeris vystrúhal začudovanú grimasu; v areáli nie je stanové mestečko, hotel si chudobníci môžu sotva dovoliť, okrem toho začína pršať a tak ďalej. No tak sme všetko nechali na priazeň osudu a išli (toto leto už po štvrtýkrát) na koncert Slobodnej Európy a sledovali ako Whisky priamo na pódiu šúpe poldecáky s pivom.
(Ktovie, čo si o našom koncerte mysleli návštevníci hotela)
Štyria členovia posádky sa nakoniec dokázali vyspať v jednom aute. Zobudili sme sa do daždivého rána, cez okno Renaulta bol vidieť len sychravý areál hotela Plejsy, po festivale ani stopy. Rozhodli sme sa takmer okamžite vypadnúť odtiaľ domov. Malo to však jeden háčik: jediní, ktorí vstrebali večer predtým, boli šoféri; Radúz so Šarišom si ešte pred spaním zajebali tzv. revolver - šesť borovičiek. Tak sme sa len veľmi opatrne zviezli na benzínku a čakali (cca. 3 hodiny), kým šoféri fúknu nulu, prípadne si zdriemnu. Bilbo sa zatiaľ stihol dvakrát otočiť na toaletu a pri tej príležitosti prečítať dvoje noviny.
(Rozjebaný človek toho potrebuje málo)
Cestou domov sme si obzreli Tatry z opačnej strany. Bol to vyčerpávajúci, ale skvelý víkend, dovtedy najväčší rokenrol, aký sme zažili. Chýbala tomu len čerešnička na torte - tradičná slovenská kuchyňa, a tak sme sa rozhodli staviť sa pri Ružomberku v kolibe, aby aj Šariš dostal možnosť možnosť namočiť si ryšavú bradu do bryndze.
(Ryšavá brada musí zničiť tento svet, aby na jeho troskách postavila lepší)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára