Kapela sa na začiatku svojho fungovania zavrie do skúšobne a začne sa vysporadúvať s obvyklými prekážkami ako napr.: nemáme vlastnú tvorbu, a tak hráme covery - tie hráme na hovno, tak sa vytvorí vlastná tvorba, ktorú hráme na hovno, čo je však stále ten lepší prípad. A tak sa ide skúšať a vymýšľať a cvičiť až do nevidím.
Raz nastane neodvratný moment keď si vybavíte prvý koncert (my sme naň boli pozvaní, díky Sopúch!). Hudobná skupina ide byť konfrontovaná s verejnosťou. Kľúčový moment, keď sa vám pódium môže stať slávnostným piedestálom alebo miestom posledného odporu. Niet divu, že každý má trochu plné gate pred tým než verejne predvedie show, ktorú kul a ostril za dverami muzikantskej vyhne, v skúšobni sa skrátka niektoré náhodné premenné nasimulovať nedajú.
(Šariš si kedysi zvykol zapáliť do 5 sekúnd po opustení interiéru)
2.marec 2011 je dátum, ktorý si zapamätáme. Organizátor študentského večera pre Nitrančanov v Bratislave sa rozhodol, že by nás chcel vidieť na svojej akcii v klube U Očka. Premiéra v hlavnom meste? Na naše pomery megalomanstvo, o to však väčšia radosť aj tréma. Pódiová aparatúra troch kapiel sa rúti vo Felicii Combi po diaľnici do Bratislavy, my okrem bubeníka nastupujeme do autobusu s gitarami, bubeník nastupuje do autobusu s činelmi. Pred koncertom sme sa dohodli, že si každý oblečie nejaký červený kus odevu, JZ teda prišiel v žltých gatiach a zelenom tričku.
Vystupujeme na stanici a kupujeme si nápoj, ktorý môžu piť len dospelí, dali sme naň predposledné peniaze, účinkuje okamžite a dodáva silu ako hrom. Cítime sa, ako keby všetci ľudia bývali v tomto meste len aby mohli dnes ísť na náš koncert. Prichádzame do klubu, kde sa neprávom cítime mierne privilegovaní - pijeme z vlastnej fľaše, nie úplne na drzovku, ale ani pod rúškom tajomstva. Spoza rohu sa vystrčí ruka poriadku, ktorá nám ju berie. Hlavy máme sklonené v smútku; takto nás nachádza zvukár podniku, vysvetľuje, že nám rozumie, jemu keby zoberú fľašu tak by ani neodohral koncert, tak nám ju teda vracia pod podmienkou, že sa tá fľaša nepohne z pódia. Aspoň v tú chvíľu všetko dobre dopadlo, vďaka povzbudeniu sme zhovorčiví a vlastne ani nemáme čas byť nervózni.
(Veselú partiu zľava dopĺňa Vavro)
(Nie každý má v batôžku desiatu, niekto tam má napr. lož a faloš)
Dohráva prvá kapela a prichádza náš čas. Trochu neobratne prichádzame na pódium a hľadáme svoje správne miesto, nachádzame východisko v spleti káblov a svetiel. Absolvujeme povinné procedúry, ktoré nám vtedy prišli ako novinka. Playlist pod nohami nám pripomína harmonogram vystúpenia. Publikum tvorú húf predovšetkým známych tvárí a tak máme aspoň výhodu domáceho prostredia. Už sa nedá ujsť.
(Náš prvý playlist vôbec!)
Odpaľujeme program našou klasickou otváračkou - piesňou Buran. Gitary hučia, svetelná show v záchvate bliká, okolo nás sa rozprestiera dymová clona. Dočkáme sa aj potlesku, v kombinácii so všetkými okolnosťami máme výborný pocit. Bilbo doteraz zvyknutý prinajhoršom na obtiažnosť táborákových posedení s gitarou sa po plnom zapojení hlasu takmer pogrcal. Náš playlist tvorí 10 skladieb, z polovice vlastných, viac materiálu sme v tej dobe nemali, i keby sme mali, beztak by ho v tom čase nikto nepoznal a tak si mohli prítomní aspoň zaspievať Maštaľ od Horkýže Slíže. Po našom vystúpení nás vystriedala posledná kapela, ktorá bola založená iba jednorázový účel a hrala bezkonkurenčne horšie než my, tak nech by sme akokoľvek odohrali, vyšli by sme z tej partie ako víťazi. Tento fenomén sa nazýva "dobrá porovnávacia kapela" a treba byť zaň vďačný.
(Na tejto fotke má Zajac hlavu v oblakoch)
Po koncerte nastáva obvyklý príjemný pocit, keď vás niečo síce vyšťaví, ale zároveň veľmi poteší. Bolo to za nami, zvládli sme to, prešli sme skúškou. Z koncertu mám len hmlistú slideshow farebných mazaníc a hukot v hlave, to je však sprievodný fakt vydareného koncertu, ako sme neskôr zistili, dobrý koncert si spravidla človek pamätá len matne, pretože prejde rýchlo ako namydlený blesk. Nasleduje afterpárty do ranných hodín, príjemne nás hreje pocit z dobre vykonanej práce ako po víťaznom futbalovom zápase, Bilbovi niekto vytkol, že to síce bol dobrý rokenrol, ale ten spev, ts ts, avšak ten večer nám nemohol nikto nijako pokaziť. Polovica kapely odchádza počas večera domov do Nitry, druha polka spí u Bilba v garzónke na rozťahovacom gauči, na ktorom vznikla nejedna naša pesnička napísaná z dlhej chvíle samoty v prázdnom byte. Ráno sa Bilbo zobúdza a poteší ho fakt, že osoba čo vedľa neho leží ma pekné dlhé blond vlasy, pri zazoomovaní bohužiaľ aj chlpaté nohy. Dobré ránko Šariš.
(Takto sa to prejaví keď budete pozerať priveľa filmov so Stevenom Seagalom)
Tak trochu sme sa spoliehali na to, že nám naša stredajšia premiéra v Bratislave vyjde úspešne - mali sme totiž dohodnuté ďalšie dva koncerty v Nitre na ten týždeň: v piatok doma v Novej Pekárni a v sobotu pozor, v pizzérii Zajo. Nikto príliš nerozmýšľal nad možnosťou, že by nám to u toho Očka nevyšlo a niekto z členov by sa od hanby hodil pod najbližší trolejbus, dokonca sme ešte v utorok s hrdosťou hovorili, že máme "trojdňovú šnúru". Bilbo veľkohubo vyhlasoval, že ide o test toho, či to stálo za to mrznúť celú zimu v skúšobni s vlhkosťou ako Belianska jaskyňa, prvý koncert naznačoval, že sa nemusíme toľko báť. Do pódia v Novej Pekárni sme sa zaľúbili ešte počas nultého koncertu, tak sme vedeli na akú zem šliapneme. Dostali sme na starosť otvorenie programu o 20:00, naši kamaráti nás nenechali v štichu a tak sme si zahrali 5 pesničiek aj pre publikum, potom sme tradične prenechali miesto lepším a známejším kapelám. Druhá skúška spravená, eufória umocnená, zostal nám už iba bizarný sobotňajší koncert v pizzérii Zajo (podoba s bubeníkom Zajom nie je náhodná, podnik vlastnil jeho strýko, dnes už neexistuje, fastfoodov je v Nitre neúrekom a ľudia chodia skôr do zaužívaných prevádzok).
(V spontánnych fotkách sme nikdy nevynikali)
(Hádam by ste na tretí koncert vo vašom živote nechceli mať svetelnú tabuľu)
Každý rocker to dokáže odpáliť na štadióne, ale v pizzérii, to chce iný druh umenia. Okrem našich pesničiek sme v akustickom prevedení predviedli všetky známe slovenské pičoviny, ktoré ste už tristokrát počuli v každom rádiu. Za odmenu nám bolo sľúbené občerstvenie, JZ-ho frajerka bola celá bez seba, že ju gentleman konečne pozval na pizzu, ktorú sme beztak dostali zdarma. Sediacim pri stole vzadu vľavo sa náš program natoľko páčil, že nám tlieskali a kúpili po pive. Vypiť sme si vypili, medzery sme dotlačili pizzou a polovica kapely odišla domov, Bilbo so Šarišom si pri bare zadelili zo dva koňaky, vymietli zopár poloprázdnych krčiem a dali dôstojnú bodku za rušným týždňom, ktorý sme si ešte pol roka dozadu nevedeli predstaviť ani pri najlepšej vôli.
(Nie každý sa dokáže nájsť v hre na perkusie)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára