Keď sa smola na víno premení

Aj najlepšiemu človeku na Zemi sa čas od času stane nejaké nešťastie. Stačí chvíľka nepozornosti vo vašom inak úplne dokonalom prehľade o svete a objaví sa dáka nehoda. Následne si v duchu vynadáme do debilov, preklíname svoju ťarbavosť a duševnú neprítomnosť, hoci nám to prd pomôže. Každý z nás sa časom presvedčí o tom, že na zlé veci treba zabudnúť v momente, ako sa stanú: beztak ich nemožno vrátiť späť a môžeme sa s z nich jedine poučiť, alebo z nich niečo vyťažiť. Ak sme presvedčení, že galiba, ktorá sa nám v živote stala, je úplne naničhodná a nič nám do života nedala, tak treba len počkať, kým pochopíte jej význam. A nakoniec budete aj radi, že vám prišla do cesty. 

(Who left the barn door open?)

V deň X o čase Y dorazil JZ s Bilbom do skúšobne v Mlynárciach. Prvá polhodinku strávili táraním o veciach, ku ktorým väčšina ľudí nemá žiaden vzťah. Aby prekonali zjavnú pasivitu, začali sa pomaly presúvať k svojím nástrojom, že si teda idú zahrať. Tu narazili na nečakaný lapsus v inventári: Bilbo za nič nevedel nájsť svoju basu, pričom si bol istý, že bola hodená za gaučom. JZ v rovnakom čase márne hľadal svoj podomácky vyrobený Telecaster. Rovnako neúspechom sa skončilo pátranie po ladičke, kábloch a zopár šupáckych efektoch na gitaru. Záver vyšetrovania bol jasný: nejaký skurvysyn sa nám vlámal do skúšobne a z našej aparatúry si vyskladal súpravu na domáce cvičenie. Tovaroznalec z neho zrejme nebude, nakoľko nám ako šťastie v nešťastí zmizli len tie najlacnejšie veci, napriek tomu sa škoda vyšplhala na niekoľko sto eur. Nehovoriac o tom, že šlohnutú basu a gitaru sme si oblepili rovnakou tapetou z obchodu s domácimi potrebami aby vyzerali ako súprava. Nasledovalo pátranie po vinníkovi, po niekoľko telefonátoch vysvitlo, že chalani od Zoči Voči pred odchodom na koncert nezamkli skúšobňu, za čo sa im zlodej odmenil zopár kusmi zmiznutého príslušenstva. Chudobnému aj z hrnca vykypí a ak niekoho okradnú, tak zásadne toho, kto má problém aj s platením skúšobne. Zočáci si vysypali popol na hlavu a neváhali nás peňažne odškodniť. Hoci sme vtedy treli biedu, ktorú by nám nezávidel ani Oliver Twist, dohodli sme sa, že by sa nám chalani mohli revanšovať trochu iným spôsobom.

(Z diaľky nevidno, že na tapete boli kvetinky)

Nasledovala taktická porada s bubeníkom Vladom. Bolo nám objasnené, že ak chceme dať o sebe lepšie vedieť, mali by sme natočiť klip. Nemáme peniaze, namietame. S tým vieme pomôcť, povedala pomocná ruka, dokonca vieme zabezpečiť aj šikovného kameramana - toto bol moment, od ktorého sa klip na "Je to popiči?" začal stávať skutočnosťou. Medzitým sa manufaktúra na výrobu malých odznakov pre kapely s názvom "Žijeme hudbou" začala transformovať z výrobnej dielne na budúcu hudobnú agentúru. Po vyhotovení klipu sa dohodlo, že bude vypustený do sveta práve pod hlavičkou Žijeme hudbou. Video sa tešilo svetlu sveta a predstavitelia Kýbla Mačiek a Žijeme hudbou sa príležitostne stretávali na káve. Agentúra začala napĺňať svoju predstavu o fungovaní a rozhliadala sa po interpretoch, s ktorými by mohla spolupracovať; Bilbo teda predložil vlastnú kapelu ako nádejného partnera. Časom sa prišlo k záveru, že by mohlo ísť o vzájomne prínosnú dohodu, a tak sa Kýbel Mačiek dostal pod krídla Žijeme Hudbou. Zrazu sme dostali k dispozícii tím ľudí, ktorí nám vedia pomôcť keď treba. Obzvlášť pre Bilba to znamená, že mu odpadla veľká časť úmornej manažérskej činnosti, predovšetkým volanie do hôr, z ktorých sa mu ozýval iba vlastný hlas. 

(Kedysi mali na svedomí aj naše prvé odznačiky)

Keď si pretočíme pásku naspäť, zistíme, že nebyť zlodeja, naša spolupráca by možno ani nezapočala. S miernym oneskorením sa nám teda priniesol pozitívny dopad sprvoti nepríjemnej situácie: máme za sebou anjela strážneho, ktorý nám svieti na cestu a občas nám vybaví nejaký ten zázrak. Chýbajúce veci sme si časom dokúpili a tak už nikto nemá horkú chuť v ústach keď sa bavíme o spomínanom incidente. Chceli by sme sa tradične poďakovať Policajnému zboru za aktivitu: nahlásenú krádež začali riešiť až v čase, keď bol kamerový záznam z objektu dvadsaťkrát premazaný a my sme už pomaly zabudli, čo sa stalo. A ešte jeden odkaz pre zlodeja: vedz, že ti je odpustené, ale skús sa niekde objaviť s našimi nástrojmi!

(Rozjebem byt tiež vyšiel vďaka spolupráci so ŽH)

Šváby lezú za svetlom

Pokiaľ leziete po kanáloch, je v zásade jedno, čo tam robíte - nikto vás nevidí a pokiaľ zrovna neznesiteľne nesmrdíte, tak vás majú všetci na háku. Prelomová situácia nastáva, keď sa objavíte na svetle sveta: zrazu začnú všetci pretriasať váš zovňajšok, či máte prínos pre spoločnosť, či nie ste všeobecnou hrozbou pre ľudský život a či si predsa nemajú vyzuť pravú topánku a pre istotu vás rozflákať na kašu. Dobre teda zvážte, či to vôbec stojí za to a či sa vám v tých katakombách nepáči viac; je možné, že ak raz vyleziete von, budete musieť dačo zásadne zmeniť aby ste si zachránili tvár, alebo život. Alebo nie? 

(Na psychadéliu si treba zvykať od puberty)

Obyvatelia podzemia, zvyknutí na nízky štandard, si ťažko vedia reálne predstaviť samých seba na povrchu zemskom, obzvlášť na miestach, kde ich vonkoncom nikto neočakáva. My sme sa počas preliezania podzemnými podlažiami dopredu zmierili s istou skutočnosťou: náš žáner a tematika v textoch nám pravdepodobne zatvorí dvere na niektoré hudobné podujatia. Na strane druhej, hranica vkusu sa posúva a to, čo bolo kedysi neprijateľné, sa pomaly stáva ticho tolerovaným. Hybnou silou nových trendov a posúvania hraníc je mládež a tínedžeri, ak chcete presadiť svoj svetonázor, musíte si ich získať na svoju stranu. V apríli roku 2014 sme dostali možnosť vystúpiť na školskom koncerte Párovského gymnázia v Nitre. V rámci Nitry ide o výberový gympel produkujúci snáď najkvalitnejších stredoškolákov s dobrým prospechom aj srdcom (nikto z členov Kýbla Mačiek tam nechodil).  Školská akcia, okej, treba si podchytiť mládež, ale do cenzúrovaného koncertu sa nám dvakrát nechcelo. Na naše prekvapenie nás doňho nikto nenútil - organizátor bol toho názoru, že okresávať ostré hrany v textoch by bolo "trápne". Trochu sme sa báli dozorujúcich členov pedagogického zboru, vysvitlo však, že akciu dostala na starosť zaujímavá partička: mladá učiteľka asi v našom veku, dlhovlasý metalový týpek a jeden pán v okuliaroch čo vyzeral, že pije už od rána. Tak sme mohli na decká vyklopiť kompletný rokenrol. Pred a po koncertom sme nasávali atmosféru gymnázia a pripomínali si vlastné stredoškolské časy, využili sme tiež možnosť vypiť si v priestoroch primárne určených na výchovu a vzdelávanie. Účasť na tomto koncerte si kvôli unikátnemu prostrediu veľmi ceníme a rozhodne by sme neboli čakali, že sa nám možnosť vystúpiť v školskom prostredí s plnou paľbou vôbec naskytne. Publikum nás neohodnotilo ako deviantov a nezostal po nás iba mastný fľak!

(Takto vidí sfetovaná mládež)

(Pár apríl ešte nikoho nezabilo)

Mestá sa tradične budovali okolo námestia a do dnešných dôb sa nachádzajú v ich približnom strede. To znamená, že ak sa odohráva koncert na námestí, zvuk sa s hrmotom a tlakom šíri do úctyhodnej vzdialenosti smerom do útrob mestskej zástavby. Vystúpenie v takomto prostredí už niečo znamená, viete urobiť slušný bordel a prevetrať ofiny značnému počtu obyvateľov. Z objektívnych príčin sme nečakali, že by sme si niekedy na akomkoľvek námestí zahrali, až nastal rok 2015 a chlapcom z agentúry sa nás podarilo napchať do mestského kultúrneho programu. Hudobnícke príslovie hovorí, že s hraním v rodnom meste prichádza aj zodpovednosť; keď ste sa chlapci rozhodli vyliezť z kanála na chodník, tak ukážte čo je vo vás. A Boh vás ochraňuj ak budete hrešiť! Nuž, museli sme sa prispôsobiť podmienkam overgroundu a mamičkám s deťmi. Tak či tak si Kýbel Mačiek mohol odškrtnúť ďalší angažmán na neočakávanom mieste, na svetle sveta pred občanmi mesta Nitry. Do konca roka sme podobných koncertov na námestiach odohrali ešte niekoľko, zistili sme, že dokážeme predviesť show aj za takýchto podmienok na takomto fóre. Zároveň sa však už nevieme dočkať, kým odvalíme poklop a vrátime sa tam, kde sa cítime najlepšie - na miesto, kde sa nemusíte krotiť a dávať si servítku pred ústa. 

(Naše vystúpenie zohavila budova pošty z čias 1.ČSR)

(JZ vie, ako dostať ladením publikum do varu)

Aj streda je deň

Od vynálezu potravinového reťazca sa zaviedla hierarchia do všetkých sfér života organizmov, hudobné skupiny nevynímajúc. Vo svete rastlín a živočíchov rozhoduje vaša veľkosť, rýchlosť či tvar zubov o tom, na ktorom poschodí potravinovej pyramídy sa budete nachádzať, pri kapelách ide o iné kritéria: zväčša sa posudzuje doba ako dlho hráte, počet albumov, odohraných koncertov, aké veľké kusisko sveta ste s kapelou precestovali a podobne. Výsledné skóre sa premieta napríklad do toho, na akých miestach a za akých podmienok hrávate koncerty. Pokiaľ máte podobu planktónu, tak môžete hrať kdekoľvek, od garáži cez umakartové krčmy až po zatarasené podchody bez toho, aby tým utrpela vaša hrdosť. Ak ste na úrovni mnohobunkových organizmov, tak sa vám už možno pošťastí aj ten vychytenejší klub v meste či nejaký menší festival; hudobné veľryby brázdia štadióny a festivaly na bejzbalových ihriskách. My sme sa zrodili ako kvasinka v kaluži pred skúšobňou kedysi v roku 2010 a začali sme sa rozmnožovať delením, nakoľko sme v kapele všetci chlapci a inak by to nebolo technicky možné. 

(Nie každý mal žalúdok na 90. roky)

Starší muzikanti, ktorí prežili roky deväťdesiate a s nimi spojené komplikácie pri štartovaní kapely, s obľubou tvrdia, že v porovnaní s ich dobou majú dnešní mladí hudobníci na ružiach ustlané. Kedysi vraj cestovali na vlastné koncerty vlakmi, aparatúru si požičiavali za významnú časť svojej výplaty a podobné iné komplikácie, na strane druhej, fanúšikovia si koncerty viac vážili. Dnes je to pre hudobníkov už trochu jednoduchšie, kapiel je viac, hudobných akcií neúrekom a ľudia si majú z čoho vyberať, štandard sa zvýšil a štartovacia pozícia sa z úrovne planktónu presunula k jednoduchým mnohobunkovcom, čo si vedia syntetizovať vlastnú energiu na prežitie. Prvá vec, čo vás čaká, je preskúmať svoj biotop; obvykle ide o miesto kde bývate a v ktorom sa odohrá prvých niekoľko vašich koncertov, pričom neprestávate dúfať. Akonáhle je na svetle sveta nový jedinec, musí dať o sebe vedieť čo najviac a pri každej možnej príležitosti; chytať sa každého stebla, pozerať sa pod každý ploský kameň a veriť, že pod tým desiatym už možno nájdete aspoň gombík. Takto sme hádzali siete na všetky strany a dúfali, že raz sa vyšplháme po rebríku k takým pódiám, aké možno vidieť na youtube. Tento postup neplatí len pre kapely, ale dá sa uplatniť na čokoľvek, čo vymyslíte a chcete, aby sa o tom ľudia dozvedeli.

(Unplugged pizza)

A tak sme sa rozhodli, že budeme hrať hocikde na akomkoľvek mieste, koľko to dá a čo to dá, len aby nás bolo počuť. Na začiatok sme si zahrali unplugged v pizzérii a tým prekonali prvý level - život sa dá podobne ako počítačová hra rozkúskovať na viacero levelov a vďaka tomu sa môžete ľahko motivovať postupným zdolávaním úrovní. My sme zodvihli pomyselný meč zo zeme, premohli strážneho mečiara a odomkli level dva: podniky primárne neurčené na rockové koncerty. V týchto zariadeniach vás privíta podlaha, ktorá sa raz či dvakrát do týždňa premení na pódium: kapela a diváci stojaci na jednej úrovni tvoria beztriednu spoločnosť bez sociálnej stratifikácie. Po zdolaní týchto pohostinstiev vás čaká level hudobných klubov: tie majú tiež svoju hierarchiu a vieme ich rozdeliť na viacero podúrovní. Zvládnete odohrať koncert v rockovom klube, kde sa pod pódiom nenachádza "kotol", ale diváci sedia a počúvajú, dočkáte sa aj potlesku. Pyramída sa zužuje, mnoho kapiel vám zo spodných priečok pozerá na chrbát a vás čaká prvý boss - pódium pod holým nebom. Tam sa veru nebudete môcť spoľahnúť na zlú akustiku za ktorú schováte domrvené sólo. Po jednom festivale bude nasledovať ďalší, väčší; budete stúpať hore schodiskom možno až do podkrovia, kde vám bude dvere na povalu otvárať John Lennon. Ako sa len tam hore vydriapať?

(Johnovi sa hocikto nezapáči)

Ak chcete byť dobrým futbalistom, hrajte futbal v každej možnej chvíli: po škole, po večeri, v sobotu po raňajkách, mladšieho brata, ktorého hravo porazíte, vymeňte za staršieho, od ktorého budete dostávať na držku. Keď chcete hrať muziku, hrávajte všade: najprv sami pre seba, potom na rodinnej akcii, na stanovačke, v skúšobni. S kapelou neváhajte vziať aj koncert v stredu v malom meste, o ktorom nebude vedieť dokopy nikto, budete hrať pre pár štamgastov a kamarátov, zo vstupného vykryjete snáď aspoň benzín a bubeník vám v strede koncertu šmarí paličku medzi lopatky; aj streda je deň a zároveň príležitosť, ako makať na tom, čo máte najradšej. 

Cestou-necestou na koncert-nekoncert

Hudobný koncert - to neznamená iba samotné vystúpenie, ba dá sa tvrdiť, že niekedy je čas strávený na pódiu až druhoradý. Na koncert sa musíte pripraviť, vypraviť, doviezť sa na miesto podujatia, čakať na vystúpenie, zahrať, čakať na cestu domov a predovšetkým sa domov aj dostaviť. Počas tohto algoritmu sa toho môže udiať habadej a netreba žiaden z jeho krokov zanedbať. Ako prvú vec pred koncertom treba vypočítať tzv. čas odchodu; ten sa vypočíta nasledovným vzorcom:

ČAS ODCHODU = ČAS VYSTÚPENIA - (DOJAZD PODĽA GOOGLE MAPS + POLHODINOVÁ REZERVA + KOKOTNOSŤ + BILBOV KOEFICIENT)

Polhodinová rezerva sa spravidla zahŕňa kvôli nepredvídateľným situáciám na ceste, na Slovensku sa rýchlosť v stavebnom sektore nenosí a tak vás môže jedna rekonštrukcia cesty zdržiavať na tom istom mieste aj vyše roka. Pod kokotnosťou rozumieme napríklad prípad keď neodbočíme tam kam treba, keď zabudneme niečo doma a musíme sa vrátiť, poprípade vynútené zastávky kvôli biologickým potrebám. Bilbov koeficient znamená jeho bezhraničný chronologický optimizmus a neschopnosť kamkoľvek prísť načas, vymedzuje sa na zatvorenom intervale 10-30 minút. Akonáhle sa už pred skúšobňou stretneme, nasleduje súťaž Master of Tetris: naskladať všetky potrebné veci do kufra a interiéru auta - Alexej Pažitnov by určite uznanlivo zatlieskal. Potom stačí už len natankovať, po výjazde z Nitry zistiť, čo všetko sme zabudli a dobehnúť časový deficit. 

(Radúz už možno tuší, v akom poradí treba naskladať veci do kufra)

Ivan Tásler nám vie niečo povedať o rozprávkovej atmosfére slovenských cestičiek, avšak o negatívach sa zmienil len zbežne. V deň nášho koncertu na Ružinej 2015 sme si odsrali rovno niekoľko zlých zážitkov po sebe: trebárs cestou tam sme sa opäť stali sponzorom Policajného zboru. 20€ išlo do vrecák našich obľúbených priateľov, ktorí pri uzávierke mosta budú miesto odkláňania dopravy radšej pokutovať každého, kto si nevšimne nenápadný zákaz vjazdu. Na vodnú nádrž Ružiná sme dofrčali takmer načas, ale miesto davu rekreantov a rockerov nás privítalo takpovediac NIČ - v backstagei sa nachádzalo viac ľudí než v areáli, stage manager ešte dospával prebdenú noc, baby od Red Bullu nemali komu rozdávať nálepky so zľavou na drink. V tom momente zavládla domácka atmosféra ako na stanovačke so spolužiakmi zo strednej - žiadne davy, žiadna tréma, len teplý letný deň a pár ľudí pri stánku s pivom. Bilbo v nadnesenej nálade nacúval s autom na jediný kolík pri stagei a prerazil krásnu dieru do kolesa, auto sa následne upratalo k plotu a krízový manažment mohol zasadať. Po jednoduchej inžinierskej finte sme dokázali stabilizovať zdvihák aj na mäkkom povrchu, pár minút predtým nám autiak niekoľkokrát zo zdviháku spadol. Puknuté koleso čoskoro viselo v lufte, ale ani za nič sme nedokázali odkrútiť jedinú skrutku. Tu sa prejavila krásna kapelová solidarita: Fishing Strip sa zjavili na scéne s účinnejším vercajgom a mocným severanom z kapely Caliber X sa podarilo povoliť všetky štyri šróby, ostatní členovia kapiel aspoň postávali okolo a škriabali sa na bradách. Onedlho sa na mieste defektu už nachádzala rezerva, ale bohužiaľ takmer vyfučaná. No nič, krízový manažment bol od baru opäť stiahnutý na miesto činu, úloha bola jasná: vyhútať, ako nafúknuť koleso a odísť čím skôr domov. 

(Točiť točil, ale otočiť nemohol)

(Mocní severania a polonahí západniari)

(Na Ružinej nič nového)

 Ešte prv, než sme si zabezpečili kurz motoristickej núdze, museli sme odohrať aj ten koncert. Po príchode na pódium nás čakal pohľad, aký vás čaká po opustení atómového atómového krytu 100 rokov po tom, čo sa skončila jadrová vojna: horúca pustá krajina a 5 ľudí schovávajúcich sa v tieni, akurát bez dvojmetrových škorpiónov. Svoju polhodinku sme odohrali úplne v kľude ako keby sme hrali v skúšobni. S publikom super koncert, ale aj bez publika je to krása. Vráťme sa k defektu: uvažovali sme, či sa zviezť na mäkkej gume na najbližšiu pumpu, alebo dakde zohnať kompresor. Z ničoho nič sa zjavil jeden pán s dcérou-fanúšičkou, ktorý sa dopočul o našom probléme a zvestoval, že kompresor je už na ceste z vedľajšej dediny! Že ho dovezie dáky jeho príbuzný. Tak sa stalo: kompresor priviezli, rezerva sa nafúkala a my sme mohli odísť domov. Za celý deň sme si odskákali dosť smoly na to, aby sme hrali pred vyľudneným festivalom, na strane druhej sme sa stali svedkami nezištnej pomoci od dobrých ľudí v radoch kapiel aj fanúšikov. Tak by to malo byť vždy, vykašľať sa na príslušnosť k nejakej sociálnej skupine či k jednej strane barikády a pomôcť si keď treba. Vďaka tomu sme z Ružinej odchádzali pozitívne naladení a náladu nám nepokazilo ani studené bravčové soté v bagete, ktoré v plážovom stánku predávali ako gyros. Jediné, čo zamrzí, je vidieť pekné okolie vodnej nádrže bez dostatočnej odozvy u ľudí. Každý cyklus však má svoje dobré a zlé fázy a keď je dnes niečo fakt nanič, tak to nabudúce bude lepšie, nezúfajte!

(Mr. Kompresor, náš hrdina)

(Nie všetko, čo je mäso, je aj gyros)

Road to Topfest!

Keď sa vydáte s batôžkom na úpätie kopca so zámerom sa vydriapať na jeho vrchol, bolo by fajn, keby ste mali predstavu o tom, ako chcete, aby ten vrchol vyzeral. Zasnívajte sa a predstavte si, ako asi odtiaľ vyzerá západ slnka a ako zhora vidno krajinu kolom dokola. Keď sa s kapelou odhodlane nasťahujete do skúšobne, nie je na škodu predstaviť si samých seba na pódiu, kde nie skrze dymostroj ale kvôli dĺžke pódia nedovidíte na svojich spoluhráčov; dodá vám to svetlo na konci tunela, čo oceníte hlavne v prípade, keď sa vám ten tunel bude zdať nekonečne dlhý. V roku 2015 to boli už štyri roky odkedy sme sa vydali na túru a veci sa začali hýbať rýchlejšie, než by sme si to štyri roky dozadu vedeli predstaviť: začali sme spolupracovať s agentúrou a otvárali sa nám dvere, na ktoré sme kedysi klopali celkom nadarmo. 

(V roku 2012 sme nafotili jediné solídne fotky a tak ich máme aj na plagáte v roku 2015)

Pre mnohých ľudí je symbolom leta letný festival so živou muzikou, návštevníci snívajú o atmosfére a zážitkoch ako na Woodstocku a muzikanti dúfajú, že sa na legendárnej akcii zúčastnia v pozícii účinkujúcich. Najväčší rokenrol, aký môžete na Slovensku zažiť, sa odohráva na Topfeste: to je festival, kde sa musíte postarať sami o seba, nikto pre vás nebude vymýšľať voľnočasové aktivity alebo vám rozdávať balenú nesýtenú minerálku; je to priestranstvo, kde hlavné ťahy lemujú spiaci pankáči a kde sa v núdzovom prípade zabavíte aj bez účasti na koncertoch. Na fesťákoch ľudia spravidla nič neriešia, na tri dni sa všetci stávajú kamarátmi a tak si navzájom dopomôžu k tomu, čo treba. Topfest ako hlavný rockový sviatok celého roka je prestížnym podujatím nielen pre domácich interpretov a preto o ňom snívajú všetci. V lete 2015 sa nám naskytla možnosť splniť si jeden sen.

(Drsných fotiek z Topfestu nie je nikdy dosť)

Topfest tradične začína ešte pred letnými prázdninami a stáva sa tak úvodnou bránou do festivalového leta, v praxi to vyzerá ako keby začnete jesť tortu od čerešničky. Uplynul práve rok odkedy sme prvýkrát okúsili festivalové pódium a teraz prišla závažná skúška správnosti. Organizátori Topfestu si tento rok zvolili trojdňový model piatok - nedeľa, čo reálne znamená, že si musíte vziať dovolenku aj v pondelok. My sme sa rozhodli nenarúšať tradíciu a pricestovali sme na letisko do Piešťan už v piatok, hoci náš hrací čas bol až v nedeľu. Nič to, prvé dva dni strávime ako normálni návštevníci: našli sme dobre situované miesto na rozloženie stanov a vyvesili sme našu kapelovú vlajku, aby všetci okoloidúci vedeli, že pod ňou stanujú ľudia dobrej vôle. Vejúca plachta bola vidieť už z diaľky a tak si k nám prišlo pokecať či vypiť mnoho pútnikov. Počet rekreantov pod vlajkou kolísal od päť do tridsať a zostava sa priebežne obmieňala, podchvíľou sme aj chodili do areálu omrknúť si miesto, kde sme mali čoskoro vystúpiť. Inak sme sa správali tradične: likvidovali sme zásoby a strácali sa po celej ploche festivalu, kde-tu niekto aj zablúdil na dáky koncert. Koniec koncov, nebyť fesťákov, neexistoval by ani Kýbel Mačiek, preto je ich atmosféra pre nás prirodzená a pohybujeme sa po nich inštinktívne. 

(Capture The Flag sa s takouto vlajkou nehrá)

(Nebolo problém stretnúť aj fanúšikov s našimi tričkami)

V nedeľu ráno sme boli už kvalitne vybláznení, požutí a vyčerpaní, no naše vystúpenie bolo stále pred nami. Topfest roku 2015 trpel nedostatkom kvalitných headlinerov, niekoľko vcelku známych kapiel nenahradí jednu slávnu; vždy je lepšie mať v garáži jedno poriadne auto než dve priemerné. Účasť na festivale bola preto poslabšia a proti nám hral aj fakt, že hráme v nedeľu poobede - mnoho ľudí sa chystalo v pondelok do práce. Suma sumárum, nemali sme žiadne očakávania, ba vzhľadom na vyžmýkanosť 48-hodinovým nepretržitým rokenrolom sme cítili aj ťarchu na srdci. Na festivale od rána nie je príliš čo robiť, preto sa poväčšinou strebe, pred koncertom to však neprichádza do úvahy, čo si uvedomujú všetci okrem JZ-ho. Takto sme pri triezvení čakali a bojovali s vetrom, čo fúkal stále z inej strany. Okolo tretej poobede sme začali zisťovať, ako sa vymotáme z bludiska areálu a zamierime s autami na B-stage. Netrvalo dlho a už sme parkovali pri vchode do backstageu, kde sme si dokonca našli šatňu s vlastným menom - na stole nás tam vítali štyri odpité minerálky a štvrť bagety; vysvitlo, že pre čerstvé občerstvenie musíme ísť do vedľajšieho stanu. V šatni bol aj gauč a stojan s vešiakmi, kde si Bilbo s Radúzom zavesili mikiny nie preto, že by im bolo teplo, ale preto, lebo majú tú možnosť zavesiť si mikinu na vešiak vo vlastnej šatni. Obžrali sme sa bagetami s poctivou majonézou a už sme si pomaly zapájali gitary. Snažili sme sa v spleti káblov vyzerať ako profíci a tak sme si nestíhali všímať, že stan sa medzičasom akosi naplnil, veď ešte pred chvíľkou tam okrem hŕstky konštantných pankáčov a niekoľko prispôsobivých fanušíkov nebolo veľa národa, a teraz toto? V momente, keď sme už boli pripravení hrať, tam bolo toľko ľudí, že sa už zhora nedali ani spočítať. A to všetko na podvýživenom Topfeste! Tak toto fakt nikto z nás nečakal a už tento prvý obrázok bol splneným snom. 

(Kapela Kýbel Mačiek správne umiestnená pred šatňou kapely Kýbel Mačiek)

(A toto nás čakalo vo vnútri)

(Because we can!)

(Pod pódiom sa dialo takéto šialenstvo!)

Fakt, že sme sa ocitli uprostred neuveriteľnej atmosféry, v nás prebudil nadprirodzené schopnosti. Bilbo nikdy nebol fanúšikom otrepaných fráz, ktoré používajú speváci na kontakt s publikom, no teraz jeho fantázia vrcholila. JZ počas inštrumentálnej pasáže v Šalátovom Holokauste vzal do rúk našu vlajku na tyči a mávajúc s ňou behal hore-dole po pódiu, čo bola veľká šou nielen pre divákov, ale aj pre kapelu; technici zatiaľ tŕpli, aby im tou tyčou nerozbil aparatúru. Ľudia sa sami od seba tak vyhaluzili, že ich nebolo ani treba vyzývať k pohybu a sami skákali a sácali sa a tlieskali. Na ich aktivitu sa zas celkom namotala kapela: Radúz počas intra Rozjebem byt vyskočil spoza bicích a skončil v publiku, JZ mu nevydržal závidieť a skočil za ním, obaja sa stihli vrátiť včas do začiatku pesničky. Rozjebem byt bolo úplné rockové finále, po ňom nastala maximálna eufória, ktorú sme nevedeli predýchať ešte dobrú polhodinku. Po našom koncerte sa celý ten dav takmer celý stratil, z čoho vyplýva nasledovné - niekoľko stoviek ľudí prišlo v nedeľu o 16:30 na B-stage, aby si pozreli Kýbel Mačiek. A to sme ho odohrali na pokraji infarktu s mizivou nádejou, že budeme mať vôbec nejaké publikum. Neskutočná, nepredstaviteľná vec, radosť, zadosťučinenie, čo nás ešte stále hreje: všetka tá snaha, hodiny strávené v skúšobni, prebdené noci na nekonečných cestách, toto bola odmena za všetko a dôkaz, že smerovka ukazuje správnym smerom. Fotky z koncertu vyzerajú super, môžeme ich komukoľvek ukázať a zapchať ústa tým, čo si z nás robili srandu, od neprajných starých otcov až po nepoučiteľných hejterov. Je to tam, niečo sme dokázali a pritom sa všetko ešte len začína. Prvý veľký maják na nočnej oblohe - Topfest - sme statočne oboplávali, a teraz nás čaká šíre more plné očakávaní a entuziazmu: hraníc niet, zem je guľatá a predsa sa točí!

(Takto vidí opitý fotoaparát)

(Niektoré JZ-ho gitarové party sú dosť zbytočné na to, aby mohol odložiť gitaru a behať s vlajkou)

(Je zdravé počas spievania aj tancovať)

(Fotopríbeh ako sa Radúz a JZ postupne dostali z pódia do davu)

(ĎAKUJEME!)

Odnímateľní gitaristi a náhradní bubeníci

Jednou z vied opisujúcich život kapely je aj matematika. Prvýkrát s ňou obvykle prídete do kontaktu pri nábore členov do kapely: konečné číslo určuje váš hudobný štýl a sú tam tiež iné číselné kritéria ako napr. kapacita vozidla v ktorom sa budete voziť na koncert, symfonický orchester sa do Fiatu 500 nenaprace. Po čase sme dospeli k názoru, že kapela o štyroch je ideálna veľkosť, pretože: traja ľudia, to je primálo srandy, ak si dvaja podávajú tretieho, tak ten môže akurát plakať v kúte; štyria - ideálna porcia srandy a do auta sa zmestí ešte jeden pasažier, piati - kapela sa sama osebe ledva vojde do auta; šiesti a viac - už ani samotná kapela sa nezmestí do auta. A tak sme teda vytvorili klasické rockové kvarteto o dvoch gitarách s malou anomáliou, že basák má na starosť aj hlavný spev - takto sa z gitaristov na krídlach vytvorila samostatná jednotka, ktorej obe časti reagujú na zvolanie "Juraj, ty si chumaj!" alebo "Dobrý deň pán inžinier!". 

(Naša gitarová jednotka a jej vybavenie)

Príslovie tvrdí, že nie každý deň je nedeľa, v našom prípade to znamená, že nie každý víkend majú všetci voľno aby sme mohli niekam odcestovať na koncert. Po niekoľkých nezhodách v diári sme sa rozhodli vyskúšať model odnímateľných členov: že v núdzovom prípade skrátka odohráme v nekompletnej zostave. Pri prideľovaní ospravedlneniek na neúčasť na koncerte sa musíme riadiť tzv. koeficientom nenahraditeľnosti, ktorý vyjadruje dôležitosť toho-ktorého člena pre odohranie koncertu. Najvyšší koeficient má pochopiteľne Bilbo, pretože nájsť spievajúceho trpaslíka hrajúceho na basgitare je úloha nanajvýš pre autora rozprávkových knižiek pre deti. Druhý najvyšší koeficient pripadá na Radúza, pretože s bubeníkmi je večný kríž a obvykle ich je všade nedostatok, o dobrých bubeníkoch ani nehovoriac. Šariš ako sólogitarista je z gitaristov o niečo dôležitejší, čierny Peter, resp. zelený dolník preto zostal v JZ-ho rukách. Napriek tomu sme prvý koncert v trojici odohrali práve s JZ-m a bez Šariša: išlo o výnimočný utorkový koncert v trnavskom Art Klube. JZ bohužiaľ v ten istý deň oslavoval narodky, a tak sa akosi opil ako bomba ešte pred začiatkom akcie. Treba však dodať, že v backstagei v Art Klube sa zo slobodného človeka stáva nevoľník: jediný východ odtiaľ von vedie cez pódium, akonáhle hrá kapela, ste uväznený dnu iba s fľašou rumu a bez záchoda; je na vás vyvíjaný enormný psychický tlak porovnateľný s prezentáciou ortopedických pomôcok pre dôchodcov a tak sa uchyľujete k impulzívnym rozhodnutiam ako napr. bezhlavé pitie alebo močenie cez okno. Bilbo vtedy prvýkrát šoféroval na dlhšiu vzdialenosť, JZ sa mu rozhodol v nijakom prípade neuľahčiť cestu domov a niekoľkokrát sa hlasno dožadoval návratu do Trnavy lebo vraj stratil kľúče, čo samozrejme nebola pravda. Aj keď v trojici, ale cirkus za štyroch. 

(Fyzické potreby a hraničné situácie si vyžadujú neobvyklé riešenia)

S odňatým JZ-m hrozilo menej nástrah, celú gitarovú sekciu si zobral na svoje plecia menej temperamentný, ale precížnejší Juraj Thorson Šarišský, syn Thorov, vnuk Odinov. Takto v trojici sme sa odviezli na koncert do Banskej Bystrice. Počiatok koncertu bol neslávny, 10 minút pred jeho začiatkom vyzeralo, že nebudeme mať absolútne žiadne publikum, akonáhle dokvitol jeden človek, pichli sme káble kam treba a začali sme dávať; do konca koncertu sa tam nazbierala veselá partia a my sme si užívali viac miesta na pódiu. Po vystúpení sme sa dali do reči s prišelcami a zistili sme, že poprichádzali odbárskiaľ z okolitých dedín a my sme si vtedy prvýkrát uvedomili, že máme fanúšikov. Podobný dobrý pocit nás zahrial tiež počas trojjedinej božskej akcie v Spolkovej záhrade v Leopoldove, na ktorej krstila praburanrollová kapela Hospital Bukra svoje nové cédečko. Do Bundesgarten sa dostavili viaceré tváre, ktoré sme začali vídavať na našich koncertoch čím ďalej tým častejšie, o to viac poteší, že sú z rôznych kútov Slovenska. Jeden z týchto exotov sa nás vypytoval, či náhodou nejdeme do Nového mesta nad Váhom, a či sme nevideli jeho topánky. Topánky sa našli na druhý deň, chlapec bol už zrejme bosý doma.

(Leopoldovská formácia bez centra)

Nechať doma jedného z gitaristov je obdobne jednoduché ako nechať doma zapnutú žehličku, ale vymeniť bubeníka, to bude chcieť väčšie odhodlanie. Radúz vo svojich dvadsiatich rokoch konečne našiel prácu, ktorá mu umožnila splatiť dlžoby ľuďom vo svojom okolí, avšak za cenu toho, že budeme občas musieť kvôli nemu rušiť koncerty. Keď sa už schyľovalo k tomu, že nám kvôli tomu budú uchádzať dobré kšefty, začali sme sa obzerať po záložnom variante. V marci 2015 k nám priplávala možnosť zahrať si v topoľčianskom kulturáku spolu s Horkýžami. Akcia ako remeň, Radúz mal však skúšku v divadle. Tak sme skúšali kontaktovať náhradných bubeníkov, ako prvému zvykneme volať nášmu bývalemu členovi Zajacovi, ale ten bol na cestách so svojím orchestrom. Volali sme a volali, ale dohodnúť sme sa nemohli, keď sa tu zrazu zjavil Zajacov brat a bubeník The Paranoid Miloško, ktorému sa z úsmevu dá vyčítať, že je za každú srandu. Miloško sa ukázal ako profík, za tri skúšky bol playlist nacvičený a mohli sme ísť do Topoľčian. Celá udalosť mala veľmi sľubný párty potenciál, v zákulisí sa okrem horkýžakov pohybovali aj členovia UKND a Fishing strip. Ktosi zakázal v backstagei fajčiť a tak sa chodilo húliť na pánsky záchod, potreby sa vykonávali na dámskom. Raz sa stalo, že sme chceli vojsť na záchod, a tam sme zbadali toto: dvaja členovia UKND sedeli na rúre dva metre nad misou, okolo nej stáli ďalší traja muzikanti, všetci fajčili a odklepávali popol do hajzla; ako keby nikomu z nich netiahlo na štyridsať, ale ani na dvadsať. Horkýže sú jedny z mála kapiel, ktoré nestratili elán ani ťah na bránku, UKND sa tiež pochválili kapelovým úspechom - majú v zostave dvoch vyliečených alkoholikov: jeden bol kedysi alkoholik, ale po liečení pije ako normálny človek, a druhý bol kedysi abstinent. Hlavne, že všetko dobre dopadlo. Po skončení podujatia sa rozpútal škandál: nasratý zvukár Slížov chodil po chodbách ako batman a hľadal stratené fľaše s alkoholom, chlapci z UKND sa svojou bujarou náladou stali mierne podozrivými. JZ naplno prepadol radosti z lúpenia nezjedeného jedla, s dvomi bochníkmi chleba pod pazuchami odchádzal z Topoľčian lepšie vychystaný ako tretiačik do školy prírody.  

(Odtiaľto sme sa ostrihanému Kukovi pozerali na zadok)

(Kvôli Miloškovi sa museli zaviesť krátke fajčiarske prestávky pred vstupom do ľubovoľnej budovy)

Vzápätí po topoľčianskom rokenrole sa nám naskytla možnosť predskakovať Divokému Billovi: opäť topoľčiansky okres, opäť kulturák, opäť Radúz v divadle, Miloško na šnúre, a tak sa zohnal bubeník Slavomír. Bolo povedané, že to bude akustický koncert, Slavo si teda na skúškach vystačil s hrajúcou búdkou pre vtáčiky známou ako cajon. Čas nás tlačil a úroveň akustických verzií našich pesničiek nestúpala, tak sme sa na pódiu museli zasa raz spoľahnúť na vlastnú profesionalitu a úchvatnú schopnosť obrátiť každý trapas na vtip a všeobecné uznanie. Nevyšlo to celkom podľa našich predstáv: akustika v kultúrnom dome bola horšia ako v Ochtinskej aragonitovej jaskyni a my sme občas budili dojem, že sa vidíme prvýkrát v živote. Nič to, veď nebolo ani osem hodín večer a ľudia boli ešte len na polceste z domu. Divokej Bill má osem členov a nebolo jednoduché sa prekľučkovať medzi ich aparatúrou preč z pódia, akonáhle sme to dokázali, zaparkovali sme pri bare. Bolo nám prisľúbené isté množstvo na účet podniku a tak ryšavá brada spolu s mladým bubeníkom Slavom dávali barmankám zabrať. Čím bližšie ku koncertu headlinera, tým bližšie bolo k prúseru prvej predkapely: Šariš a Slavo narazili na problém podľa tradičného slovenského scenára - krčmárka im už nechcela nalievať zadarmo. Slavomír ako nevyfackaný hudobník začal byť drzejší ako by sa patrilo na záskočného bubeníka a tak Bilbo oboch vyviedol von a odviezol do bezpečia mestečka pod vrchom Zobor.  

(Slavomírovi sme pre ochranu súkromia zakryli oči stojanom na mikrofón)

Najväčšie odňatie sme zažili v decembri 2014: dostali sme ponuku zahrať si v utorok večer v empírovom divadle v Hlohovci. Akonáhle ide o pracovný deň, tak vždy nastáva problém s aspoň jedným gitaristom-inžinierom, tentokrát bol ale problém s oboma. A tak sa Bilbo s Radúzom dohodli, že stavia na akustické kombo cajon + gitara a vystúpia iba oni dvaja, . Príprava bola skromná, skúška prebiehala v aute cestou do Hlohovca - Bilbo spieval a Radúz si plieskal do rytmu po stehnách. Celé naše vystúpenie sme poňali dramaticko-humorne a bolo založené skôr na hovorenom slove než na prevedení pesničiek, diváci však tento formát ocenili; Radúz sa ako herec nenechal zahanbiť. Po koncerte sme sa odobrali do útrob atmosferického divadla, v bývalej šatni pre hercov sa nachádzal backstage. Kedže bol utorok, tak sme iba náprotiveň zožrali väčšinu obložených chlebíčkov, Radúz vypil aspoň povinných zopár vodiek. Dalo by sa zovšeobecniť, že absencia niektorého z členov základnej zostavy Kýbla Mačiek neubrala na intenzite kurióznych situácií, práve naopak. Napriek tomu dúfame, že v budúcnosti bude mať pre nás hudba v životoch také pevné a neotrasiteľné miesto, že budeme hrať vždy v kompletnej zostave a na 120 percent!

(Radúz s Bilbom nezabudli do vystúpenia zahrnúť aj vianočnú tematiku)

(Plný dom, najlepší dom)

1000 kilometrov a stále doma

Kapely svetového mena trávia mnoho času na cestách na nekonečnom turné, prečkávajú predlhé hodiny v tourbuse a vystrájajú na hoteloch. My sme si povedali, že je načase vyskúšať si podobnú skúsenosť, i keď v menšom rozsahu. Podarilo sa nám dohodnúť si víkendový dvojkoncert na východe spolu s kapelou Niečo Navyše - v piatok Bardejov a sobota v Prešove. Ľudia na Slovensku majú skreslený cit pre vzdialenosť: ak sa niečo nachádza napr. pri Košiciach, tak pre západniara je to riadna diaľka, veď pomaly druhý koniec republiky! Fakt, že ide iba o niekoľko stoviek kilometrov, zostáva prehliadnutý. Vďaka vzdialenostnému distoršnu sme mali v hlavách víziu dvoch dní strávených na nekonečných cestách plných dobrodružstva. Do tejto predstavy nám prišla ponuka v sobotu popoludní odohrať koncert v Nižnej na Orave. Po špekuláciách o tom, či to všetko vôbec stihneme, sme nakoniec prikývli, i keď sme tušili, že si to bude žiadať zvýšenú porciu odhodlania. Pred výletom na severovýchod sme sa cítili asi ako Odyseus pred odyseou.

(Z kapacitných príčin má šofér bubon takmer až na chrbte)

Vďaka programu odnímateľných gitaristov si mohol JZ vypýtať priepustku z rodinných dôvodov a tak na východ vyrazila kapela čo do počtu členov len trojčlenná. Čím bližšie sme sa blížili k Bardejovu, tým viac sme nadobúdali pocit, že už za najbližším vŕškom zbadáme to známe kúpeľné mesto, ale v skutočnosti bola pred nami ešte dlhá cesta. Prvýkrát v živote sme sa previezli okolo rusínskych názvov dedín, ktoré dávali nášmu výletu stereotypný východoeurópsky feeling. Netušili sme veru, že medzi Starou Ľubovňou a Bardejovom sa nachádza toľko kilometrov ciest, taktiež sme netušili, kde je Stará Ľubovňa. Prišiel čas zavolať do Bardejova, nahlásiť svoju pozíciu a prípadne sa ospravedlniť za meškanie. Telefón zdvihol frontman Niečo Navyše menom Vilo, do telefónu mu bolo povedané, že sme už za Starou Ľubovňou, hoci sme neboli ešte ani pred ňou; tak či tak to znamenalo, že prídeme prinajlepšom trochu neskoro. Odpoveď znela: "Taa, my sme tu." To bolo všetko. Žiadne také, že ale veď ste už dávno mali byť, kde sa kurva flákate? Nič, iba že oni sú už tam. My sme boli tiež len "tu" a v tom spočíval ten problém, pretože vzdialenosť medzi "tu" a "tam" bola ešte dobrých 50 kilometrov. Avšak Vilov príjemný tón dával nádej, že nás po príchode nečaká hubová polievka, zlatí východniari! Vôbec, počas celého pobytu na východe sme mali pocit, že ľudí tam aspoň navonok nič neserie, radosť pozerať!

(Hrubá Bašta, ilustračné foto)

O koncerte v Bardejove sme sa dohadovali cez internetovú korešpondenciu, Viliama sme vyzvali, aby nám poslal fotku klubu, kde sa bude konať koncert, a on poslal fotku dákej stredovekej rotundy. Vo viere, že prišlo k nedorozumeniu, Bilbo zadal do googlu heslo "hruba basta bardejov", vysvitlo, že naozaj budeme hrať v akejsi vežičke, ktorá je súčasťou bardejovského mestského opevnenia. Bašta vzbudzuje rešpekt už zo vzdialenosti sto metrov, ale jej ozajstná sila sa skrýva vo vnútri: tam sa skrýval interiér vybavený drevenými podlahami, schodišťami a stĺpmi, improvizovanou klubovňou s archívnym nábytkom a okrúhlou koncertnou miestnosťou s brutálnou atmosférou. Jednoducho povedané, lokalita ako stvorená pre rokenrol! Bohužiaľ, zároveň s nami prišla do Bardejova aj vážna zima, v Hrubej bašte nebol žiaden zdroj tepla, a tak mnohí ľudia uprednostnili vykurované interiéry iných podnikov. Naša bardejovská výprava sa skončila u Viliama na byte, kde pokračovala načatá párty za zvuku live koncertu Metallicy, pri ktorom všetci zaspali a tak nás Hetfield s partiou preniesli až do druhého dňa. V sobotu bol na programe medzinárodný zájazd - najkratšia cesta z Bardejova do Nižnej vedie cez Poľsko. Pokiaľ chcete byť lokálpatriotom a žiť v presvedčení, že Slovensko je ideálna krajina pre život, odporúčame nikdy nikam necestovať, a už vôbec nie za hranice. Už pár kilometrov za dnes už zbytočnou budovou colnice sme narazili na rôzne zlepšováky, ktoré by bolo vhodné zaviesť aj na Slovensku. V Poľsku napríklad príjazd do obce neznamená automatické obmedzenie rýchlosti, tá je označená až príslušnou tabuľkou, veľkú časť obecných ciest ďalej od obydlí sme prefrčali deväťdesiatkou; na Slovensku by už z prvého kriaku trčal radar s hliadkou pripravenou obrať vás o cesťák. Ako sa hovorí, tam kde nie je vôľa, nie je ani cesta. Našou folkovou tradíciou je nadávať na všetkých naokolo a nazývať Čechov čechúňmi, Maďarov feferónmi a Poliakov šmelinármi, ale pravda je, že by sme si najprv mali upratať na svojom dvore. My sme na žiadne upratovanie čas nemali, ponáhľali sme sa do Nižnej a tak Šariš ani nedostal možnosť zadovážiť si krowky. V nižnianskom hoteli nám dali najesť normálne s príborom a následne sme odohrali asi najneosobnejší koncert v kariére; prišli sme hodinu pred ním a odišli polhodinu po ňom a tak sme si ani nestihli uvedomiť, čo sa vlastne deje. 

(Z Hrubej Bašty nemáme žiadnu fotku z koncertu, tak sme si pomohli takouto malou fotomontážou)

(Aj vám sa môže stať, že u vás budú spať takíto fešáci)

Čochvíľa sme uháňali po rovnakej rovnobežke ako pred hodinkou, akurát opačným smerom. Pred nami bola úloha zvládnuť zákruty na ceste do Liptovského Mikuláša a stihnúť koncert v Prešove. Pri prejazde okolo rozsvieteného Spišského hradu sme pochopili, prečo je zapísaný v zozname UNESCO. Do Prešova sme dorazili akurát, zrovna hrala kapela v lineupe pred nami. Radúzovi bola násilím vnútená najkratšia zápalka a titul "Šofér večera", zvyšok posádky sa uvoľnil na sedačke pri pive, čakajúc kým odohrá kapela Odtiaľ Potiaľ. Napriek svojmu názvu ich playlist nemal konca kraja a nám vďaka tomu zostala na hranie necelá polhodinka, bohužiaľ, niektorí umelci nevedia, kedy majú odísť zo scény. My sme zostali nadupaní adrenalínom a rozhodli sme sa nastrieľať do publika všetky pesničky ako z guľometu. Vydali sme zo seba všetku zvyšnú energiu, keď tu zrazu prišiel zvukár oznámiť nám, že on už mal byť o polnoci doma, že on za to nemôže a či už teda môžeme končiť. Tak sme odložili gitary a mierne si zavadzajúc so zvukárom sme si odnášali veci do auta. Na afterku akosi nebola chuť, mali sme dosť nacestované a tak sme sa pobrali na poctivú robotnícku ubytovňu. Bilbovi sa vypomstilo, že si v Bardejove nechal zabaliť cestoviny v reštaurácii a rozhodol sa ich dojesť až večer, na svitaní ho žalúdok vyhnal z postele na záchod, kde v kŕčoch prosil o božie odpustenie. Bolo to vôbec prvýkrát, kedy sme si platili za nejaké ubytko po koncerte, žiadne spanie v aute či pod stanom, a dokonca sa nedostavilo ani frflanie, že máme výdavky navyše. 

(Nižná - stačí zavesiť nad pódium pár svetiel a hneď to inak vyzerá)

Radúzov čierny Peter bol platný do konca víkendu a tak si ráno opäť sadol za volant, Bilbova žalúdočná kataklyzma vydržala tiež a tak sme museli stáť na každej druhej pumpe. Po prejazde tentokrát denným Slovenskom sme si znovu mohli prelistovať turistický bedeker a uvedomiť si, koľko pekných obrázkov Slovensko ponúka; strán pomenej, ale obrázky farebné a v peknom rozlíšení. 1000 kilometrov vám stačí na to, aby ste prišli z Moskvy do Rostova na Done, my sme odišli z Nitry a tam sme sa aj vrátili. Po takejto porcii vzdialeností vám auto prirastie k telu, a tak ste radi, že ste už aj doma. Čo potom tie hviezdy a ich svetové turné? Chlácholíme sa tým, že ak budeme mať na svetové turné, tak bude určite aj na dodávku - výhliadky do budúcnosti teda zostali optimistické a my sa môžeme tešiť na ďalší výlet. 

(Dobrý človek neváha využiť akúkoľvek príležitosť na cvičenie)