Prvé ozajstné turné

Od nášho prvého koncertu sa už presypalo niekoľko piesočných dún a tak môžeme s odstupom času skonštatovať, že sme v koncertnom kolotoči mierne ošľahaní. Prešli sme si rôznymi nezdarmi v dôsledku ktorých sme museli meniť plány za pochodu, nahlas hrešiť a prispôsobovať sa skutočnostiam, ale nakoniec vždy na druhý deň vyšlo slnko. Na jeseň roku 2014 nastal čas zúžitkovať všetky naše užitočné skúsenosti a vrhnúť sa do víru koncertov minimálne na úrovni poloprofesionálov; opäť teda nastal proces obvolávania, opakovania slovného spojenia "Kýbel Mačiek" do telefónu, dohadovania sa s kapelami na spolupráci a hádania sa kto bude šoférovať na ktorú akciu. Po týždňoch kancelárskej práce sme turné z objektívnych príčin nazvali "Do kolien tour" a zahŕňalo 14 miest a miestečiek. Nič vás nezapíše ľuďom do pamäte lepšie, ako keď budete hrať nepretržite každý rok v každom tmavom kúte. Žiaden youtube ani iné, možno dočasné vymoženosti z nikoho neurobia žijúcu kapelu.

(V skutočnosti nosíme obleky len na stužkovú a cirkevné sviatosti)

Na začiatku šnúry nás čakala rozcvička v Palárikove. Väčšia obec v širšom okolí Nitry ponúka niekoľko miest, ktoré sa v prípade potreby vedia transformovať na miesto na koncert: v krčme u Montyho môžete vystupovať na zastrešenej dlažbe akú máte istotne aj vo vašom meste v bočnej uličke od pešej zóny. Atmosféra bola super, vidiecky charakter koncertov vždy pridáva na srdečnosti a našej spontánnosti a schopnosti improvizácie; Bilbo si trebárs zabudol vziať so sebou harmoniku a tak namiesto harmonikového sóla v rámci kultúrneho programu exol pivo, srdečný fanúšik mu po pesničke priniesol druhé - ak hrávate iba v športových halách, toto sa vám zaručene nestane. 

(Takto nám ukazovali, že naším stropom je až nebo)

11.10.2014 - náš druhý pokus o koncert v Martine. Prvý pokus v lete 2014 stroskotal na tom, že po piatkovej akcii do neskorých ranných hodín mali všetci šoféri ešte poobede okolo promile v krvi a tak sme sa nemali večer ako odviezť na koncert; klub nám však dal druhú šancu a tak sme sa v v októbri do toho Martina naskutku dopravili. Zahrali sme si v dobrej punkovej spoločnosti ako sa na mesto na rockových základoch patrí. Už o týždeň sa však prihlásili do služby ďalšie obtiaže, za ktoré tentokrát mohol Radúz. Pred koncertom v Šuranoch sme sa dohovorili, že sa stretneme v skúšobni o piatej, Bilbo sa rozhodol ešte skontrolovať Radúza či nespí; na tretíkrát zdvihol telefón aby napokon oznámil, že sa nachádza v Modre a či tam preňho nemôžeme cestou prísť. Radúz ako správny konzervatorista nevyniká v žiadnom všeobecno-vzdelávacom predmete vrátane zemepisu, a tak sme mu zvestovali, že Modra sa ani pri najlepšej vôli nenachádza po ceste z Nitry do Šurian a že mu odtrhneme gule pokiaľ nepríde do Nitry načas. Nakoniec sa chuligánovi s vybitým telefónom podarilo dotrepať sa na stanicu v poslednej možnej chvíli aby sme stihli vlastný koncert. Fanúšikovia sa mu pomstili aj za nás: vypýtali si prídavok aj s bubeníckym sólom, ktoré Radúz odohral na pokraji bezvedomia - karma v hudbe funguje dvojnásobne, tomu verte. 

(Bilbov špeciálne odolný telefón, nepodarilo sa mu ho šikovne chytiť - ide o fotomontáž; avšak podarilo sa mu ho rozbiť)

Slováci sa zvyknú niekoľkokrát do roka celkom zblázniť a vždy v rovnakom čase, ide obvykle o obdobie Vianoc, Veľkej noci alebo v obdobný sviatok, nám bol prisúdený koncert v Prievidzi na Všech svätých, kolóny aút a jesenná búrka vyrobili z cesty po rovinke boj o život. Mali sme mierny problém dohodnúť si požičanie aparatúry na koncert, nakoľko sme hrali s Konfliktom a Jury z objektívnych príčin svoju zostavu v hodnote 100 000 pankáčov spravidla nepožičiava. JZ bol teda nútený vziať si so sebou svoju podomácky vyrobenú hlavu a bedňu; obe spolu vyzerajú asi ako keby položíte na priemernú skrinku časovanú bombu, Jury len neveriacky krútil hlavou. Po tomto koncerte sme museli pretriasať zodpovedný prístup členov kapely voči koncertovaniu: je samozrejmé, že koncerty - to nie je len príležitosť opiť sa každý týždeň v inom meste, ale mať aj zodpovednosť voči ľuďom čo sa na vás prídu pozrieť. Napriek tomu, že sme hrali ako prvá kapela, JZ nastúpil na pódium už statne nemotorný, celý jeho výkon nestál za nič a my sme mu museli zasa raz pripomenúť, že ožrať sa môže aj doma vo štvrtok večer a nemusí si dávať námahu s cestovaním na koncert do Prievidze. Rozumie sa, že sme ho zjebali až na druhý deň; po tom, čo sa snažil odísť peši do Nitry sme usúdili, že v ten večer mu nemá zmysel nič hovoriť.

(JZ a jeho prototyp normálneho aparátu)

Nasledujúci koncert v Ružomberku prešiel ťažkým pôrodom, kvôli rôznym komplikáciam sa musel niekoľkokrát presunúť aby sa nakoniec neuskutočnil vôbec - klub štyri dni pred akciou zatvorili. Toto sme veru ešte nezažili, beda-prebeda, treba byť pripravený na všetky nepredvídané skutočnosti - takto sme si aspoň mohli cez víkend spraviť prázdniny a o to viac sa tešiť na ďalší koncert v Skalici. Napriek svojej malosti je Slovensko bohaté na kultúrne šoky - jeden taký nás čakal aj na Záhorí. Dospeli sme k názoru, že čeština je lepšie zrozumiteľná než záhoráčtina, pretože češtinu aspoň poznáte z dabingu béčkových filmov a kníh, ktoré sa Slovákom nechcú prekladať. Ale zároveň platí, že so Záhorákmi je neskutočná sranda. Na mieste konania nás vítala príjemná krčmová atmosféra moravského typu, ľudia všetkých vekov zvierali svoj krígeľ a tešili sa zo seba navzájom. Okrem príjemných domácich nás čakala aj najmenšia hracia plocha na akej sme kedy hrali, gitaristi si museli dávať veľký pozor pri otáčaní aby niekoho gitarou nezvalili, i keď by zasiahnutý nemal veľmi kam padnúť.

(Ešteže neposilňujeme, lebo by sme sa vedľa seba ani nezmestili)

Vždy máme o niečo lepšiu náladu, keď naberáme pred koncertom kurz sever, akoby v tých najvzdialenejších kútoch Slovenska driemal ten pravý čistý snehobiely rokenrol ako kolumbijský kokaín. V Dolnom Kubíne sme si vybavili koncert v Klube 77, ktorý podľa domácich nie je zrovna koncertný a zvyčajne sa tam konajú diskotéky, o čom svedčala aj diskoguľa trčiaca zo stropu. Ak sme chceli hrať, museli sme si pódium postaviť z paliet, čím sme demonštrovali zvrchovanosť rokenrolu nad diskotékou. O koncerte v Bratislave je zbytočné sa rozpisovať, hlavné mesto s najväčším ľudským potenciálom vždy poskytne ideálne podmienky na koncert, zato v Dubnici sme boli nováčikovia. Doors Pub je ten typ baru, do ktorého si ľudia chodia sadnúť bez ohľadu na koncert a v ktorom nejestvuje rozdiel medzi pódiom a podlahou, čo nám osobne nevadí pokiaľ majú pankáči pochopenie pre gitarové efekty položené pred nami na zemi, tuto to však neplatilo a tak mal Bilbo ešte pred začiatkom koncertu vyliateho pol piva v pedalboarde. 

(My s kapelou Retorik v diskoklube)

Koncert v Nitre sme pôvodne neplánovali zahrnúť do turné, z ničoho nič nás však kontaktovala kapela Sám sebou, či s nimi nevystúpime na nitrianskej časti ich šnúry a neumožníme vznik vzájomného turné praclíka. Keďže nejde o žiadnych začiatočníkov súhlasili sme, naše rôznorodé hudobné štýly by sa mohli doplniť. Chalaniská mali turné na vyššej organizačnej úrovni než my, priniesli si so sebou rôzne pódiové zlepšováky a my sme najprv iba kukali. Hoci sme hrali doma, my sme sa ako pozvaná kapela prispôsobovali ich podmienkam, o ktorých Bilbo vo svojej naivite nevyjednával v prospech nás všetkých: museli sme prehltnúť polhodinový hrací čas aj pomerne vysoké vstupné 4€. To potom kukali oni, keď sa v Pekárni nenazbieralo ani sto ľudí. Nám bolo neskutočne hlúpe, že tam prišla akčná hŕstka našich fanúšikov, ktorí museli vysoliť nemalé peniaze na to, aby nás videli hrať polhodinu. Z tohto dôvodu sme vo februári 2015 zorganizovali vlastnú akciu na rovnakom mieste s jediným eurom ako vstup, zahrali sme dlhokánsky playlist s všakovakými bonusmi aby sme sa revanšovali za predražený koncert. Výsledok: akcia skvelá, rozdiel priepastný. Každá kapela má iné finančné pozadie a systém fungovania, ale vždy platí pravidlo, že radšej nízke vstupné a hrať pre ľudí, ako vysoké a hrať pre parkety. 

(Chlapčiská mali raz takú plachtu ako my)

(Naša akcia za euro mala oveľa výdatnejšiu atmosféru)

Mali sme za už za sebou slušnú porciu koncertov, no netušili sme, že vrchol šnúry je ešte len pred nami. Mali sme sa opäť vydať na sever, tentokrát ale viac severo-západne na Kysuce do Čadce. Kysuce a Orava, hoci susedia, prechádzali mierne odlišným historickým vývojom, v Uhorsku boli zaradení pod inú arcidiecézu a preto sme nevedeli, či môžeme pozitívnu skúsenosť z Oravy aplikovať aj na Kysuce. Čo sme zistili? Že veru kurva môžeme a dokonca ju aj posunúť ďalej. Zion Club nezostal nič dlžen svojmu názvu a nás v ten večer stretlo niekoľko zionov: prvý na nás číhal v backstagei, tak krásne sa nikto o nás ešte nepostaral: obložené misy a zopár fliaš kapitána Morgana. Obložené misy sú dvojsečná zbraň, aj keď nie ste hladní, tak sa napchávate už len z princípu, že je to zadarmo a že žerú všetci okolo vás a závidíte im, s alkoholom zadarmo je to ešte horšie. Akcia bola koncipovaná ako diskotéka, ktorá sa na chvíľu premení na koncert, národa bolo preto požehnane a atmosféra bola skvelá. Od ľudí nás oddeľovalo vratké zábradlie, ktorému nechýbalo veľa, aby po koncerte skončilo v kontajneri. Radúz dostal za úlohu do 15 minút zbaliť dievča, lebo inak odchádzame. Nepodarilo sa mu to hoci bol časovou tiesňou veľmi pozitívne motivovaný a darilo sa mu prechádzať z trápnej výťahovej konverzácie k dôležitejším témam. Tak sme odchádzali šťastní, Radúz o niečo menej.

(Obžerstvo a obpijstvo)

Z Čadce sme zostali takí ošialení, že sa nám nechce rozpisovať o ostatných koncertoch. Snáď len toľko, že do Liptovského Mikuláša prekvapivo dorazila aj naša fanklubová jednotka rýchleho nasadenia z Limbachu, ktorá takto utvorila rekord v ochote cestovať na naše koncerty. Koncert v Brezne sme mali pôvodne odohrať so Slobodnou Európou, nakoniec sme ho neodohrali vôbec: Slobodka si totižto rada dohadzuje svoje vlastné kapely a na nás si stále akosi nezvykla. Žilinský koncert bola už len sviečka na torte, za polhodinku sme ju sfúkli a pobrali sa nazad do Nitry. Počas návratu sme bilancovali, čo sme si vlastne odskákali: pomaly každý týždeň sme niekam cestovali a vo väčšine prípadov nás čakalo veľmi príjemne prekvapenie, do toho pridaná hodnota v podobe objavovania zákutí Slovenska a spoznávanie sa so skvelými ľuďmi. Najlepší na tom bol fakt, že po jednom zážitku sme vedeli, že o týždeň nás čaká ďalší a možno aj lepší, mohli sme sa teda nepretržite na niečo tešiť - veľmi užitočný pocit. Zistili sme, že si vieme vlastnými silami zabezpečiť úspešnú šnúru, ktorá mala stúpajúcu kvalitu aj z našej strany a hlavne, že bol o nás väčší záujem ako pred rokom. Tak predsa niekam smerujeme!

(Limbašská veľmi pohotová divízia fanklubu KM v LM)

(Chlapci vpravo by boli radšej, keby vystupovali AC/DC)

(Náš turné playlist)

(Takéto plagáty ste mohli vidieť visieť cez pol republiky)

Dvere sú otvorené, vstúpte!

Ak sa chcete vydať na cestu, budete potrebovať napríklad auto, to bude treba naplniť posádkou a vecami na prežitie. Našu posádku tvoria štyria chrabrí cestovatelia tešiaci sa na dobrodružstvo, batožina je ako-tak zbalená a napchatá v kufri, už len vyraziť; nie je však celkom jasno kadiaľ. A tak vystúpime z fiktívneho automobilu a ešte chvíľku sa obzeráme jeden po druhom až kým ten jeden nezahlási, že má aspoň federálny autoatlas z roku 1992, lepšie ako nič, veď hádam sa tie cesty odvtedy toľko nezmenili a pôjdeme pomaličky po starých známych chodníčkoch. Takto nejako by sa dalo opísať naše naberanie kurzu po tom, čo sme začali existovať ako kapela. Batožina-aparatúra, hoci sčasti požičaná, sa nachádzala v skúšobni, posádka-hudobníci boli k dispozícii a autoatlas-prvé pesničky nám ukazovali cestu, kadiaľ sa poberieme. Pokiaľ študujete biografie hudobných skupín, často sa dočítate, že prvé skúšky prebiehali v pivniciach, miesto elektrických gitár v rukách spočívali klasické španielky a bicie nahradili hrnce a kýble od farby. My sme mali šťastie a mohli sme sa skočiť rovno do druhého levelu - mali sme hudobníkov aj použiteľné hudobné nástroje.

(Kýbel je pre škaderých ľudí pri randení nenahraditeľným pomocníkom)

(Takéto niečo asi vidí mucha)

Pre rýchly rozbeh kapely sme mali v rukáve ešte jeden tromf - Bilbove pesničky z obdobia intráku v Mlynskej doline. Dve hitovky už zazneli počas nedávneho vystúpenia na halloweenskej párty (Chrobáky a Rezeň), nadobudli sme teda dojem, že sa od nich môžeme odpichnúť a skúšať rovno vlastnú tvorbu. Do tohto rozhodnutia nás kontaktoval nitriansky DJ VikiTee, ktorý mal zámer s nami usporiadať punkovú veselicu na ktorej by zazneli klasické gitarové odrhovačky, do nášho programu v skúšobni sa teda pretlačilo skúšanie pesničiek ako Anarchy in the UK, TNT či Ace of Spades; pri vybavení spomienok na túto epizódu nám zostane trochu srandovne. Punková akcia sa nakoniec nekonala a treba dodať, že skôr chválabohu než žiaľbohu: na coverovanie sme nikdy veľmi neboli a prakticky od počiatku sme až na niekoľko výnimiek hrali prevažne pesničky z vlastnej kuchyne vďaka čomu sme celkom rýchlo dali dokopy vlastný repertoár. (pozn. red.: zopár coverov sme predsa nacvičili: Žigo od Horkýže Slíže, Láska moja de si od Chiki-liki-tua, či od tej istej kapely Poďme všetci s Bilbovým nezabudnuteľným falzetom. Existujú dokonca archivované živé nahrávky, ak by ste sa k nim chceli dopátrať, tak vám poradíme snáď toľko, že nie sú archivované v Slovenskom rozhlase).

(Všetci naši bubeníci vedeli aj držať v ruke gitaru)

Pri skúšaní nových vecí sa spočiatku uplatňoval recept, že Bilbo vytiahol z archívu svoje hudobné nápady, z náčrtníka príslušný text a každý dochucoval jedlo podľa svojho gusta. Snažili sme sa predovšetkým vyplávať na hladinu bazéna s otrepanou muzikou a dať do tvorby všetko z našej hudobnej rôznorodosti: Bilbo prinášal punkovo-folkový základ, JZ jedlo korenil alternatívou, Šariš prejavoval blues-metalové vplyvy a Zajac, no to sa snáď ani nedá vyjadriť v jednom slovnom spojení; po primiešaní textov do tejto kaše vznikol základ nášho štýlu - buranrollu. Kurz bol teda vymedzený a my sme videli, že je to dobré; starý kalendár sme vymenili za ten s rokom 2011 a začali jednu po druhej vykladať karty na stôl.

(Takto sme sa snažili dostať hudbu do počítača)

(Náš playlist postupne naberal dĺžku zoznamu čo treba kúpiť oproti v potravinách)

Keď sme sa už začali cítiť ako skupina, pocítili sme taktiež túžbu po ostatných veciach čo s tým súvisia. Prekonali sme skutočnosť, že sme ešte nehrali ani jeden koncert a zabažili sme po koncertnom vybavení. Ako prvá prišla na prietras kapelová plachta, ktorá sa zavesí za bubeníka, poprípade sa do nej zabalíte po príchode do skúšobne ak vonku prší. Tuto sme však narazili na skutočnosť, že nikto z nás nevie spoľahlivo nakresliť ani snehuliaka, nieto namaľovať názov kapely a logo na plachtu - naskytla sa prvá možnosť outsourcingu a na pozíciu výtvarníčky sme dosadili Starú Vraždu, ktorá sa neskôr stala aj autorkou mačiek, mačičiek a všetkých ostatných čŕt našej prvotnej vizáže. Jediný honorár, o ktorý požiadala, je doživotný vstup na všetky naše koncerty. Máš ho mať! Bez niektorých ľudí by sme neboli ani na polceste tam, kde sme teraz: nebyť Vraždy, nebolo by mačiek, nebyť nášho technického patróna a producenta Ondreja, nemal by si Bilbo od koho požičať basové kombo, nebyť ďalšieho zástupu dobrovoľných šikovníkov tak si radšej ani nechceme predstaviť čo by nebolo; rabaka od ochotných kamarátov veru príde vhod nielen v ťažkých začiatkoch.

(Obraz "Stará Vražda v akcii" ste si asi predstavovali inak)

(Hotová plachta aj s nasvieteným Zajacom)

Scenár po zahájení koncertu sme už mali dopredu pripravený: prídeme na pódium, plachta visí za bubeníkom, zahráme playlist, všetci sa poserú, opijeme sa. V ľubovoľnom poradí. A čo keby mali fanúšikovia možnosť vidieť naše ksichty skôr než na pódiu? Zavolali sme si kamarátku fotografku, pomocou ktorej sme využili priestor okolo skúšobne na iný než pôvodne naplánovaný účel: odfotiť nás tak nejako ako to poznáme z fotiek iných kapiel. Z prebytku energie sme sa aranžovali do rôznych formácií, ba aj skúšali rozmanité finty ako výskok či vykúkanie spoza rohu. Po tomto fotoshootingu sme sa už cítili ozaj skutočne, zostávalo len čakať na znamenie osudu, ktoré bude predzvesťou prvého koncertu našej kariéry. A že to nebude tak ďaleko, to vedel iba on. 

(Možno si myslíte, že fotenie je sranda, ale nie je)

(Máš poslednú šancu zmiznúť!)

(Niekomu schody do neba, niekomu do pekla)

(Kto videl chlapcov s týmito obrysmi, volajte 159, policajtov mestských)

Naše druhé auto je tiež Porsche

Od počiatku kapely je naše fungovanie založené na čo najdôslednejšom minimalizovaní nákladov, úplným využívaním vlastných zdrojov a šetrením, kde sa len dá, väčšinu vecí čo sme kedy použili sme našli doma v garáži alebo u rodičov na dvore. Azda si myslíte, že sme lakomí, horkýže lakomí! Dopočuli sme sa dokonca, že sme komerční! V tom prípade vám odporúčam prezrieť si naše stavy na účtoch: odkedy existujeme sme konštantne na nule či v mínuse, a keby aj suma sumárum spočítame všetky naše výnosy a náklady, tak bohvie či by sme sa prehupli do čiernych čísel, a keby sa aj objavil nejaký zisk, tak ten sa v momente preinvestuje na chod kapely. Balancujeme teda na hrane DIY spôsobu výroby a využívaní grátis služieb našich blížnych. Občas musíme kvôli insolventnosti riešiť priam absurdné problémy, ako napríklad táto modelová situácia: počas skúšky si chceme na telefón nahrať novú skladbu; jediný, kto má slušný telefón na nahrávanie, je JZ. Nahrávka sa nahrá, avšak JZ má doma príšerne pomalý internet, tak treba niekoľko zdĺhavých pokusov, kým ju zavesí na net, dovtedy polovica kapely zabudne, čo sme naposledy hrali. Ďalší problém: Bilbo bol do roku 2014 jediný, kto mal dispozícii auto, avšak nemal vodičák, tak ho v prípade potreby museli prísť vziať gitaristi, pričom raz sa fakt stalo, že JZ nenašiel doma ani tú mincu na lístok na mestskú hromadnú dopravu. Ako sa hovorí, chudobnému aj z hrnca vykypí: jedného dňa sme si nechali rozmnožiť kľúče od skúšobne, ale ani s jednou kópiou sa nedali dvere odomknúť, a tak miesto toho, aby sme celý proces kopírovania absolvovali znova, sa snažíme pred každou skúškou vlámať do vlastnej skúšobne. 

(To keď vás auto nechá mimo civilizácie)

Apropó, to auto. Už sme zopárkrát zažili, že sa pred miestom konania koncertu poflakovala mládež očakávajúca príchod kapiel, v tom sa ich pozornosť uprela na dopravný prostriedok, v ktorom sme prikvitli na miesto činu - postarší Renault Megane s viditeľnými známkami opotrebovania, kto čakal dodávku si veru bude musieť počkať na headlinera akcie. Autíčko síce stráca na priestorovosti, má však o to viac iných vychytávok: donedávna sme v ňom nemali ani rádio, tak sme museli vynájsť improvizovaný sound system - mobil, ktorý sa položí na rytmičák a tak sa hrajúca muzika obohatí o ekvalizér. Predtým, než sa autorádio stalo hlavným problémom, sme prekonávali dôležitejšie prekážky: Renault sa hocikedy zaprel a nešiel naštartovať, pravidelne sme ho museli manuálne rozbiehať a raz nepomohlo ani to - anjel strážny nás odtiahol až do Nitry. Príležitostne sa nám podarí auto vylepšiť: po koncerte v Skalici sa Bilbovi podarilo nacúvať do značky Zákaz vjazdu vyznačených vozidiel, zo zvislého dopravného značenia sa tak stalo mierne naklonené. 

(Zlomyseľná kapela zdokumentovala miesto činu)

(Počet ľudí pravdepodobnosť naštartovania nezvyšuje)

Kapacitne obmedzený kufor nám pri všetkých haraburdách nedovoľuje vziať na koncert viac ako jeden gitarový aparát, nebyť ochotných spoluúčinkujúcich, tak by sme si veru nezahrali. Naše vybavenie sa časom zväčšuje, objem auta je bohužiaľ konštantný a tak pasažieri musia mať na kolenách rytmičák, ktorý však môžu vzápätí použiť ako subwoofer. Bilbo sa kedysi pokúšal karhať spolujazdcov za bordel čo zakaždým nechávajú v aute, pri väčšej porcii koncertov je to ale zbytočné a tak sa auto upratuje až po turné; v jeho priebehu tam možno nájsť okrem smetí aj veci, ktoré priamo nesúvisia s hraním, ako napr. vývrtku, tričko či sklené poháre. Napriek tomu, že naložený Renaultík nevytiahne hore kopcom na Donovaloch viac ako šesťdesiatku, je to veľmi útulný spoločník na cesty a pri našom výsledku hospodárenia sa ho určite tak skoro nezbavíme.

(Ujo Marshall sa neráta ako šiesty pasažier)

Podobne ako sa snažíme využiť každý centimeter kubický auta naplno to robíme aj s ostatnými vecami, vždy niečo prekombinovať, vyšpekulovať, spojiť dokopy, a keď to nejde vymyslieť, tak si požičať niečo lepšie. Od začiatku nášho letopočtu zápasíme s nedostatkom niečoho: peňazí na platenie skúšobne, času, zdravého úsudku či kvalitnej aparatúry na nahrávanie, po malých krokoch sa situácia zlepšuje a každý rok je o dosť veľký krok vpred oproti tomu predošlému. Lowcost prístup má však i jedno veľmi zaujímavé pozitívum: ak niečo vyrobíš, vymyslíš, vylepšíš vlastnými rukami, dáva to neoceniteľnú pridanú hodnotu. Takto sme napríklad vyrábali cédečká na prvý album: doma napálené, obal ručne vystrihnutý, ohnutý, zalepený. Neskôr sme sa priklonili k praktickejšej možnosti plastových obalov, avšak tí, čo držali v ruke predošlý papierový obal tvrdili, že to už nie je také jedinečné, už to nevoňalo tou námahou. Je teda celkom možné, že i po prekonaní našej fázy núdzovej prevádzky kapely si niektoré dobré obyčaje zanecháme. Veď ktovie čo bude, možno aj my raz budeme mať dodávku plno vlastnej závideniahodnej aparatúry, budeme nahrávať v štúdiu na vlastných veciach s producentom, ktorý sa nebude ponáhľať do svojej ozajstnej roboty, možno si raz necháme vyrobiť profi plachtu miesto ručne maľovaného prestieradla, možno si raz spoločníci vyplatia z honoráru plat na použitie v bežnom živote. Dovtedy si však ešte užijeme naše nízkonákladové fungovanie, ktoré má rozhodne viac do seba než sa zdá na prvý pohľad: ak sa vám podarí z hovna upliesť bič, tak ten bude kurva plieskať. 

(Naša manufaktúra na výrobu cédečiek a koncertných rekvizít)

(Automobil jazdiaci na buranroll)

(Vývrtku nenájdete ani v luxusnom modeli)

Sme predskokani, juchú!

Každý vie, že v dvoch sa to tiahne lepšie a v troch ešte o niečo lepšie, ani kapela si nechce svoju ťarchu na výslnie rokenrolu vláčiť sama - preto je ideálne si dopomôcť a nenápadne sa predbehnúť v rade. Dobrým a nenásilným spôsobom, ako na seba upútať pozornosť, je ocitnúť sa na jednom plagáte so známou skupinou. Kandidátov na predkapely je mnoho, preto treba mať trochu šťastia, možno si vás vyberú, možno vás niekto osloví, prípadne jedna kapela vypadne z lineupu a vy si rýchlo sadnete na voľné miesto; posledná možnosť sa na začiatku roka 2013 prihodila nám - spriaznená kapela nám prihodila možnosť zahrať si v januári pred Slobodnou Európou a v apríli pred Zónou A na našom dvore v Novej Pekárni. 

(Oproti Koňýkovi vyzeráme akosi obyčajne)

Do Pekárne sme sa naskladali v tradičnom čase pár hodín pre vystúpením. Vtedy sme ešte mali prejeb z toho, že príde kapela z hornej ligy a nevedeli sme celkom ako sa k nim správať, ale to nás časom prešlo, stačí, aby ich človek videl párkrát za leto ožratých na sračky a celá hviezdna aura pominie. Niektoré z týchto legendárnych kapiel sú viac nedotknuteľné, niektoré menej: Slobodná Európa na nás zapôsobila ako naozaj poctivá oldschool rocknrollová kapela s prirodzeným rešpektom, napriek tomu Whisky s nami utratil pár slov, Zóna A si po príchode vytvorila hniezdočko vystlané svojou posádkou a do reči s nami im príliš nebolo, treba však uznať, že obe kapely si toho za celú svoju existenciu odohrali a odkecali dosť. Tak sme sa aspoň odfotili s Koňýkom, potom nás ešte bubeník Zóny počastoval tým, že nevedel, že sú až dve predkapely a teda nech to odsýpa nech nehrajú prineskoro, inak sme v zákulisí viedli dva na sebe nezávislé životy - aspoň sme sa vyhli možno nevhodným alebo všedným otázkam.

(Diváci krátko po tom čo vstali od táboráku)

Nevedeli sme celkom čo je to za kumšt predskakovať punkovej, resp. rocknrollovej legende. Ak sme si robili vlastný koncert, tak sme vedeli že aspoň tí ľudia čo prídu budú na nás zvedaví, ale čo fanúšikovia iných skupín? Na Slobodku sa prišla pozrieť skôr staršia generácia a niektorí mladí nadšenci rokenrolu v strednom tempe, na Zónu A sa dovalili pankáči všetkých vekových kategórií, bežná rocková mládež a potom navonok normálni ľudia. My sme sa pomaly okolo ôsmej ako prvá predkapela doniesli na pódium, že ideme hrať. Povedali sme si, že nebudeme koncert zbytočne naťahovať, naložíme poriadny speed punk buranroll nech majú všetci na čo spomínať, poriadne rozvíriť starým pankáčom číra našim novým avangardným repertoárom. Pankáči dobre reagujú na zvuk a akonáhle sa spustí rachot, tak ich to zdvihne z podlahy, a to doslovne: keď sme predskakovali Slobodke, prísediaci fanúšikovia vytvorili na podlahe kruh, aký bežne tvoria skauti okolo ohňa, sedeli a popíjali pivo. Keď sme spustili rámus, tak zrazu celý krúžok vstal zo zeme a jeden pankáč hodil pohár s pivom do toho naproti stojaceho, my sme na pódiu žasli; trafil ho však len do hrude a ten druhý si to akoby ani nevšimol - punkový koncert bol počatý.

(Daj si pivo a budeš vyzerať ako ten týpek vpravo!)

Po našom vystúpení nasledovali naši kolegovia z kapely Známe Tváre, počas neho sme sa už včlenili do davu ľudí a počúvali zaujímavé debaty o tom, či bola lepšia prvá, alebo druhá predkapela, ľudia predkladali rôzne argumenty, občas nás spoznali a zapojili do diskusie, občas nás pochválili a občas nám prednášali racionálne, ale zdvorilé argumenty v náš neprospech. Celkovo sa zdalo, že sme urobili dojem a dokázali sme osloviť publikum, ktoré sa neprišlo pozrieť výhradne na nás - doteraz stretávame ľudí, ktorí spomínajú, že nás prvýkrát videli na koncerte Slobodke či Zóny. 

(Verné punkové kombíčko)

Bonusom koncertu so Zónou A bola účinkujúca kapela The Fialky. Z ich zostavy nám utkvel v pamäti hlavne spevák a gitarista Kečup, ktorému ako keby prešlo cez hrdlo niekoľko ton kovošrotu a zopár vagónov dechtu - taký chrapľák sme ešte nepočuli. JZ si od neho požičiaval kombo, chcel sa tiež dozvedieť, či môže pokrútiť potenciometrami a nastaviť si vlastnú verziu hluku, dozvedel sa, že Kečup s nimi "moc nehejbal" odkedy ho kúpil a môže si s nimi robiť čo chce. Nielen on ale aj zvyšok jeho kapely bol vo forme, a tak s nimi bola sranda aj na pódiu aj mimo neho, dodali celému večeru svojský punc veselosti, my sme tiež našu úlohu odviedli solídne a získali pár fanúšikov navyše.  

(Radúz si ako všestranný bubeník vie zahrať na akýchkoľvek bicích)

Od tejto dvojice koncertov sa nám čoraz častejšie prihodilo predskakovanie pred zvučnými menami. Akonáhle sme mali nahratý album, rozosielali sme ho kade-tade po rôznych mailových schránkach zabehnutých hudobníkov, ako inak s drvivou väčšinou bez odozvy; jediní ktorí zareagovali, boli manažér Smola a Hrušky a Jury z Konfliktu, druhý menovaný dokonca utrúsil pár viet na margo našej prvej nahrávky, čo nás veľmi príjemne prekvapilo - takto započala naša spolupráca. Konflikťáci nás zobrali so sebou na niekoľko koncertov (na niektorých obzvlášť legendárnych miestach) čo im veľmi slúži ku cti a ich podporu mladých kapiel si vážime doteraz. So spomínanými Smolou a Hruškami sme sa prvýkrát ocitli na spoločnom pódiu na koncerte v Partizánskom, keď sme sa im nenápadne pripomenuli, že veď to do toho Partizánskeho nemáme tak ďaleko a vieme odohrať aj polhodinkový set, ktorý takmer nikoho neurazí. Do roku 2015 sme ešte v kluboch zopárkrát predskakovali Slobodnej Európe, neskôr sa nám podarilo vystupovať pred Horkýže Slíže, či dokonca sme si strihli jeden akustický koncert s Divokým Billom v Urminciach. Ktovie, akí interpreti nás ešte čakajú v budúcnosti. 

Príbeh skúšobňe

Jedna z nevyhnutných podmienok existencie kapely je možnosť skúšať v nejakom priestore. Nemusí ísť zákonite o skúšobňu v pravom slova zmysle, sú kapely ktoré nevyprodukujú toľko hluku, pokiaľ máte synťákové duo tak môžete skúšať aj v obývačke, rocková kapela však potrebuje dôkladnejšiu segregáciu od väčšinového obyvateľstva. Garážové kapely sa nazývajú práve podľa garáží kam sa z núdze uchyľujú, ak bývate v paneláku tak máte smolu a musíte sa poobzerať po niečom inom. 

(Chodba slúži ako dvor na Luníku IX - ak niečo nepotrebuješ, vyjeb to pred dvere)

Ako už bolo povedané, prvú skúšobňu sme získali so šťastím, to šťastie však nebolo dostatočne veľké na to, aby tá skúšobňa bola aj dobrá. Vo vyradenom objekte bungalovového charakteru neprebývalo nič len hudobníci a krysy. Každý týždeň sme prechádzali konfekčnými drevenými dverami, zdravili chlapcov fajčiacich bokom a následne sa prevtelovali do Riša Mullera v piesni Po schodoch: kým sme sa objavili pred dverami našej skúšobne, museli sme prejsť pozdĺž chodbou okolo ostatných dverí ako na dievčenskom internáte, a tak sme si trebárs mohli cestou vypočuť ako bubeník Štefan hrá už mesiac dokola tú istú etudu, kapela na konci chodby pridala do repertoára tretiu pesničku alebo čo asi budú hrať na koncerte naši susedia deathmetalisti. 

(Čím bližšie k závesom s Legom, tým bližšie aj k nám)

(Titulky vyjadrujú nadšenie z práce)

Do skúšobne sme vošli dverami, ktoré nepasovali do rámov a tak sme ich museli zamykať i keď sme boli dnu. Okrem aparatúry ste mohli vnútri nájsť vybavenie ako v americkom sitcome, do tejto fázy sa však nebolo ľahké prepracovať. Miestnosť dostala niekoľko vrstiev igelitu, polystyrénu a kobercov, aby človek počas pobytu v nej nestratil chuť do života. Tak či tak nám príroda priebežne pripravovala prekvapenia, pravidelne nám do jedného rohu zatekalo, JZ si preto pri aranžovaní nábytku musel narýchlo vymýšľať nové pravidlá feng-šuei. Proti mrazu nepomohla izolácia, proti horúčave odchýlené okno, proti dažďu liepajúci sa po streche Radúz, ktorý na nej rozmiestňoval igelit. O našej aparatúre tiež škoda reči, väčšinu vecí sme si boli nútení požičať, jeden mikrofón sme z núdze prilepili lepiacou páskou o hrdzavú tyč.  Suma sumárum sme si prešli krstom ohňom už pri zotrvávaní vo vlastnej skúšobni, nehovoriac už o tom, že naša miestnosť bola priechodná a keď si chceli ísť Zoči Voči od vedľa zapáliť, tak sa nevyhli obligatórnym poznámkam v štýle sorry chalani alebo pardon. Chválabohu sa pred skúšobňou nachádzala antistresová zóna plná zelene, do ktorej sa dalo príležitostne dostať aj cez okno. 

(V strede sa nachádza hrdzavá tyč, mikrofón sa zrejme odlepil a spadol)

(Ako v rozprávke, ešteže túto chalúpku neprišiel rozfúkať vlk)

(Radúz ešte nevie, že mu vietor sfúkne igelit na zem)

Hovorí sa, že za najdôležitejšie veci v živote sa neplatí, bohužiaľ skúšobňa do tejto kategórie nepatrí. Radúz nenechal nič dlžný svojej insolventnosti a tak začal ako prvý šomrať, že musíme každý mesiac platiť nájom. V tom čase sme sa však nemali kam pratať; so skúšobňami je v Nitre problém, tento areál bol aspoň strážený, na vrátnika s výzorom motorkára sme si zvykli a na vrátnici bol dokonca automat na kávu a sladkosti. Radúz medzi rečou spomenul, že on kedysi skúšaval s kapelou v materskom centre pod jeho činžiakom, v murovanej budove s kúrením a so strechou. Akonáhle sme zistili, že si dokážeme svojbytne pozliepať komplet aparatúru na prevádzku kapely, zdvihli sme kotvy a opustili nitriansky undergroundový megalopolis na Pražskej ulici v Mlynárciach, poslednýkrát sa za nami zabuchla modrá brána, ktorú občas chodieval otvárať slovenský Lemmy Kilmister. 

(Každý vidí v zariadení miestnosti iný potenciál)

(Juraj rozmýšľa, čo mu bude na starej skúšobni najviac chýbať)

Kde bolo tam bolo, v Nitre na Klokočine postavili budovu, ktorá teraz slúži ako materské centrum Klokanček. V multifunkčnom objekte môžete nájsť atrakcie pre mamičky s deťmi, potom rôzne záujmové krúžky a na poschodí aj našu skúšobňu. Vzhľadom na okolnosti nemôžeme robiť rámus kedy sa nám zachce, skúšame teda predovšetkým vo večerných hodinách, inokedy tam môžeme byť tiež, ale bez buranrollu. Toalety sú na poschodí pomaľované farebnými zvieratkami, kde-tu sa nájde aj zabudnuté hygienické vrecko alebo svetlica, ktorú ktosi vraj hodil do okna lebo robíme bordel. Škôlkársky charakter budovy radi využívame pri fotení alebo točení netradičných videí. Skúšobňu lemuje polystyrén a koberce, ale je tam hlavne sucho a teplo, elektroniku môžeme skladovať aj v rohoch miestnosti. Inými slovami, super podmienky, i keď nám občas príde niekto vynadať alebo povedať, že máme byť ticho lebo viete, tie bicie sú hrozne nahlas a oni robia vo vedľajšej miestnosti rozhovor do STVčky. Ktovie, čo by na tie bicie povedali obyvatelia okolitých panelákoch, ale zas trochu buranrollu ešte nikoho nezabilo, či ho už počúvate, interpretujete alebo ho počujete iba ako ozvenu odrazenú od protiľahlého činžiaku. Veríme, že to všetci vydržia a my v tejto skúšobni nájdeme ten ozajstný domov za 10€ ročne,  ktorý sme tak dlho hľadali. 

(Tu si môžete aj v pohode sadnúť na zem bez toho, aby vás zospodu pretiahla hentai chobotnica)

(V skutočnosti nám nebolo až tak teplo, žena na plagáte je vyzlečená len do polovice)

(Nemusíme veru chodiť ďaleko aby sme sa mohli drbnúť do guličiek alebo si zaskákať na trampolíne)

(Aj pre detičky je hudba dôležitá!)

(Žijeme v dobe, keď si treba podpisovať aj predlžovačky)

(Vnútri tejto skrinky sa nachádza polička, preto dostala názov Skrinka skrinka)

Prerazili sme za hranicami

Na Slovensku je super to, že ak sa vám tu nepáči, tak sa vyberiete 100 km ľubovoľnou svetovou stranou a ocitnete sa v inom štáte, domáce hudobné skupiny tak majú dobrú východiskovú pozíciu na to, aby prerazili aj za hranicami Slovenska. V stredoeurópskom priestore si každý aspoň raz za čas brúsi zuby na územie svojho suseda a nebolo to inak ani s našou kapelou, i keď stále máme dosť starostí s obiehaním našej vlasti.

(Kde je hranica medzi plagátikom a letákom?)

Kedysi na jar roku 2012 nám prišiel mail, ktorým nás pozývali zahrať na slávnosti pri príležitosti výročia založenie obce Provodov. Na plagátiku sa písalo, že obec sa nachádza za nejakou ďalšou obcou a potom doprava, vyvolávalo to dojem, že snáď ani domáci si nie sú celkom istí, kde sa Provodov nachádza. Nič to, veľmi sme sa zahraničnému angažmánu potešili, hoci je Morava v podstate za humnami. Slovensko má malý veľký trh, ale v prevažnej viere predsa len malý, preto radi vítame existenciu česko-slovenskej federácie aspoň v kultúrnej rovine. 

(Tento stôl bol vybavený aj Bilbovým otcom, prvý sprava)

Nemôžeme povedať, že by sme mali zrovna šťastie na podporu fungovania kapely zo strany našich rodičov a ostatných príbuzných, skôr naopak. Jednou zo svetlých výnimiek je Bilbov otec, ktorý z hejterského štádia prešiel do fázy entuziastickej a dokonca nás bol ochotný do Provodova zaviezť. Upozornenie: akonáhle z kapely nikto nemusí šoférovať, tak to veští neplechu. Cesta moravskými lesmi a hájmi bola kľukatá a nevyspytateľná, raz sme sa omylom ocitli na bezúčelnej betónovej ploche nad lesom, kde bola len kopa slamy a odparkované auto, pred ktorým boli celkom jednoznačne vyložené dva páry topánok, tak sme sa radšej diskrétne zdekovali. 

(Už len toľkoto môžeš vypiť Radko)

Provodov je milá malá dedinka kúsok od Zlína centrálne orientovaná okolo obecného námestia, na ktorom sa konala výročná veselica. Pri vstupe do areálu si overili, či sme teda tá slovenská kapela Kýbel Mačiek, vtedy sme si uvedomili, že v Česku môže ísť o podobne exotický názov ako trebárs Horkýže Slíže. Hneď po akreditácii sme okúsili moravskú pohostinnosť a dostali po kalíšteku domácej slivovice, čím sme získali vstupenku do raja. Na obecnom námestíčku sa rozpriestierali šiatre ponúkajúce vidiecke pochutiny, klobásy, pivo, slivovičky, všetko, čo môže veselý dobrosrdečný kraj ponúknuť. Na jedlo sme dostali lístky v rámci honoráru, šikovne sme ich vyvekslovali za lístky na alkohol a po vzoru domácich sme si z pohárikov stavali komínčeky. 

(600 let Kýbel Mačiek, bolo nám cťou)

Osadenstvo akcie bolo dokonalé, mladí aj starí jedli, pili, veselili sa. Koncert sme odohrali tiež veselo a potom sme si užívali priazeň slovenskej kapely so zvláštnym názvom. Vzduch bol teplý, mladé Moravanky pekné, všetko voňalo niečím medzi prírodou a poctivým dedinským oldomášom. Vyslovili sme hypotézu, že aj na Morave sa môže nachádzať raj, tým sme sa dostali do ošemetnej situácie, pretože sme sa rovnako vyjadrili aj o Orave, najschodnejšou cestou bude zrejme predpoklad, že tých rajov je niekoľko. Alebo možno nakoniec objavíme kraj, na ktorý sa nebude chytať Orava ani Morava, dáme keď tak vedieť. Ocino predviedol heroický výkon keď sa celý večer dokázal pozerať na naše ksichty, zaviezol domov celú spiacu posádku a pindal až deň na to. Ďakujeme. 

(JZ a Dubák, ktorý sa stratil a šiel pešo do Zlína)

(Rokenrol začína už na detských ihriskách!)

Dvaja krstní otcovia

Niektorí ľudia tvrdia, že dieťa by nemalo mať dvoch otcov; táto hypotéza sa dá efektívne zrušiť tvrdením, že nikto nemá dvoch otcov, pretože to technicky nie je možné; môžete sa všetci ukludniť. Samozrejme platí to len na ozajstné živé deti, keď hovoríme o dieťati v prenesenom slova zmysle, tak je možné všetko. Aj to, že vás privedú na svet štyria chlapi a budete mať dvoch krstných otcov. Hovoríme ako inak o našom prvom albume, ktorý sme splodili kolektívne, úlohu pôrodnej baby zvládol Ondrej Vydarený, a tak už zostávalo iba albumček pokrstiť a formálne ho začleniť do prúdu muziky. 

(Pišta vie spraviť cirkus, ale iba keď treba!)

Prvým kandidátom na krstného otca bol známy vandal Pišta Vandal, on je rovnako ako každý člen Kýbla Mačiek príležitostne zúrivý démon so zlatým srdcom. S Bilbom si dohodli stretko v mieste jeho vtedajšieho zamestnania - budove Slovenského rozhlasu. Pišta sa preukázal ako štedrý človek, doniesol Bilbovi svoje knižky zadarmo, ba mu aj kúpil pagáče a kofolu kedže bufet bol iba pre zamestnancov. Na záver príjemného pokecu ho poprosil, či by ich teda nepoctil a nepokrstil debut, Pišta súhlasil bez váhania. Bohužiaľ teror diárov a kalendárov je v kapitalizme nevyspytateľný, a tak Pištovi do toho nakoniec niečo vošlo. Museli sme sa teda poobzerať po inej možnosti. 

(Niektoré činnosti budete robiť len raz za život, užite si ich!)

Dátum krstu 6.10.2012 sme mali už nadosmrti zapísaný v hlave, ledva sme totiž stíhali nahrať všetko čo bolo treba do tohto dňa, mali sme opletačky s organizáciou akcie a k tomu sme po novom museli naháňať nového krstného otca. Spolu s nami krstila aj dnes už zosnulá kapela Známe Tváre, ktorej sa ako keresztapu podarilo uloviť Vratka z Iné Kafe. My sme sa samozrejme nemohli nechať zahanbiť a chceli sme ak už nie zvýšiť vklad, tak aspoň dorovnať: zavolali sme teda Jurovi Štefánikovi zo Slížov. Juraj sa potešil, súhlasil, dokonca že dotiahne so sebou krstiť aj Sabotéra. Nápad položiť cédečko na dno kýbla a vykydnúť naň mačaciu konzervu sa mu zapáčil, takže problém bol vyriešený. 

(Objatia sa už nedočkal)

Celá akcia spojená s krstom bola koncipovaná ako minifestival nitrianskych kapiel, vystúpili dokopy štyri, my ako záver programu. Známe Tváre s Vratkom krstili cédečko pred nami, Vratko sa preukázal ako podporovateľ mladej muziky a presvedčil publikum, že oni sú práve tá mladá kapela, čo má gule. My sme medzičasom odohrali pripravenú porciu pesničiek až sme sa dopracovali do momentu keď Slížaci nastúpili na pódium. Cédečko sa uložilo na dno plastového kýbla s nápisom Mačiek a Sabotér naň vykydol obsah mačacej konzervy, Juraj počas toho hovoril svoj monológ do mikrofónu; hovoril o tom, ako treba podporovať mladé kapely a tak, bolo to však všeobecnejšie než sme čakali hlavne po Vratkovom výstupe, nás konkrétne veľmi nespomínal, mali sme z toho veru zmiešané pocity. Ale srať na to, kocky sú hodené, mačacie mäso vykydnuté - na náš prvý album, ktorý sa takto oficiálne zaradil do svetového rockového dedičstva.

Na fotkách je zachytený iba obraz, okolitý svet je zmrazený do jediného okamihu, a tak budú fotky vyzerať čím ďalej tým lepšie v priamej úmere so spomienkovým optimizmom a všetci pomaly zabudnú na to, ako zneli príhovory krstných otcov ku kapelám. Bilbovi sa pri tej príležitosti aspoň ušlo otcovské obojstranné potľapkanie po pleci od Jura Štefánika – 12 pesničiek bolo vrhnutých do víru muziky a budú sa v ňom krútiť až kým zrušia internet, rozdupú cédečká, spália buranské spevníky a posledný gitarista zabudne akordy Rozjebem bytu.   

(Do mikrofónu nebolo treba povedať, že sú to Štefánik a Sabotér, lebo ich každý pozná)