Road to Topfest!

Keď sa vydáte s batôžkom na úpätie kopca so zámerom sa vydriapať na jeho vrchol, bolo by fajn, keby ste mali predstavu o tom, ako chcete, aby ten vrchol vyzeral. Zasnívajte sa a predstavte si, ako asi odtiaľ vyzerá západ slnka a ako zhora vidno krajinu kolom dokola. Keď sa s kapelou odhodlane nasťahujete do skúšobne, nie je na škodu predstaviť si samých seba na pódiu, kde nie skrze dymostroj ale kvôli dĺžke pódia nedovidíte na svojich spoluhráčov; dodá vám to svetlo na konci tunela, čo oceníte hlavne v prípade, keď sa vám ten tunel bude zdať nekonečne dlhý. V roku 2015 to boli už štyri roky odkedy sme sa vydali na túru a veci sa začali hýbať rýchlejšie, než by sme si to štyri roky dozadu vedeli predstaviť: začali sme spolupracovať s agentúrou a otvárali sa nám dvere, na ktoré sme kedysi klopali celkom nadarmo. 

(V roku 2012 sme nafotili jediné solídne fotky a tak ich máme aj na plagáte v roku 2015)

Pre mnohých ľudí je symbolom leta letný festival so živou muzikou, návštevníci snívajú o atmosfére a zážitkoch ako na Woodstocku a muzikanti dúfajú, že sa na legendárnej akcii zúčastnia v pozícii účinkujúcich. Najväčší rokenrol, aký môžete na Slovensku zažiť, sa odohráva na Topfeste: to je festival, kde sa musíte postarať sami o seba, nikto pre vás nebude vymýšľať voľnočasové aktivity alebo vám rozdávať balenú nesýtenú minerálku; je to priestranstvo, kde hlavné ťahy lemujú spiaci pankáči a kde sa v núdzovom prípade zabavíte aj bez účasti na koncertoch. Na fesťákoch ľudia spravidla nič neriešia, na tri dni sa všetci stávajú kamarátmi a tak si navzájom dopomôžu k tomu, čo treba. Topfest ako hlavný rockový sviatok celého roka je prestížnym podujatím nielen pre domácich interpretov a preto o ňom snívajú všetci. V lete 2015 sa nám naskytla možnosť splniť si jeden sen.

(Drsných fotiek z Topfestu nie je nikdy dosť)

Topfest tradične začína ešte pred letnými prázdninami a stáva sa tak úvodnou bránou do festivalového leta, v praxi to vyzerá ako keby začnete jesť tortu od čerešničky. Uplynul práve rok odkedy sme prvýkrát okúsili festivalové pódium a teraz prišla závažná skúška správnosti. Organizátori Topfestu si tento rok zvolili trojdňový model piatok - nedeľa, čo reálne znamená, že si musíte vziať dovolenku aj v pondelok. My sme sa rozhodli nenarúšať tradíciu a pricestovali sme na letisko do Piešťan už v piatok, hoci náš hrací čas bol až v nedeľu. Nič to, prvé dva dni strávime ako normálni návštevníci: našli sme dobre situované miesto na rozloženie stanov a vyvesili sme našu kapelovú vlajku, aby všetci okoloidúci vedeli, že pod ňou stanujú ľudia dobrej vôle. Vejúca plachta bola vidieť už z diaľky a tak si k nám prišlo pokecať či vypiť mnoho pútnikov. Počet rekreantov pod vlajkou kolísal od päť do tridsať a zostava sa priebežne obmieňala, podchvíľou sme aj chodili do areálu omrknúť si miesto, kde sme mali čoskoro vystúpiť. Inak sme sa správali tradične: likvidovali sme zásoby a strácali sa po celej ploche festivalu, kde-tu niekto aj zablúdil na dáky koncert. Koniec koncov, nebyť fesťákov, neexistoval by ani Kýbel Mačiek, preto je ich atmosféra pre nás prirodzená a pohybujeme sa po nich inštinktívne. 

(Capture The Flag sa s takouto vlajkou nehrá)

(Nebolo problém stretnúť aj fanúšikov s našimi tričkami)

V nedeľu ráno sme boli už kvalitne vybláznení, požutí a vyčerpaní, no naše vystúpenie bolo stále pred nami. Topfest roku 2015 trpel nedostatkom kvalitných headlinerov, niekoľko vcelku známych kapiel nenahradí jednu slávnu; vždy je lepšie mať v garáži jedno poriadne auto než dve priemerné. Účasť na festivale bola preto poslabšia a proti nám hral aj fakt, že hráme v nedeľu poobede - mnoho ľudí sa chystalo v pondelok do práce. Suma sumárum, nemali sme žiadne očakávania, ba vzhľadom na vyžmýkanosť 48-hodinovým nepretržitým rokenrolom sme cítili aj ťarchu na srdci. Na festivale od rána nie je príliš čo robiť, preto sa poväčšinou strebe, pred koncertom to však neprichádza do úvahy, čo si uvedomujú všetci okrem JZ-ho. Takto sme pri triezvení čakali a bojovali s vetrom, čo fúkal stále z inej strany. Okolo tretej poobede sme začali zisťovať, ako sa vymotáme z bludiska areálu a zamierime s autami na B-stage. Netrvalo dlho a už sme parkovali pri vchode do backstageu, kde sme si dokonca našli šatňu s vlastným menom - na stole nás tam vítali štyri odpité minerálky a štvrť bagety; vysvitlo, že pre čerstvé občerstvenie musíme ísť do vedľajšieho stanu. V šatni bol aj gauč a stojan s vešiakmi, kde si Bilbo s Radúzom zavesili mikiny nie preto, že by im bolo teplo, ale preto, lebo majú tú možnosť zavesiť si mikinu na vešiak vo vlastnej šatni. Obžrali sme sa bagetami s poctivou majonézou a už sme si pomaly zapájali gitary. Snažili sme sa v spleti káblov vyzerať ako profíci a tak sme si nestíhali všímať, že stan sa medzičasom akosi naplnil, veď ešte pred chvíľkou tam okrem hŕstky konštantných pankáčov a niekoľko prispôsobivých fanušíkov nebolo veľa národa, a teraz toto? V momente, keď sme už boli pripravení hrať, tam bolo toľko ľudí, že sa už zhora nedali ani spočítať. A to všetko na podvýživenom Topfeste! Tak toto fakt nikto z nás nečakal a už tento prvý obrázok bol splneným snom. 

(Kapela Kýbel Mačiek správne umiestnená pred šatňou kapely Kýbel Mačiek)

(A toto nás čakalo vo vnútri)

(Because we can!)

(Pod pódiom sa dialo takéto šialenstvo!)

Fakt, že sme sa ocitli uprostred neuveriteľnej atmosféry, v nás prebudil nadprirodzené schopnosti. Bilbo nikdy nebol fanúšikom otrepaných fráz, ktoré používajú speváci na kontakt s publikom, no teraz jeho fantázia vrcholila. JZ počas inštrumentálnej pasáže v Šalátovom Holokauste vzal do rúk našu vlajku na tyči a mávajúc s ňou behal hore-dole po pódiu, čo bola veľká šou nielen pre divákov, ale aj pre kapelu; technici zatiaľ tŕpli, aby im tou tyčou nerozbil aparatúru. Ľudia sa sami od seba tak vyhaluzili, že ich nebolo ani treba vyzývať k pohybu a sami skákali a sácali sa a tlieskali. Na ich aktivitu sa zas celkom namotala kapela: Radúz počas intra Rozjebem byt vyskočil spoza bicích a skončil v publiku, JZ mu nevydržal závidieť a skočil za ním, obaja sa stihli vrátiť včas do začiatku pesničky. Rozjebem byt bolo úplné rockové finále, po ňom nastala maximálna eufória, ktorú sme nevedeli predýchať ešte dobrú polhodinku. Po našom koncerte sa celý ten dav takmer celý stratil, z čoho vyplýva nasledovné - niekoľko stoviek ľudí prišlo v nedeľu o 16:30 na B-stage, aby si pozreli Kýbel Mačiek. A to sme ho odohrali na pokraji infarktu s mizivou nádejou, že budeme mať vôbec nejaké publikum. Neskutočná, nepredstaviteľná vec, radosť, zadosťučinenie, čo nás ešte stále hreje: všetka tá snaha, hodiny strávené v skúšobni, prebdené noci na nekonečných cestách, toto bola odmena za všetko a dôkaz, že smerovka ukazuje správnym smerom. Fotky z koncertu vyzerajú super, môžeme ich komukoľvek ukázať a zapchať ústa tým, čo si z nás robili srandu, od neprajných starých otcov až po nepoučiteľných hejterov. Je to tam, niečo sme dokázali a pritom sa všetko ešte len začína. Prvý veľký maják na nočnej oblohe - Topfest - sme statočne oboplávali, a teraz nás čaká šíre more plné očakávaní a entuziazmu: hraníc niet, zem je guľatá a predsa sa točí!

(Takto vidí opitý fotoaparát)

(Niektoré JZ-ho gitarové party sú dosť zbytočné na to, aby mohol odložiť gitaru a behať s vlajkou)

(Je zdravé počas spievania aj tancovať)

(Fotopríbeh ako sa Radúz a JZ postupne dostali z pódia do davu)

(ĎAKUJEME!)

Odnímateľní gitaristi a náhradní bubeníci

Jednou z vied opisujúcich život kapely je aj matematika. Prvýkrát s ňou obvykle prídete do kontaktu pri nábore členov do kapely: konečné číslo určuje váš hudobný štýl a sú tam tiež iné číselné kritéria ako napr. kapacita vozidla v ktorom sa budete voziť na koncert, symfonický orchester sa do Fiatu 500 nenaprace. Po čase sme dospeli k názoru, že kapela o štyroch je ideálna veľkosť, pretože: traja ľudia, to je primálo srandy, ak si dvaja podávajú tretieho, tak ten môže akurát plakať v kúte; štyria - ideálna porcia srandy a do auta sa zmestí ešte jeden pasažier, piati - kapela sa sama osebe ledva vojde do auta; šiesti a viac - už ani samotná kapela sa nezmestí do auta. A tak sme teda vytvorili klasické rockové kvarteto o dvoch gitarách s malou anomáliou, že basák má na starosť aj hlavný spev - takto sa z gitaristov na krídlach vytvorila samostatná jednotka, ktorej obe časti reagujú na zvolanie "Juraj, ty si chumaj!" alebo "Dobrý deň pán inžinier!". 

(Naša gitarová jednotka a jej vybavenie)

Príslovie tvrdí, že nie každý deň je nedeľa, v našom prípade to znamená, že nie každý víkend majú všetci voľno aby sme mohli niekam odcestovať na koncert. Po niekoľkých nezhodách v diári sme sa rozhodli vyskúšať model odnímateľných členov: že v núdzovom prípade skrátka odohráme v nekompletnej zostave. Pri prideľovaní ospravedlneniek na neúčasť na koncerte sa musíme riadiť tzv. koeficientom nenahraditeľnosti, ktorý vyjadruje dôležitosť toho-ktorého člena pre odohranie koncertu. Najvyšší koeficient má pochopiteľne Bilbo, pretože nájsť spievajúceho trpaslíka hrajúceho na basgitare je úloha nanajvýš pre autora rozprávkových knižiek pre deti. Druhý najvyšší koeficient pripadá na Radúza, pretože s bubeníkmi je večný kríž a obvykle ich je všade nedostatok, o dobrých bubeníkoch ani nehovoriac. Šariš ako sólogitarista je z gitaristov o niečo dôležitejší, čierny Peter, resp. zelený dolník preto zostal v JZ-ho rukách. Napriek tomu sme prvý koncert v trojici odohrali práve s JZ-m a bez Šariša: išlo o výnimočný utorkový koncert v trnavskom Art Klube. JZ bohužiaľ v ten istý deň oslavoval narodky, a tak sa akosi opil ako bomba ešte pred začiatkom akcie. Treba však dodať, že v backstagei v Art Klube sa zo slobodného človeka stáva nevoľník: jediný východ odtiaľ von vedie cez pódium, akonáhle hrá kapela, ste uväznený dnu iba s fľašou rumu a bez záchoda; je na vás vyvíjaný enormný psychický tlak porovnateľný s prezentáciou ortopedických pomôcok pre dôchodcov a tak sa uchyľujete k impulzívnym rozhodnutiam ako napr. bezhlavé pitie alebo močenie cez okno. Bilbo vtedy prvýkrát šoféroval na dlhšiu vzdialenosť, JZ sa mu rozhodol v nijakom prípade neuľahčiť cestu domov a niekoľkokrát sa hlasno dožadoval návratu do Trnavy lebo vraj stratil kľúče, čo samozrejme nebola pravda. Aj keď v trojici, ale cirkus za štyroch. 

(Fyzické potreby a hraničné situácie si vyžadujú neobvyklé riešenia)

S odňatým JZ-m hrozilo menej nástrah, celú gitarovú sekciu si zobral na svoje plecia menej temperamentný, ale precížnejší Juraj Thorson Šarišský, syn Thorov, vnuk Odinov. Takto v trojici sme sa odviezli na koncert do Banskej Bystrice. Počiatok koncertu bol neslávny, 10 minút pred jeho začiatkom vyzeralo, že nebudeme mať absolútne žiadne publikum, akonáhle dokvitol jeden človek, pichli sme káble kam treba a začali sme dávať; do konca koncertu sa tam nazbierala veselá partia a my sme si užívali viac miesta na pódiu. Po vystúpení sme sa dali do reči s prišelcami a zistili sme, že poprichádzali odbárskiaľ z okolitých dedín a my sme si vtedy prvýkrát uvedomili, že máme fanúšikov. Podobný dobrý pocit nás zahrial tiež počas trojjedinej božskej akcie v Spolkovej záhrade v Leopoldove, na ktorej krstila praburanrollová kapela Hospital Bukra svoje nové cédečko. Do Bundesgarten sa dostavili viaceré tváre, ktoré sme začali vídavať na našich koncertoch čím ďalej tým častejšie, o to viac poteší, že sú z rôznych kútov Slovenska. Jeden z týchto exotov sa nás vypytoval, či náhodou nejdeme do Nového mesta nad Váhom, a či sme nevideli jeho topánky. Topánky sa našli na druhý deň, chlapec bol už zrejme bosý doma.

(Leopoldovská formácia bez centra)

Nechať doma jedného z gitaristov je obdobne jednoduché ako nechať doma zapnutú žehličku, ale vymeniť bubeníka, to bude chcieť väčšie odhodlanie. Radúz vo svojich dvadsiatich rokoch konečne našiel prácu, ktorá mu umožnila splatiť dlžoby ľuďom vo svojom okolí, avšak za cenu toho, že budeme občas musieť kvôli nemu rušiť koncerty. Keď sa už schyľovalo k tomu, že nám kvôli tomu budú uchádzať dobré kšefty, začali sme sa obzerať po záložnom variante. V marci 2015 k nám priplávala možnosť zahrať si v topoľčianskom kulturáku spolu s Horkýžami. Akcia ako remeň, Radúz mal však skúšku v divadle. Tak sme skúšali kontaktovať náhradných bubeníkov, ako prvému zvykneme volať nášmu bývalemu členovi Zajacovi, ale ten bol na cestách so svojím orchestrom. Volali sme a volali, ale dohodnúť sme sa nemohli, keď sa tu zrazu zjavil Zajacov brat a bubeník The Paranoid Miloško, ktorému sa z úsmevu dá vyčítať, že je za každú srandu. Miloško sa ukázal ako profík, za tri skúšky bol playlist nacvičený a mohli sme ísť do Topoľčian. Celá udalosť mala veľmi sľubný párty potenciál, v zákulisí sa okrem horkýžakov pohybovali aj členovia UKND a Fishing strip. Ktosi zakázal v backstagei fajčiť a tak sa chodilo húliť na pánsky záchod, potreby sa vykonávali na dámskom. Raz sa stalo, že sme chceli vojsť na záchod, a tam sme zbadali toto: dvaja členovia UKND sedeli na rúre dva metre nad misou, okolo nej stáli ďalší traja muzikanti, všetci fajčili a odklepávali popol do hajzla; ako keby nikomu z nich netiahlo na štyridsať, ale ani na dvadsať. Horkýže sú jedny z mála kapiel, ktoré nestratili elán ani ťah na bránku, UKND sa tiež pochválili kapelovým úspechom - majú v zostave dvoch vyliečených alkoholikov: jeden bol kedysi alkoholik, ale po liečení pije ako normálny človek, a druhý bol kedysi abstinent. Hlavne, že všetko dobre dopadlo. Po skončení podujatia sa rozpútal škandál: nasratý zvukár Slížov chodil po chodbách ako batman a hľadal stratené fľaše s alkoholom, chlapci z UKND sa svojou bujarou náladou stali mierne podozrivými. JZ naplno prepadol radosti z lúpenia nezjedeného jedla, s dvomi bochníkmi chleba pod pazuchami odchádzal z Topoľčian lepšie vychystaný ako tretiačik do školy prírody.  

(Odtiaľto sme sa ostrihanému Kukovi pozerali na zadok)

(Kvôli Miloškovi sa museli zaviesť krátke fajčiarske prestávky pred vstupom do ľubovoľnej budovy)

Vzápätí po topoľčianskom rokenrole sa nám naskytla možnosť predskakovať Divokému Billovi: opäť topoľčiansky okres, opäť kulturák, opäť Radúz v divadle, Miloško na šnúre, a tak sa zohnal bubeník Slavomír. Bolo povedané, že to bude akustický koncert, Slavo si teda na skúškach vystačil s hrajúcou búdkou pre vtáčiky známou ako cajon. Čas nás tlačil a úroveň akustických verzií našich pesničiek nestúpala, tak sme sa na pódiu museli zasa raz spoľahnúť na vlastnú profesionalitu a úchvatnú schopnosť obrátiť každý trapas na vtip a všeobecné uznanie. Nevyšlo to celkom podľa našich predstáv: akustika v kultúrnom dome bola horšia ako v Ochtinskej aragonitovej jaskyni a my sme občas budili dojem, že sa vidíme prvýkrát v živote. Nič to, veď nebolo ani osem hodín večer a ľudia boli ešte len na polceste z domu. Divokej Bill má osem členov a nebolo jednoduché sa prekľučkovať medzi ich aparatúrou preč z pódia, akonáhle sme to dokázali, zaparkovali sme pri bare. Bolo nám prisľúbené isté množstvo na účet podniku a tak ryšavá brada spolu s mladým bubeníkom Slavom dávali barmankám zabrať. Čím bližšie ku koncertu headlinera, tým bližšie bolo k prúseru prvej predkapely: Šariš a Slavo narazili na problém podľa tradičného slovenského scenára - krčmárka im už nechcela nalievať zadarmo. Slavomír ako nevyfackaný hudobník začal byť drzejší ako by sa patrilo na záskočného bubeníka a tak Bilbo oboch vyviedol von a odviezol do bezpečia mestečka pod vrchom Zobor.  

(Slavomírovi sme pre ochranu súkromia zakryli oči stojanom na mikrofón)

Najväčšie odňatie sme zažili v decembri 2014: dostali sme ponuku zahrať si v utorok večer v empírovom divadle v Hlohovci. Akonáhle ide o pracovný deň, tak vždy nastáva problém s aspoň jedným gitaristom-inžinierom, tentokrát bol ale problém s oboma. A tak sa Bilbo s Radúzom dohodli, že stavia na akustické kombo cajon + gitara a vystúpia iba oni dvaja, . Príprava bola skromná, skúška prebiehala v aute cestou do Hlohovca - Bilbo spieval a Radúz si plieskal do rytmu po stehnách. Celé naše vystúpenie sme poňali dramaticko-humorne a bolo založené skôr na hovorenom slove než na prevedení pesničiek, diváci však tento formát ocenili; Radúz sa ako herec nenechal zahanbiť. Po koncerte sme sa odobrali do útrob atmosferického divadla, v bývalej šatni pre hercov sa nachádzal backstage. Kedže bol utorok, tak sme iba náprotiveň zožrali väčšinu obložených chlebíčkov, Radúz vypil aspoň povinných zopár vodiek. Dalo by sa zovšeobecniť, že absencia niektorého z členov základnej zostavy Kýbla Mačiek neubrala na intenzite kurióznych situácií, práve naopak. Napriek tomu dúfame, že v budúcnosti bude mať pre nás hudba v životoch také pevné a neotrasiteľné miesto, že budeme hrať vždy v kompletnej zostave a na 120 percent!

(Radúz s Bilbom nezabudli do vystúpenia zahrnúť aj vianočnú tematiku)

(Plný dom, najlepší dom)

1000 kilometrov a stále doma

Kapely svetového mena trávia mnoho času na cestách na nekonečnom turné, prečkávajú predlhé hodiny v tourbuse a vystrájajú na hoteloch. My sme si povedali, že je načase vyskúšať si podobnú skúsenosť, i keď v menšom rozsahu. Podarilo sa nám dohodnúť si víkendový dvojkoncert na východe spolu s kapelou Niečo Navyše - v piatok Bardejov a sobota v Prešove. Ľudia na Slovensku majú skreslený cit pre vzdialenosť: ak sa niečo nachádza napr. pri Košiciach, tak pre západniara je to riadna diaľka, veď pomaly druhý koniec republiky! Fakt, že ide iba o niekoľko stoviek kilometrov, zostáva prehliadnutý. Vďaka vzdialenostnému distoršnu sme mali v hlavách víziu dvoch dní strávených na nekonečných cestách plných dobrodružstva. Do tejto predstavy nám prišla ponuka v sobotu popoludní odohrať koncert v Nižnej na Orave. Po špekuláciách o tom, či to všetko vôbec stihneme, sme nakoniec prikývli, i keď sme tušili, že si to bude žiadať zvýšenú porciu odhodlania. Pred výletom na severovýchod sme sa cítili asi ako Odyseus pred odyseou.

(Z kapacitných príčin má šofér bubon takmer až na chrbte)

Vďaka programu odnímateľných gitaristov si mohol JZ vypýtať priepustku z rodinných dôvodov a tak na východ vyrazila kapela čo do počtu členov len trojčlenná. Čím bližšie sme sa blížili k Bardejovu, tým viac sme nadobúdali pocit, že už za najbližším vŕškom zbadáme to známe kúpeľné mesto, ale v skutočnosti bola pred nami ešte dlhá cesta. Prvýkrát v živote sme sa previezli okolo rusínskych názvov dedín, ktoré dávali nášmu výletu stereotypný východoeurópsky feeling. Netušili sme veru, že medzi Starou Ľubovňou a Bardejovom sa nachádza toľko kilometrov ciest, taktiež sme netušili, kde je Stará Ľubovňa. Prišiel čas zavolať do Bardejova, nahlásiť svoju pozíciu a prípadne sa ospravedlniť za meškanie. Telefón zdvihol frontman Niečo Navyše menom Vilo, do telefónu mu bolo povedané, že sme už za Starou Ľubovňou, hoci sme neboli ešte ani pred ňou; tak či tak to znamenalo, že prídeme prinajlepšom trochu neskoro. Odpoveď znela: "Taa, my sme tu." To bolo všetko. Žiadne také, že ale veď ste už dávno mali byť, kde sa kurva flákate? Nič, iba že oni sú už tam. My sme boli tiež len "tu" a v tom spočíval ten problém, pretože vzdialenosť medzi "tu" a "tam" bola ešte dobrých 50 kilometrov. Avšak Vilov príjemný tón dával nádej, že nás po príchode nečaká hubová polievka, zlatí východniari! Vôbec, počas celého pobytu na východe sme mali pocit, že ľudí tam aspoň navonok nič neserie, radosť pozerať!

(Hrubá Bašta, ilustračné foto)

O koncerte v Bardejove sme sa dohadovali cez internetovú korešpondenciu, Viliama sme vyzvali, aby nám poslal fotku klubu, kde sa bude konať koncert, a on poslal fotku dákej stredovekej rotundy. Vo viere, že prišlo k nedorozumeniu, Bilbo zadal do googlu heslo "hruba basta bardejov", vysvitlo, že naozaj budeme hrať v akejsi vežičke, ktorá je súčasťou bardejovského mestského opevnenia. Bašta vzbudzuje rešpekt už zo vzdialenosti sto metrov, ale jej ozajstná sila sa skrýva vo vnútri: tam sa skrýval interiér vybavený drevenými podlahami, schodišťami a stĺpmi, improvizovanou klubovňou s archívnym nábytkom a okrúhlou koncertnou miestnosťou s brutálnou atmosférou. Jednoducho povedané, lokalita ako stvorená pre rokenrol! Bohužiaľ, zároveň s nami prišla do Bardejova aj vážna zima, v Hrubej bašte nebol žiaden zdroj tepla, a tak mnohí ľudia uprednostnili vykurované interiéry iných podnikov. Naša bardejovská výprava sa skončila u Viliama na byte, kde pokračovala načatá párty za zvuku live koncertu Metallicy, pri ktorom všetci zaspali a tak nás Hetfield s partiou preniesli až do druhého dňa. V sobotu bol na programe medzinárodný zájazd - najkratšia cesta z Bardejova do Nižnej vedie cez Poľsko. Pokiaľ chcete byť lokálpatriotom a žiť v presvedčení, že Slovensko je ideálna krajina pre život, odporúčame nikdy nikam necestovať, a už vôbec nie za hranice. Už pár kilometrov za dnes už zbytočnou budovou colnice sme narazili na rôzne zlepšováky, ktoré by bolo vhodné zaviesť aj na Slovensku. V Poľsku napríklad príjazd do obce neznamená automatické obmedzenie rýchlosti, tá je označená až príslušnou tabuľkou, veľkú časť obecných ciest ďalej od obydlí sme prefrčali deväťdesiatkou; na Slovensku by už z prvého kriaku trčal radar s hliadkou pripravenou obrať vás o cesťák. Ako sa hovorí, tam kde nie je vôľa, nie je ani cesta. Našou folkovou tradíciou je nadávať na všetkých naokolo a nazývať Čechov čechúňmi, Maďarov feferónmi a Poliakov šmelinármi, ale pravda je, že by sme si najprv mali upratať na svojom dvore. My sme na žiadne upratovanie čas nemali, ponáhľali sme sa do Nižnej a tak Šariš ani nedostal možnosť zadovážiť si krowky. V nižnianskom hoteli nám dali najesť normálne s príborom a následne sme odohrali asi najneosobnejší koncert v kariére; prišli sme hodinu pred ním a odišli polhodinu po ňom a tak sme si ani nestihli uvedomiť, čo sa vlastne deje. 

(Z Hrubej Bašty nemáme žiadnu fotku z koncertu, tak sme si pomohli takouto malou fotomontážou)

(Aj vám sa môže stať, že u vás budú spať takíto fešáci)

Čochvíľa sme uháňali po rovnakej rovnobežke ako pred hodinkou, akurát opačným smerom. Pred nami bola úloha zvládnuť zákruty na ceste do Liptovského Mikuláša a stihnúť koncert v Prešove. Pri prejazde okolo rozsvieteného Spišského hradu sme pochopili, prečo je zapísaný v zozname UNESCO. Do Prešova sme dorazili akurát, zrovna hrala kapela v lineupe pred nami. Radúzovi bola násilím vnútená najkratšia zápalka a titul "Šofér večera", zvyšok posádky sa uvoľnil na sedačke pri pive, čakajúc kým odohrá kapela Odtiaľ Potiaľ. Napriek svojmu názvu ich playlist nemal konca kraja a nám vďaka tomu zostala na hranie necelá polhodinka, bohužiaľ, niektorí umelci nevedia, kedy majú odísť zo scény. My sme zostali nadupaní adrenalínom a rozhodli sme sa nastrieľať do publika všetky pesničky ako z guľometu. Vydali sme zo seba všetku zvyšnú energiu, keď tu zrazu prišiel zvukár oznámiť nám, že on už mal byť o polnoci doma, že on za to nemôže a či už teda môžeme končiť. Tak sme odložili gitary a mierne si zavadzajúc so zvukárom sme si odnášali veci do auta. Na afterku akosi nebola chuť, mali sme dosť nacestované a tak sme sa pobrali na poctivú robotnícku ubytovňu. Bilbovi sa vypomstilo, že si v Bardejove nechal zabaliť cestoviny v reštaurácii a rozhodol sa ich dojesť až večer, na svitaní ho žalúdok vyhnal z postele na záchod, kde v kŕčoch prosil o božie odpustenie. Bolo to vôbec prvýkrát, kedy sme si platili za nejaké ubytko po koncerte, žiadne spanie v aute či pod stanom, a dokonca sa nedostavilo ani frflanie, že máme výdavky navyše. 

(Nižná - stačí zavesiť nad pódium pár svetiel a hneď to inak vyzerá)

Radúzov čierny Peter bol platný do konca víkendu a tak si ráno opäť sadol za volant, Bilbova žalúdočná kataklyzma vydržala tiež a tak sme museli stáť na každej druhej pumpe. Po prejazde tentokrát denným Slovenskom sme si znovu mohli prelistovať turistický bedeker a uvedomiť si, koľko pekných obrázkov Slovensko ponúka; strán pomenej, ale obrázky farebné a v peknom rozlíšení. 1000 kilometrov vám stačí na to, aby ste prišli z Moskvy do Rostova na Done, my sme odišli z Nitry a tam sme sa aj vrátili. Po takejto porcii vzdialeností vám auto prirastie k telu, a tak ste radi, že ste už aj doma. Čo potom tie hviezdy a ich svetové turné? Chlácholíme sa tým, že ak budeme mať na svetové turné, tak bude určite aj na dodávku - výhliadky do budúcnosti teda zostali optimistické a my sa môžeme tešiť na ďalší výlet. 

(Dobrý človek neváha využiť akúkoľvek príležitosť na cvičenie)

Prvé ozajstné turné

Od nášho prvého koncertu sa už presypalo niekoľko piesočných dún a tak môžeme s odstupom času skonštatovať, že sme v koncertnom kolotoči mierne ošľahaní. Prešli sme si rôznymi nezdarmi v dôsledku ktorých sme museli meniť plány za pochodu, nahlas hrešiť a prispôsobovať sa skutočnostiam, ale nakoniec vždy na druhý deň vyšlo slnko. Na jeseň roku 2014 nastal čas zúžitkovať všetky naše užitočné skúsenosti a vrhnúť sa do víru koncertov minimálne na úrovni poloprofesionálov; opäť teda nastal proces obvolávania, opakovania slovného spojenia "Kýbel Mačiek" do telefónu, dohadovania sa s kapelami na spolupráci a hádania sa kto bude šoférovať na ktorú akciu. Po týždňoch kancelárskej práce sme turné z objektívnych príčin nazvali "Do kolien tour" a zahŕňalo 14 miest a miestečiek. Nič vás nezapíše ľuďom do pamäte lepšie, ako keď budete hrať nepretržite každý rok v každom tmavom kúte. Žiaden youtube ani iné, možno dočasné vymoženosti z nikoho neurobia žijúcu kapelu.

(V skutočnosti nosíme obleky len na stužkovú a cirkevné sviatosti)

Na začiatku šnúry nás čakala rozcvička v Palárikove. Väčšia obec v širšom okolí Nitry ponúka niekoľko miest, ktoré sa v prípade potreby vedia transformovať na miesto na koncert: v krčme u Montyho môžete vystupovať na zastrešenej dlažbe akú máte istotne aj vo vašom meste v bočnej uličke od pešej zóny. Atmosféra bola super, vidiecky charakter koncertov vždy pridáva na srdečnosti a našej spontánnosti a schopnosti improvizácie; Bilbo si trebárs zabudol vziať so sebou harmoniku a tak namiesto harmonikového sóla v rámci kultúrneho programu exol pivo, srdečný fanúšik mu po pesničke priniesol druhé - ak hrávate iba v športových halách, toto sa vám zaručene nestane. 

(Takto nám ukazovali, že naším stropom je až nebo)

11.10.2014 - náš druhý pokus o koncert v Martine. Prvý pokus v lete 2014 stroskotal na tom, že po piatkovej akcii do neskorých ranných hodín mali všetci šoféri ešte poobede okolo promile v krvi a tak sme sa nemali večer ako odviezť na koncert; klub nám však dal druhú šancu a tak sme sa v v októbri do toho Martina naskutku dopravili. Zahrali sme si v dobrej punkovej spoločnosti ako sa na mesto na rockových základoch patrí. Už o týždeň sa však prihlásili do služby ďalšie obtiaže, za ktoré tentokrát mohol Radúz. Pred koncertom v Šuranoch sme sa dohovorili, že sa stretneme v skúšobni o piatej, Bilbo sa rozhodol ešte skontrolovať Radúza či nespí; na tretíkrát zdvihol telefón aby napokon oznámil, že sa nachádza v Modre a či tam preňho nemôžeme cestou prísť. Radúz ako správny konzervatorista nevyniká v žiadnom všeobecno-vzdelávacom predmete vrátane zemepisu, a tak sme mu zvestovali, že Modra sa ani pri najlepšej vôli nenachádza po ceste z Nitry do Šurian a že mu odtrhneme gule pokiaľ nepríde do Nitry načas. Nakoniec sa chuligánovi s vybitým telefónom podarilo dotrepať sa na stanicu v poslednej možnej chvíli aby sme stihli vlastný koncert. Fanúšikovia sa mu pomstili aj za nás: vypýtali si prídavok aj s bubeníckym sólom, ktoré Radúz odohral na pokraji bezvedomia - karma v hudbe funguje dvojnásobne, tomu verte. 

(Bilbov špeciálne odolný telefón, nepodarilo sa mu ho šikovne chytiť - ide o fotomontáž; avšak podarilo sa mu ho rozbiť)

Slováci sa zvyknú niekoľkokrát do roka celkom zblázniť a vždy v rovnakom čase, ide obvykle o obdobie Vianoc, Veľkej noci alebo v obdobný sviatok, nám bol prisúdený koncert v Prievidzi na Všech svätých, kolóny aút a jesenná búrka vyrobili z cesty po rovinke boj o život. Mali sme mierny problém dohodnúť si požičanie aparatúry na koncert, nakoľko sme hrali s Konfliktom a Jury z objektívnych príčin svoju zostavu v hodnote 100 000 pankáčov spravidla nepožičiava. JZ bol teda nútený vziať si so sebou svoju podomácky vyrobenú hlavu a bedňu; obe spolu vyzerajú asi ako keby položíte na priemernú skrinku časovanú bombu, Jury len neveriacky krútil hlavou. Po tomto koncerte sme museli pretriasať zodpovedný prístup členov kapely voči koncertovaniu: je samozrejmé, že koncerty - to nie je len príležitosť opiť sa každý týždeň v inom meste, ale mať aj zodpovednosť voči ľuďom čo sa na vás prídu pozrieť. Napriek tomu, že sme hrali ako prvá kapela, JZ nastúpil na pódium už statne nemotorný, celý jeho výkon nestál za nič a my sme mu museli zasa raz pripomenúť, že ožrať sa môže aj doma vo štvrtok večer a nemusí si dávať námahu s cestovaním na koncert do Prievidze. Rozumie sa, že sme ho zjebali až na druhý deň; po tom, čo sa snažil odísť peši do Nitry sme usúdili, že v ten večer mu nemá zmysel nič hovoriť.

(JZ a jeho prototyp normálneho aparátu)

Nasledujúci koncert v Ružomberku prešiel ťažkým pôrodom, kvôli rôznym komplikáciam sa musel niekoľkokrát presunúť aby sa nakoniec neuskutočnil vôbec - klub štyri dni pred akciou zatvorili. Toto sme veru ešte nezažili, beda-prebeda, treba byť pripravený na všetky nepredvídané skutočnosti - takto sme si aspoň mohli cez víkend spraviť prázdniny a o to viac sa tešiť na ďalší koncert v Skalici. Napriek svojej malosti je Slovensko bohaté na kultúrne šoky - jeden taký nás čakal aj na Záhorí. Dospeli sme k názoru, že čeština je lepšie zrozumiteľná než záhoráčtina, pretože češtinu aspoň poznáte z dabingu béčkových filmov a kníh, ktoré sa Slovákom nechcú prekladať. Ale zároveň platí, že so Záhorákmi je neskutočná sranda. Na mieste konania nás vítala príjemná krčmová atmosféra moravského typu, ľudia všetkých vekov zvierali svoj krígeľ a tešili sa zo seba navzájom. Okrem príjemných domácich nás čakala aj najmenšia hracia plocha na akej sme kedy hrali, gitaristi si museli dávať veľký pozor pri otáčaní aby niekoho gitarou nezvalili, i keď by zasiahnutý nemal veľmi kam padnúť.

(Ešteže neposilňujeme, lebo by sme sa vedľa seba ani nezmestili)

Vždy máme o niečo lepšiu náladu, keď naberáme pred koncertom kurz sever, akoby v tých najvzdialenejších kútoch Slovenska driemal ten pravý čistý snehobiely rokenrol ako kolumbijský kokaín. V Dolnom Kubíne sme si vybavili koncert v Klube 77, ktorý podľa domácich nie je zrovna koncertný a zvyčajne sa tam konajú diskotéky, o čom svedčala aj diskoguľa trčiaca zo stropu. Ak sme chceli hrať, museli sme si pódium postaviť z paliet, čím sme demonštrovali zvrchovanosť rokenrolu nad diskotékou. O koncerte v Bratislave je zbytočné sa rozpisovať, hlavné mesto s najväčším ľudským potenciálom vždy poskytne ideálne podmienky na koncert, zato v Dubnici sme boli nováčikovia. Doors Pub je ten typ baru, do ktorého si ľudia chodia sadnúť bez ohľadu na koncert a v ktorom nejestvuje rozdiel medzi pódiom a podlahou, čo nám osobne nevadí pokiaľ majú pankáči pochopenie pre gitarové efekty položené pred nami na zemi, tuto to však neplatilo a tak mal Bilbo ešte pred začiatkom koncertu vyliateho pol piva v pedalboarde. 

(My s kapelou Retorik v diskoklube)

Koncert v Nitre sme pôvodne neplánovali zahrnúť do turné, z ničoho nič nás však kontaktovala kapela Sám sebou, či s nimi nevystúpime na nitrianskej časti ich šnúry a neumožníme vznik vzájomného turné praclíka. Keďže nejde o žiadnych začiatočníkov súhlasili sme, naše rôznorodé hudobné štýly by sa mohli doplniť. Chalaniská mali turné na vyššej organizačnej úrovni než my, priniesli si so sebou rôzne pódiové zlepšováky a my sme najprv iba kukali. Hoci sme hrali doma, my sme sa ako pozvaná kapela prispôsobovali ich podmienkam, o ktorých Bilbo vo svojej naivite nevyjednával v prospech nás všetkých: museli sme prehltnúť polhodinový hrací čas aj pomerne vysoké vstupné 4€. To potom kukali oni, keď sa v Pekárni nenazbieralo ani sto ľudí. Nám bolo neskutočne hlúpe, že tam prišla akčná hŕstka našich fanúšikov, ktorí museli vysoliť nemalé peniaze na to, aby nás videli hrať polhodinu. Z tohto dôvodu sme vo februári 2015 zorganizovali vlastnú akciu na rovnakom mieste s jediným eurom ako vstup, zahrali sme dlhokánsky playlist s všakovakými bonusmi aby sme sa revanšovali za predražený koncert. Výsledok: akcia skvelá, rozdiel priepastný. Každá kapela má iné finančné pozadie a systém fungovania, ale vždy platí pravidlo, že radšej nízke vstupné a hrať pre ľudí, ako vysoké a hrať pre parkety. 

(Chlapčiská mali raz takú plachtu ako my)

(Naša akcia za euro mala oveľa výdatnejšiu atmosféru)

Mali sme za už za sebou slušnú porciu koncertov, no netušili sme, že vrchol šnúry je ešte len pred nami. Mali sme sa opäť vydať na sever, tentokrát ale viac severo-západne na Kysuce do Čadce. Kysuce a Orava, hoci susedia, prechádzali mierne odlišným historickým vývojom, v Uhorsku boli zaradení pod inú arcidiecézu a preto sme nevedeli, či môžeme pozitívnu skúsenosť z Oravy aplikovať aj na Kysuce. Čo sme zistili? Že veru kurva môžeme a dokonca ju aj posunúť ďalej. Zion Club nezostal nič dlžen svojmu názvu a nás v ten večer stretlo niekoľko zionov: prvý na nás číhal v backstagei, tak krásne sa nikto o nás ešte nepostaral: obložené misy a zopár fliaš kapitána Morgana. Obložené misy sú dvojsečná zbraň, aj keď nie ste hladní, tak sa napchávate už len z princípu, že je to zadarmo a že žerú všetci okolo vás a závidíte im, s alkoholom zadarmo je to ešte horšie. Akcia bola koncipovaná ako diskotéka, ktorá sa na chvíľu premení na koncert, národa bolo preto požehnane a atmosféra bola skvelá. Od ľudí nás oddeľovalo vratké zábradlie, ktorému nechýbalo veľa, aby po koncerte skončilo v kontajneri. Radúz dostal za úlohu do 15 minút zbaliť dievča, lebo inak odchádzame. Nepodarilo sa mu to hoci bol časovou tiesňou veľmi pozitívne motivovaný a darilo sa mu prechádzať z trápnej výťahovej konverzácie k dôležitejším témam. Tak sme odchádzali šťastní, Radúz o niečo menej.

(Obžerstvo a obpijstvo)

Z Čadce sme zostali takí ošialení, že sa nám nechce rozpisovať o ostatných koncertoch. Snáď len toľko, že do Liptovského Mikuláša prekvapivo dorazila aj naša fanklubová jednotka rýchleho nasadenia z Limbachu, ktorá takto utvorila rekord v ochote cestovať na naše koncerty. Koncert v Brezne sme mali pôvodne odohrať so Slobodnou Európou, nakoniec sme ho neodohrali vôbec: Slobodka si totižto rada dohadzuje svoje vlastné kapely a na nás si stále akosi nezvykla. Žilinský koncert bola už len sviečka na torte, za polhodinku sme ju sfúkli a pobrali sa nazad do Nitry. Počas návratu sme bilancovali, čo sme si vlastne odskákali: pomaly každý týždeň sme niekam cestovali a vo väčšine prípadov nás čakalo veľmi príjemne prekvapenie, do toho pridaná hodnota v podobe objavovania zákutí Slovenska a spoznávanie sa so skvelými ľuďmi. Najlepší na tom bol fakt, že po jednom zážitku sme vedeli, že o týždeň nás čaká ďalší a možno aj lepší, mohli sme sa teda nepretržite na niečo tešiť - veľmi užitočný pocit. Zistili sme, že si vieme vlastnými silami zabezpečiť úspešnú šnúru, ktorá mala stúpajúcu kvalitu aj z našej strany a hlavne, že bol o nás väčší záujem ako pred rokom. Tak predsa niekam smerujeme!

(Limbašská veľmi pohotová divízia fanklubu KM v LM)

(Chlapci vpravo by boli radšej, keby vystupovali AC/DC)

(Náš turné playlist)

(Takéto plagáty ste mohli vidieť visieť cez pol republiky)

Dvere sú otvorené, vstúpte!

Ak sa chcete vydať na cestu, budete potrebovať napríklad auto, to bude treba naplniť posádkou a vecami na prežitie. Našu posádku tvoria štyria chrabrí cestovatelia tešiaci sa na dobrodružstvo, batožina je ako-tak zbalená a napchatá v kufri, už len vyraziť; nie je však celkom jasno kadiaľ. A tak vystúpime z fiktívneho automobilu a ešte chvíľku sa obzeráme jeden po druhom až kým ten jeden nezahlási, že má aspoň federálny autoatlas z roku 1992, lepšie ako nič, veď hádam sa tie cesty odvtedy toľko nezmenili a pôjdeme pomaličky po starých známych chodníčkoch. Takto nejako by sa dalo opísať naše naberanie kurzu po tom, čo sme začali existovať ako kapela. Batožina-aparatúra, hoci sčasti požičaná, sa nachádzala v skúšobni, posádka-hudobníci boli k dispozícii a autoatlas-prvé pesničky nám ukazovali cestu, kadiaľ sa poberieme. Pokiaľ študujete biografie hudobných skupín, často sa dočítate, že prvé skúšky prebiehali v pivniciach, miesto elektrických gitár v rukách spočívali klasické španielky a bicie nahradili hrnce a kýble od farby. My sme mali šťastie a mohli sme sa skočiť rovno do druhého levelu - mali sme hudobníkov aj použiteľné hudobné nástroje.

(Kýbel je pre škaderých ľudí pri randení nenahraditeľným pomocníkom)

(Takéto niečo asi vidí mucha)

Pre rýchly rozbeh kapely sme mali v rukáve ešte jeden tromf - Bilbove pesničky z obdobia intráku v Mlynskej doline. Dve hitovky už zazneli počas nedávneho vystúpenia na halloweenskej párty (Chrobáky a Rezeň), nadobudli sme teda dojem, že sa od nich môžeme odpichnúť a skúšať rovno vlastnú tvorbu. Do tohto rozhodnutia nás kontaktoval nitriansky DJ VikiTee, ktorý mal zámer s nami usporiadať punkovú veselicu na ktorej by zazneli klasické gitarové odrhovačky, do nášho programu v skúšobni sa teda pretlačilo skúšanie pesničiek ako Anarchy in the UK, TNT či Ace of Spades; pri vybavení spomienok na túto epizódu nám zostane trochu srandovne. Punková akcia sa nakoniec nekonala a treba dodať, že skôr chválabohu než žiaľbohu: na coverovanie sme nikdy veľmi neboli a prakticky od počiatku sme až na niekoľko výnimiek hrali prevažne pesničky z vlastnej kuchyne vďaka čomu sme celkom rýchlo dali dokopy vlastný repertoár. (pozn. red.: zopár coverov sme predsa nacvičili: Žigo od Horkýže Slíže, Láska moja de si od Chiki-liki-tua, či od tej istej kapely Poďme všetci s Bilbovým nezabudnuteľným falzetom. Existujú dokonca archivované živé nahrávky, ak by ste sa k nim chceli dopátrať, tak vám poradíme snáď toľko, že nie sú archivované v Slovenskom rozhlase).

(Všetci naši bubeníci vedeli aj držať v ruke gitaru)

Pri skúšaní nových vecí sa spočiatku uplatňoval recept, že Bilbo vytiahol z archívu svoje hudobné nápady, z náčrtníka príslušný text a každý dochucoval jedlo podľa svojho gusta. Snažili sme sa predovšetkým vyplávať na hladinu bazéna s otrepanou muzikou a dať do tvorby všetko z našej hudobnej rôznorodosti: Bilbo prinášal punkovo-folkový základ, JZ jedlo korenil alternatívou, Šariš prejavoval blues-metalové vplyvy a Zajac, no to sa snáď ani nedá vyjadriť v jednom slovnom spojení; po primiešaní textov do tejto kaše vznikol základ nášho štýlu - buranrollu. Kurz bol teda vymedzený a my sme videli, že je to dobré; starý kalendár sme vymenili za ten s rokom 2011 a začali jednu po druhej vykladať karty na stôl.

(Takto sme sa snažili dostať hudbu do počítača)

(Náš playlist postupne naberal dĺžku zoznamu čo treba kúpiť oproti v potravinách)

Keď sme sa už začali cítiť ako skupina, pocítili sme taktiež túžbu po ostatných veciach čo s tým súvisia. Prekonali sme skutočnosť, že sme ešte nehrali ani jeden koncert a zabažili sme po koncertnom vybavení. Ako prvá prišla na prietras kapelová plachta, ktorá sa zavesí za bubeníka, poprípade sa do nej zabalíte po príchode do skúšobne ak vonku prší. Tuto sme však narazili na skutočnosť, že nikto z nás nevie spoľahlivo nakresliť ani snehuliaka, nieto namaľovať názov kapely a logo na plachtu - naskytla sa prvá možnosť outsourcingu a na pozíciu výtvarníčky sme dosadili Starú Vraždu, ktorá sa neskôr stala aj autorkou mačiek, mačičiek a všetkých ostatných čŕt našej prvotnej vizáže. Jediný honorár, o ktorý požiadala, je doživotný vstup na všetky naše koncerty. Máš ho mať! Bez niektorých ľudí by sme neboli ani na polceste tam, kde sme teraz: nebyť Vraždy, nebolo by mačiek, nebyť nášho technického patróna a producenta Ondreja, nemal by si Bilbo od koho požičať basové kombo, nebyť ďalšieho zástupu dobrovoľných šikovníkov tak si radšej ani nechceme predstaviť čo by nebolo; rabaka od ochotných kamarátov veru príde vhod nielen v ťažkých začiatkoch.

(Obraz "Stará Vražda v akcii" ste si asi predstavovali inak)

(Hotová plachta aj s nasvieteným Zajacom)

Scenár po zahájení koncertu sme už mali dopredu pripravený: prídeme na pódium, plachta visí za bubeníkom, zahráme playlist, všetci sa poserú, opijeme sa. V ľubovoľnom poradí. A čo keby mali fanúšikovia možnosť vidieť naše ksichty skôr než na pódiu? Zavolali sme si kamarátku fotografku, pomocou ktorej sme využili priestor okolo skúšobne na iný než pôvodne naplánovaný účel: odfotiť nás tak nejako ako to poznáme z fotiek iných kapiel. Z prebytku energie sme sa aranžovali do rôznych formácií, ba aj skúšali rozmanité finty ako výskok či vykúkanie spoza rohu. Po tomto fotoshootingu sme sa už cítili ozaj skutočne, zostávalo len čakať na znamenie osudu, ktoré bude predzvesťou prvého koncertu našej kariéry. A že to nebude tak ďaleko, to vedel iba on. 

(Možno si myslíte, že fotenie je sranda, ale nie je)

(Máš poslednú šancu zmiznúť!)

(Niekomu schody do neba, niekomu do pekla)

(Kto videl chlapcov s týmito obrysmi, volajte 159, policajtov mestských)